Lectio divina biblického úryvku pod názvom Viera je základom toho, čo dúfame (Hebr 11,1-10) z cyklu Piť z prameňov nádeje v jubilejnom roku.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 13. novembra 2024.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (51,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pre duchovný život majú zásadný význam tri duchovné schopnosti, ktoré poznáme ako tri božské čnosti, viera, nádej a láska. Uvedomujeme si, že ich môžeme uskutočňovať len vo vzájomnom vzťahu.

V našom tohtoročnom cykle Lectio divina sme sústredili pozornosť na čnosť nádeje, ale nevyhnutne musíme uvažovať o vzťah čnosti nádeje aj k viere a aj k láske.

Dnes si chceme priblížiť posolstvo Svätého písma o vzťahu medzi vierou a nádejou. Poslúži nám úryvok z 11. kapitoly Listu Hebrejom.

Započúvajme sa do posvätného textu:

Lectio

Hebr 11,1-10

¹ Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.
² Ňou si predkovia získali dobré svedectvo.
³ Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné.
⁴ Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako Kain a ňou si získal svedectvo, že je spravodlivý, lebo Boh vydal svedectvo o jeho daroch; a ňou ešte aj ako mŕtvy hovorí.
⁵ Vierou bol Henoch prenesený, aby neuzrel smrť; nenašli ho, lebo Boh ho preniesol. Ešte pred prenesením si získal svedectvo, že sa páči Bohu.
⁶ Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.
⁷ S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny; ňou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti, ktorá je z viery.
⁸ S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. ⁹ S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. ¹⁰ Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh.

Kontext úryvku

Prvou snahou nášho autora je predložiť nám definíciu viery; a robí to tak, že hovorí, že viera je pevná istota alebo presvedčenie o naplnení našej nádeje. Vo viere, ako nám ju predstavuje autor listu Židom, má nádej nenahraditeľnú úlohu: sú od seba neoddeliteľné. Viera nás uisťuje o skutočnosti toho, čo nevidíme a ku čomu kráčame.

Po definícii viery sa upresňuje téma kapitoly. Autor nehovorí o viere kresťanov, ale o viere predkov, ktorá zahŕňa nielen praotcov Izraela, ale aj prvé generácie celého ľudstva, takže sa vracia až k Ábelovi, ba dokonca k stvoreniu sveta.

Vo Svätom písme je forma definície úplne výnimočná. A táto definícia viery z jej účinkov nemá vo Svätom písme obdobu. Nedotýka sa podstaty viery, teda vzťahu medzi osobami, ale predstavuje vieru z jej plodov. Jej prvá časť: „viera je základom toho, v čo dúfame“ (Hebr 11,1a), vychádza zo starozákonného spojenia medzi vierou a nádejou.

Druhá časť definície prezrádza grécke myslenie: viera je „dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11,1b). Autor teda predstavuje dvojaký účinok viery. Prvý vo svojej dynamike viac zodpovedá biblickej mentalite, druhý vo rozumovej úvahe odráža gréckeho ducha.

Charakter viery na základe rozumovej úvahy ilustruje nasledujúcimi príkladmi, ktoré sa nachádzajú vo veršoch 3 a 6:
³ Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné.
⁶ Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.

Viera sa nám predstavuje akoby na pozadí voľby medzi dvoma alternatívami, ktoré nám život ponúka: chápať život s myšlienkou na vieru alebo chápať život s myšlienkou na seba. Život chápaný s myšlienkou na seba samého je určovaný presvedčením o sebestačnosti a nezávislosti človeka, čo sa uskutočňuje v okolnostiach či možnostiach, ktoré nám život ponúka tu a teraz. Nepočíta sa s iným len tým, čo vidia naše oči a nepočíta sa žiadnou budúcnosťou okrem prirodzeného vývoja.

Život koncipovaný s pohľadom viery je vnímaný inak, je chápaný ako púť do lepšej vlasti, s istotou, že nás čaká niečo, čo nám bohato vynahradí odriekanie a obety, ktoré sú spojené s vierou.

