Lectio divina textov Ef 5,21-33 a 1 Kor 7,7,32-35 v rámci programu Škola Pavlovho slova.
Prinášame plný text Lectio divina, ktorá odznela v Katedrále sv. Martina 6. mája 2009.
Úvodná modlitba
Dobrotivý Otče, pozývaš nás na cestu obrátenia, po ktorej kráčal apoštol Pavol – aby sme namiesto sebe viac dôverovali tebe a budovali na milosti, ktorú nám získal tvoj Syn, Ježiš Kristus;
daj, nech v tvojom svetle spoznávame jeho tvár, ktorú nám zjavuje v slovách Svätého Písma, a tak si hlbšie osvojujeme dar, ktorý sme prijali v krste, a ktorý sme povolaní rozvíjať vo svojom živote.
Udeľ nám svojho Ducha Svätého, aby z nás robil radostných a dôveryhodných svedkov tvojho kráľovstva. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.
Amen.
Uvedenie do stretnutia
V atmosfére veľkonočnej radosti sme vstúpili do jedného z najkrajších mesiacov roka. Máj je mesiacom úcty k Panne Márii. V Panne Márii sa tajomne spája manželstvo i panenstvo. Máj sa ľudovo nazýva aj časom lásky. Láska je základom vzťahu muža a ženy, ktorý prirodzene smeruje do manželstva a rodinného života, a láska je základom slobodným rozhodnutia muža alebo ženy slúžiť bezvýhradne Pánovi a iným v zasvätenom živote a celibáte.
Svätý apoštol Pavol predkladá pomerne často vo svojich listoch tému manželstva a rodiny, ale nevyhol sa ani téme celibátu a panenstva.
V dnešný májový večer zameriame našu pozornosť na veľmi známu biblickú stránku piatej kapitoly Listu Efezanom (5,21-33), na stať o vzájomnej podriadenosti a vzťahoch manželov na pozadí vzťahu Krista k Cirkvi. Rozbor textu úzko chápaného pojmu podriadenosti umožní jeho širšie ponímanie v zmysle vzájomnej lásky a obety.
Druhý text predstaví vzácny Pavlov pohľad na alternatívny životný stav, ktorým je aj Pavlovo dobrovoľné zrieknutie sa manželstva pre Pána. Vhĺbime sa aj do krátkeho úryvku z Prvého listu Korinťanom zo siedmej kapitoly (7,7.32-35).
Lectio
- Čítanie z listu Efezanom (Ef 5,21-33):
- Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom.
Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať, svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela. Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža.“
Čítanie z Prvého listu Korinťanom (Kor 7,7.32b-35):- Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja; lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak. Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi.
Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený.
Aj nevydatá žena a panna rozmýšľajú o Pánových veciach, aby boli sväté telom i duchom.
Ale vydatá myslí na svetské veci, ako sa páčiť mužovi. No toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi.
Rozbor Ef 5,21-33
Prečítaný úryvok z Listu Efezanom je súčasťou uzavretého literárneho celku (5,21-6,9). Je to tzv. rodinný kódex alebo tabuľa domácich povinností, čo je literárny žáner, v ktorom sa vymenúvajú povinnosti členov rodiny niekedy aj s krátkym motivačným povzbudením.
Takýto postup používali už grécki autori, ktorí sa obracali na rôzne kategórie ľudí v odlišnom spoločenskom postavení a vymenúvali im povinnosti (nachádzame ich u Epiteta, Plutarcha a Pseudo-Sokrata). Títo autori však kládli dôraz na jednotlivca, nie na vzájomnosť, ako je to v kresťanských zoznamoch povinností.
Kresťanská tradícia prevzala takéto zoznamy z grécko-helénskeho prostredia vďaka židovskej diaspóre, ale dodala im motiváciu inšpirovanú dielom Ježiša Krista a vierou v neho. Život v minulosti bol viazaný na domácnosť oveľa užšie, ako je tomu v súčasnosti. Nariadenia, týkajúce sa spolužitia v domácnosti, sa týkali vzťahov muža a ženy, potom vzťahov rodičov a detí, a nakoniec vzťahov pánov a otrokov. Ten istý zoznam osôb nájdeme aj v Liste Efezanom a Kolosanom.
