Kde si? (Gn 3,9)

Pridal dňa

O Božom vstupe do života hriešnikov (Gn 3,8-24)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Kde si? z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 12. júna 2024.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (56,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Človek je stvorený na Boží obraz, nesie v sebe prirodzenú schopnosť, ktorá sa označuje ako sloboda, čo je podstatná vlastnosť duchovného bytia. Ľudia robia počas svojho života mnohé a rôznorodé rozhodnutia, no najdôležitejšie sú tie, ktorými sa odpovedá alebo neodpovedá na Boží príkaz.

Táto danosť ľudského jestvovania je zobrazená posolstvom Svätého Písma o Božom príkaze pre prvých ľudí, aby nejedli ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Adam a Eva však porušili Boží príkaz, previnili sa voči Pánovi a tým sa vytvorila nová situácia, ktorá sa stala súčasťou života človeka na zemi a to je situácia človeka, ktorý sa previnil voči Bohu. Sväté Písmo prináša nové posolstvo o tom, ako Pán Boh vstupuje do života hriešnika. A táto bytostná situácia je opísaná v 3. kapitole knihy Genezis.

Započúvajme sa teraz do posvätného textu vo veršoch 8-24 z 3. kapitoly knihy Genezis.

Lectio

Gn 3,8-24
8 A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady.
9 I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: „Kde si?“
10 On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý, a preto som sa skryl.“
11 Vravel mu: „Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!“
12 Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“
13 Potom povedal Pán, Boh, žene: „Prečo si to urobila?!“
A ona odpovedala: „Had ma naviedol, i jedla som.“
14 Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Preto, že si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkým dobytkom a medzi všetkou poľnou zverou! Na bruchu sa budeš plaziť a prach zeme hltať po celý svoj život! 15 Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“
16 Žene povedal: „Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti a hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou.“
17 A Adamovi povedal: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: »Nesmieš z neho jesť!«, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. 18 Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny. 19 V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“
20 Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich.
21 Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich.
22 Potom im Pán, Boh, povedal: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol, a nežil naveky!“ 23 A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. 24 Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.“

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok sa dá rozdeliť na tri časti:
1. Boh kladie otázky mužovi a žene (v. 8-13);
2. následne vyhlasuje nariadenia protagonistom udalosti, počnúc hadovi, potom žene a napokon mužovi (v. 14-19);
3. nakoniec Boh robí bezprostredné rozhodnutia vo vzťahu k vinníkom tým, že ich zaodel koženým odevom a vykázal zo záhrady (v. 20-24).

Rozhovor medzi Pánom Bohom a ľuďmi (v. 8-13)

Pán Boh preberá iniciatívu a stretáva sa s ľuďmi. Robí to diskrétnym spôsobom, keď dáva pocítiť svoju prítomnosť v záhrade (v. 8). Nik ho nevzýval, nik ho nehľadal. No prichádza tam, kde človek spravil chybu.

Samozrejme treba odmietnuť obraz Stvoriteľa, ktorý „sa prechádza“ po záhrade, ako keby bolo jeho zvykom vyjsť trochu na vzduch v určitú hodinu dňa.

Text hovorí, že ho sprevádzal „denný vánok“ (v. 8), čo je výraz, ktorý sa inde vo Svätom Písme nevyskytuje, no javí sa ako dôležitý pre symbolický význam použitých termínov. „Vánok“ naznačuje, že prichádza udalosť „spravodlivosti“1, ktorá preoseje a rozptýli, čo je zlé2.

Ľudia „počujú“ „hlas“, ktorý vyvolal Boží príchod do záhrady (v. 8.10). Práve preto, že nepočúvali Boží hlas, ale vypočuli klamný hlas zvodcu (v. 17), Božia prítomnosť vyvoláva strach a podnecuje k úteku. Namiesto toho, aby vystúpili na svetlo3, sa muž a žena ukrývajú medzi stromami (v. 8), ako keby ich to malo ochrániť pred pohľadom Pána Boha, ktorý vidí všetko.