To je vyjadrené posolstvom, že Boh stvoril svet a zároveň usporiadal beh jeho vekov. To, na čo sa pozeráme, nevzniklo z viditeľného. Viditeľný svet nie je sebestačný a nevznikol sám zo seba, ale z moci, ktorá ho presahuje. Ako dejiny postupujú, viera sa zdokonaľuje a chápe sa ako pozitívna odpoveď na Božie posolstvo.

Keď sme si priblížili verše 3 a 6 nášho úryvku, môžeme si pripomenúť, že vo zvyšku posolstva prevláda biblický pohľad.

Nasledujú tri biblické príklady viery z takzvaných „pradejín“ ľudstva.

Prvým je Ábel. Posvätný autor Listu Hebrejom voľne interpretuje príbeh o Ábelovi zo 4. kapitoly knihy Genezis (Gn 4, 1 – 11), kde sa nespomína výslovne Ábelova viera ani to, že dostal svedectvo o svojej spravodlivosti.

Ábelove cnosti sú predstavené ako prejav jeho viery. Ábelova obeta je potom predstavená predobrazom Kristovej obety. Jeho obeta je predobrazom Kristovej obety. A hoci Ábel nevstal z mŕtvych, autor listu Hebrejom vidí v zmienke o jeho krvi, ktorá volá do neba, náznak Kristovho zmŕtvychvstania: pretože uveril, „ešte aj ako mŕtvy hovorí“.

Druhým príkladom je Henoch, tajomná postava, ktorá je spomínaná v 5. kapitole knihy Genezis (Gn 5, 24):
„A Henoch chodil s Bohom. A nebolo ho, lebo ho vzal Boh“ (Gn 5, 24). A dôvodom tejto odmeny nie je Henochovo pozemské „chodenie s Bohom“, ako uvádza hebrejský text, ale skutočnosť, že „ešte pred prenesením si získal svedectvo, že sa páči Bohu“ (Hebr 11,5)

V tajomnom prenesení Henocha môžeme vidieť tiež predzvesť Kristovho víťazstva nad smrťou a nanebovstúpenia. Sprievodná krátka úvaha o viere (v. 6) osvetľuje, ako sa vybrané starozákonné postavy vierou podieľali na Kristovom tajomstve. Táto viera však zodpovedá vtedajšiemu stavu zjavenia. Nie je to kristologická viera, ale viera v existenciu jediného Boha a v jeho veľkodušnú lásku k tým, ktorí ho hľadajú.

Noemova viera (v. 7) je najprv predstavená ako kontemplatívna vízia nehmotných skutočností: toho, čo mu Boh dal poznať a čo ešte nevidel: „S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť“ (Hebr 11,7a).

Noe však nezostáva v pasívnej kontemplácii, ale koná v úctivej bázni podľa Božieho posolstva: „s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny“ (Hebr 11,7b).

Noe, ktorý pripravil archu, aby zachránil svoju rodinu, je predobrazom Krista, „veľkého kňaza nad celým Božím domom“ (Hebr 10, 21; porov. 3, 6). Tento dom je miestom „večnej spásy“ (5, 9) a „večného vykúpenia“ (9, 12). Ďalej autor komentuje význam potopy v tom, že Noe svojou vierou vyriekol súd nad svetom a získal podiel na spravodlivosti založenej na viere.

V týchto prvých troch príkladoch viery z „najstarších dejín ľudstva“ môžeme vidieť náznak troch stupňov, v ktorých sa sprostredkúva komunikácia s Bohom. Ábelova obeta predstavuje cestu duchovného nasmerovania sa k Bohu. V Henochovi vidíme toho, kto bol prenesený do nebeského spoločenstva s Bohom; to je ústredná fáza. A v Noemovi vidíme toho, kto dostáva od Boha dar pre záchranu svojej rodiny, dostáva teda dar spásy.

Po troch osobách z „prastarých dejín ľudstva“ posvätný autor uvádza praotca vyvoleného národa Abraháma, ako vzor veriaceho patriarchu. V jeho prípade autor opiera charakteristiku Abrahámovej viery priamo o svedectvo z knihy Genezis: „Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gn 15, 6).

