Lectio divina biblického úryvku pod názvom Láska všetko dúfa (1 Kor 13,1-13) z cyklu Piť z prameňov nádeje v jubilejnom roku.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. decembra 2024.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (48,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pre duchovný život majú zásadný význam tri duchovné dary, ktoré poznáme ako tri božské čnosti, viera, nádej a láska. Uvedomujeme si, že ich môžeme uskutočňovať len vo vzájomnom vzťahu.

Dnes si chceme priblížiť posolstvo Svätého písma o vzťahu medzi láskou a nádejou. Poslúži nám úryvok z 13. kapitoly Prvého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom.

Započúvajme sa do posvätného textu:

Lectio

1 Kor 13,1-13

¹ Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
² A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
³ A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.

⁴ Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa,
⁵ nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé,
⁶ neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.
⁷ Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

⁸ Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie.
⁹ Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. 10 Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.
¹¹ Keď som bol dieťa hovoril, som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.
¹² Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.
¹³ A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.

Kontext úryvku

V Prvom liste Korinťanom nám svätý apoštol Pavol zanechal veľkolepý text, ktorý poznáme pod názvom Hymnus na lásku. On sám mu dal názov „vznešenejšia cesta“¹.

Svoje posolstvo o vznešenejšej ceste tromi podmienkovými vetami (v. 1-3). V týchto vetách používa prvú osobu jednotného čísla. To znamená, že sa vzťahuje na každého, kto by konal uvedeným spôsobom, ale zároveň je to psychologicky vhodný spôsob, ako niekoho prinútiť zamyslieť sa nad sebou a prípadne korigovať svoj život.

V prvej podmienkovej vete Pavol spomína ľudské a anjelské jazyky. Čo rozumel pod ľudskými jazykmi, nie je ťažké zistiť, lebo reč je charakteristickým znakom človeka. Oveľa ťažšie je určiť, akú predstavu spájal s jazykmi anjelov. Najvhodnejšie je chápať výrok o ľudských a anjelských jazykoch ako rečnícku formuláciu, ktorou chcel zahrnúť všetky obvyklé spôsoby slovného prejavu, ale aj charizmatický dar hovorenia v jazykoch v jeho rôznych podobách.

Svätý Pavol teda spomína ľudské a anjelské prejavy, ktorých hodnota závisí od lásky. Vonkajší aj keď pozoruhodný prejav nemá hodnotu, ak nemá vnútorný obsah.

V druhej vete apoštol jasne naráža na duchovné dary, ktoré by sa dali rozlíšiť štyri: proroctvo, múdrosť, poznanie a viera.

Keď spomína vieru, nepochybne má na mysli (ako v Rim 12,9) mimoriadnu vieru, ktorá má schopnosť prenášať hory. Táto formulácia nemôže nepripomenúť Ježišove slová o viere, ktorá je schopná robiť neobyčajné veci, konkrétne prenášať hory. Apoštol tak vyjadril, že aj tie prejavy zbožnosti, ktoré môžu upútať pozornosť a vzbudiť mimoriadny obdiv, bez lásky neznamenajú nič.

Tretia podmienková veta obsahuje poukaz na mimoriadne skutky, ktoré môžu vzbudiť veľkú pozornosť a obdiv. Prvý hovorí o rozdaní všetkého majetku. Doslovný preklad druhého mimoriadneho skutku by mohol znieť: ak dám svoje telo na spálenie. V každom prípade ochota a pripravenosť zomrieť v ohni predstavovala jasné vystupňovanie obety oproti predchádzajúcej dobročinnosti.

Zamýšľané svedectvo je však jasné. Ani najvyššia sebaobeta nemusí stačiť, ak jej chýba láska. Pavol chcel dať jasne najavo, že akákoľvek obeta, vrátane sebaobetovania, nemôže stačiť, neprináša pred Bohom žiaden úžitok ani hodnotu, ak jej chýba láska.

Po tom, čo apoštol Pavol jasne konštatoval nevyhnutnosť lásky, snaží sa čo najvýstižnejšie predstaviť, ako vyzerá pravá láska. Konkrétne sa snažil vyjadriť, čo pravá láska robí alebo nerobí. Svätý Pavol menuje 15 vlastností lásky. Jednotlivé charakteristiky lásky sú vyvážene naformulované, pokiaľ ide o negatívnu a pozitívnu formuláciu. Teraz si ich v krátkosti priblížime.

