O práci a ochrane stvorenia zvereného človeku (Gn 2,8-20)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Aby obrábal a strážil raj z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 8. novembra 2023.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (48,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Vydali sme sa na cestu, aby sme si krok za krokom na základe posolstva Svätého písma obnovovali a prehlbovali poznanie našej ľudskej totožnosti. Nosným citátom našej dnešnej úvahy a modlitby sú slová, ktoré sa vzťahujú na človeka, „aby obrábal a strážil raj“ (Gn 2,15). Identita človeka podľa Božej vôle je tvorená aj rozmerom schopnosti pracovať a aj poslaním chrániť človeku zverené stvorenie.

Obráťme pozornosť k posvätnému textu, ktorý tvoria verše 8-20 z 2. kapitoly knihy Genezis:

Lectio

Gn 2,8-20

⁸ Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril.
⁹ A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla.
¹⁰ Z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovať raj, a rozdeľovala sa odtiaľ a tvorila štyri toky.
¹¹ Meno prvého je Pišon. To je ten, čo obteká celú krajinu Havilah, kde sa vyskytuje zlato, ¹² a zlato tej zeme je rýdze. Tam sa nachodí aj bdélium a kameň ónyx.
¹³ Meno druhej rieky je Gihon. Tá obteká celú zem Kuš.
¹⁴ Meno tretej je Hidekel (Tigris). Tá tečie naproti Asýrii. A štvrtá rieka je Perát (Eufrat).
¹⁵ I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.
¹⁶ A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. ¹⁷ Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“
^{18 Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“
19 Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. 20 A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel.}

Kontext úryvku

Náš dnešný posvätný text z knihy Genezis rozvíja posolstvo o základných danostiach stvorenia. Človek je jedinečný, stvorený na Boží obraz, a preto aj povolaný panovať nad zemou¹ (Gn 1,28), ale zároveň obdivujeme skutočnosť, že nie Adam, ale Pán, Boh, vysadil záhradu a dal v nej vyrásť každému druhu pekných a dobrých stromov, medzi ktorými bol aj strom života a strom poznania dobra a zla. Prostredníctvom tohto literárneho údivu sa zvýrazňuje myšlienka daru, prítomná už pri prvotnom úkone stvorenia človeka a teraz zvýraznená poskytnutím pokladov zeme. Dochádza k zmene obrazného vyjadrenia, a tak Pán, Boh, ako „hrnčiar“ pri stvorení Adama sa stáva „roľníkom“ a v pozícii „vlastníka“ záhrady veľkoryso poskytuje svojmu stvoreniu všetky potrebné dobrá, užitočné pre život: od ovocných stromov, ktoré dávajú obživu, až po rastliny, ktoré obdivujeme pre ich krásu (v. 9); rieky potom zabezpečujú plodnosť zeme (v. 10-14), ktorá v sebe ukrýva vzácne minerály (v. 11-12).

Božie dielo na počiatku má ako svoj prvotný cieľ poskytnúť živým tvorom obživu, potrebnú na prežitie a na rast: plody stromov sú „chutné na jedenie“ (v. 9) a človek ich môže využívať všetky (v. 16) – teda aj „strom života“ – s jedinou výnimkou stromu poznania dobra a zla (v. 17). Toto obmedzenie nie je zúžením Božej veľkodušnosti, ani možností človeka; naopak ide o nevyhnutnú súčasť pri definovaní skutočného postavenia človeka, ktorý je povolaný rozlišovať medzi dobrým a zlým a tak prijať Boží dar slobodne, s múdrosťou a v poslušnosti.

V nasledujúcich veršoch sme počuli o štyroch riekach. Tieto verše majú ohlasovať, že dar života udelený celému stvoreniu vychádza zo záhrady a je jedinečným Božím darom.

Prvý tok je označený menom Pišon, čo sa vzťahuje na rieku, ktorú my poznáme pod menom Níl a krajina Havilah sa dá rozumieť ako Egypt.