Opisuje sa tam životná realita domácnosti s využitím vzťahu Kristus-Cirkev, ktorý je pre tému centrálnym. Pre správne pochopenie poriadku v rodine treba hľadieť na Krista Pána. Takto nemôže dôjsť k zneužitiu vzťahov v rodinách.
Úvodné povzbudenie: „podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ je akoby nadpisom pre celý rodinný kódex. Verš vyjadruje vzťahy v domácnosti prostredníctvom slovesa podriadiť (hypotassein) typického pre rodinné kódexy. Tento príkaz je jedinečným kvôli vzájomnému podriaďovaniu sa: „podriaďujte sa jedni druhým“. Takto sa má prekonať každý povýšenecký postoj jedného partnera voči druhému. Je to ozvena typickej kresťanskej normy, ktorá zaznela už v Ef 4,2: žite dôstojne... so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a neskôr autor dodá v Ef 5,2 a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás. Takúto základnú normu vyjadril aj Ježiš: kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom (Mk 10,43) a tiež v predvečer smrti: aj vy si máte jeden druhému nohy umývať (Jn 13,14).
Povzbudenie vzájomne sa podriaďovať má v Cirkvi zabezpečiť, aby sme v pokore pokladali jeden druhého za vyššieho (Flp 2,3). Motívom takého vzájomného podriadenia je bázeň pred Kristom. Je to jedinečné spojenie, lebo predmetom bázne je tu Ježiš Kristus. Inde v Starom aj Novom zákone sa spomína bázeň pred Bohom, resp. pred Pánom. Spomínaná bázeň pred Kristom vyplýva z kontextu, kde je Kristus až 6-krát spomínaný v úzkom vzťahu s Cirkvou. Bázeň tu nie je strachom, ale nevyhnutným rešpektom a úctivou pozornosťou, ktorými opätujeme drahocennú lásku, s ktorou Kristus miluje každého človeka a celú Cirkev. Vzájomná podriadenosť, ktorú si majú kresťania prejavovať, sa zakladá na viere v Ježiša Krista, jediného Pána, a uskutočňuje sa vo vzájomnej službe inšpirovanej láskou.
V povzbudení manželkám (5,22-24) svätopisec nariaďuje, aby bolo ženy podriadené mužom ako Pánovi, pričom sa podáva dvojitá motivácia: „lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela”. Treba si všimnúť, že Pavol hovorí o podriadenosti v kontexte kresťanského manželstva. Manželky majú byť podriadené „svojim manželom“ (porov. Kol 3,18). Netvrdí sa tu, že žena je menejcenná, alebo že by všetky ženy mali byť všeobecne podriadené mužom.
V textoch o Kristovi sa sloveso „byť podriadený” používa na opis vzťahu Ježiša, Syna k Bohu Otcovi (porov. 1 Kor 15,28) a bežne sa používa pri povzbudení do služby konanej v prospech spoločenstva (porov. 1 Kor 16,16).
Podriadiť sa tu znamená uznať odlišnosť úloh a rešpektovať odlišnú úlohu muža v spoločnosti, v rámci čoho sa nevylučuje vlastná samostatnosť ženy a nežiada sa od nej nejaký detinský alebo servilný vzťah. Treba mať na pamäti, že ide o dobový text. Pavol žil v kultúre bez uzákonených práv žien na oficiálnej úrovni. Bytostná rovnosť muža a ženy je od začiatku súčasťou vedomia kresťanskej viery, ako to vyjadril Pavol v Gal 3,28: Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.
