O cudzoložstve, prostitúcii a rozvode v Písme (Mt 19,1-9)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Chráň sa cudzoložstva z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. januára 2024.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (49,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Manželstvo chápeme ako skutočnosť, ktorá je ideálne predurčená trvať po celý život. V tomto sa odlišuje od príležitostných sexuálnych vzťahov a tiež od jednoduchého spolužitia. Na druhej strane je zrejmé, že pre ľudskú krehkosť manželská jednota musí postupne čeliť skúškam rôznej povahy, ktoré ohrozujú pevnosť vzájomného puta: môže sa vytratiť vzájomná náklonnosť; v istom momente sa môžu ukázať závažné obmedzenia manželského partnera. Vtedy vystupujú do popredia otázky o hodnote manželského spojenia, o jeho trvácnosti a nerozlučnosti. Sú to bytostné otázky o totožnosti manželstva, čiže o totožnosti spolužitia muža a ženy v manželstve. My chceme na túto tému spoločne rozmýšľať a modliť sa na základe slov Svätého písma. Vybrali sme si k tomu úryvok z 19. kapitoly svätého evanjelia podľa Matúša. Započúvajme sa do posvätného textu:

Lectio

Mt 19,1-9

¹ Keď Ježiš skončil tieto reči, odišiel z Galiley a prešiel do judejského kraja za Jordán. ² Išli za ním veľké zástupy a on ich tam uzdravoval.
³ Tu k nemu pristúpili farizeji a pokúšali ho: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“
⁴ On odpovedal: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril
⁵ a povedal: »Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?«
⁶ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje."
⁷ Povedali mu: „Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?“
⁸ Odpovedal im: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak. ⁹ A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“

Kontext úryvku

Venujme sa teraz podrobnejšie jednotlivých formuláciám.

¹ Keď Ježiš skončil tieto reči, odišiel z Galiley a prešiel do judejského kraja za Jordán. ² Išli za ním veľké zástupy a on ich tam uzdravoval.

Okolnosti, v ktorých sa odohral rozhovor Pána Ježiša s farizejmi, sú zaujímavé. Pán Ježiš je na ceste do Jeruzalema, kde obetuje svoj život, kde potvrdí jedinečným spôsobom to, čo hovorí: neochvejnú vernosť svojej lásky. A práve na tejto ceste uzdravuje mnohých chorých. V súvise s posolstvom o manželstve, je zrejmé, že nás chce uzdravovať v našej krehkosti prežívať vzťahy s inými, čiže prežívať podľa Božej vôle aj vzťah v manželstve.

³ Tu k nemu pristúpili farizeji a pokúšali ho: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“

Niektorí farizeji z Júdska, teda z regiónu hlavného mesta Jeruzalema, chceli „pokúšať“ Učiteľa, ktorý podľa nich pochádzal z Galiley, čiže z vidieka, s cieľom postaviť do zlého svetla jeho náuku. Ich otázka bola pascou, lebo sa pýtali, či je dovolené prepustiť manželku „z akejkoľvek príčiny“. Nekladú otázku v zmysle, či je dovolené manželku prepustiť, alebo nie je dovolené. Vychádzajú z toho, že prepustenie manželky je dovolené a sporné zostáva, z akého dôvodu je dovolené manželku prepustiť.

V časoch Pána Ježiša sa diskusia na túto tému polarizovala na dve školy: tá, ktorú reprezentoval mimoriadne laxný rabín Hillel, pripúšťala rozvod z akejkoľvek príčiny: na to, aby bola manželka prepustená, malo stačiť napr. aj len keď sa jej nepodarilo pripraviť dobré jedlo. Tak sa v tejto škole vykladal všeobecný zákon (Dt 24,1), ktorý povoľoval rozvod, ak manžel našiel na svojej manželke niečo "hanebné".

Druhá škola, škola rabína Šammaja, učila, že výnimka, ktorá sa spomína v 5. knihe Mojžišovej, v knihe Deuteronomium, sa týka len cudzoložstva.

Farizeji sa prikláňali k rabínovi Šamajovi a chceli vyprovokať odpoveď Pána Ježiša, či sa prikloní k nim, alebo či bude laxní ako Hillelova škola.