Druhá rieka Gihon, je riekou, ktorá je známa v Jeruzaleme a ústila do rybníka Siloe, v našom texte z knihy Genezis však so spojená s krajinou Kuš a toto označenie sa v Starom zákone vzťahuje na územie Etiópie, ako vtedy najvzdialenejšej známej krajine.

Mená riek Eufrat a Tigris sú totožne s menami dvoch hlavných riek Asýrie a Babylónie, čiže dnešného Iraku.

Zo záhrady teda vychádzajú rieky, ktoré prinášajú život.

Posvätný autor takto pripravil čitateľa a poslucháča na nasledujúce posolstvo vo veršoch 15-17, ktoré objasňujú, prečo je stvorenie umiestnené v záhrade a predstavujú prvok, ktorý umožní rozvinúť dej:

„I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (v. 15).

Autor posvätného textu uvádza dvakrát, že Pán umiestnil človeka v záhrade²; prvýkrát je to ako pozvanie pochopiť veľkosť Božieho daru (Gn 2,9-14), druhýkrát sa tým poukazuje na človeku zverená úloha pracovať a starať sa.

Keď sa teda vo verši 15 stáva protagonistom už stvorenie, posvätný text ešte predtým bližšie charakterizuje Božie konanie cez slovesá „vziať“ a „umiestniť“. Sloveso „vziať“ na viacerých miestach Svätého písma vyjadruje Božie vyvolenie³ ako základ zmluvného vzťahu; tento význam môžeme teda vnímať aj vo verši 15 nášho textu.⁴ Pôvodná zmluva medzi Stvoriteľom a jeho stvorením má totiž svoj základ v Božom vyvolení; a z neho ako pri každej ďalšej zmluve vyplýva povinnosť adekvátnej odpovede zo strany človeka. Sloveso preložené ako „umiestniť“ nevyjadruje iba fyzické umiestnenie, ale zahŕňa aj aspekt „spočívania“ a „odpočívania“.⁵ Opis záhrady Edenu tak preniká atmosféra pokoja.

V nasledujúcom texte nášho úryvku sme pozvaní si všimnúť vyjadrenie: „Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno.“ (v. 19)

Pán Boh, Stvoriteľ, obdarúva človeka zverou a vtáctvom a človek je povolaný človek, aby dal meno jednotlivým živým tvorom a aby posúdil ich vhodnosť pre svoj život. Dať osobitné meno každému druhu zvierat na prvom mieste znamená múdre rozlišovanie, vďaka ktorému sa stávajú zrejmými podobnosti a rozdiely medzi jednotlivými tvormi, vytvára sa hierarchia jednotlivých druhov a čeľadí, pre každého tvora sa dá stanoviť miesto v rebríčku jeho užitočnosti.⁶

V tomto posolstve si predovšetkým všimnime, že Pán Boh rozvíja zásadným spôsobom pozemský rozmer ľudského jestvovania. „Pomoc“, ktorú stvorený človek potrebuje a musí mať, nájde medzi „pozemskými“. Ale ani medzi pozemskými stvoreniami nemôže byť „pomocníkom“ len tak hociktoré stvorenie.

Na prvom mieste sa konštatuje: „Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému.“ (v. 18).

Na druhom mieste sa konštatuje, že iné stvorenia sa pre človeka nehodia. „A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel.“ (v. 20).

Žiadne z už existujúcich stvorení sa neukáže ako vhodné. Musí sa uviesť nové stvorenie. Táto časť rozprávania končí tvrdením, že človek „pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel.“ (Gn 2,20); a týmto sa otvára cesta novému a definitívnemu stvoriteľskému úkonu, teda utvoreniu človeka ako muža a ženy (Gn 2,21-25).

Záhrada jestvuje ako miesto pre ľudské spoločenstvo, ktoré má svoje povolanie, svoje dovolenie a svoj zákaz, tieto tri rozmery, ktoré patria k ľudskej totožnosti.⁷

Meditatio

Našu ľudskú totožnosť charakterizuje poslanie, ktoré je vyjadrené slovami: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.“ (v. 15) Človek bol teda „vzatý“ a „umiestnený“ na zemi, aby ju obrábal a strážil, čiže aby pracoval a aby chránil stvorený svet.

