O človeku stvorenom na obraz živého Boha (Gn 1,24-31)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Urobme človeka na náš obraz z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. októbra 2023.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (43,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Človek je tajomstvom, ale ukrýva obdivuhodný Boží zámer, ktorý by mal každý osobne skúmať, aby pochopil jeho zmysel a aby podľa pochopeného zmyslu žil.

Stvoriteľská Božia činnosť vo vzťahu k jestvovaniu človeka je v knihe Genezis opísaná dva razy. Prvé posolstvo o stvorení človeka sa nachádza v 1. kapitole knihy Genezis a druhé posolstvo, ktoré je súbežné a doplňujúce, sa nachádza v 2. kapitole knihy Genezis.

To druhé posolstvo, ktoré bolo predmetom našej úvahy a modlitby minule, uvádza obraz Božieho „vdýchnutia“, ktoré preniklo do Stvoriteľom stvárneného prachu a učinilo z človeka „živú bytosť“, odlišnú od ostatných stvorení, ktorá je charakterizovaná na jednej strane krehkosťou a pominuteľnosťou svojho pôvodu „zo zeme“ a zároveň svojou jedinečnosťou na základe svojho pôvodu „z Božieho dychu“ (porov. Gn 2,7).

Dnes chceme obrátiť našu pozornosť k posolstvu o stvorení človeka, ktoré sa nachádza v 1. kapitole knihy Genezis, lebo nám tiež nenahraditeľným spôsobom umožňuje priblížiť sa k tajomstvu jestvovania človeka a k Božiemu zámeru s ním.

Vypočujme si teda teraz posvätný text, ktorý sa nachádza v 1. kapitole knihy Genezis vo veršoch 24-31:

Lectio

Gn 1,24-31

²⁴ Potom Boh povedal: „Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu!“ A stalo sa tak. ²⁵ Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré.

²⁶ Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“
²⁷ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.

²⁸ Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“

²⁹ Potom Boh povedal: „Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! ³⁰ Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu.“ A stalo sa tak. ³¹ A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň šiesty.

Kontext úryvku

V porovnaní s 2. kapitolou knihy Genezis, kde sa používa obraz Božieho „dychu“ (Gn 2,7) sa prvé rozprávanie o stvorení rozvíja za pomoci odlišných výrazov, poukazuje na osobitnú povahu a výnimočnú dôstojnosť ľudskej osoby, keď tvrdí, že človek, bol stvorený „na obraz a podľa podoby“ Boha (Gn 1,26).

Na prvom mieste si treba všimnúť, že v pôvodnom texte 26. verša 1. kapitoly knihy Genezis sa nehovorí, že Boh stvoril človeka „na svoj obraz a podobu“, ako sa to bežne vyjadruje, ale doslova: „na obraz podľa podoby“, čo by sa dalo pretlmočiť aj dynamickou formuláciou, že Boh stvoril človeka „na podobajúci sa obraz“.

Výraz „obraz“ môže označovať maľbu alebo sochu (1 Sam 6,5.11; Ez 23,14), teda diela, ktorých úlohou je znázorniť to, čo nie je prítomné alebo dokonca čo je neviditeľné.¹

Práve toto stavia do popredia človeka, ktorý je poverený „reprezentovať“ Boha, a to pre to, že žije a je schopný vytvoriť vzťah s inými duchovnými bytiami.

Abstraktné podstatné meno „podoba“ vyjadruje vzťah podobnosti medzi dvoma skutočnosťami, ako je to práve aj vo vzťahu medzi určitým predmetom a jeho výtvarným stvárnením. Týmto termínom chcel autor posvätného textu z 1. kapitoly knihy Genezis skôr zdôrazniť privilegovanosť podoby medzi človekom a Stvoriteľom, ktorá tvorí prvotný základ dejinného dialógu medzi týmito dvomi subjektami, teda dialógu medzi Pánom Bohom a človekom. Inými slovami, to, že Boh chcel vytvoriť človeka na svoj obraz, naznačuje, že Boh chcel vstúpiť do osobného vzťahu s človekom a tento vzťah je vyjadrený vo Svätom písme aj zmluvou medzi Bohom a ľuďmi.²

Ohlásenie Božieho plánu „urobiť človeka na obraz“ Boha sa bezprostredne spája s vetou, ktorá sa často chápe ako príkaz a poverenie, „aby vládol nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi“ (Gn 1,26).

V tomto texte je človek, predstavený vo svojom postavení pána, pretože bol obdarený mocou vládnuť nad všetkými ostatnými živými tvormi. Tento dôležitý rozmer je krátko na to opäť potvrdený, a to takmer tými istými slovami, ale už ako uskutočňovanie vlády skrze Božie požehnanie: „Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1,28).