⁴ On odpovedal: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril ⁵ a povedal: »Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?« ⁶ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje."

Pán Ježiš si však nezvolil cestu kazuistiky (ktorá poukazuje na rozdiely v jednotlivých situáciách a motiváciách), ale citoval spolu texty knihy Genezis¹ ako doklad pôvodného zámeru Stvoriteľa pri utvorení ľudského páru.

Pán vyjadruje bez zahmlievania: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6). A týmto vyjadrením nielen naformuloval základné pravidlo, ktoré zakazuje človekovi „rozlučovať“ pár, ale zároveň sa naznačuje aj dôvod, pretože manželstvo neutvára iba rozhodnutie snúbencov, ale je tu ako prvotný prvok zahrnutý aj božský úkon „spojenia“, úkon, ktorý nie je podriadený vôli človeka. Pán Ježiš toto vyjadrenie adresoval židom, čiže nerozlučnosť sa týka nielen sviatostného manželstva kresťanov ale manželstva ako takého.

⁷ Povedali mu: „Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?“

Farizeji reagovali na Ježišovo stanovisko a namietali – v súlade so štýlom doktrinálneho sporu – odvolávajúc sa na iný text Sv. písma, na Deuteronomium 24,1-4, v ktorom sa nachádza práve Mojžišov akoby „rozkaz“ prepustiť manželku. Ten text znie: „Ak si muž vezme ženu a bude ju mať, a ona sa mu potom pre niečo odporné znepáči, napíše jej priepustný list, dá jej ho do ruky a pošle ju z domu preč. Keď odíde a vydá sa za iného muža a on k nej bude mať tiež odpor, dá jej priepustný list a pošle ju zo svojho domu, alebo zomrie, prvý muž si ju nebude môcť opäť vziať za ženu, lebo je poškvrnená a bola by to ohavnosť pred Pánom: teda neprivádzaj hriech na krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, za podiel.“

Prísne vzaté, v danom texte Mojžiš len berie na vedomie jav, že prichádzalo k rozvodom, Mojžiš rozvod ani nepredpisoval a ani ho nedeklaroval za správny a dovolený, ale stanovil pravidlá ohľadom tohto javu v spoločnosti, aby sa istým spôsobom chránilo v spoločnosti postavenie prepustenej ženy.

⁸ Odpovedal im: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak. ⁹ A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“

Pán Ježiš odpovedal slovami, že za smerodajné treba považovať to, čo Boh ustanovil „od počiatku“ (Mt 19,8), a nie disciplinárne ustanovenie, ktoré vyhlásil Mojžiš v konkrétnom dejinnom období. Ježiš totiž vysvetlil Mojžišovo nariadenie ako „dovolenie“, ktoré motivovala „tvrdosť srdca“ Izraelitov, dovolenie, ktoré stráca hodnotu tam, kde je prítomná skutočnosť nového srdca, poučeného Pánovým Duchom. Inými slovami, Ježiš vyhlásil ako ukončenú starobylú nedokonalú prax, pretože s Ním a v Ňom sa stala možnou úplná poslušnosť pôvodnému Božiemu zámeru.

V novom poriadku Ducha prepustenie manželky je totožné s cudzoložstvom, je teda vážnym prestúpením príkazu lásky, ktorý od manželov vyžaduje trvalú vernosť. Preto Pán povedal: „A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží“ (Mt 19,9).

V našom úryvku evanjelia svätého Matúša je uvedená klauzula, ktorá nastoľuje výnimku zo všeobecného zákazu rozvodu. V slovenskom preklade znie: „okrem prípadu smilstva“. V pôvodnom gréckom texte evanjelia je použitý termín „porneia“, ktorý môže odkazovať aj na niektorý z prípadov „zakázaného manželstva“ (čiže incestu, chápaného ako pohlavný styk a samozrejme aj manželstvo) medzi osobami, ktoré spájajú úzke príbuzenské vzťahy), ktoré odsudzuje kniha Levitikus, a preto sa v komunite židovského pôvodu považovali za nevyhnutný dôvod odluky; podľa iných exegétov termín skôr označuje cudzoložstvo, keď podľa Starého zákona dochádza k cudzoložstvu iba v prípade, ak má muž pohlavný styk s vydatou alebo zákonne zasnúbenou ženou. Je zrejmé, že sem patria aj iné závažné sexuálne prehrešky, alebo hriešny spôsob na spôsob prostitúcie, čiže nezodpovedné sexuálne vzťahy, obvykle výmenou za nejakú odmenu. Všetky tieto skutočnosti mohli byť považované za dôvod umožňujúci prepustenie partnera.²

Meditatio

Základná téza: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“, je jasná, ale v konkrétnom živote nastávajú mnohé veľmi komplikované situácie.