Je veľmi rozšírenou myšlienka, že práca je určitým druhom odsúdenia, z ktorého sa treba snažiť vymaniť; sú dokonca takí, čo ju považujú za dôsledok hriechu⁸ z dôvodu, že sama osebe nesie so sebou istý rozmer námahy⁹ a otročenia¹⁰, čo sa takto javí hlavne pri manuálnej práci, a ešte sa to zvýrazňuje, keď nastanú nespravodlivé pracovné podmienky (príkladom môže byť Izrael v Egypte). Vo Sv. písme však nielenže ide o úlohu pridelenú človekovi ešte pred jeho previnením, ale tento príkaz predovšetkým predchádza celá séria úkonov Boha, ktorý ako nejaký majster zápasiaci s neforemnou matériou dáva vzniknúť tomu, čo je „dobr铹¹.

V rozprávaní prvej a druhej kapitoly knihy Genezis je totiž Stvoriteľ predstavený ako otec, ktorý učí svoje dieťa správnemu spôsobu konania¹², a tak keď dieťa koná podobným spôsobom, konkrétne dosvedčuje skutočnosť, že je podobné Tomu, ktorý ho splodil.

Samozrejme, kým konanie Boha nepodlieha námahe, stvorenie čelí lopote a únave¹³; a kým Stvoriteľ bezprostredne dosahuje cieľ svojho zámeru¹⁴, človek musí prijať časové oddialenie, aby videl ovocie svojho úsilia¹⁵. Napriek týmto dôležitým rozdielom treba uznať, že ľudský potomok dostal "moc" pôsobiť vo svete a vytvárať "dobro", takže samotné stvorenie je takpovediac privedené k dokonalosti poslušným prispením Božieho syna. Nezamestnanosť a nestabilné zamestnanie, okrem toho, že sú faktormi vážneho sociálneho neporiadku, sú v rozpore s univerzálnym ľudským povolaním, teda s darom a povinnosťou každého človeka spolupracovať na živote všetkých.

Napodobňovanie Božieho konania by však nemalo byť obmedzené iba na samotný aspekt konania, ale má v sebe obsahovať aj prvky múdrosti a lásky, ktoré príkladným spôsobom ilustruje akt stvorenia¹⁶. Sväté písmo totiž nevyvyšuje prácu ako takú, ale jej zameranie na dobro.

Je nepochybné, že ľudská práca pripodobnená Božiemu konaniu nesie v sebe charakter pretvárajúcej činnosti (hoci samozrejme nie stvoriteľskej); do dejín totiž neustále vnáša čosi nové, niekedy radikálne mení už jestvujúce spoločenské štruktúry a v dôsledku toho zavádza nový životný štýl. Tento energický a strhujúci potenciál ľudskej „práce“ potom v texte 15. verša 2. kapitoly knihy Genezis dostáva istú brzdu či presnejšie vymedzenie prostredníctvom cieľa, ktorý uložil Stvoriteľ človekovi , teda aby „strážil“ zem, čiže aby „strážil“ stvorenie. Ľudské konanie nesmie rozvrátiť a už vôbec nie zničiť Božie dielo. Tento poriadok môže nadobudnúť rozmer viery, keď človek uznáva, že to, čo vlastní, je posvätným darom pochádzajúcim od Boha. Bude mať potom hodnotu etického rozhodnutia – mimo akýchkoľvek náboženských záväzkov – vždy keď sa konanie prejaví ako ochrana a nie ako nezodpovedné plytvanie a drancovanie obdivuhodného spoločného pokladu. „Strážiť“ zem nie je teda aktivitou odlišnou od práce, ale skôr jej podstatnou súčasťou.

