O krehkej manželskej láske, ktorú treba chrániť (Gn 2,21-25)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Toto je teraz kosť z mojich kostí z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. decembra 2023.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (51,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Vraciame sa znova ku danosti, že jestvovanie človeka je tajomstvom, ale ukrýva obdivuhodný Boží zámer. Skutočnosť, že Stvoriteľ chcel, aby ľudstvo „od počiatku“ tvorili muž a žena (Gn 1,27; 2,21-23), pobáda zamyslieť sa pozorne nad touto konštitutívnou odlišnosťou ľudského bytia, uvažovať a prehĺbiť si poznanie zmyslu tejto odlišnosti.

Pomôže nám v tom úryvok z 2. kapitoly knihy Genezis, ktorý tvorí súčasť druhého opisu stvorenia človeka.

Venujme sa posvätnému textu vo veršoch 21-25 z 2. kapitoly Genezis.

Lectio

Gn 2,21-25

²¹ Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok,
a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom.
²² A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu
a priviedol ju k Adamovi.
²³ Vtedy Adam povedal: "Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža."
²⁴ Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom.
²⁵ A obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým.

Kontext úryvku

Tento krátky úryvok uzatvára rozprávanie o stvorení v 2. kapitole knihy Genezis. Obsahuje dve hlavné posolstvá, ktoré nasledujú po sebe: prvé tvorí Božie konanie, ktoré dáva život mužovi a žene; druhé posolstvo predstavuje stretnutie muža a ženy o ocenenie Božieho diela človekom. Cieľom tohto rozprávania – ako aj toho predchádzajúceho – nie je poskytnúť technický opis toho, čo sa skutočne stalo. Posvätný autor využil literárny druh symbolického významu, a preto je potrebné rozumné pochopenie tohto biblického textu.

Prvou skutočnosťou, ktorá potrebuje vysvetlenie, je terminológia použitá na označenie hlavného subjektu rozprávania. V posvätnom texte sa nachádza istá nejednoznačnosť týkajúca sa termínu Adam (’ādām niekedy s členom, inokedy bez neho).

Potrebujeme si uvedomiť, že výraz „Adam“ sa používa na označenie ľudskej bytosti, používa sa v texte na označenie mužskej postavy vtedy, keď ide výslovne o vzťah s (jeho) „ženou“¹. Tento význam mužskej postavy je potom spečatený skutočnosťou, že slovo „adam“ sa stáva v určitom momente rozprávania vlastným menom (Adam) praotca ľudského rodu².

Nejednoznačnosť spojená s menom ’ādām (analogicky je to v slovenčine pri výraze „človek“) dala vznik dvom spôsobom interpretácie tohto textu. Prvým spôsobom je čítanie, ktoré by sme mohli označiť ako „tradičné“, podľa ktorého rozprávanie opisuje stvorenie ženy zo strany Stvoriteľa, ktorý si poslúžil hmotou („jedným z rebier“) odobratou z muža. Toto by aj potvrdzovalo vyjadrenie Adama: „bude sa volať mužena, lebo je vzatá z muža“ (Gn 2,23). Ako tvrdia niektorí exegéti, v takomto prípade by biblický autor dôvtipne prevrátil to, čo je inak zrejmé, že všetci muži pochádzajú „zo“ ženy, keď opísal, že na počiatku žena vďačila za svoj pôvod mužovi. Svätý Pavol sa držal tejto línie, keď napísal: „lebo ako je žena z muža, tak je aj muž skrze ženu a všetko je z Boha“ (1 Kor 11,12). Keď vychádzame z toho, čo napísal svätý apoštol, plynulo by z toho dvojaké poučenie: na jednej strane vzájomné uznanie, pretože „v Pánovi nie je ani žena bez muža, ani muž bez ženy“ (1 Kor 11,11); na druhej strane by sa stanovil biblický základ pre hierarchické usporiadanie rodiny a spoločenstva³ z dôvodu, že „prvý bol stvorený Adam, až potom Eva“⁴.