Hoci máme pred sebou ustanovenie považované za „apodiktické“, čiže za nepochybné a nezvratne dokázané (ako napríklad „nezabiješ“), predsa však je nevyhnutné stanoviť, ako ho správne použiť v konkrétnych životných situáciách.

Vidíme totiž, že dokonca aj všeobecný zákaz siahnuť niekomu na život má, či už v starobylej legislatíve, alebo aj v tej súčasnej laického alebo kresťanského charakteru, celý rad zjavných „výnimiek“, ktoré v skutočnosti vyjadrujú práve presnú interpretáciu tejto požiadavky v komplexnosti konkrétnych situácií. Ak niekto zasiahne útočníka rozhodnutého vraždiť a spôsobí mu smrť, neprestupuje príkaz „nezabiješ“. Úmyslom je tu totiž zastaviť útočníka a ochrániť život napadnutého jediným možným spôsobom za týchto konkrétnych okolností. Ak Ježiš uzdravoval v sobotný deň, neprestupoval zákon, ale svojím konaním naplnil zmysel oslobodenia vnútorne prepojený s týmto príkazom. Apoštoli boli vyzvaní striasť prach zo sandál, keď nebudú prijatí; nie je to nedodržanie príkazu priniesť posolstvo pokoja, pretože toto ich gesto je posledným nástrojom, ako sa dá poslucháčom poukázať na tvrdosť ich srdca. Preto nekoná niečo protikladné voči manželstvu ten, kto – po skonštatovaní, že ich manželský vzťah nie je už vyjadrením lásky – sa rozhodne odlúčiť od partnera, ktorý ohrozuje pokoj alebo život členov svojej rodiny; paradoxne skôr poukazuje na krásu a svätosť samotného manželského zväzku, keď vyjadruje, že ten už nenapĺňa svoj zmysel v podmienkach nespravodlivosti a potupy.

Čo sa týka ustanovenia o nerozlučnosti manželstva, máme spoľahlivú aplikáciu princípu rozlišovania v Prvom liste Korinťanom³ (porov. 1 Kor 7,10-16). Svätý Pavol začína s Pánovým „príkazom“, hoci neuvádza doslovne to, čo sa nachádza v evanjeliách: „Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža – ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom – a muž nech neprepúšťa manželku (porov. 1 Kor 7,10-11).

Všimnime si, že apoštol, keď hovorí o tom, čo nariadil Pán, rozlišuje medzi konaním ženy („odchádzať“) a muža („prepustiť“), čím sa poukazuje na odlišnú právomoc manželov; predsa však umožňuje istú iniciatívu žene⁴. Po všeobecnom vyjadrení (ktoré zakazuje odlúčenie) bezprostredne dodáva, že manželke je dovolené odísť za predpokladu, že sa znovu nevydá, aby sa prípadne mohla vrátiť k manželovi (toto je jedinečný spôsob chápania nerozlučnosti, keďže sa prijíma, že v manželstve sa dá žiť aj pri odluke). Neuvádza sa žiadne kritérium, ktoré by zdôvodňovalo alebo vylučovalo odluku. Je zrejmé, že to, čo platí o mužovi vo vzťahu k žene, je platné aj o žene vo vzťahu k svojmu mužovi.⁵

Cirkev neúnavne učí, že rodina má svoj základ v manželstve a v Božom pláne. V sekularizovanom svete svedomia mnohých ľudí sa nachádzajú v tomto smere vo veľmi hlbokej neistote, najmä odkedy západné spoločnosti legalizovali rozvody. V súčasnej spoločnosti sa zdá, že jediným uznávaným základom je cit alebo individuálna subjektivita vyjadrená vôľou k spolužitiu. V tejto situácii klesá počet manželstiev, pretože, ak sa veci majú takto, nikto sa nechce zaviazať na celý život na základe takých krehkých a nestálych predpokladoch, narastá počet faktických spolužití a zvyšuje sa počet rozvodov. V tejto krehkosti sa šíri dráma toľkých detí zbavených rodičovskej podpory, obetí malomyseľnosti a opustenosti a sociálneho neporiadku.