Výraz hlava vo výroku muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi neoznačuje vládnutie ako by sa zdalo, ale podľa Ef 4,15-16 je zárukou funkčnosti celého organizmu. Mimochodom ani Kristus neprišiel vládnuť a dať sa obsluhovať ale slúžiť. Konštatovanie, že muž je hlavou ženy, súvisí s rozšíreným chápaním manželského vzťahu vo vtedajšej spoločnosti. Autor nezostane iba pri porovnaní vzťahu muža a ženy so vzťahom Krista k Cirkvi, ale skonkrétni ho tým, že Kristus je spasiteľ Cirkvi, teda bez neho by neexistovala. Do rodinného kódexu vložil svätopisec katechézu o vzťahu Krista k Cirkvi, kde je Kristus „hlavou Cirkvi” a „Spasiteľom svojho tela”, pretože ju spasil obetovaním seba, ako to zaznelo už aj skôr: vydal seba samého Bohu za nás (5,2).
Výrok o podriadenosti „ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom” vyzýva ženy k podriadenosti už vo svetle vzťahu Cirkvi ku Kristovi, ktorý objasní aj otáznu podriadenosť žien mužom: „vo všetkom”. Totálna podriadenosť Cirkvi ku Kristovi určuje vzťah ženy k mužovi na úrovni prirovnania. Iste sa nemá žena podriadiť mužovi napr. v hriechu. Vo svetle Krista dostáva teda výraz vo všetkom svoje ohraničenie. Cirkev je podriadená Kristovi úplne vo všetkom, lebo on ju presahuje a ona mu vďačí za svoju existenciu a vitalitu. Tomuto bytostnému vzťahu Cirkvi ku Kristovi nezodpovedá úplne vzťah ženy k mužovi (žena nevďačí mužovi napr. za svoju existenciu), preto sa použité prirovnanie zakladá na podobnosti vzťahov nie na úplnej totožnosti. Kresťanská originalita povzbudenia nespočíva v samotnej požiadavke podriadiť sa, ale v motivácii založenej na nadprirodzenom vzťahu Cirkvi ku Kristovi, ktorý presahuje prirodzený vzťah manželov. Toto prirovnanie poslúži autorovi dokonca aj pre povzbudenie manželov milovať svoje manželky.
Povzbudenie manželom (5,25-33) je omnoho dlhšie ako bolo povzbudenie manželkám, presnejšie v pomere 4:1. Krátke povzbudenie ženám a neočakávaný rozsah poučenia pre mužov tak vzbudzuje pozornosť.
Povzbudenie mužom začína všeobecnou výzvou: Muži, milujte manželky; Mierou a motívom tejto lásky je vzťah Krista k Cikvi: ako aj Kristus miloval Cirkev a seba samého vydal za ňu. Autor vyjadrí postoj mužov voči ženám cez sloveso milovať (gr. agapan) označujúce najvyšší stupeň kresťanskej lásky, ktorá sa vie darovať a obetovať. Sväté Písmo hromadne používa tento výraz na označenie nepodmienenej lásky Boha (2,4) a Krista (5,25) a tiež na označenie nezištnej lásky kresťana k iným (4,2; 5,2). Pavol nám zanechal v 1 Kor 13 nádherný hymnus o kvalitách kresťanskej lásky známej ako agápe. Nový zákon dáva pri opise lásky prednosť tomuto slovesu pred menej využívaným výrazom filein (mať rád), ktoré bežne používali svetské texty. Agápe je teda typickým kresťanským pojmom. Vzťah muža k žene sa má opakovane uskutočňovať na jedinečnej láske (rozkaz je v prítomnom čase: milujte), vzorom je láska Krista, ktorý ju prejavil raz navždy. Vo výzve mužom nejde iba o to, aby sa muži nechovali k ženám drsne (porov. Kol 3,19), ale ide o základný postoj lásky, ktorým sa muži pripodobňujú Kristovmu sebaobetovaniu. Vzťah Krista k Cirkvi prináša do teológie manželstva nový prvok: muž sa podobá Kristovi v partnerstve so ženou a žena sa prirovnáva zasa k Cirkvi.