Pán Boh potom dáva zaznieť svojmu hlasu, ktorý „volá“ (v. 9), čiže vyzýva k pravdivej konfrontácii. Pánovo slovo preberá podobu otázky: „Kde si?“ (v. 9); „Kto ťa upozornil [...]?!“ (v. 11a); „Jedol si azda [...]?!“ „Prečo si to urobila?!“ (v. 13). Tým sa samozrejme nechce povedať, že Stvoriteľ nevie, kde sa človek nachádza, alebo sa musí pýtať, čo sa stalo, aby mohol vysloviť verdikt. Pri súdnom pojednávaní otázky zo strany sudcu majú práve ako cieľ overiť skutočnosti a určiť zodpovednosť vinníkov. No v našom rozprávaní má Pán skôr v úmysle nechať zaznieť z úst vinníkov uznanie ich pomýleného správania, aby si uvedomili zlo, ktoré On už dokonale pozná. Otázky sú totiž adresované iba mužovi a žene, ktorí jediní majú uznať svoj hriech, čo je cesta k spravodlivosti.

Mužovi (manželovi) Pán kladie rôzne otázky, ktoré mohli byť adresované aj žene (v. 9.11). Pomáhajú vyvolať pocit „strachu“ spolu s hanbou kvôli „nahote“, ktoré vedú k úniku spred Pánovej tváre. Nejaký pocit viny sa teda objavuje, avšak hoci muž uznáva, že „jedol“ zakázané ovocie, pripisuje vinu žene a nepriamo aj Bohu, ktorý mu ju „dal na pomoc“ (v. 12). Čiže chýba úprimné vyznanie, chýbajú gestá, ktorými sa dosahuje milosrdenstvo.

To isté sa deje pri žene (v. 13), ktorá priznáva, že jedla, ale ospravedlňuje sa tým, že bola oklamaná hadom (možno chcela aj naznačiť, že Boh ho stvoril s jeho nebezpečnou ľstivosťou). Toto všetko však nevyjadruje pokánie. Preto Božia reakcia nadobúda podobu nápravy.

Pánom stanovené nariadenia (v. 14-19)

Muž preniesol vinu na ženu a ona na hada. Boh sa preto obracia na týchto protagonistov, no postupuje v opačnom poradí, počnúc posledným zmieneným.

Had je Pánom Bohom „prekliaty“ (v. 14), čiže nemá Božie požehnanie, pretože predstavuje nepriateľa človeka a ako taký je odsúdený „hltať prach“, čiže živiť sa tým, čo je znamením smrti a čo namiesto nasýtenia zabíja. Hoci môže stále zaútočiť zákerným spôsobom na ľudské pokolenie, pre neho je už stanovená porážka, pretože jeho hlavu (princíp života tohto zvieraťa, ale zároveň aj prostriedok, ktorým zvádzal) rozšliape práve žena, ktorá sa stane víťazom prostredníctvom svojho potomstva.

Kresťania vidia v tomto posolstve predpoveď Panny a Krista, ktorí spoločne stáli na počiatku zničenia zla.

Vo vzťahu k ľuďom Pán Boh ohlasuje „trápenie“ (v. 16 a 17), ktoré sa bude dotýkať práve toho, čo robí slávnymi a hrdými osoby muža a ženy. Po prvé plodenie detí, po druhé práca sú tým, kvôli čomu si stvorenie predstavuje seba ako bytie rovné Stvoriteľovi. Boh teda poznačuje znamením bolesti a námahy tieto aktivity, aby si ľudia pripomínali, že nie sú Bohom.

Potrebné sú dve doplňujúce poznámky. V posvätnom texte je povedané žene, že bude „priťahovaná“ mužom (v. 16b). Môžeme sa domnievať, že sa tu nachádza odkaz na popud ženy hľadať muža, ktorý by ju urobil matkou, čo nachádza široké potvrdenie v biblických rozprávaniach.

Možno sa dá ešte dodať, že (pohlavná) príťažlivosť – ako to plynie práve z Pies 7,114– sa týka rovnako aj muža, podobne ako aj túžba po otcovstve. Ak však v posvätnom texte spomínané „vládnutie“ muža nad ženou nie je chápané ako ovládanie, ale ako počínanie, ktoré smeruje k správnemu rozhodovaniu, môžeme dospieť k záveru, že aj muž musí byť určitým spôsobom usmerňovaný ženou, aby takto obaja priniesli ovocie vzájomného porozumenia a spolupráce. Táto možnosť chápania textu sa javí ako prirodzenejšia, keď prejdeme k uvažovaniu aj nad dôsledkami, ohlásenými mužovi.

Je tu spomenutá námaha pri práci (v. 17-19a) a táto námaha nemôže byť čosi, čo sa týka iba muža, hoci v staroveku obrábanie polí prevažne vykonávali muži. Trest každodennej námahy sa v skutočnosti týka všetkých ľudí. Okrem toho aj „návrat do prachu“ (v. 19b) nie je samozrejme obmedzený iba na muža. A keď sa vrátime pár veršov dozadu, had hrozivo neútočí iba na ženu (v. 15), ale na každého človeka.