Úzky vzťah medzi Stvoriteľom a zemou, ktorú On vytvoril ako užitočný dar pre ľudí, pomáha okrem iného pochopiť, že každý úkon ničiaci stvorenie je urážkou Pána. Na druhej strane – je to možno menej zrejmé, hoci je to v Biblii často potvrdené – keď sa hreší proti Bohu (prestúpením jeho prikázaní a odmietnutím jeho dobrotivej vlády nad svetom), jeho zem trpí, čelí procesu vysychania, neplodnosti, skazy. Z Božieho rozhodnutia svet, keď prekvitá a chradne, sa v istom zmysle stáva znakom toho, nakoľko je správny alebo mylný vzťah človeka s Pánom sveta¹⁷. Aj ten, kto neverí v Boha, môže tiež spozorovať, že úpadok prostredia je spôsobený nerozumnosťou a egoizmom človeka; z tohto dôvodu je aj pre neveriacich stav zdravia našej planéty vyjadrením spravodlivosti alebo nespravodlivosti ľudí.¹⁸

Všimnime si, ako sa k tejto téme vyjadril aj Svätý Otec pápež František na jednej generálnej audiencii:

„Keď hovoríme o životnom prostredí, o stvorení, moje myšlienky smerujú k prvým stránkam Biblie, ku knihe Genezis, kde sa píše, že Boh postavil muža a ženu na zem, aby ju obrábali a strážili (porov. 2,15). A vynárajú sa otázky: Čo to znamená obrábať a strážiť zem? Skutočne kultivujeme a strážime stvorenie? Alebo ho využívame a zanedbávame? Sloveso „obrábať“ nám pripomína starostlivosť, ktorú má roľník o svoju pôdu, aby prinášala ovocie a aby sa s ňou podelil: koľko starostlivosti, vášne a oddanosti! Pestovať a starať sa o stvorenie je pokyn od Boha, ktorý dostal nielen na začiatku dejín, ale aj každý z nás; je to súčasť jeho plánu; znamená to zodpovedne sa starať o rast sveta, premieňať ho, aby bol záhradou, obývateľným miestom pre všetkých.

Benedikt XVI. nám opakovane pripomenul, že táto úloha, ktorú nám zveril Boh Stvoriteľ, si vyžaduje, aby sme pochopili rytmus a logiku stvorenia. Namiesto toho nás často vedie pýcha ovládania, vlastnenia, manipulácie, využívania; „nestrážime“ ho, nerešpektujeme ho, nevnímame ho ako slobodný dar, o ktorý sa treba starať. Strácame postoj úžasu, kontemplácie, načúvania stvoreniu, a tak v ňom už nedokážeme čítať to, čo Benedikt XVI. nazýva „rytmom príbehu lásky Boha k človeku“.

Prečo sa to deje? Pretože myslíme a žijeme horizontálne, vzdialili sme sa od Boha, nečítame jeho znamenia.

Ale „výchova a starostlivosť“ nezahŕňa len vzťah medzi nami a životným prostredím, medzi človekom a stvorením, týka sa aj medziľudských vzťahov. Pápeži hovorili o ľudskej ekológii, ktorá úzko súvisí s ekológiou životného prostredia. Prežívame moment krízy; vidíme ju v životnom prostredí, ale predovšetkým ju vidíme v človeku. Ľudská osoba je v nebezpečenstve: to je isté, ľudská osoba je dnes v nebezpečenstve, to je naliehavosť ľudskej ekológie! A toto nebezpečenstvo je vážne, pretože príčina problému nie je povrchná, ale hlboká: nie je to len otázka ekonomiky, ale aj etiky a antropológie. Cirkev to mnohokrát zdôrazňovala; a mnohí hovoria: áno, je to správne, je to pravda... ale systém pokračuje ako predtým, pretože to, čo dominuje, je dynamika ekonomiky a financií, ktorým chýba etika. To, čo dnes vládne, nie je človek, sú to peniaze, peniaze vládnu. A Boh, náš Otec, dal úlohu strážiť zem nie peniazom, ale nám: mužom a ženám. túto úlohu máme my! Namiesto toho sú muži a ženy obetovaní modlám zisku a spotreby: je to „kultúra plytvania“. (Pápež František, generálna audiencia, 5. júna 2013)¹⁹

Oratio

A teraz sa v srdce pripojme k nasledujúcej modlitbe, ktorú nám ponúkol Svätý Otec pápež František v závere svojej encykliky „Laudato si“:

„Chválime ťa, Otče, so všetkými tvojimi stvoreniami, ktoré vyšli z tvojej mocnej ruky. Sú tvoje a plné tvojej prítomnosti a nežnosti. Buď pochválený!