Pri povzbudení mužom je možné vnímať istú naliehavosť s akou sa má vzťah Krista a Cirkvi odraziť v chovaní muža: muži sú povinní milovať svoje ženy ako svoje vlastné telo. Myšlienka, že manželka je telom manžela súvisí s Cirkvou, ako telom Krista. Výraz telo používa aj biblický citát o manželstve, kde dvaja, muž a žena tvoria jedno telo; poukazuje to nielen na telesné spojenie, ale i celkový spoločný manželský život. Manželka je pre manžela teda ten najdôležitejší blížny, ktorého má človek milovať ako seba samého (Lv 19,18). Zároveň autor mužom pripomenie ľudskú skúsenosť, že nikdy nikto nemal v nenávisti sám seba, ale že sa stará o svoje telo. Výpoveď o Cirkvi ako tele, ktoré je živené Kristom, nám pomáha jasnejšie chápať aj vtedajšiu kľúčovú povinnosť muža živiť a opatrovať manželku. Kristova Cirkev v povzbudení nie je len čosi abstraktné, svätopisec podotkne, že ju tvoríme my, veriaci členovia (v. 30), ktorí od Krista prijímajú všetko potrebné pre život.
Kresťanské manželstvo má teda v Kristovom darovaní sa Cirkvi svoj trvalý základ a vzor. Túto myšlienku podporí aj záverečné povzbudenie manželom, v ktorom autor v opačnom poradí zhrnul predošlé výzvy: „Ale aj vy, každý jeden, nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža” (verš 33). Mužom zaznel príkaz lásky k blížnemu aplikovaný na ich ženy v slovách: milovať manželku ako seba samého a žena má doslova mať bázeň k mužovi, nie strach ale úctivý rešpekt žitý vo viere a láske.
Rozbor 1 Kor 7,7.32b-35
Zaoberajme sa teraz tým, čo hovorí Pavol o celibáte, ktorý chápe ako stav bez ženy kvôli Pánovi. Celibát spolu s panenstvom je témou siedmej kapitoly Prvého Listu Korinťanom. Ako sme v úvode nášho úryvku počuli, Pavol vyjadril túžbu, aby všetci ľudia mali schopnosť odolávať náruživosti zmyslov a zostali slobodnými pre Pána ako on. Slová chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja; lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak. Je zjavné, že apoštolova tendencia je viesť Korinťanov k pravej sexuálnej asketike. Deje sa to v atmosfére naliehavosti, čo naznačuje Pavlovo presvedčenie, že čas je krátky (1 Kor 7,29); teda že druhý Pánov príchod je blízko. Mnohí Pavlovi súčasníci, napr. aj v Solúne, kam Pavol zaslal dva listy, boli presvedčení, že Ježišov druhý príchod zastihne ich generáciu, čím manželstvo čoskoro stratí svoj význam. Z tejto perspektívy je teda dobre, keď človek zostane tak, ako je (7,26).
No Pavol iste vnímal svoj celibát aj bez očakávania skorého konca ako ideálny životný stav, ktorý dostal ako dar (gr. charizma). Pre Pavla je však darom aj život v manželstve, ktorého ideál predstavil samotný list a najmä text z Listu Efezanom. V slovách každý má svoj vlastný dar môže výraz dar poukazovať na ušľachtilú odpoveď kresťanov žijúcich nový život im vlastným spôsobom. Pavol však na základe vlastných skúseností preferuje celibát. Nikdy ho nevníma negatívne, ale vždy pozitívne, ako dar slobody voči prirodzenej túžbe po pohlavnom uspokojení, ktorý mu umožňuje žiť bez manželky, nerozdelene a úplne pre Pána. Takýto životný stav odporúča aj iným (1 Kor 7,8), no ak sa nedokážu zdržať, radí im nech vstúpia do manželstva. Pavol nenanucuje veriacim v Korinte svoje osobné presvedčenie, hoci ho viackrát ochotne a so zápalom vyjadrí, ale s pokojom vecne a duchovne vysvetľuje svoje dôvody pričom argumentuje svojím osobným príkladom. Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja.
Pavol bytostne realizoval Ježišovu požiadavku pre celibát a jeho životný stav sa stal výzvou pre iných. Boh dal Pavlovi pochopiť, že zrieknutie sa manželstva, ktoré považoval za vznešený symbol vzťahu medzi Kristom a Cirkvou je jeho životnou cestou a pozitívnou voľbou. Pavol vidí hlboký dôvod celibátu a panenstva v nerozdelenosti srdca, ktoré patrí úplne Pánovi a stará sa o jeho záležitosti.
Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený. To isté povie aj o ženách a pannách. V originálnom texte zaznieva 4-krát výraz typický pre človeka: starať sa (merimnan). Iste si pamätáme na Ježišovu naliehavú výzvu v Reči na vrchu nestarať sa príliš o to, čo budeme jesť piť a čo si oblečieme. Človek slobodný pre Pána sa zapodieva Pánovými vecami, čo ho púta k nemu väčšmi ako v manželstve. Pavol v závere dodá: toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi (1 Kor 7, 32b-35). Naznačuje tým, tento návrh podložený jeho vlastným životom, nemožno vnímať ako príkaz alebo nutnosť, ale v danej situácii sa pre neho život v celibáte javí ako lepšie riešenie, lebo sa môžu úplne venovať službe Pánovi a iným. Pavol hovorí v prospech celibátu, pričom však celibát nie je výlučným spôsobom existencie. Pavol mu dáva prednosť z eschatologických dôvodov a tento dôvod bude jedným z nosných aj do budúcnosti. Zároveň však Pavol povzbudzuje, aby všetci ľudia bez rozdielu žili v očakávaní posledných veci s odstupom od prílišných starostí, pretože tvárnosť sveta sa pomíňa. Muži majú mať ženy akoby ich nemali, a všetci majú užívať veci tohot sveta, akoby ich neužívali (7,31). Pavol tak našiel pre mladú cirkev v Korinte potrebnú rovnováhu v zmätenej asketickej situácii.
Meditatio
Úvaha o manželstve
Pavlov pohľad na manželstvo i celibát je pre nás výnimočným prínosom. Pohľad na oba životné sviatostné stavy cez Ježiša Krista umožňuje manželom i zasväteným efektívne žiť svoje povolanie.
Čo nám teda odkazuje List Efezanom o manželstve:
1) V prvom rade text odkazuje, že model manželstva muža a ženy je v Novom zákone jedinečný a jediný. Iné alternatívy neexistujú. Monogamický vzťah muža a ženy je plod istého kultúrneho vývoja, ale aj Božieho zjavenia. Už v začiatku Biblie sa opisuje takéto slobodné rozhodnutie lásky, kedy dvaja zanechávajú svojich rodičov, aby utvorili medzi sebou najintímnejší ľudský zväzok, z ktorého sa rodí život. Písmo vníma manželstvo muža a ženy od počiatku ako Boží zámer, v ktorom rozdielnosť oboch partnerov obohacuje. Kresťanské manželstvo má mimoriadne miesto v diele spásy a aktualizuje sa v ňom. Je priestorom, v ktorom sa prežíva jednota Krista a Cirkvi. Najpozitívnejšie je v Písme manželstvo predstavené práve v Liste Efezanom, pretože pohľad na manželstvo cez Krista a jeho absolútny vzťah k Cirkvi robí z neho tajomnú posvätnú záležitosť.
2) Obraz Krista milujúceho svoju Cirkev, ktorá je na ňom úplne závislá, môže účinne inšpirovať lásku a vzájomné dopĺňanie sa kresťanských manželov. Žena bežne nemá vo vzťahu k mužovi problém s vyjadrením lásky, ten problém má bežne skôr muž. Aj povzbudenie Listu Efezanom akoby naráža na istú ťažkosť mužského charakteru a povzbudzuje mužov milovať ženy a ženy zasa výzva zjednocovať sa s mužom cez podriadenosť. Muž by mal byť zasa ochotný všetko pre ženu obetovať; dobro ženy by malo mať pre muža prvoradú dôležitosť a mal by sa o ženu starať rovnako, ako sa stará o svoje telo. Vzájomné podriaďovanie sa manželov v bázni pred Kristom nestráca nič na svojej aktuálnosti pre kresťanských manželov. Mentalita súčasného sveta neprijíma ľahko slová o podriadenosti sa manželov. Tieto slová však môžu každé manželstvo prehĺbiť. Skutočnej láske totiž svedčí pokora, ktorá sa dokáže vzdať dokonca i vlastnej slobody a slobodne sa podriadi tomu, čo je pre oboch manželov lepšie; takáto láska sa teší z pravdy, nie je sebecká a má radosť zo spolupráce. Kto opravdivo miluje, nemá problém rešpektovať iného: keď žena rešpektuje postavenie muža v rodine, podriaďuje sa akoby samému Kristovi, ktorý posväcuje ich vzťah. Takisto muž sa podriaďuje žene tým, že rešpektuje postavenie ženy v rodine. Vzájomná podriadenosť manželov svojim úlohám otca a matky, manžela a manželky je výrazom slobodnej vôle a lásky potvrdenej sľubom pred Pánom.