Na základe tejto vety apoštol Pavol zdôvodňuje vo svojich listoch svoju náuku o ospravedlnení z viery (Gal 3, 6; Rim 4, 3. 9). Z tejto viery sa zrodila poslušnosť, s ktorou sa Abrahám vydal na cestu do neznámej krajiny. Autor najprv identifikuje historickú krajinu Kanaán ako zasľúbenú zem a patriarchov ako spoludedičov (v. 9):
„S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia.“

Slovo zasľúbenie je ústredným slovom Listu Hebrejom, podobne ako v iných novozákonných spisoch, ktoré interpretujú postavu Abraháma (Sk 2,39; 7,17; 13,23; 26,6; Rim 4,13-20; 9,8-9; Gal 3,14-29; 4,23; Ef 2,12).

Podľa autora listu Hebrejom neistý kočovný život prehĺbil Abrahámovu túžbu po ideálnom naplnení Božieho prísľubu, ktorý má podobu mesta vybudovaného samotným Bohom. Abrahám „čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh.“

Všetci poslucháči a čitatelia textu sa nachádzajú v rovnakých podmienkach ako praotcovia, lebo aj oni sú len pocestnými na tomto svete s dočasným bydliskom. Cieľom všetkých je teda mesto, ktorého staviteľom a tvorcom je sám Boh (Hebr 11,10). Zdá sa, že autor nepripisuje týmto dvom výrazom veľký významový rozdiel, ale používa ich skôr pre rétorický efekt. Staviteľ a tvorca sa však zjavil pre nás v Pánovi Ježišovi, ktorý povedal: „Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14, 1a-3)¹

Meditatio

Pravá nádej pramení z pravej viery. Nádej bez viery v skutočnosti nie je možná. Blahej pamäti pápež Benedikt XVI. to vysvetľuje takto:

„Som presvedčený, že pochopiť pravú podstatu kresťanskej nádeje a znovu ju prežiť je možné len vtedy, ak sa pozrieme na deformujúce napodobeniny, ktoré sa snažia všade vkradnúť. Veľkosť a dôvod kresťanskej nádeje vyjdú najavo len vtedy, keď sa oslobodíme od falošného lesku jej profánnych napodobenín. Skôr než začneme pozitívne uvažovať o podstate kresťanskej nádeje, zdá sa mi dôležité spresniť a doplniť doterajšie výsledky. Povedali sme, že dnes existuje ideologický optimizmus, ktorý by sa dal definovať ako základný akt viery moderných ideológií. Teraz k tomuto bodu pridám tri doplnenia.

Ideologický optimizmus, táto náhrada kresťanskej nádeje, treba odlišovať od optimizmu temperamentu a dispozícií. Takýto optimizmus je jednoducho prirodzenou psychologickou vlastnosťou, ktorá sa môže spájať s kresťanskou nádejou, ako aj s ideologickým optimizmom, ale sama osebe sa nezhoduje ani s jedným, ani s druhým. Optimizmus z povahy je krásna a užitočná vec v úzkostiach života: kto sa neteší z prirodzenej radosti a dôvery, ktorá vyžaruje z človeka? Kto by si ho neželal pre seba? Ako všetky prirodzené dispozície, aj takýto optimizmus je predovšetkým morálne neutrálnou vlastnosťou; opäť ako všetky dispozície sa musí rozvíjať a kultivovať, aby pozitívne formoval morálnu fyziognómiu človeka. Vtedy môže rásť kresťanskou nádejou a stať sa ešte čistejšou a hlbšou; naopak, v prázdnej a falošnej existencii sa môže rozpadnúť a stať sa iba fasádou. Pre naše úvahy je dôležité nezamieňať si ju s ideologickým optimizmom, ale ani ju nestotožňovať s kresťanskou nádejou, ktorá (ako už bolo spomenuté) z nej môže vyrásť, ale ako teologická cnosť je ľudskou vlastnosťou oveľa väčšej hĺbky a iného rangu.