Syn Boží, Ježiš, skrze teba boli stvorené všetky veci.
Vzal si na seba podobu v materskom lone Márie, stal si sa súčasťou tejto zeme a díval si sa na tento svet ľudskými očami. Dnes si živý v každom stvorení slávou svojho vzkriesenia. Buď pochválený!

Duch Svätý, svojím svetlom usmerňuješ tento svet k láske Otca a sprevádzaš vzdych stvorenia; žiješ aj v našich srdciach a podnecuješ nás k dobru. Buď pochválený!

Pane Bože trojjediný, úžasné spoločenstvo nekonečnej lásky, nauč nás kontemplovať ťa v kráse vesmíru, kde všetko hovorí o tebe. Prebuď našu chválu a vďačnosť za každú bytosť, ktorú si stvoril. Daj nám milosť cítiť sa vnútorne spojení so všetkým, čo existuje.

Bože lásky, ukáž nám naše miesto na tomto svete ako nástrojom tvojej lásky voči všetkým bytostiam tejto zeme, lebo ty ani na jednu z nich nezabúdaš. Osvieť držiteľov moci a peňazí, aby neupadali do hriechu ľahostajnosti, milovali spoločné dobro, podporovali slabých a starali sa o tento svet, na ktorom bývame. Chudobní a zem krčia:

Pane, ujmi sa nás svojou mocou a svojím svetlom, aby sme chránili každý život a pripravovali lepšiu budúcnosť, aby prišlo tvoje kráľovstvo spravodlivosti, pokoja, lásky a krásy. Buď pochválený! Amen.“²⁰

Contemplatio

Pán na nás pamätá a žehná nás. [...] Požehnáva všetkých, čo si ctia Pána, malých i veľkých. Lež my, živí, velebíme Pána odteraz až naveky. Aleluja.

(Ž 115,12-13.18)

__________

¹ Gn 1,28: „Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“

² Gn 2,8.15: „Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. [...] I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.“

³ Gn 24,7: „Veď Pán, Boh neba a zeme, ktorý ma vyviedol z domu môjho otca a z mojej rodnej vlasti a ktorý so mnou hovoril a prisahal mi: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu,“ pošle pred tebou svojho anjela, aby si odtiaľ priviedol môjmu synovi ženu.“
Ex 6,7: „Vezmem si vás za svoj ľud a budem vaším Bohom a vy poznáte, že ja, Pán, som váš Boh, ktorý vás vyviedol spod jarma egyptských robôt.“
Nm 8,16.18: „Lebo oni sú celkom odovzdaní spomedzi Izraelitov; ja som ich prijal namiesto všetkých prvorodených, ktorí otvárajú materské lono. [...] Levitov som si teda vzal namiesto prvorodených Izraelitov.“
Dt 4,20: „Vás však Pán vzal a vyviedol z ohnivej pece, z Egypta, aby ste boli jeho dedičným ľudom, ako je to dnes.“
Dt 32,11: „Jak orol zobúdza svoje hniezdo, krúži nad svojimi mláďatami, tak rozpäl svoje krídla, chytil ho, niesol ho na svojich perutiach.“
Joz 24,3: „Vzal som teda vášho otca Abraháma z druhej strany Rieky a previedol som ho po celej krajine Kanaán. Rozmnožil som jeho potomstvo a dal som mu Izáka.“
1Kr 11,37: „Teba si však vezmem, budeš panovať nad všetkým, čo si tvoja duša zažiada a budeš kráľom nad Izraelom.“
Ez 17,22: „Toto hovorí Pán: "Ja vezmem z vrcholca vysokého cédra a zasadím; odlomím útly konárik z jeho výhonkov a zasadím na vysokej a povznesenej hore.“
Ez 36,24: „I vezmem vás z národov a pozbieram vás zo všetkých krajín a zavediem vás na vlastnú pôdu.“
Am 7,15: „Ale Pán ma vzal spoza stáda a Pán mi riekol: „Choď, prorokuj proti môjmu ľudu, Izraelu!“
Oz 11,3: A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená, no nezbadali, že ich opatrujem.“