Cirkev nemôže zostať ľahostajná tvárou v tvár rozchodom manželov a rozvodom, tvárou v tvár rozvratu rodín a dôsledkom, ktoré rozvody spôsobujú deťom. Tie na to, aby sa mohli vzdelávať a vychovávať, potrebujú mimoriadne presné a konkrétne záchytné body, teda rozhodných a istých rodičov, ktorí rôznymi spôsobmi prispievajú k ich výchove. Práve tento princíp rozvodová prax podkopáva a kompromituje, vytvára takzvanú rozšírenú a meniacu sa rodinu, ktorá znásobuje "otcov" a "matky" a spôsobuje, že dnes väčšina tých, ktorí sa cítia "osirelí", nie sú deti bez rodičov, ale deti, ktoré ich majú príliš veľa. Táto situácia s nevyhnutným prelínaním vzťahov nemôže nevytvárať vnútorné konflikty a zmätky, čo prispieva k vytvoreniu a nanúteniu zmenenej typológie rodiny deťom, ktoré sú konfrontované s typom rodiny založenej na neistote tak ako je neisté samotné spolužitie dospelých.⁶

V tejto súvislosti si môžeme pripomenúť slová pápeža Františka: „V pôvodnom pláne Stvoriteľa neexistuje muž, ktorý by sa oženil so ženou, a ak by mu to nevyšlo, zavrhol by ju. Nie. Namiesto toho je tu muž a žena, ktorí sú povolaní, aby sa navzájom uznávali, dopĺňali, pomáhali si v manželstve.

Toto Ježišovo učenie je veľmi jasné a obhajuje dôstojnosť manželstva ako zväzku lásky, ktorý predpokladá vernosť. To, čo manželom umožňuje zostať zjednotení v manželstve, je láska vzájomného darovania sa podporovaná Kristovou milosťou. Na druhej strane, ak u manželov prevládne individuálny záujem o seba, sebauspokojenie, potom ich zväzok nemôže pretrvať.

A práve tá istá stránka evanjelia nám s veľkým realizmom pripomína, že muž a žena, povolaní prežívať skúsenosť vzťahu a lásky, môžu bolestne robiť gestá, ktoré ju dostanú do krízy. Ježiš nepripúšťa nič, čo by mohlo viesť k stroskotaniu vzťahu. Robí to preto, aby potvrdil Boží plán, v ktorom vyniká sila a krása ľudských vzťahov. Cirkev sa na jednej strane neunavuje potvrdzovať krásu rodiny, ako nám ju podáva Písmo a Tradícia; zároveň sa usiluje dať konkrétne pocítiť svoju materinskú blízkosť tým, ktorí prežívajú narušené vzťahy alebo tie, ktoré sa nesú bolestným a únavným spôsobom.

Vlastný spôsob Božieho konania s jeho neverným ľudom - teda s nami - nás učí, že zranenú lásku môže Boh uzdraviť milosrdenstvom a odpustením. Preto sa od Cirkvi v týchto situáciách nežiada hneď a len odsúdenie. Naopak, tvárou v tvár toľkým bolestným manželským zlyhaniam sa cíti povolaná žiť svoju prítomnosť lásky, milosrdenstva a lásky, aby priviedla zranené a stratené srdcia späť k Bohu.“⁷

Oratio

Pane, prosíme ťa za manželov, za matky a zo otcov a za deti.

Odovzdávame ich do Tvojich rúk, nech majú duchovnú silu, aby si dokázali vždy znova pripomínať a tešiť sa z toho, že ich sprevádzaš svojím požehnaním a láskou.

Nech pamätajú na to, že bez teba nie sú schopní milovať sa navzájom v manželstve a rodine úplnou láskou.