Ideologický optimizmus môže stáť na liberálnom alebo marxistickom základe. V prvom prípade je to viera v pokrok prostredníctvom evolúcie a prostredníctvom vývoja vedecky riadených ľudských dejín. V druhom prípade je to viera v dialektický pohyb dejín, v pokrok prostredníctvom triedneho boja a revolúcie. Rozdiely medzi týmito dvoma základnými prúdmi moderného myslenia sú zjavné; oba sa rozštiepili do viacerých variantov základného modelu: „heréz“, ktoré pochádzajú z toho istého základu. Tieto protiklady, viditeľné predovšetkým v politickej oblasti, by však nemali odvádzať našu pozornosť od hlbokej konečnej jednoty myslenia, ktorá tu pôsobí. Jej druh optimizmu je sekularizáciou kresťanskej nádeje; v konečnom dôsledku sa zakladá na prechode od transcendentného Boha k Bohu dejín. V tom spočíva hlboký iracionalizmus týchto ciest napriek všetkej ich povrchnej racionalite.

[...]

Potom môžeme povedať: cieľom ideológií je v konečnom dôsledku úspech, v ktorom môžeme realizovať svoje vlastné plány a túžby. Naše konanie a moc, ktorým dôverujeme, vie, že je usmerňované a upevňované iracionálnou základnou evolučnou tendenciou. Dynamika pokroku dáva všetkému za pravdu: to mi prednedávnom povedal istý fyzik, ktorý sa považuje za dôležitého, keď som sa odvážil vyjadriť pochybnosti o niektorých moderných technikách v súvislosti s vývojom ľudského života pri narodení. Zmyslom kresťanskej nádeje je naproti tomu dar, dar lásky, ktorý je nám daný nad naše možnosti činnosti; existuje nádej na tento dar, ktorý si nemôžeme vynútiť, ale ktorý je tým najpodstatnejším pre človeka, ktorý preto nečaká na prázdnotu so svojím nekonečným hladom; zárukou toho je zásah Božej lásky do dejín, najsilnejším spôsobom postava Ježiša Krista, v ktorom nám božská láska osobne vychádza v ústrety.

Všetko, čo hovorím, však znamená: očakávaný produkt optimizmu si musíme nakoniec uskutočniť sami a potom veriť, že prirodzene slepý priebeh evolúcie nakoniec v spojení s naším vlastným pričinením povedie k správnemu koncu. Prísľub nádeje je dar, ktorý nám už bol istým spôsobom daný a ktorý očakávame od toho, kto jediný ho môže skutočne darovať: od Boha, ktorý si už v dejinách postavil svoj stánok prostredníctvom Ježiša. To všetko teda znamená: v prvom prípade nie je skutočne v čo dúfať; to, na čo čakáme, si musíme vytvoriť sami a nič nám nie je dané nad naše sily. V druhom prípade existuje skutočná nádej presahujúca naše možnosti, nádej v neobmedzenú lásku, ktorá je zároveň neobmedzenou mocou.“ (Benedikt XVI. Guardare Cristo, Miláno 2020, str. 40-42)

Môžeme pridať úvahu Benedikta XVI. o súvise viery a nádeje z encykliky „Nádejou sme spasení“:

„V jedenástej kapitole Listu Hebrejom (v. 1) sa nachádza istý druh definície viery, ktorá túto čnosť úzko spája s nádejou. [...] „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ Tomáš Akvinský, používajúc terminológiu tej filozofickej tradície, v ktorej žil, to vysvetľoval takto: viera je „habitus“, teda trvalá dispozícia duše, vďaka ktorej v nás začína večný život a rozum je vedený, aby súhlasil s tým, čo nevidí. Pojem „základ“ je teda prispôsobený v tom zmysle, že pre vieru je počiatočným spôsobom, mohli by sme povedať ako „zárodok“ – teda podľa „podstaty“ – v nás prítomné to, v čo dúfame: všetko, pravý život. A preto, že samotná vec je už prítomná, prítomnosť toho, čo má prísť, rodí istotu: táto „vec“, ktorá má prísť, nie je zatiaľ viditeľná navonok (nejaví sa), ale preto, že ju ako počiatočnú a dynamickú skutočnosť nosíme vo svojom vnútri, rodí sa už jej určité vnímanie.

[...]

