O vojne a násilí medzi ľuďmi (Ex 17,8-16)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Národ proti národu nezdvihne meč z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. apríla 2024.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (50,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Na základe posolstva Svätého písma môžeme povedať, že z Božej vôle všetci ľudia pochádzajú od Adama a to je dôvodom všeobecného bratstva ľudí na svete. V konkrétnom živote však pozorujme, že toto bratstvo nie je primeraným spôsobom uznávané, ba skôr je neustále narúšané, lebo sa prejavujú mnohé spoločenské rozdiely, ktoré poskytujú zámienku pre vzdorovitosť a pýchu. Dejiny sú teda už od počiatku poznačené rivalitou a vojnami.

Sväté písmo dosvedčuje tento dejinný proces, ktorý privádza k situáciám veľkého utrpenia; no načrtáva aj ideálnu cestu, ktorá dáva veriacim nádej, lebo pri zachovaní slobody ľudí každá ľudská záležitosť je podriadená Božiemu konaniu na pozadí trvalej zmluvy medzi Pánom a ľudstvom.

Dnes obrátime pozornosť na text 17. kapitoly starozákonnej knihy Exodus, ktorý nám poskytne podnety na uvažovanie a modlitbu o našej ľudskej krehkosti, keď sa totožnosť jednej skupiny vyjadruje a upevňuje v polemickej opozícii voči inej skupine.

Náš dnešný úryvok je súčasťou opisu odchodu vyvoleného Božieho ľudu Izraela z egyptského otroctva. Po prechode cez Červené more Izraeliti nastúpili na dlhé putovanie púšťou smerom do kanaánskej krajiny.

Počas putovania púšťou „otcovia“ deň čo deň znášali utrpenie pre provizórnosť ich života, ktorý závisel od toho, či nájdu prameň vody alebo či budú mať jedlo; boli vystavení rizikám nomádskeho života a stretom s úskočnými nepriateľmi (Ex 17,8-16; Dt 8,15).

Započúvajme sa teraz do posvätného textu vo veršoch 8-16 zo 17. kapitoly knihy Exodus.

Lectio

Ex 17,8-16

⁸ Tu prišiel Amalek a pri Rafidim napadol Izrael.
⁹ Vtedy Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď bojovať s Amalekom! Ja budem stáť na končiari vrchu s Božou palicou v ruke.“
¹⁰ A Jozue urobil, ako mu uložil Mojžiš, a dal sa do boja s Amalekom.
Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na končiar vrchu.
¹¹ A kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, len čo ruky spustil, víťazil Amalek.
¹² Ale Mojžišovi ruky oťaželi. Tu vzali kameň a podložili mu ho, a on si naň sadol. Áron a Hur mu ruky podopierali jeden z jednej a druhý z druhej strany, a tak zostali jeho ruky v rovnakej polohe až do západu slnka.
¹³ A Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča.
¹⁴ Pán potom prikázal Mojžišovi: „Zapíš to na pamiatku do knihy a vštep Jozuemu do uší, že (aj) pamiatku na Amaleka úplne vytriem spod neba.“
¹⁵ Nato Mojžiš postavil oltár a nazval ho Pán je moja zástava. 16 Povedal: „Ruky hore k Pánovmu trónu! Pán je v boji proti Amalekovi z pokolenia na pokolenie.“

Kontext úryvku

Amalekiti boli kočovný kmeň žijúci v púštnych oblastiach Sinaja. Dopustili sa neodpustiteľného zločinu. Izraeliti, ktorí boli na ceste do zasľúbenej zeme, museli prejsť cez ich územie. Unavení z cesty si vypýtali len trochu vody a Amalekiti namiesto toho, aby im pomohli, zaútočili na nich a zabili najslabších zo zadnej časti karavány (Dt 25, 17 - 19).

Dnešné čítanie sa vzťahuje na jeden z prvých stretov, ktorý sa odohral s týmto kmeňom. Situácia je od prvého momentu predstavená ako vojenský konflikt. Izrael sa nestihol vydať na ďalšiu etapu cesty a musí sa zmobilizovať do obrany.