V súčasnosti nie je táto sociologická perspektíva všeobecne prijímaná, a to aj preto, že biblický text umožňuje aj odlišné čítanie, ktoré sa javí exegeticky presnejšie. Už sme uviedli, že až po verš 20 hovorí posvätný o Adamovi, ako o človeku bez ohľadu na pohlavie; toto všeobecné predstavenie vyžaduje vyhnúť sa konkrétnej predstave konfigurácie tohto bytia. Pri človeku sme teda pozvaní otvoriť sa skúsenosti úplnej neznalosti, aby sme tak vďaka zjaveniu objavili, o aký Bohom uskutočnený obdivuhodný zázrak tu ide⁵. Nikto totiž nepozná tajomstvo vlastného pôvodu. Táto fáza nevedomosti je symbolicky znázornená úkonom Stvoriteľa, ktorý „dopustil na Adama tvrdý spánok“ (v. 21): spánok tu nemá funkciu akoby úplnej anestézie, aby sa umožnila bezbolestná operácia, ale skôr naznačuje nástup nepredvídateľnej udalosti, pri ktorej Boh z jedného bytia (’ādām) tvorí dve, muža (’îš) a ženu (’iššāh). A toto vyjadruje nielen ich podstatnú podobnosť, ale zároveň naznačuje, že ich rozdielnosť pobáda objaviť duchovné dobro vzájomného uznania, čo je základom spoločenstva lásky a výzvy stať sa „jedným telom“ (v. 24). Božím stvoriteľským úkonom sa neprichádza na pomoc samote muža, ale prichádza sa na pomoc práve samote ľudského bytia a to práve prostredníctvom stvorenia muža a ženy.

Niektoré detaily stvoriteľského úkonu Pána, Boha, si zasluhujú upresnenie. V našom texte v slovenčine je spomenuté, že Pán Boh, „vybral“, niečo z tela človeka (v. 21-22.23), čím sa vyjadruje významový odtieň odňatia; veľmi vhodné je chápanie v zmysle „vzal“ a tak zvýrazniť významový rozmer zvolenia (vyvolenia)⁶.

Navyše starobylý grécky preklad (LXX), nasledovaný latinským prekladom (Vulgáta), prekladá hebrejský termín ṣēla‘ výrazom „rebro“ (v. 21-22), ktorý však vo všetkých ostatných biblických výskytoch (porov. Ex 25,12.14; 2 Sam 16,13; 1 Kr 6,34; Ez 41,5.9 atď.) neoznačuje nikdy nejakú konkrétnu časť (ľudského) tela, ale jednoducho „stranu“ alebo bok nejakého predmetu. Ak sa teda vyhneme odkazu na anatomický orgán, mohla by sa zvýrazniť myšlienka, že „muž a žena“ sú „bok po boku“, vzájomne podobní svojou konštitutívnou povahou, svojimi danosťami; zároveň sú povolaní byť si „bok po boku“, jeden vedľa druhého ako pomoc a spojenec.

Zároveň každý z nich má aj skutočne osobitnú konfiguráciu totožnosti, u muža je to možné uvedomiť si v úkone „zaplnenia miesta (jeho boku) mäsom“ (v. 21), u ženy ju vyjadruje sloveso „utvoriť“ (v. 22), ktoré má nepochybne význam ukončeného konania a tak to, že „bola utvorená“ (porov. 16,2; 30,3), je v súlade s možnosťou zrodiť deti.

Trvanie na osobitnej totožnosti muža a ženy, ktorá sa ukazuje v ich samotnej telesnej konštitúcii, zabezpečí, že ten druhý nie je vnímaný ako prostriedok na doplnenie toho, čo chýba, alebo jednoducho cenený iba ako akýsi komplementárny prvok, ale aby bol s úžasom a vďačnosťou predmetom túžby a prijatia ako osoba, ktorá nie je podriadená potrebám iného, ale je objektom chvály za to, že je dokonalým „dobrom“, ktoré stvoril Boh ako zavŕšenie svojho konania.

Druhá časť rozprávania sa sústreďuje na stretnutie ľudského páru (v. 22b-25). Treba si všimnúť, že stretnutie podnietil samotný Pán Boh, lebo On „priviedol“ (doslova „nechal prísť“) ženu k mužovi (v. 22b), v čom je nevyslovene zahrnutý úmysel podporiť ich spojenie.