Viera nie je len nejaké subjektívne zameranie sa na veci, ktoré majú prísť, ale momentálne ešte úplne absentujú. Viera nám niečo dáva. Dáva nám už teraz niečo z očakávanej skutočnosti a táto prítomná skutočnosť je pre nás „dôkazom“ toho, čo ešte nevidíme. Budúcnosť vťahuje do prítomnosti, preto toto „budúce“ nie je už čisté „ešte nie“. Skutočnosť, že toto budúce existuje, mení aj prítomnosť. Prítomnosti sa dotýkajú budúce skutočnosti, a tak sa budúce veci vlievajú do prítomných a prítomné do budúcich.

Toto vysvetlenie je ešte účinnejšie a uvádza do konkrétneho života, ak si všimneme 34. verš desiatej kapitoly Listu Hebrejom, ktorý je tak z pohľadu lingvistického, ako aj čo sa týka obsahu, spojený s touto definíciou viery, presiaknutej nádejou, a pripravuje na ňu.

Tu sa autor obracia na veriacich, ktorí podstúpili prenasledovanie, a hovorí im: „Veď ste spolutrpeli s väzňami a s radosťou ste znášali, keď vás olúpili o majetok; lebo ste vedeli, že máte lepší a trvalý majetok.“

Sú tu spomenuté „majetky, to, čo je v pozemskom živote živobytie, doslova základ, „substancia“ toho, s čím sa v živote počíta. Táto „substancia“, normálna životná istota, bola kresťanom odňatá počas prenasledovania. Zniesli to, pretože považovali tento hmotný majetok za nepodstatný. Mohli ho opustiť, lebo našli lepší „základ“ svojej existencie, základ, ktorý zostáva a nikto ho nemôže odňať. Nemožno nevidieť vzájomnú súvislosť medzi týmito dvomi druhmi základu/substancie; medzi obživou alebo materiálnou základňou a istotou viery ako „základu“, ako „substancie“, ktorá zostáva. Vzhľadom na tento základ, ktorý len zdanlivo môže udržať človeka pri živote, sa rodí nová sloboda, i keď sa ňou iste nepopiera jeho bežný význam. Táto nová sloboda, vedomie novej „substancie“, nového majetku, ktorá nám bola daná, sa prejavila nielen v mučeníctve, v ktorom ľudia, čo sa postavili proti presile ideológie a jej politických orgánov, svojou smrťou obnovili svet. Prejavila sa predovšetkým vo veľkých odriekaniach, počínajúc starovekými mníchmi cez Františka Assiského až po ľudí našich čias, ktorí v moderných rehoľných inštitútoch a náboženských hnutiach zanechali z lásky ku Kristovi všetko, aby ľuďom priniesli Kristovu vieru a lásku, aby pomáhali trpiacim na tele i na duši. Tu sa nový majetok / základ / substancia potvrdil ako opravdivý základ. Z nádeje týchto ľudí, oslovených Kristom, pramenila nádej pre toľkých iných, čo žili v temnote a bez nádeje. Pre nás, ktorí hľadíme na tieto postavy, je ich život a skutky pravým „dôkazom“ budúcich vecí a Kristovo prisľúbenie nie je len očakávanou skutočnou, ale opravdivou prítomnosťou. On je naozaj „filozof“ a „pastier“, ukazujúci nám, čo je život a v čom spočíva.“ (Benedikt XVI, encyklika Spe salvi, body 7-8)

Svätý Otec pápež František v jednej zo svojich katechéz uvažoval o spojení viery a nádeje takto:

„Svätý Pavol nám v Liste Rimanom pripomína veľkú postavu Abraháma, aby nám ukázal cestu viery a nádeje. Apoštol o ňom píše: „Veril, pevný v nádeji proti všetkej nádeji, a tak sa stal otcom mnohých národov“ (Rim 4, 18); „pevný v nádeji proti všetkej nádeji“. Tento pojem je silný: aj keď niet nádeje, dúfam. Tak to robil aj náš otec Abrahám. Svätý Pavol má na mysli vieru, s ktorou Abrahám uveril Božiemu slovu, ktoré mu prisľúbilo syna. Bola to však skutočne dôvera dúfajúca „proti nádeji“, tak ďalekosiahle bolo to, čo mu Pán ohlasoval, pretože bol starý - mal takmer sto rokov - a jeho žena bola neplodná.

[...]