Autor posvätného textu pozýva poslucháča alebo čitateľa, aby spolu s Izraelom vnímal tento problém ako istý druh faraóna, ktorý chce vyvolenému národu zamedziť postup do zasľúbenej zeme.

Skutočnosť, že Izrael bol napadnutý, vyvoláva napätie a ľud očakával, ako sa Pán vyrovná s týmto protivníkom, lebo raz už boli svedkami veľkého víťazstva, keď Pán pred ich očami porazil veľkého nepriateľa (potov, kap. 14).

Dozvedeli sme sa, že Mojžiš v krízovej situácii neváhal. Dal príkaz Jozuemu, aby zorganizoval mužov a išiel bojovať s Amalekitmi. A zároveň ho Mojžiš informuje, že v nasledujúci deň bude stáť na vyvýšenom mieste s Božou palicou v ruke (v. 9).

Čitateľa môže prekvapiť nečakaná nová osoba na scéne, Jozue. Bol ešte mladý, ale patril medzi popredných mužov z Efraimovho kmeňa (Nm 13,8; Nm 13,16; Dt 32,44). Jeho meno v preklade znamená: „Pán je pomoc“ (alebo „Boh – pomocník“). Rovnako môže prekvapovať tiež fakt, že práve Jozuemu Mojžiš zveruje vodcovskú úlohu v boji. Tieto jediné slová počas dejovej línie boja zjavia, že Mojžiš vie, čo má robiť. Koná tak bez konzultácie s Pánom, ale koná správne. Na scéne rozprávania nie je výslovná zmienka o Pánu Bohu. Jozue vykoná príkaz bezodkladne a presne podľa Mojžišovho príkazu.

Následne od verša 10 skutky nahrádzajú slová. Posvätný autor najprv naznačí, že osud Izraela je pod vojenským vedením Jozueho a súčasne pripomenie, že výstupom Mojžiša na vrch sa dej už preniesol do druhého dňa. Ale až striedavý pohľad na dve scény - jednu na vrchu pahorku a druhú v údolí pod ním - prezradí, kto je skutočný vodca celodennej bitky.

Rozprávanie nás vedie k uvedomeniu si, že Mojžišovi poslúžila palica ako nástroj, s ktorým dvíhal ruky nahor; keď teda jeho ruky aj s Božou palicou boli pozdvihnuté, môžeme vidieť, že v údolí prevažuje sila Izraela. Keď Mojžiš nevládal držať pozdvihnuté ruky, situácia sa zmenila aj v údolí v neprospech Izraela; prehrával.

To všetko privádza k poznaniu, že nie vojenský stratég Jozue v boji, ale Mojžiš z nadhľadu a s Božou palicou zásadne ovplyvňujú beh boja. Aj dvaja Mojžišovi pomocníci Áron a Hur pochopili, že pre víťazstvo Izraela treba, aby Mojžiš držal ruky pozdvihnuté. Pomohli mu ich držať až do západu slnka. V sústavnom striedaní pohľadov na Mojžiša alebo na Jozueho sa dozvedáme záverečnú radostnú správu. Hoci ani jeden z nich nie je vo svojej úlohe ponechaný osamote, posvätný autor píše o ich činnosti v jednotnom čísle, že totiž Jozue ako bojovník zdolal nepriateľa. No čitateľ spolu s tými, čo sú na vrchu, vie, že Jozue nezdolal Amalekitov sám. Mojžiš ako vodca z nadhľadu podmienil víťazstvo modlitbou.

Rovnako však ani on sám by to nezvládol. V úryvku je zreteľné vyjadrená aj nevyhnutná podpora Árona a Hura. Rovnako je zreteľné, že Božia palica je znamením toho, že tak ako Pán nenechal ľud napospas smädu a hladu, je s ním a zachráni svoj ľud na púšti aj od ľudského nebezpečenstva.