Potom sa ujíma slova muž (v. 23) a na prvom mieste hovorí, že „teraz“ sa uskutočnilo to „dobré“, čo je schopné prekonať samotu ľudského tvora (v. 18), a toto dobro, ktoré samozrejme pochádza od Stvoriteľa, je potrebné, aby bolo vedome prijaté jeho stvorením v slobodnom rozhodnutí lásky. Slávnostnými slovami: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; [...] Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom“ (v. 23-24), nie je totiž vyjadrená iba rovnosť oboch pohlaví; vyjadrenie „kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa“ je v skutočnosti formuláciou, používanou v kontexte „zmluvy“ (porov. Gn 29,14; Sdc 9,2; 2 Sam 5,1-3; 19,13-14) a slúži na vyjadrenie, že ten druhý bude považovaný za vlastné telo.

Výzva utvoriť manželský zmluvný vzťah je prítomná v slovách: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke.“ (v. 24), kde hovoriaci poukazuje na zmysel rozdielu medzi mužom a ženou: Odkaz na rodičov sa v kontexte nášho rozprávania javí ako úplne neprimeraný, a preto vedie čitateľa, aby vnímal, že sa tu ohlasuje ideálna cesta, načrtnutá pre človeka vo všeobecnosti: žena, Bohom privedená, ide v ústrety mužovi (v. 22) a muž, rozpoznajúc toto dobro, ide v ústrety žene (v. 24) a každý z nich opúšťa skutočnosť, z ktorej pochádza, aby prostredníctvom ich vzájomného „prilipnutia“ uskutočnil tú jednotu („budú jedným telom“), ktorá sa stane pôvodom nového života a v dejinách sa stane znamením, dosvedčujúcim jediné Otcovstvo, jediného Pôvodcu všetkého.

Rozprávanie sa uzatvára v jemnejšom tóne poznámkou, že nahota nebola príčinou hanby pre muža ani pre ženu (v. 25). Nie je to iba vyjadrenie počiatočnej nevinnosti, zatiaľ nepoškvrnenej hriechom; tiež sa tým naznačuje, že pohlavné spojenie manželov je čisté, a to v miere, v akej sa v tele vyjadruje láska v súlade s Božím plánom. A keďže z tejto lásky pochádza život, bude tento vzťah chránený studom, ktorý je výrazom posvätnosti a vzájomnej úcty.⁷

Meditatio

Nestačí vyjadriť rovnakú dôstojnosť oboch pohlaví; je potrebné uvedomiť si danosti ich vzájomného vzťahu, osobitne pri jeho ideálnom uskutočnení ako vzťahu lásky.

Boží dych, ktorý vniesol život do Stvoriteľom stvárneného prachu, prejavuje svoju pravdivosť a životnú silu vo vzájomnom zblížení muža a ženy, z ktorého pramení život. Dobrota stvorenia sa zhoduje s prekonaním „samoty“ a toto sa uskutočňuje v úkone prijatia druhého z lásky. A to v čoraz širších sférach vzťahu, od manželov k deťom a od vzťahov rodinného života až po spoločenstvo so všetkými ľuďmi.

Dôležitosť tejto témy je zrejmá, a to aj pre rôzne prvky, ktoré implicitne zahŕňa. Predovšetkým téma tela pohlavne odlíšeného („muža a ženu ich stvoril“: Gn 1,27), pri ktorom sa neberie do úvahy iba poslanie plodiť – ktoré má vo Svätom písme, zdá sa, prioritu pre primárnu hodnotu, pripisovanú životu – ale tiež psychologické a emotívne rozmery, ktorých dôležitosť pre každú osobu je všetkým známa, hoci nie je vôbec jednoduché presne vyjadriť, v čom spočíva správny spôsob pre každé z oboch pohlaví.

Keď sa hovorí o láske v zmysle oddanosti, vernosti a tvorivosti, spontánne sa myslí na obraz manželstva, pretože v ňom sa citový rozmer spája s osobným rozhodnutím. No nechýbajú ani problémy, previnenia, násilie a zlyhania. V skutočnosti by manželská láska nemala byť stotožňovaná s bezprostrednou vášnivou príťažlivosťou, ktorá predstavuje nejednoznačnosť a nebezpečenstvo. Okrem toho, túžby muža a ženy spojených v manželstve nebudú vždy plne v súlade; zrodia sa napätia vo chvíľach rozhodovania, a tak sa nastolí otázka autority a jej významu pre ich spojenie.