⁴ porov. Sir 17,10: „Uzavrel s nimi večnú zmluvu a oznámil im svoje spravodlivé ustanovenia.“

⁵ ako napr. v Ex 20,11: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.“ Ex 23,12: „Šesť dní budeš pracovať, v siedmy deň zachováš sobotu, aby si odpočinul tvoj býk a osol a oddýchol syn tvojej nevoľnice a cudzinec!“ Iz 14,7: „Oddychuje, odpočíva celá zem, prepukáva jasotom.“ Iz 57,2: „Odchádza na pokoj: na svojich lôžkach spočinú tí, čo šli svojou priamou cestou.“ Jób 3,13: „Mal by som pokoj, keby som bol hneď zadriemal, a odpočinok, keby som bol usnul.“ Est 9,22: „Lebo v tie dni sa Židia vypomstili na svojich nepriateľoch a ich žiaľ a zármutok sa im obrátili na veselosť a radosť. (Písal im), aby tie dni boli (chvíľou) hodovania a radosti, pričom si majú navzájom posielať isté podiely z pokrmov a mali poskytnúť dar aj chudobným.“ Neh 9,28: „Len čo si však pooddýchli, opäť robili, čo sa ti nepáči, a preto si ich zasa poprepúšťal do rúk ich nepriateľov a oni panovali nad nimi. No keď sa obrátili a keď volali zas k tebe, ty si ich vyslýchal z neba a opätovne si ich vyslobodil vo svojich zľutovaniach.“

⁶ Múd 7,15-21: „Nech mi Boh dá hovoriť tak, ako si to želám, a tak myslieť, by to hodné bolo toho, čo som dostal do daru, lebo on je nielen vodcom múdrosti, ale aj upravovateľom mudrcov. Veď sme v jeho ruke my i naše reči, všetko hĺbanie i každá zručnosť v práci. On mi totiž dal neklamnú znalosť vecí, takže poznám stavbu vesmíru i silu živlov, začiatok i koniec, i stred čias, zmenu slnovratov i striedanie ročných období, kolobeh rokov i zoskupenie hviezd, povahu živočíchov a pudy divých zvierat, silu duchov a myšlienky ľudí, rozmanitosť rastlinstva a (liečivú) moc korienkov. Čo je schované i viditeľné, všetko som ja poznal, veď ma o tom poučila múdrosť, tvorkyňa všetkých vecí.“

⁷ Pápežská biblická komisia, Čože je človek? (Ž 8,5), Sprievodca biblickou antropológiou, Trnava 2022, str. 79-83.

⁸ Gn 3,17-19: „A Adamovi povedal: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: „Nesmieš z neho jesť!“, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny. V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“

⁹ Gn 5,28-29: „Keď mal Lamech stoosemdesiatdva rokov, narodil sa mu syn a dal mu meno Noe, hovoriac: „Tento nás poteší pri našej robote a námahách na zemi, ktorú Pán preklial.“

¹⁰ Job 7,1-2: „Či nie je vojnou život človeka na zemi a jeho dni dňami nádenníka? Ako otrok, čo prahne po chládku, jak nádenník, čo čaká na zárobok, [...].“

¹¹ Gn 1,4.10.12.18.21.25.31: „4 Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. [...] 10 A Boh nazval súš "zemou" a zhromaždište vôd nazval "morom". A Boh videl, že je to dobré. [...] 12 Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. [...] 18 a aby vládli nad dňom a nad nocou, a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. [...] 21 A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. [....] 25 Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. [...] 31 A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň šiesty.“ Gn 2,9.12: „9 A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla. [...] 12 a zlato tej zeme je rýdze. Tam sa nachodí aj bdélium a kameň ónyx.“

¹² porov. Jn 5,19-20: „Ježiš im vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn. Veď Otec miluje Syna a ukazuje mu všetko, čo sám robí; a ukáže mu ešte väčšie skutky ako tieto, aby ste sa čudovali.“