3) Sviatosť manželstva umožňuje vznik trvalého zväzku medzi mužom a ženou, ktorý je možný udržať s pomocou Ježiša a jeho milosti. S Ježišom a jeho veľkolepým spásnym dielom sme vstúpili do ideálnejšieho sveta, akoby na začiatok, kedy hriech ešte neničil ľudské vzťahy. Ježiš citátmi z úvodu Písma (Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril; Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele; A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo) bránil nerozlučnosť manželstva a zakľúčil ich výrokom: čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje. Ježiš taktiež zrušil rozvodovú prax dovolenú Mojžišom cez priepustný list, ktorá diskriminovala ženy, lebo to nebol pôvodný Boží plán s mužom a ženou. Ježiš manželstvo chráni a s ním je možné si ho udržať aj popri problémoch. Účinne chrániť dnes manželstvo aj na spoločenskej úrovni je výzva pre všetkých kresťanov.
Aj dnes v dobe voľných alebo príležitostných zväzkov je potrebné ponúkať ľuďom tento Ježišov manželský ideál, pre ktorý sviatosť manželstva dáva milosť potrebnú na dosiahnutie svätosti a radosti v manželstve a dodáva manželom ochotu otvoriť sa pre život a pre zodpovedné prijatie detí a ich ľudskú a kresťanskú výchovu. Manželstvo kresťanov sa s pomocou Ježiša stáva jedinečným priestorom pre vzájomné sebadarovanie popri odlišných charakteroch partnerov a problémoch, ktoré neminú ani kresťanských manželov.
4) Manželstvá, ktoré sú dnes uzatvárané vo väčšej slobode, ako tomu bolo v dávnej minulosti, majú v Kristovi možnosť byť tým, čím sú: darom vzájomnej a vernej lásky, kde sa vzájomné sebaobetovanie a odpúšťanie stávajú výrazom viery uznávajúcej Ježiša Krista ako Pána a vzor ideálnych vzťahov. Čo však dnes zaráža, je nielen to, že sa mnoho manželstiev rozpadá nevynímajúc ani katolícke, ale že sa šíri nedôvera, či sa môže vôbec nerozlučnosť manželstva podariť. Ľudia sa berú čoraz viac s perspektívou byť spolu pokiaľ to pôjde a rozísť sa, keď si už viac nebudú vyhovovať. Tým sa láska obracia na presný opak a stáva sa z nej vlastná výhoda. Vzájomné limity v manželstve prestanú byť miestom prijímania a spoločenstva, ale stanú sa príležitosťou odmietnutia a rozdelenia. Ideálny obraz manželstva v Liste Efezanom zostáva napriek všetkému fascinujúcou výzvou k láske, ktorá prekonáva individualizmus a egoizmus. Môžeme si byť istí, že s Kristom je možné uskutočniť aj náročný manželský projekt.
Úvaha o celibáte
A v čom, bratia a sestry, spočíva odkaz Pavlovho textu o celibáte pre nás?
1) V prvom rade, že celibát a zasvätené panenstvo je charizma darovaná pre dobro komunity. Je to dobrodružstvo ducha, ktoré môže slobodne uskutočniť ten, kto bol slobodne povolaný Pánom; je to odpoveď na návrh lásky. V celibáte, resp. dobrovoľnom panenstve pre Božie kráľovstvo je základom tá istá láska, ktorá pramení z Boha. Je to láska nevesty, ktorá sa podriaďuje ženíchovi, Kristovi; a na druhej strane láska ženícha – Krista, ktorý sa obetuje kvôli neveste, teda kvôli tomu, kto pochopil a dobrovoľne si zvolil svoju životnú cestu v zasvätenej forme služby Božiemu kráľovstvu.