Ako prvú vlastnosť lásky Pavol uvádza, že je trpezlivá (v. 4). Vyjadruje myšlienku odkladania hnevu, postoj zhovievavosti a veľkorysosti. Trpezlivá láska je jedným zo základných postojov veriacich v Krista, čo potvrdzuje aj výzva apoštola Pavla adresovaná solúnskym kresťanom: „Buďte trpezliví so všetkými“ (1 Sol 5, 14).

Ďalšia charakteristika lásky zdôrazňuje jej pozitívnu činnosť: je dobrotivá (v. 4). Láska nerobí rozdiely, nevyberá si, komu ukáže vľúdnu tvár a od koho sa odvráti. Slovami Origena (185-254 po Kr.), starovekého kresťanského učenca, môžeme povedať, že „láska je ku všetkým rovnako sladká“.

Prvé sloveso so záporným významom, ale má samo osebe pozitívny význam: láska nezávidí (v. 4). Apoštol chcel vyjadriť, že láska sa nemôže ani v najmenšom zarmútiť nad dobrom iných. Hovorí sa, že na svete jestvujú dva druhy závisti. Prvou je závisť, ktorá túži mať to, čo majú aj iní. Druhá je však ešte horšia, lebo nežiada ani tak, aby ona mala niečo, ale aby to určite tí druhí nemali. V Pavlovom ponímaní láska druhému dopraje a uspokojí sa s tým, čo má.

Nasleduje charakteristika: láska sa nevypína (v. 4). Kto sa chváli, vyťahuje alebo vyvyšuje, zmýšľa a koná spôsobom nezlučiteľným s láskou. Láska si nepotrebuje dokazovať vlastné kvality a zásluhy. Láska je pokorná, lebo vie, že nemôže sa nijako inak ponúknuť, iba ako dar.

Svätý apoštol uvádza ďalšieho člena výpočtu správania lásky slovami: láska sa nevystatuje (v. 4). Tento výraz možno chápať v zmysle vyhýbania sa domýšľavosti. Náklonnosť k nadradenosti a arogantnosti sa premieňa na pýchu, ktorá ruinuje vzťahy. Len odmietnutie nadradenosti vytvára priestor pre takú lásku, ktorá skutočne polepšuje človeka a posilňuje medziľudské vzťahy.

Nasledujúci príklad negatívneho správania: láska nie je nehanebná (v. 5), pokrýva pomerne široké spektrum života,. Nemožno ho obmedziť len na určitú oblasť ľudského života, napr. sexuálnu sféru, ale určite sem patria aj iné oblasti, v ktorých človek môže byť v pokušení správať sa nečestne a nezodpovedne.

Šiesta forma správania, ktorá sa nedá zladiť s láskou, sa týka zamerania celého života: láska nie je sebecká (v. 5). Tí, ktorí sa hlásia ku Kristovi, musia hľadať dobro druhých a nemyslieť na vlastný prospech. Dokonca by sme to mohli preložiť „láska netrvá na veciach, na ktoré má právo" Vo svete jestvujú ľudia, ktorí neustále pripomínajú, čo všetko je ich právom, ale už menej to, čo je ich povinnosťou. Keď začíname myslieť na seba, strácame lásku.

Ďalší príklad správania nezlučiteľného s láskou sa týka len obmedzenej oblasti správania: láska sa nerozčuľuje (v. 5). Svätý Pavol možno myslel na hádavosť niektorých korintských kresťanov, ale vo všeobecnosti sa pravý veriaci v Krista nesmie dať vyprovokovať k bezohľadnému správaniu, ktoré vyvoláva spory a narúša vzťahy. Láska nielenže nereaguje na agresiu, ale sama ju nevyvoláva, nedáva podnet na hnev.

Správne vzťahy zahŕňajú aj iné správanie nezlučiteľné s láskou. Láska nemyslí na zlé (v. 5). Pravá láska si nevedie evidenciu všetkých krívd, ktoré sa jej stali, nepočíta krivdy, ale vie odpúšťať a zabúdať. Dokonca aj vzdialená príprava akejkoľvek pomsty je vylúčená.