Potom sme počuli, že Pán prikázal Mojžišovi, aby s mimoriadnym dôrazom zapísal do knihy a vštepil aj hlavnému vojenskému stratégovi do uší, že to Pán úplne vytrie spomienku na Amaleka spod neba (porov. Dt 25,19). Táto bitka bola len prvou s jedným z budúcich dlhodobých nepriateľov Izraela. Mojžiš svojím spôsobom zaznačí, že víťazstvo patrí Pánovi - pomenoval tak oltár pre Pána. Vodca sám vysvetľuje, že on bol len zástupcom Pána, ktorý bol skutočný stratég i bojovník. Rozprávač posledným Mojžišovým výrokom zachová večnú nádej v akomkoľvek boji proti Amalekitom. Posvätný autor chce, aby opísaná skúsenosť bola lekciou a prameňom nádeje pre budúcnosť. Pohanský svet v osobe Amalekitov je v konflikte s Božím ľudom, ktorý bol vykúpený z egyptského otroctva a bol na ceste do Kanaánu, aby sa uchádzal o vstup do zasľúbeného dedičstva, tak bitka, ktorú Izrael viedol s týmto nepriateľom, mala typický význam vo vzťahu k celým budúcim dejinám Izraela. Nemohol zvíťaziť iba mečom, ale mohol získať víťazstvo iba Božou mocou, ktorá zostupovala zhora a ktorú získal prostredníctvom modlitby a tých prostriedkov milosti, ktoré mu boli zverené.

Meditatio

Biblický úryvok nemá byť výzvou, aby sme prosili Boha o silu zabíjať svojich nepriateľov. Staroveké národy verili, že bohovia bojujú po boku ľudí, ktorí ich uctievajú. My dnes, poučení Ježišom, vieme, že je to archaická a veľmi nedokonalá predstava o Bohu. Udalosť v našom dnešnom úryvku, bola zaradená do Svätého písma Starého zákona, pretože má teologické posolstvo: učí nás, že tí, ktorí chcú dosiahnuť ciele, ktoré presahujú ich sily, sa musia vytrvalo modliť. Sú výsledky, ktoré sa nedajú dosiahnuť inak ako modlitbou. Čelíme nepriateľom, ktorí nám bránia žiť, ktorí nám berú dych: to sú naše ambície, nenávisť, nespútané vášne.

Ak na jediný okamih spustíme zbrane, ak prerušíme modlitbu, okamžite nás títo nepriatelia ovládnu a nám nezostáva nič iné, len sa zmieriť s dramatickou skúsenosťou porážky. Ruky v modlitbe treba držať hore až do večera, až do konca života, vytrvalo.

V tomto zmysle odporúča chápať náš dnešný úryvok aj Origines (*185-†253), jeden z najvýznamnejších cirkevných otcov, keď napísal: „Ak sú naše oči pozdvihnuté prostredníctvom myšlienok a kontemplácie a naše ruky sú pozdvihnuté prostredníctvom činov, ktoré pozdvihujú a zjemňujú dušu, tak ako Mojžiš pozdvihol svoje ruky, človek bude môcť povedať: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“ (Ž 140, 2). Takto budú porazení Amalekiti a všetci neviditeľní nepriatelia a zvíťazia Izraeliti v nás, čiže sväté myšlienky.“ (Origenes, Komentár k Jánovmu evanjeliu 28, 5, 37)¹

Toto duchovné vysvetlenie nášho úryvku je iste veľmi cenné pre duchovný život každého veriaceho človeka. Musíme však zvážiť aj mimoriadne nebezpečenstvo ozbrojených konfliktov, ktoré sa z dôvodu technického pokroku stali veľmi ničivými. Preto aj pohľad na ozbrojené konflikty na základe prirodzeného uvažovania a na základe posolstva Svätého písma Nového zákona sa zmenil.

Pripomeňme si, čo napísal Svätý Otec pápež František v encyklike Fratelli tutti o vojnových konfliktoch:

„Keďže sa nanovo vytvárajú podmienky na množenie vojen, pripomínam, že „vojna je negovaním všetkých práv a dramatický zásah do životného prostredia. Ak sa usilujeme o autentický ľudský rozvoj pre všetkých, treba neúnavne napredovať v úsilí vyhnúť sa vojne medzi národmi a medzi ľuďmi. (č. 257) [...]