2) Celibát zostane ozajstnou alternatívou k manželstvu. Ježiš sám vysvetlil jeho opodstatnenosť. Podobne aj Pavol predstavuje svoj život ako model hodný nasledovania, v duchu výroku: Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista (1 Kor 11,1). V Pavlových slovách o živote pre Pána rezonuje Ježišovo slovo o celibáte: Kto to môže pochopiť, nech pochopí (Mt 19,12b). Celibát a panenstvo nachádzajú svoje prvotné odôvodnenie v Ježišovej reči v Matúšovom evanjeliu v zapätí po diskusii o manželstve: Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí (Mt 19,12).
Takýto Ježišov výrok bol pre židovských poslucháčov asi ťažko prijateľný, keďže bežné miesto mal človek manželstve, aby spĺňal prvý Boží príkaz o plodení detí zo state o stvorení. V židovskej tradícii malo manželstvo veľký význam pre každého člena vyvoleného národa a málokto žil mimo neho. Aj Pán Ježiš vo svojom výroku vychádza z predpokladu, že manželstvo je pozitívnou hodnotou a sám mal k nemu pozitívny postoj. Keď stupňujúcim spôsobom vymenúva tri príčiny, pre ktoré ľudia nemôžu užívať manželstvo, tak prvé dve (vrodená neschopnosť a zloba iných ľudí) majú príchuť niečoho negatívneho, čo nezávisí od vôle postihnutého, kým tá tretia príčina („iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo“) je prekvapivo odlišná slobodným rozhodnutím a je pozitívnou voľbou.
3) Ježišovo aj Pavlovo slovo nám upresňujú dôvod, pre ktorý sa oplatí zrieknuť takej veľkej hodnoty, akou manželstvo bezpochyby je. Nemôže to byť negatívny dôvod: napr. útek pred zodpovednosťou, ani útek zo sveta pred vlastnými problémami a nemôže to byť ani odpor k manželstvu. Musí to byť pozitívna hodnota a ňou je Pán alebo nebeské kráľovstvo označované inde ako vzácna perla. Zaujímavé je, že Pavol povzbudzuje aj iných zvoliť si Pána a pripútať sa k nemu ako on, hoci žijú v manželstve. Čo však stojí za kľúčovým pojmom nebeské kráľovstvo? Je ním Boh sám, ktorý sa tajomne a reálne priblížil cez Ježiša Krista k ľuďom, aby ich Ježiš sám ako dobrý pastier a pomazaný kráľ (t.j. Kristus) viedol. Takéto absolútne rozhodnutie pre osobu Ježiša môže človek urobiť len na základe mimoriadnej Božej milosti: Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané (Mt 19, 11). Od koho je to ľuďom dané? Výrok v trpnom čase poukazuje v Písme vždy na Boha, ktorý to dáva ľuďom pochopiť. Zmysel pre pochopenie celibátu nie je teda daný všetkým, čím sa vysvetľuje aj dnešné nechápanie tejto životnej cesty zo strany veriacich, ale najmä neveriacich. Pochopenie získa najskôr asi človek, ktorý je pánom vlastnej vôle a dokáže integrovať a ovládať vlastné vášne. Sú to tí, ktorí sú pánmi a nie obeťami svojho života.