Dôverujúc tomuto prísľubu sa Abrahám vydal na cestu, súhlasil s tým, že opustí svoju krajinu a stane sa cudzincom, dúfajúc v tohto „nemožného“ syna, ktorého mu mal Boh dať, hoci Sárino lono už bolo akoby mŕtve. Abrahám verí, jeho viera sa otvára zdanlivo nerozumnej nádeji; je to schopnosť ísť za hranice ľudského uvažovania, za hranice múdrosti a rozvážnosti sveta, za hranice toho, čo sa bežne považuje za zdravý rozum, veriť v nemožné. Nádej otvára nové obzory, robí človeka schopným snívať o tom, čo si ani nevieme predstaviť. Nádej núti človeka vstúpiť do temnoty neistej budúcnosti, aby kráčal vo svetle. A krásna je cnosť nádeje; dáva nám silu kráčať životom.

Je to však ťažká cesta. A príde čas, aj pre Abraháma, krízy skľúčenosti.

[...]

A Abrahám, nehovorím, že stráca trpezlivosť, ale sťažuje sa Pánovi. Aj toto sa učíme od nášho otca Abraháma: sťažovať sa Pánovi je spôsob modlitby.

[...]

Napriek všetkému Abrahám naďalej verí v Boha a dúfa, že sa ešte niečo môže stať. Prečo by sa inak pýtal Pána, sťažoval sa mu, volal ho späť k jeho prísľubom? Viera nie je len mlčanie, ktoré prijíma všetko bez odpovede, nádej nie je istota, ktorá vás chráni pred pochybnosťami a rozpakmi.

[...]

Abrahám sa preto vo viere obracia na Boha, aby mu pomohol naďalej dúfať.

[...]

A znamenie, ktoré Boh dáva Abrahámovi, je žiadosť, aby naďalej veril a dúfal: „Pozri sa na oblohu a spočítaj hviezdy (...). Také bude tvoje potomstvo“ (Gn 15, 5). A stále prísľub, stále niečo, na čo sa môžeme tešiť v budúcnosti. Boh vyvedie Abraháma zo stanu, vlastne z jeho úzkeho videnia, a ukáže mu hviezdy. Aby človek uveril, musí byť schopný vidieť očami viery; sú to len hviezdy, ktoré vidí každý, ale pre Abraháma sa musia stať znamením Božej vernosti.

A toto je viera, toto je cesta nádeje, po ktorej musí kráčať každý z nás. Ak je našou jedinou možnosťou pozerať sa na hviezdy, potom je čas dôverovať Bohu. Nič krajšie neexistuje. Nádej nesklame.“²

Oratio

Pane, môj Bože, moja jediná nádej, vypočuj ma a dopraj mi, aby som Ťa neprestával hľadať, aj keď na mňa doľahne únava, ale aby som vždy horlivo hľadal Tvoju tvár.

Daruj mi silu Tvojho Ducha Svätého, aby som Ťa hľadal, veď si to Ty, ktorý si spôsobil, že som našiel seba samého vo vzťahu k Tebe a Ty mi dávaš nádej, že Ťa smiem nachádzať so stále dokonalejším poznaním.

Pane, môj Bože, pred Tebou je moja sila i moja slabosť: silu mi, prosím, zachovaj, slabosť, prosím, uzdrav.

Pred Tebou stojí moje poznanie a moja nevedomosť; kde si mi poznaním otvoril, tam ma prijmi, keď vojdem; kde pre nevedomosť mám teraz zatvorené, tam mi otvor, keď zaklopem.

Pane, nech na Teba nezabúdam, nech Ťa vnímam, nech Ťa vždy hlbšie chápem, nech Ťa milujem. Rozmnož vo mne tieto dary.

(podľa: Svätý Augustín, Trojica XV, 28.51)³

Contemplatio

„Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou.“

(Rim 15,13)

__________

¹ porov. Jaroslav Brož, List Židům, Praha 2017, str. 172-178; Franz Laub, List Židům, Kostelní Vydří 2001, str. 116-124.

² https://www.vatican.va/content/francesco/it/audiences/2016/documents/papa-francesco_20161228_udienza-generale.html

³ https://www.augustinus.it/italiano/trinita/index2.htm.