Môžeme si pripomenúť slová Svätého Otca pápeža Františka, ktoré napísal v jednom svojom liste manželom:

„[...] Tak ako Abrahám aj každý manžel a manželka vyšli z vlastnej krajiny v momente, keď odpovedali na povolanie k manželskej láske a rozhodli sa darovať bezvýhradne druhému. Teda už samotné zasnúbenie znamená odchod z vlastnej krajiny, pretože si vyžaduje ísť spoločnou cestou, ktorá vedie k manželstvu. Rôzne situácie v živote – plynutie času, príchod detí, práca, choroby – to všetko predpokladá, že na základe vzájomne prijatého záväzku každý z manželov opustí vlastné zvyky, vlastné istoty a pokojné priestory a vydá sa do Bohom prisľúbenej krajiny: byť dvaja v Kristovi, dvaja v jednom. Váš život sa stane jedným spoločným životom, stanete sa „my“ v spoločenstve lásky s Ježišom, ktorý je živý a prítomný v každom okamihu vášho života. Boh vás vždy sprevádza a bezpodmienečne vás miluje. Nie ste sami!

[...]
Povolanie do manželstva je povolaním riadiť malú loďku, niekedy na rozbúrenom mori nestabilnú, no vďaka sviatosti bezpečnú. Koľkokrát by ste chceli podobne ako apoštoli povedať, alebo lepšie povedané zvolať: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4, 38). Nezabúdajme však, že vďaka sviatosti manželstva je Ježiš na tejto loďke prítomný. Stará sa o vás, zostáva s vami na vlnami rozkolísanej lodi po celý čas. V inom úryvku evanjelia učeníci v ťažkostiach uprostred búrky vidia, že sa k nim blíži Ježiš, a uvítajú ho na svojej lodi. Tak aj vy nechajte Ježiša nastúpiť do lode, keď zúri búrka, lebo hneď ako „vstúpil k nim do lode [...] vietor utíchol“ (Mk 6, 51). Je dôležité, aby ste spoločne upierali svoj pohľad na Ježiša. Len tak nájdete pokoj, prekonáte konflikty a objavíte riešenia mnohých svojich problémov. Nie preto, že by zmizli, ale preto, že sa na ne budete môcť pozrieť z inej perspektívy.

Len keď sa zveríte do Pánových rúk, budete schopní dokázať to, čo sa zdá nemožné. Cesta spočíva v uvedomení si svojej krehkosti a bezmocnosti, ktorú prežívate v mnohých situáciách, ktoré vás obklopujú, ale zároveň v istote, že takto sa prejaví Kristova sila vo vašej slabosti (porov. 2 Kor 12, 9). Práve uprostred búrky totiž apoštoli spoznali Ježišovo božstvo aj kráľovskú moc, a naučili sa mu dôverovať.

[...]
Nech je rodina miestom prijatia a porozumenia. Uchovajte si v srdci radu, ktorú som dal manželom, zahrnutú v troch slovách: „smiem?“, „ďakujem“ a „prepáč“⁸. A keď dôjde ku konfliktu, „nikdy nech deň neskončí bez uzmierenia“⁹. Nehanbite sa spoločne si kľaknúť pred Ježišom v Eucharistii, aby ste našli pár chvíľ pokoja a vzájomný pohľad plný nehy a dobroty. Alebo, keď je jeden z vás trochu nahnevaný, vezmite ho za ruku, a tak ho prinútite usmiať sa. Môžete sa tiež večer pred spaním nahlas pomodliť krátku spoločnú modlitbu, s Ježišom prítomným medzi vami.

[...]
Nezabúdajte tiež, že odpustenie zahojí každú ranu. Vzájomné odpustenie je výsledkom vnútorného rozhodnutia, ktoré dozrieva v modlitbe, vo vzťahu s Bohom, je to dar, ktorý pramení z milosti, ktorou Kristus napĺňa manželský pár, keď mu dovolíme konať, keď sa na neho obrátime. Kristus „prebýva“ vo vašom manželstve a čaká, že mu otvoríte svoje srdcia, aby vás mohol podoprieť silou svojej lásky ako učeníkov na lodi. Naša ľudská láska je slabá, potrebuje silu Ježišovej vernej lásky. S ním môžete skutočne postaviť váš „dom na skale“ (Mt 7, 24).