Posledný slovesný tvar so záporom sa používa na vyjadrenie postoja úzko súvisiaceho s predošlým: láska sa neteší z neprávosti (v. 6). Láska nemôže mať potešenie z nejakej krivdy a nespravodlivosti. Je to viac než len odmietanie zloby. Môžeme hovoriť o strate ľudskosti všade tam, kde sa človek teší z nešťastia iného, aj keby to bol nepriateľ.

Potvrdzuje to aj nasledujúci postoj, ktorý je uvedený ako kontrast opäť s kladným slovesom: láska sa raduje z pravdy (v. 6). Láska je úprimnou spoluúčasťou na šťastí toho druhého. Neraz sa nám stáva, že dokážeme plakať s tými, čo plačú, ale už menej sa dokážeme radovať pri úspechoch iných. Pre svätého Pavla je predmetom spoločne zdieľanej radosti pravda. Láska totiž nepotrebuje nič skrývať, deformovať alebo predstierať.

Posledné štyri vlastnosti lásky sú vyjadrené kladným spôsobom v spojení so zámenom „všetko“. Je vhodné, aby sa zámeno „všetko“ chápalo v zmysle „neustále“ alebo „vytrvalo“.

Prvé vyjadrenie, že láska všetko znáša (v. 7), znamená, že láska dokáže znášať od iných aj zlé veci a prejsť cez ne mlčaním, pretože dokáže odpúšťať.

Prostredníctvom výrazu „láska všetko verí“ (v. 7), sa vyjadruje postoj stálej dôvery. Láska k Bohu znamená mať plnú dôveru v jeho slovo. Láska k ľuďom vyžaduje od nás povinnosť myslieť si o druhom to najlepšie a dôverovať mu. Udelením našej dôvery druhému prenášame na neho zodpovednosť a rešpektujeme jeho slobodu. Vtedy odpoveď na našu dôveru nebude povinnosťou, ale slobodným rozhodnutím. Vždy je však potrebné vidieť aj druhú stranu dôvery. Nejde totiž o slepú dôveru. Dôverovať v tých situáciách, kde je evidentné, že naša dôvera bude neprijatá, ba dokonca zneužitá proti nám, nie je prejavom lásky ale nerozumnosti. Dôvera totiž predpokladá dobrú vôľu u druhých.

Láska je spojená s nádejou. Svätý Pavol to vyjadril: „všetko dúfa“ (v. 7). Podstatou kresťanskej lásky je nádej, že dobro sa uchytí aj v živote tých, ktorí sa dopustili pokleskov. Boh nám dáva vždy nový začiatok. Prameňom tejto lásky je nádej vložená do Božej lásky, ktorou dostávame milosrdné odpustenie a máme pripravený večný príbytok v nebi.

Nasledujúca a celkovo pätnásta vlastnosť lásky zdôrazňuje vytrvalosť lásky: láska všetko vydrží (v. 7). Tým vrcholia Pavlove príklady toho, ako sa láska prejavuje a koná. Nemožno však prehliadnuť, že tento spôsob správania sa má svoj pôvod v Bohu a že rôzne spomínané postoje lásky napodobňujú Krista.

Záverečné charakteristiky lásky, ktoré zahŕňa časový rozmer, vyjadril svätý Pavol slovami: „Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie.“ (v. 8). V protiklade k láske Pavol vymenúva tri rôzne duchovné dary, pričom zdôrazňuje ich obmedzené trvanie. Na rozdiel od lásky všetky duchovné dary raz skončia. Pre Pavla je konečným termínom, kedy sa tak stane, nepochybne druhý príchod Krista.

Na zdôraznenie pominuteľnosti duchovných darov svätý Pavol pripomína aj ich nedokonalosť: „Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.“ (v. 9-10).

Keď vymenúva len poznanie a proroctvo, možno z toho vytušiť isté menšie ocenenie hovorenia jazykmi, ktoré tu nespomína. V protiklade k tomu, čo je čiastočné, Pavol stavia to, čo je dokonalé. Na eschatologický význam poukazuje vyjadrenie: „ale keď príde to, čo je dokonalé“ (v. 10).