A napokon treba poznamenať, že Boh nevyhlasuje v pravom slova zmysle trest smrti pre človeka. Hoci práve toto bolo bežným výkladom (opierajúcim sa pravdepodobne o Múd 2,23-24)5, text Genezis 3 hovorí, že človek sa bude namáhať, aby si zabezpečil jedlo po všetky dni svojho života, „kým sa nevráti do zeme, z ktorej bol vzatý“.

Nesmrteľnosť – ktorú si pominuteľné bytie ťažko predstavuje – sa teda nemá považovať za stratené dobro, ale skôr za budúci prísľub, ktorý človek dosiahne, keď sa v pokore poddá osudu smrti.

Vykonávacie opatrenia (v. 20-24)

Po slovách nasledujú skutky. Nejde však o také, aké by sa očakávali na základe Božích výrokov. Okrem iného, prvý úkon koná muž a je to prekvapivé. Muž dáva svojej žene meno Eva, čím ju nazýva „matkou všetkých žijúcich“ (v. 20).

Poznámka rozprávača ukazuje, že bezprostredne predchádzajúce Pánovo vyjadrenie (v. 19) nezabraňuje životu, keďže sa tu akoby prorockým spôsobom ohlasuje nespočetné potomstvo žijúcich. Navyše práve muž tu svojej žene priznáva titul slávy: tá, ktorá mohla, či musela byť ponížená bolesťou pôrodu a „nadvládou“ muža, je naopak vyvýšená pre svoju plodnosť, čiže schopnosť darovať svetu nové pokolenie. A napokon namiesto zmeny vzťahu medzi mužom a ženou (porov. v. 16b) práve muž ohlasuje slávu ženy.

Následne sa ohlasujú dve konkrétne opatrenia zo strany Boha. Prvé sa diametrálne líši od výkladu, ktorý v predchádzajúcich Božích slovách vníma iba trest (v. 16-19), pretože jasne zjavuje úmysel chrániť ľudí prostredníctvom symbolického úkonu, ktorým bol pre nich zabezpečený kožený odev, ktorým sa zaodeli (v. 21).

Odev v biblickej tradícii plní rôzne úlohy, niektoré praktické, iné symbolickej povahy. Je zahrnutý medzi základné potreby človeka6 a zároveň odlišuje ľudskú osobu od zvieraťa.

Ľudské telo treba zaodiať, aby bolo chránené pred chladom. Novorodenca treba zavinúť do plienok7, čo je prvotná starostlivosť o dieťa.

Skutočnosť, že Stvoriteľ zaodel prarodičov, a to práve po tom, ako ich previnenie odhalilo ich nahotu, predstavuje jasné znamenie milosrdenstva. Zaodieť nahých je zapísané medzi záslužné skutky8, lebo je to v istom zmysle napodobovaním Božieho konania.

Odev, ktorý nosia ľudia, chráni aj sexuálnu intimitu osoby. Je akoby bariérou studu, ktorá sa kladie proti bezbrehej žiadostivosti.

Odev napokon dáva jednotlivcovi istý „status“, začleňuje ho do jeho vzťahu k iným9.

Rozprávanie končí vyhnaním muža a ženy zo záhrady (v. 22-24). Dôvod tohto rozhodnutia je zrejmý zo slov samotného Pána, ktorý konštatuje, že človek sa pre poznanie dobra a zla stal „ako“ božské bytie. Je jasné, že „prirodzenosť“ človeka sa týmto previnením nezmenila (k lepšiemu).

Toto rozhodnutie Stvoriteľa treba vnímať ako prozreteľnostné, lebo pomáha chápať stvoreniu, že nesmie „načiahnuť svoju ruku“, aby uchopilo túžené ovocie, ktoré môže byť životodarné, iba ak je darované.

Kvalita života človeka sa teda správne dosiahne vtedy, keď sa nebude usilovať narušiť Bohom stanovené hranice, ale otvorí sa očakávaniu, že brány záhrady sa opäť otvoria, aby mohol vďaka milosti prijať to, čo si chcel vziať pre hlúpu a namyslenú žiadostivosť.