Božský Spasiteľ, pomáhaj im a udeľ svoje požehnanie našim deťom a posilňuj rodiny, aby netrpeli materiálnym nedostatkom, chráň ich pred chorobami a nešťastím; daj im odvahu v dňoch skúšok; trpezlivosť, ducha vytrvalosti a každodenný pokoj.

Pane, posilňuj v manželoch, rodičoch i deťoch ducha modlitby, aby otcovia a matky úprimne prežívali chvíle sústredenia sa a duchovného stíšenia pred Božou tvárou.

Daruj im silu, aby vo svojom svedomí spoznávali, za čo majú ďakovať a o čo majú prosiť.

Pane, oslobodzuj a uzdravuj našich manželov a rodičov od ducha sveta, od neprimeraného oddania sa pozemským radostiam, daj im silu, aby premáhali pokušenia k nevere a nezhodám.

Nech si pravidelne vyprosujú duchovnú silu, aby nepodľahli všetkým tým podnetom, ktoré každý deň vstupujú do ich života a odporujú posolstvu evanjelia.

Daj, aby prežívali šťastie v tom, že sú povolaní byť jeden pre druhého; povolaní dať život a výchovu svojim deťom a aby rodičia a deti spolu žili pre Teba a pre Tvoje kráľovstvo.

Pane, prosíme aj manželov a rodičov, ktorí sa nachádzajú v ťažkých životný situáciách manželskej krízy, alebo už sú vystavení ťarche manželskej odluky alebo dokonca rozvodu.

Dotkni sa ich srdca, daruj im pravdivý pohľad na vlastnú situáciu, nech nepodľahnú sklamaniu z nesprávnych rozhodnutí, ale nech sa v nich posilňuje nádej, ktorú živí Tvoje milosrdenstvo.

Pane, pripájame prosbu aj za tie dievčatá a chlapcov, ktoré vyrastajú v rodinách poznačených rozvodom, alebo aj novým spolužitím otca alebo matky. Vieme, že Tvoja láska ich neustále sprevádza a prosíme, aby aj napriek duchovným sklamaniam a opustenosti, ktorú im prináša rozvod rodičov, sa ich svedomie nadchlo krásou manželstva a rodiny podľa Tvojej vôle.

Mária, Matka Ježišova a naša Matka, na tvoj príhovor daj, aby Ježiš prijal túto pokornú modlitbu a získal pre nás všetkých milosti a požehnania.

Contemplatio

„Muž ]...] pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele [...] Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“

(Mt 19,5-6)

__________

¹ Gn 1,27: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“
Gn 2,24: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom.“

² Porov. Ortensio da Spinetoli, Matteo, 6. vydanie, Assisi 1998, str. 519-527; Stuttgarter kleiner Kommentar, zv. 1, str. 234-238; Stuttgarter Neues Testament, zv. 3, str. 72-74; Pápežská biblická komisia, Čože je človek? (Ž 8,5), Sprievodca biblickou antropológiou, Trnava 2022, str. 192-194.

³ Porov. 1 Kor 7,10-16: „Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža - a ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom - a muž nech neprepúšťa manželku. Ostatným hovorím ja, nie Pán: Ak má niektorý brat neveriacu ženu a ona chce s ním bývať, nech ju neprepúšťa. A ak má niektorá žena neveriaceho muža a on chce s ňou bývať, nech muža neopúšťa. Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi. Inak by boli vaše deti nečisté; ale teraz sú sväté. No ak neveriaci chce odísť, nech odíde. V takomto prípade nie sú brat alebo sestra otrocky viazaní; veď Boh nás povolal žiť v pokoji. Vari vieš, žena, či zachrániš muža? Alebo vieš, muž, či zachrániš ženu?“

⁴ Porov. Mk 10,11-12: „On im povedal: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“

⁵ Porov. Pápežská biblická komisia, Čože je človek? (Ž 8,5), Sprievodca biblickou antropológiou, Trnava 2022, str. 194-196.

⁶ Porov.: Benedikt XVI., Príhovor k biskupom Brazílskej biskupskej konferencie, Castel Gandolfo, 25. septembra 2009, https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/speeches/2009/september/documents/hf_ben-xvi_spe_20090925_ad-limina-brasile.html.

⁷ https://www.vatican.va/content/francesco/it/angelus/2018/documents/papa-francesco_angelus_20181007.html