Na ilustráciu Pavol používa obraz porovnania detstva s dospelosťou (v. 11: „Keď som bol dieťa hovoril, som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby“). Pavlovi išlo predovšetkým o to, aby zdôraznil obrovský rozdiel medzi rečou, myslením a uvažovaním dieťaťa a dospelého človeka so zámerom poukázať na rozdiel medzi týmto pozemským životom a eschatologickou skutočnosťou.

Na vyjadrenie tohto rozdielu medzi tým, čo je už tu na zemi, a tým, čo bude vo večnosti, Pavol siaha po zrkadlovom prirovnaní. Staroveké zrkadlá boli kovové a obraz v nich nebol dostatočne kvalitný, ale Pavol skôr narážal na to, že v zrkadle možno vidieť len nepriame zobrazenie skutočnosti.

Na rozdiel od nepriameho, nedokonalého a čiastočného poznania v tomto živote Pavol kladie priame poznanie Boha (tvárou v tvár) do eschatologickej skutočnosti Božieho príbytku. Svätý Pavol určite nemal v úmysle tvrdiť, že človek v nebeskej blaženosti dosiahne presne také isté poznanie ako Boh, ale išlo mu o vyjadrenie rovnakej priamosti poznania, ktoré nie je obmedzené prekážkami pozemského života.

Zaradenie viery a nádeje popri láske, ktorá sa v texte spomína od začiatku, sa môže zdať prekvapujúce. Dá sa však vysvetliť. Svätý Pavol hovorí o láske, ktorá sa dáva a prijíma ako dar, ktorá nezávisí od citového rozpoloženia alebo sympatie osoby. Na prvý pohľad by sa zdalo, že apoštol má na mysli lásku k blížnemu, ale v hymne sa výraz láska spája s ďalšími dvoma božskými čnosťami - vierou a nádejou: „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (v. 13)

Svätý Pavol teda hovorí o tej najvznešenejšej forme lásky, ktorá má svoj prameň v Bohu. Pre Pavla je jedine láska skutočným meradlom kresťanského života. „Ale ak niekto miluje Boha, toho Boh pozná.“ (1 Kor 8,3) Láska, o ktorej rozpráva, nie je rozdeľujúca, čiže nerozdeľuje alebo Boh alebo blížny, ale zahŕňajúca, to znamená, že láska k Bohu vedie k láske k blížnemu.

Všetky tri hodnoty (viera, nádej a láska) boli nepochybne súčasťou Pavlovho kázania o Kristovi.² Pre Pavla boli tieto tri hodnoty nepochybne súčasťou základnej a nevyhnutnej duchovnej výbavy každého veriaceho v Krista. Preto určite cítil povinnosť spomenúť ich všetky v závere textu, ktorým sa snažil čo najsilnejšie zdôrazniť lásku. Apoštol však na tento zámer nezabudol, pretože v poslednej vete jasne hovorí, že láska je najväčšou z týchto troch hodnôt. Dôvodom je božský pôvod a charakter lásky³, z ktorého veriaci v Krista žijú a ktorý majú realizovať vo svojom živote⁴. Toto uznanie jedinečnej hodnoty lásky viedlo Pavla aj k vytvoreniu textu, ktorý sa nachádza v 1Kor 13.⁵

Meditatio

Obdivujeme Hymnus na lásku, dáva nám príležitosť spoznávať, prežívať a nadchnúť sa k životu v pravej láske. Pravá láska nemôže jestvovať bez viery a bez nádeje. Láska dúfa všetko, čiže dúfa vytrvalo, dúfa vždy znova, dúfa so zameraním na večnosť.

Svätý Otec blahej pamäti pápež Benedikt XVI. v tejto súvislosti v encyklike „Boh je Láska“ napísal:

„Viera, nádej a láska patria spolu. Nádej sa prejavuje zvlášť v čnosti trpezlivosti, ktorá neprestáva konať dobro ani zoči-voči zjavným neúspechom, a v čnosti pokory, ktorá prijíma Božie tajomstvo a dôveruje mu aj v temnotách. Viera nám ukazuje Boha, ktorý nám dal svojho Syna a tak v nás vyvoláva víťaznú istotu, že je naozaj pravda: Boh je láska! Takto premieňa našu netrpezlivosť a naše pochybnosti v presvedčivú nádej, že Boh drží svet vo svojich rukách a že napriek každej temnote víťazí, ako to jasne ukazujú úchvatné obrazy na konci Apokalypsy. Viera, vedomá si Božej lásky, ktorá sa nám ukazuje na kríži v Ježišovom prebodnutom srdci, vyvoláva aj v nás lásku. Ona je svetlom – napokon jediným –, ktoré stále novým spôsobom prežaruje temný svet a dáva nám odvahu žiť a pracovať. Láska je možná a my sme schopní prežívať ju, lebo sme stvorení na Boží obraz. Uskutočňovať lásku a tak umožniť Božiemu svetlu, aby prenikalo do sveta -, k tomu by som chcel všetkých pozvať [...].“ (Benedikt XVI., Deus caritas est, č. 39)