(Pápež František, List Svätého Otca manželom pri príležitosti Roku rodiny Amoris laetitia, 26. decembra 2021)¹⁰

Oratio

A teraz sa modlime za našich manželov slovami modlitby k Svätej rodine:

„Ježiš, Mária a Jozef,
vo vás kontemplujeme
žiaru pravej lásky,
na vás sa s dôverou obraciame.
Svätá nazaretská rodina,
urob aj z našich rodín
miesta spoločenstva a večeradlá modlitby, opravdivé školy evanjelia
a malé domáce cirkvi.
Svätá nazaretská rodina,
nech sa viac v rodinách nezakusuje
násilie, uzavretosť a rozdelenie:
každému, kto bol zranený a pohoršený,
nech sa čoskoro dostane útecha a uzdravenie.
Svätá nazaretská rodina,
daj, aby sme sa všetci upevnili vo vedomí posvätného a nedotknuteľného charakteru rodiny, jej krásy v Božom pláne.
Ježiš, Mária a Jozef, vypočujte a vyslyšte našu prosbu. Amen.“¹¹

Contemplatio

__________

¹ Gn 2,22-23.25: „A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.“ [...] A obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým.“
Gn 3,8.12.17.20-21: „ A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady. [...] Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ [...] A Adamovi povedal: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: »Nesmieš z neho jesť!«, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. [...]Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich. Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich.“

² Gn 4,1.25: „Adam potom poznal svoju ženu Evu a ona počala a porodila Kaina, a povedala: „Získala som človeka od Pána.“ [...] Adam opäť poznal svoju ženu a ona porodila syna, a dala mu meno Set, hovoriac: „Veď Boh mi nahradil iného potomka namiesto Ábela, ktorého zabil Kain.“
Gn 5,1-5: „Toto je zoznam Adamovho potomstva: Keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení. Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set. Po Setovom narodení žil Adam ešte osemsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. A všetkých dní Adamovho života bolo deväťstotridsať rokov, a potom zomrel.“

³ 1 Kor 11,7-10: „Muž si nemusí zahaľovať hlavu, lebo je obrazom a slávou Boha, no žena je slávou muža. Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža. Ani nebol muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža. Preto má mať žena na hlave znak moci kvôli anjelom.

⁴ 1 Tim 2,11-12: „Žena nech sa učí v tichosti a v úplnej podriadenosti. Učiť žene nedovoľujem, ani vládnuť nad mužom, ale nech je tichá. Veď prvý bol stvorený Adam, až potom Eva.“

⁵ porov. Gn 15,12: „ A keď zapadalo slnko, padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma.“ Jób 33,15: „V spánku (obyčajne) a tiež v nočnom videní, keď už ľudí chytá úmor hlboký, keď si v noci oddychujú na lôžku“.

⁶ porov. Gn 4,19: „Lamech si vzal dve ženy. Jedna mala meno Ada a druhá mala meno Sela.“ Gn 6,2: „Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné, a brali si z nich za ženy, koľko len chceli.“; Gn 11,29: „Abram a Nachor sa oženili. Abramova žena sa volala Sarai a Nachorova žena mala meno Melcha. Bola Aranovou dcérou, ktorý bol otcom Melchy a otcom Jeschy.“

⁷ Pápežská biblická komisia, Čože je človek? (Ž 8,5), Sprievodca biblickou antropológiou, Trnava 2022, str. 160-170.

⁸ Príhovor k rodinám sveta pri príležitosti púte do Ríma v Roku viery (26. októbra 2013); porov. apošt. posynod. exhortácia Amoris laetitia, 133.

⁹ Katechéza 13. mája 2015; porov. apošt. posynod. exhortácia Amoris laetitia, 104.

¹⁰ https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/list-manzelom-pri-prilezitosti-roku-rodiny-amoris-laetitia

¹¹ https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/apostolska-exhortacia-amoris-laetitia