Meditatio

Svätý Otec pápež František ohľadom nášho dnešného úryvku predniesol nasledovnú úvahu:

„[...] kniha Genezis prostredníctvom rozprávania o prarodičoch predstavuje dynamiku zla a pokušenia. Spomeňme si na pozemský raj. V idylickom obraze, ktorý predstavuje rajská záhrada, sa objavuje postava, ktorá sa stáva symbolom pokušenia: had, táto postava, ktorá zvádza. Had je nevyspytateľné zviera: pohybuje sa pomaly, plazí sa po zemi a niekedy si jeho prítomnosť ani nevšimnete, pretože je tichý a dokáže dobre splynúť so svojím prostredím; práve preto je nebezpečný.

Keď sa začne rozprávať s Adamom a Evou, ukazuje, že je aj rafinovaným dialektikom. Začína tak, ako sa to robí pri nepeknom klebetení, zlomyseľnou otázkou: "Je pravda, že Boh povedal: Nebudete jesť zo žiadneho stromu v záhrade?" (Gn 3, 1). Táto veta je nepravdivá: Boh skutočne ponúkol mužovi a žene všetky plody záhrady okrem plodov konkrétneho stromu: stromu poznania dobra a zla. Tento zákaz nemá za cieľ zakázať človeku používať rozum, ako sa niekedy nesprávne interpretuje, ale je mierou múdrosti. Akoby chcel povedať: uznajte hranice, necíťte sa byť pánmi všetkého, lebo pýcha je začiatkom všetkého zla. Príbeh hovorí, že Boh stavia prarodičov za pánov a strážcov stvorenia, ale chce ich uchrániť pred domýšľavosťou všemohúcnosti, pred tým, aby zo seba robili pánov dobra a zla. Je to škaredé pokušenie, aj v súčasnosti je to najnebezpečnejšia pasca pre ľudské srdce, pred ktorou sa treba mať každý deň na pozore.

Ako vieme, Adam a Eva neboli schopní odolať hadovmu pokušeniu. Do ich mysle sa vkradla predstava nie príliš dobrého Boha, ktorý ich chcel udržať v podriadenosti: preto sa všetko zrútilo. Čoskoro si prarodičia uvedomili, že tak ako je láska sama sebe odmenou, tak je zlo samo sebe trestom. Nebudú potrebovať Božie tresty, aby si uvedomili, že konali zle: budú to ich vlastné činy, ktoré rozbijú svet harmónie, v ktorom doteraz žili. Mysleli si, že sa stávajú podobnými bohom, a namiesto toho si uvedomia, že sú nahí, a preto sa aj tak boja: keď totiž pýcha prenikne do srdca, potom sa už nikto nemôže chrániť pred jediným pozemským tvorom schopným počať zlo, totiž človekom.

Týmito príbehmi nám Biblia vysvetľuje, že zlo sa v človeku nezačína zvučným spôsobom, keď sa už prejavuje nejaký čin, ale oveľa skôr, keď sa ním človek začne baviť, ukolísať ho v predstavách a myšlienkach a nakoniec sa nechá chytiť do pasce jeho nástrah. Vražda Ábela sa nezačala hodeným kameňom, ale zášťou, ktorú Kain zlomyseľne prechovával a ktorá z neho v sebe urobila netvora. Ani tu nepomáha Božia rada: "Hriech sa krčí pri tvojich dverách, k tebe smeruje jeho inštinkt, ale ty ho skrotíš" (Gn 4, 7).

S diablom, drahí bratia a sestry, neexistuje žiadny dialóg. Nikdy! Človek sa nikdy nesmie dohadovať. Ježiš s diablom nikdy neviedol dialóg, on ho vyhnal. Keď bol pokúšaný na púšti, neodpovedal dialógom, jednoducho odpovedal slovami Svätého písma, Božím slovom. Buďte opatrní, diabol je zvodca. Nikdy s ním neveďte dialóg, pretože je múdrejší ako my a donúti nás za to zaplatiť. Keď príde pokušenie, nikdy neveďte dialóg! Zatvorte dvere, zatvorte okno, zatvorte svoje srdce. A tak sa bránime proti tomuto zvádzaniu, pretože diabol je ľstivý, je šikovný. Pokúšal sa pokúšať Ježiša biblickými citátmi! Ukázal sa ako veľký teológ. S diablom sa nerozpráva. Pochopili ste to dobre? Buďte opatrní. S diablom sa nerozprávame a s pokušením sa nesmieme zabávať. Neexistuje žiadny dialóg. Pokušenie prichádza: zatvárame dvere. Strážime si srdce. Je schopné zamaskovať zlo pod neviditeľnú masku dobra. Preto treba byť vždy v strehu a okamžite zatvoriť aj tú najmenšiu štrbinu, keď sa k nám pokúša preniknúť. Sú ľudia, ktorí prepadli závislostiam, ktoré už nedokázali prekonať (drogy, alkoholizmus, hazardné hry) len preto, že podcenili riziko. Mysleli si, že sú silní v nič neriešiacom boji, ale namiesto toho sa stali korisťou mocného nepriateľa. Keď sa v nás zlo zakorení, potom si vezme meno neresti a je to burina, ktorú je ťažké vyhubiť. Človeku sa to podarí len za cenu tvrdej práce.