A pokračoval:

„Ako povedal sv. Ján XXIII., „v tomto našom atómovom veku bolo by už nerozumné pokladať vojnu za vhodný prostriedok na nápravu utrpených krívd“.² Tvrdil to v období silného medzinárodného napätia, a tak vyjadril hlbokú túžbu po mieri, ktorá sa šírila v časoch studenej vojny. Posilnil presvedčenie, že dôvody mieru sú silnejšie než každý výpočet individuálnych záujmov a každá dôvera vkladaná do použitia zbraní. (č. 260)“ [...]

„Každá vojna zanecháva svet horší, ako ho našla. Vojna je zlyhanie politiky a ľudstva, hanebný ústup, porážka mocností zla. Nezastavme sa pri teoretických diskusiách, ale nadviažme kontakt so zraneniami, dotknime sa tela toho, kto podstupuje škody. Obráťme zrak na mnohých civilistov, zmasakrovaných ako „nepriame škody“. Pýtajme sa obetí. Venujme pozornosť utečencom; tým, ktorí podstúpili atómové žiarenie alebo chemické útoky; ženám, ktoré stratili deti; okypteným deťom alebo tým, ktoré prišli o svoje detstvo. Vezmime do úvahy pravdu týchto obetí násilia, pozerajme sa na skutočnosť ich očami a počúvajme ich rozprávanie s otvoreným srdcom. Tak budeme môcť pozerať až na dno zla v srdci vojny a nebude nás znepokojovať skutočnosť, že s nami zaobchádzajú ako s naivnými, pretože sme si vybrali mier. (č. 261)“ [...]

Chcel by som ešte raz zdôrazniť slovo, ktoré rád opakujem, pretože ho považujem za rozhodujúce: bratstvo. Nemôže zostať abstraktnou myšlienkou, ale musí sa stať konkrétnym východiskom: je to vlastne "základný rozmer človeka, ktorý je vzťahovou bytosťou. Živé vedomie tejto vzťahovosti nás vedie k tomu, aby sme každého človeka vnímali a zaobchádzali s ním ako so skutočnou sestrou a bratom; bez nej je nemožné budovať spravodlivú spoločnosť, pevný a trvalý mier".³

Oratio

A teraz sa pripojme v srdci k modlitbe, ktorú sa modlil Svätý Otec pápež Fratnišek na záver modlitbového stretnutia v bazilike svätého Petra 27. októbra 2023:

„Mária, pozri na nás! Sme tu pred tebou. Ty si Matka, ty poznáš naše námahy a naše rany. Ty, Kráľovná pokoja, trpíš s nami a za nás, keď vidíš toľko svojich detí skúšaných konfliktami, sužovaných vojnami, ktoré rozvracajú svet.

Toto je temná hodina. Toto je temná hodina, Matka. A v tejto temnej hodine sa ponárame do tvojich žiarivých očí a spoliehame sa na tvoje srdce, citlivé na naše problémy. Nebolo bez obáv a strachu: koľko obáv, keď pre Ježiša nebolo miesto v ubytovni, koľko strachu, keď si narýchlo utekala do Egypta, lebo Herodes ho chcel zabiť, koľko úzkosti, keď si ho stratila v chráme! Ale, Matka, v skúškach si bola odvážna, bola si smelá: dôverovala si Bohu a na obavy si odpovedala starostlivosťou, na strach láskou, na úzkosť obetou. Matka, ty si neustúpila, ale v rozhodujúcich chvíľach si prevzala iniciatívu: ponáhľala si sa k Alžbete, na svadbe v Káne si od Ježiša vyprosila prvý zázrak, vo Večeradle si spojila učeníkov. A keď na Kalvárii tvoju dušu prebodol meč, ty, Matka, pokorná žena, silná žena, si pretkala noc smútku veľkonočnou nádejou.