4) Celibát sa stal cennou a užitočnou súčasťou rímskokatolíckej tradície, ktorá svätí slobodných pokrstených mužov za kňazov. Cirkev dospela v dejinách k presvedčeniu o užitočnosti tohto dobrodružstva ducha, inšpirovaného životom a výzvou Ježiša Krista; zachytila túto hlbokú dimenziu skúsenosti s Bohom a dala jej právnu podobu. Cirkev chápe celibát ako požiadavku z večnosti, ktorá zároveň na večnosť odkazuje. Celibát prorocky poukazuje a sprítomňuje spôsob intenzívneho života s Bohom vo večnosti, kde budú osoby žiť „ako anjeli“, kde sa „ľudia neženia a nevydávajú“ (porov. Mt 22,30). V našich časoch poznačených plodmi sexuálnej revolúcie, kedy sa postŕhali všetky tabu aj v sexuálnej oblasti, sa z Božieho daru sexuality stáva pre niektorých iba priestor pre vlastnú rozkoš bez zodpovednosti a otvorenosti pre život, i v takýchto časoch sa tento Boží projekt života poznačený sexuálnou abstinenciou stáva naliehavou vznešenou výzvou k slobode pre Pána, ktorá vidí v ňom ten najlepší podiel. No iba z odriekania sa žiť nedá. Treba mať po ruke silné pozitívne dôvody pre túto cestu, lebo vydať sa ňou v spoločnosti zvádzania môže iba ten, kto je na ňu vnútorne povolaný ako Pavol a dostal ju ako dar. Dá sa po nej zmysluplne a radostne kráčať vtedy, ak je na začiatku tejto cesty slobodná odpoveď a vydrží sa na nej, len ak má takáto osoba hlbokú vieru a neotrasiteľnú dôveru vo svedeckú silu celibátu.
5) Súčasťou života kresťanských spoločenstiev sa stala chvályhodná prax modlitby za kresťanské rodiny, ale aj za duchovné povolania. Práve minulý týždeň pred nedeľou Dobrého pastiera bol takým výnimočným prosebným časom, aby Pán vzbudil robotníkov do svojej žatvy, ktorá je v Písme obrazom súdu; žatva teda neskončila, ale trvá, lebo ľudia sa neustále rozhodujú pre život s Bohom alebo proti nemu a v tom spočíva súd. Je teda treba neustále prosiť, aby dokázali i dnes mladí ľudia slobodne a v radosti odpovedať na vnútorný hlas Pána úplne slúžiť jemu a pomáhať jeho bratom a sestrám rozhodovať sa pre to, čo je v živote najviac. Kiežby popri toľkých konkurenčných výzvach dneška našli mnohí mladí radosť z úplnej disponibility pre Pána a iných. Zároveň si prvotnú lásku pre Pána musíme v modlitbe obnovovať my všetci zasvätení. Kvôli Pánovi sme zostali bez záväzkov, aby sme sa takto slobodní naplno disponovali pre ohlasovanie Božieho slova a pre službu iným. Tento svet totiž potrebuje o to viac Boha a jeho dôveryhodných a slobodných svedkov, o čo urputnejšie sa Boha a jeho hodnôt vzdáva.
Oratio
Pane Ježišu, uvedomujem si pred Tebou, že tí, čo žijú v zasvätenom živote, že tí, čo sľúbili celibát, že tí, čo sa odovzdali jeden druhému v manželstve a tí, čo žijú iným spôsobom života, ktorý je podľa Tvojej vôle, musia žiť v láske a z lásky. Najdôležitejšia je láska. Ochotne sa pripájam ku svätému Pavlovi a uznávam, že i keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
Pane, som si vedomý, že i keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.
Pane, pomôž mi, aby som sa učil pravej láske: láske, ktorá je trpezlivá, dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Láske, ktorá všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
Pane Ježišu, ďakujem Ti, že ma učíš, ako si naučil svätého Pavla, že láska nikdy nezanikne.
Pane, chcem prijať s povinnou skromnosťou, že teraz vidím len nejasne, akoby v zrkadle, a že poznávam len čiastočne. Ale nadchýna ma nádej, že potom uvidím z tváre do tváre, že potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.
Ďakujem Ti, Pane, že mi teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; ďakujem Ti, že ma učíš, že najväčšia z nich je láska.
(porov. 1Kor 13, 1-8. 12-14)
Contemplatio
Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Pánom (Ef 5, 21).
Srdečne vás pozývam na naše ďalšie modlitbové stretnutie nad slovami z listov sv. apoštola Pavla, 3. júna 2009 na tému:
Svedomie a prirodzený zákon podľa Pavla