¹³ Iz 40,28-30: „Či nevieš? Či si nepočul? Bohom večnosti je Pán. On stvoril končiny zeme, neukoná sa, ani neustane, jeho múdrosť je nevystihnuteľná. On dáva silu ukonanému a bezmocnému dá veľkú zdatnosť. Ustáva mládež a omdlieva a junač podlomená padá.“

¹⁴ Iz 48,3: „Predošlé veci zjavil som oddávna, z mojich úst vyšli, oznámil som ich, náhle som učinil, že sa splnili.“ Ez 12,25: „Lebo ja, Pán, budem hovoriť. Aké slovo budem hovoriť, to sa splní, nebude sa viac odkladať; lebo, odbojný dom, vo vašich dňoch budem hovoriť slovo a splním ho," hovorí Pán, Jahve.“
Ž 33,9: „Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené.“

¹⁵ porov. Mk 4,27-29: „či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“

¹⁶ Jer 10,12: „Zem stvoril svojou mocou, svojou múdrosťou postavil svet a svojím dôvtipom rozpäl nebesá.“
Jer 51,15: „Zem stvoril svojou mocou, svojou múdrosťou svet postavil a svojím dôvtipom rozpäl nebesá.“
Ž 104,24: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva.“
Ž 136,5: „On múdro stvoril nebesia, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“
Prís 3,19-20: „Pán založil zem múdrosťou, nebesá poupevňoval umnosťou. Jeho vedomosťou vyrazili morské priehlbne a rosu kropia oblaky.“
Prís 8,22-31: „Pán vládol nado mnou od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril od pradávna čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv ako povstal svet. Nebolo ešte morských prehlbní, keď som sa ja už zrodila, nebolo ešte žriedel obťažených vodami. Prv ako sa vrchy vhrúžili, pred pahorkami som sa zrodila, prv ako nivy urobil a planiny a prvé hrudy na zemekruhu. Keď zhotovoval nebesia, (bola) som tam, keď odmeriaval klenbu nad priehlbinami morskými, keď upevňoval mraky vo výši, keď dával dužieť žriedlam morskej hlbiny, keď vymedzoval moru jeho hranicu, by vody neprelievali sa cez svoj breh, keď ustaľoval základy zeme, ja som bola uňho chovankou, bola som deň po deň jeho rozkošou a hrala som sa pred ním v každý čas; hrávala som sa na okruhu jeho zeme a moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými.“

¹⁷ Lv 18,25.28: „A pretože je poškvrnená aj krajina, ja vypomstím jej zločiny tak, že krajina vyvrhne svojich obyvateľov. [...] Nech vás nevyvrhne krajina, keby ste ju poškvrnili, ako vyvrhla národy, ktoré tu boli pred vami.“
Iz 24,4-6: Trúchli, uvädá zem, zoschýna, uvädá svet, zoschýna výsosť so zemou. A zem je sprznená od obyvateľov, veď prekročili zákony, zmenili právo, zrušili zmluvu večitú. Preto kliatba zožiera zem a pykajú tí, čo na nej bývajú, preto horia obyvatelia zeme a ľudí ostalo len máličko.
Oz 4,1-4: Čujte slovo Pánovo, synovia Izraela, lebo Pán sa má súdiť s občanmi krajiny; veď niet vernosti, niet milosrdenstva, ani poznania Boha niet v krajine! "Krivá prísaha, lož, vražda, krádež a cudzoložstvo vnikli a krv stíha krv. Preto smúti krajina a vädne všetko, čo v nej býva, či poľná zverina, či vtáčky nebeské, ešte aj morské ryby hynú. Nech nik nežaluje, nech nik nevyčituje, tvoj ľud je ako (ten), kto protirečí kňazovi.

¹⁸ Porov. Pápežská biblická komisia, Čože je človek? (Ž 8,5), Sprievodca biblickou antropológiou, Trnava 2022, 112-117.

¹⁹ https://www.vatican.va/content/francesco/it/audiences/2013/documents/papa-francesco_20130605_udienza-generale.html

²⁰ https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/encyklika-laudato-si