Teraz, Matka, prevezmi iniciatívu ešte raz, prevezmi ju za nás, v týchto časoch zmietaných konfliktami a pustošených zbraňami. Obráť svoj milosrdný pohľad na ľudskú rodinu, ktorá stratila cestu pokoja, ktorá uprednostnila Kaina pred Ábelom a stratiac zmysel pre bratstvo nenachádza atmosféru domova. Prihováraj sa za náš svet v nebezpečenstve a zmätku. Nauč nás prijímať a starať sa o život - o každý ľudský život! - a odmietnuť šialenstvo vojny, ktorá zasieva smrť a ruší budúcnosť.

Mária, mnohokrát si k nám prichádzala s prosbou o modlitbu a pokánie. My však, zaujatí vlastnými potrebami a rozptýlení mnohými svetskými záujmami, sme boli hluchí k tvojim pozvaniam. Ale ty, ktorá nás miluješ, neunavíš sa z nás, Matka. Vezmi nás za ruku. Vezmi nás za ruku a veď nás k obráteniu, nech je Boh na prvom mieste. Pomôž nám zachovať jednotu v Cirkvi a byť tvorcami spoločenstva vo svete. Pripomeň nám dôležitosť našej úlohy, daj, aby sme sa cítili zodpovední za mier, povolaní modliť sa a adorovať, prihovárať sa a naprávať za celé ľudstvo.

Matka, sami to nedokážeme, bez tvojho Syna nemôžeme urobiť nič. Ty nás však privádzaš späť k Ježišovi, ktorý je naším pokojom. Preto, Matka Božia a naša, prichádzame k tebe, hľadáme útočisko v tvojom nepoškvrnenom Srdci. Vzývame milosrdenstvo, Matka milosrdenstva; pokoj, Kráľovná pokoja! Rozochvej duše tých, ktorí sú uväznení nenávisťou, obráť tých, ktorí živia a podnecujú konflikty. Osuš slzy detí - v tejto hodine tak veľmi plačú! -Pomáhaj osamelým a starým, podporuj zranených a chorých, ochraňuj tých, ktorí museli opustiť svoju vlasť a svojich blízkych, uteš skľúčených, vráť nádej.

Zverujeme a zasväcujeme ti svoj život, každé vlákno našej bytosti, všetko, čo máme a čím sme, navždy. Zasväcujeme ti Cirkev, aby svedčila svetu o Ježišovej láske, aby bola znamením svornosti, nástrojom pokoja. Zasväcujeme ti náš svet, najmä krajiny a regióny vo vojne.

Veriaci ľud ťa nazýva úsvitom spásy: Matka, otvor záblesky svetla v noci konfliktov. Ty, príbytok Ducha Svätého, inšpiruj cesty pokoja vo vodcoch národov. Ty, Pani všetkých národov, zmier svoje deti, zvádzané zlom, zaslepené mocou a nenávisťou. Ty, ktorá si každému blízka, skracuj naše vzdialenosti. Ty, ktorá máš súcit so všetkými, nauč nás starať sa o druhých. Ty, ktorý zjavuješ Pánovu nehu, urob nás svedkami jeho útechy. Matka, ty, Kráľovná pokoja, vlej do našich sŕdc Božiu harmóniu. Amen.

Contemplatio

Opakujme si niekoľko razy v srdci modlitbu zo Žalmu 122. V modlitbe sa výslovne hovorí o Jeruzaleme. Dnes to je aktuálne aj konkrétne. Ale Jeruzalem reprezentuje aj iné miesta sveta, ale je aj symbolom vnútorného pokoja a duchovnej vyrovnanosti, o ktoré sa usilujeme všetci:

„ Pre Jeruzalem proste o pokoj: „Nech sú bezpeční, čo ťa milujú. Nech pokoj vládne vnútri tvojich hradieb a istota v tvojich palácoch.“ Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“ Kvôli domu Pána, nášho Boha, budem prosiť o šťastie pre teba.“

(Ž 122,6-9)

__________

¹ La Bibbia commentata dai Padri, Antico Testamento, 2, Esodo, Levitico, Numeri, Deuteronomio, ed. Joseph T. Lienhard, Rím 2003, str. 152.

² Encyklika Pacem in terris (11. apríla 1963), 43: AAS 55 (1963), 291.

³ Pápež František, Posolstvo k 47. svetovému dňu mieru, 1. január 2014.