Oratio

Pripravme sa na modlitbu slovami svätého Františka Saleského, ktoré napísal osobe menom Teotim:

„Všetko má účasť na láske, Teotim; hneď ako mi viera ukázala na moje najvyššie dobro, miloval som ho; a keďže mi chýbalo, túžil som po ňom; a keď som vedel, že sa mi chce darovať, opäť som ho miloval a túžil po ňom ešte vrúcnejšie, pretože jeho dobro je tým milšie a žiadanejšie, čím viac sa chce komunikovať. Teraz, s týmto pokrokom, láska zmenila svoju túžbu na nádej, napätie a očakávanie, takže nádej je láska, ktorá čaká a očakáva; a keďže najvyšším dobrom, ktoré nádej očakáva, je Boh a očakáva ho len od Boha, na ktorého a pre ktorého dúfa a o ktorého sa usiluje, táto svätá cnosť nádeje, ktorá po každej stránke končí v Bohu, je v dôsledku toho božskou [...] cnosťou.“⁶

Dobrý Bože,
jestvujeme, lebo Tvojou láskavou prajnosťou, dávaš nám účasť na odovzdávaní života v pozemskom poriadku.

Tvoja láska nás obdarovala svedectvom viery, naučili sme sa veriť, lebo si nás obdaril v krste svojou milosťou a obetavým svedectvom našich blízkych.

Vierou vždy hlbšie spoznávame, že Ty si naše najvyššie dobro, a preto Ťa milujeme a chceme sa ponoriť do Tvojej lásky.

Túžime po tom, vždy obnovujeme v sebe túto túžbu a nádej, že nám Ty sám chceš darovať ešte viac a hlbšie v nebeskom domove. aby sme Ťa vnímali už nie akoby v zrkadle ale z tváre do tváre.

Keď na to myslíme, o to viac si želáme Tvoju blízkosť, čím viac sa zahĺbime do skutočnosti Tvojej lásky, tým viac rastie naša nádej, že napriek našej krehkosti nás milosrdne očisťuješ prostredníctvom Tvojho Syna nášho Pána Ježiša Krista.

Zamilovali sme si Tvoju milosrdnú lásku ku každému z nás.

Naša láska k Tebe premieňa našu túžbu po Tebe na nádej, napätie a očakávanie, lebo nádej je láska, ktorá čaká a očakáva dar, aby mohla hľadieť na plnosť Tvojej lásky a prežívať plné šťastie z Tvojej blízkosti.

Naša nádej očakáva vidieť Teba, najvyššie dobro, očakávame tento dar len od Teba, v ktorého výlučne dúfame a po ktorom túžime.

Contemplatio

Nádej nesklame, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.

(porov. Rim 5,5)

__________

¹ porov. 1Kor 12,31: „Ale usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem.“

² Vyplýva to už z Pavlovho zrejme najstaršieho zachovaného listu, Prvého Solúnčanom, v ktorom tieto hodnoty spomína dvakrát, vždy s nádejou ako treťou v poradí.
1Sol 1,3: „Bez prestania myslíme pred Bohom a naším Otcom na dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista.
1Sol 5,8: „My však, čo patríme dňu, buďme triezvi a oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu.“

³ porov. Rim 5,5: „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“

⁴ porov. Gal 2, 20: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“

⁵ porov.: Ladislav Tichý, První list Korintským, Praha 2019, str. 158-172; František Trstenský, Vznešenejšia cesta, Ružomberok 2020, str. 25-41.

⁶ porov. Svätý František Saleský, Trattato dellʼamor di Dio, Miláno 1989, 2. kniha, 16. kapitola, str. 238.