Človek musí byť strážcom svojho vlastného srdca. Toto odporúčanie nachádzame u viacerých púštnych otcov: mužov, ktorí opustili svet, aby žili v modlitbe a bratskej láske. Púšť," hovorili, "je miestom, ktoré nám ušetrí niektoré boje: boj o oči, o jazyk a o uši, zostáva už len posledný boj, ten najťažší zo všetkých, boj o srdce. Tvárou v tvár každej myšlienke a každej túžbe, ktorá sa objaví v mysli a srdci, kresťan koná ako múdry strážca a pýta sa jej, aby vedel, odkiaľ pochádza: či od Boha alebo od jeho protivníka. Ak pochádza od Boha, treba ju prijať, lebo je začiatkom šťastia. Ak však pochádza od Protivníka, je to len semienko kúkoľa, je to len znečistenie, a aj keď sa nám jej semienko zdá malé, keď zapustí korene, objavíme v sebe dlhé konáre neresti a nešťastia. Na úspechu každého duchovného boja veľmi záleží už na jeho začiatku: na tom, aby sme si stále strážili svoje srdce.

Musíme si vyprosiť milosť naučiť sa strážiť srdce. Je to múdrosť, vedieť strážiť srdce. Nech nám Pán v tejto práci pomáha. Kto si stráži svoje srdce, stráži poklad. Bratia a sestry, učme sa strážiť srdce.“ (Svätý Otec Pápež František, generálna audiencia, aula Pavla VI., 27. decembra 2023.)10

Oratio

Modlime sa vo svojom vnútri slovami 51. žalmu:

3 Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.
4 Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.
5 Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou.
6 Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.
7 Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.
8 Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ.
9 Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh.
10 Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.
11 Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny.
12 Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.
13 Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého.
14 Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.
15 Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia.
[...] 17 Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu.
18 Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa.
19 Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým. [...]“

Contemplatio

„Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.“

(Ž 51,12)


__________

1 Iz 4,4: „až zmyje Pán škvrnu dcér Siona a od Jeruzalema odstráni jeho krv duchom súdu a duchom zápalu.“
Iz 11,4: „ale v pravde bude súdiť maličkých a rozhodovať priamosťou v prospech krotkých zeme. I porazí zem prútom svojich úst a dychom svojich perí usmrtí zlosyna.“
Iz 28,5-6: „V ten deň bude Pán zástupov krásnou korunou a ozdobným vencom zvyškom svojho ľudu, duchom práva tomu, čo zasadá na súde, a udatnosťou tým, čo zatlačia boj k bráne.“

2 Ž 1,4: „No nie tak bezbožní, veru nie; tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou.“

3 Jn 3,20: „Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené.“

4 Pies 7,11: „Ja patrím svojmu milému a jeho túžba za mnou nesie sa.“

5 Múd 2,23-24: „Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.“

6 Sir 29,28: „Hlavné potreby pre život človeka sú: voda, chlieb, dom a (odev), čo zakrýva nahotu.“
porov. Gn 28,20: „A Jakub urobil sľub: „Ak je Boh so mnou, ak ma ochráni na tejto ceste, ktorou teraz idem, ak mi dá chlieb na živobytie a šaty na oblečenie.“

7 Ez 16,4: „A tvoje narodenie? V deň, keď si sa narodila, neprerezali ti pupočnú šnúru; na očistenie ťa neumyli vodou, neposolili ťa soľou a nepovili povojníkom.“
Lk 2,7,12: „I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. [...] A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“

8 Iz 58,7: „Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš?“
Mt 25,36: „[...] bol som nahý a priodeli ste ma [...].“

9 Iz 3,6-7: „Keď jeden chytí druhého v otcovom dome: „Máš rúcho, buď nám kniežaťom a táto zrúcanina nech ti je poddaná!“ – odvetí v ten deň: „Nie som ránhojič, veď v mojom dome niet chleba a niet šiat, nerobte ma kniežaťom ľudu!“

10 https://www.vatican.va/content/francesco/it/audiences/2023/documents/20231227-udienza-generale.html