Všeobecnú a výlučnú nadvládu ľudí nad zvieratami neslobodno chápať ako akýsi násilný, na seba zameraný despotizmus, lebo jednak v tomto vzorovom rozprávaní za pokrm sú všetkému žijúcemu dané rastliny zeme (Gn 1,29-30) a jednak takáto nadradenosť by predovšetkým nezodpovedala obrazu Pána Boha: Stvoriteľ totiž prejavuje svoju autoritu tak, že chráni a podporuje život svojich stvorení³ a takto im zabezpečuje život, pokrm, plodnosť a všetko potrebné na ich prežitie. Človek ako obraz Boha na zemi teda prijíma úlohu spolupracovať na Božom konaní v prospech iných živých tvorov.

Pre presnejšie pochopenie tohto panovania podľa Božieho vzoru je vhodné prejsť do symbolickej roviny a využiť obraz „pastiera“, ktorý sa v rôznych biblických textoch používa na opis Božieho konania v prospech ľudí;⁴ analogicky je aj človek povolaný využiť všetky svoje schopnosti na starostlivosť o jemu zverené živé tvory a konať s plnou miernosťou tak, aby každý živočích podľa svojho druhu mohol žiť v harmonickom vzťahu s celým stvorením. To vyžaduje od človeka veľkú múdrosť, úctu k Božiemu dielu a, súčasným spôsobom vyjadrené, vyžaduje ekologickú zodpovednosť, ktorá v priebehu zvlášť nedávnych dejín nebola vždy prejavovaná.

Vo verši 1,27 sa dvakrát opakuje, že „Boh stvoril človeka na svoj obraz“ a človek ako objekt Božieho konania sa tu chápe bez rozlišovania rodu, rasy alebo kultúry. Človek práve preto, že sa odlišuje od zvierat, ktoré boli stvorené každé „podľa svojho druhu“, práve preto, že je jedinečný vo svojej podstate, je obrazom Boha, ktorý je jediný.⁵

Svätopisec potom pridáva upresnenie, ktoré je v tomto kontexte prekvapujúce: „muža a ženu ich stvoril“; týmto spôsobom sa uvádza aspekt plurality, keď sa poukazuje na rozdielnu pohlavnú identitu, pre ktorú je každá osoba Božím obrazom osobitným telesným spôsobom (so všetkým, čo to so sebou prináša) a vo vzťahu s niekým iným, odlišným od seba samého.

Pre každú ľudskú bytosť teda odkaz na druhé pohlavie bude pripomínať limit vpísaný do tela a zároveň vyúsťuje do výzvy k zjednoteniu, z ktorého vyviera život, čo je úkon, ktorým sa uskutočňuje dôležitý rozmer toho, že je Božím obrazom. Ak sa totiž človek podobá zvieratám, pretože tak ako ony bol utvorený ako „muž a žena“, predsa je zároveň podobný Bohu, pretože je schopný odovzdať život v láske a pre lásku: ľudské plodenie nemožno teda jednoducho opísať ako ovocie telesného vzťahu, pretože ono má schopnosť vyjadriť čosi „božské“, ak sa uskutoční spôsobom, akým Boh dáva život každému človeku, čiže s nezaslúženou láskavosťou.

Boh stanovuje, že človek je muž a žena. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (v. 27)

Sexuálna totožnosť osoby je dobrá a bola stanovená Bohom ako súčasť stvorenia, ale sexuálna identita je súčasťou stvorenia nie Stvoriteľa. Tento text neposkytuje žiadne zdôvodnenie predstavy, že by Boh mohol byť muž, žena alebo androgýn, čiže obojpohlavná bytosť. Sexualita, sexuálna identita a sexuálna aktivita nepatria k Božej osobe, ale sú Božím stvoriteľským zámerom pre stvorenie. Človek, stvorený ako muž a žena, je iste stvorený na Boží obraz, na jeho podobu, ale zároveň je len jeho analógiou, podobajúcim sa obrazom.

Vyjadrenia, ktorými sa opisuje vzťah muža a ženy, môžu byť užitočné na rozprávanie o tajomstve Boha. Zostanú však vždy len metaforami, obraznými vyjadreniami.

Pozornosť priťahuje aj posolstvo vo verši 27: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“

Hovorí o človeku v jednotnom čísle („stvoril ho“) a v množnom čísle („stvoril ich“). V skutočnosti však táto formulácia vyslovuje dôležité tvrdenie.

Na jednej strane je ľudstvo jedinou skutočnosťou. Všetky ľudské bytosti stoja pred Bohom spojené solidárnym putom.

Na druhej strane je však ľudstvo aj spoločenstvom mužským a ženským. Ak sa berie jednotlivo, ani jedno z nich nereprodukuje Boží obraz v plnej miere. Iba v oboch, v mužovi a žene v ich vzájomnosti, sa predstavuje podobajúci sa obraz Boha.

Meditatio

Naše kresťanské chápania textu z 1. kapitoly o stvorení človeka bude vždy uskutočňované vo svetle Ježiša z Nazareta, ktorého my kresťania vyznávame ako „Boží obraz“⁶. A Pán Ježiš sám Boha oslovoval ako svojho Otca a aj nás naučil obracať sa k Bohu ako k Otcovi.

V tejto súvislosti si môžeme pripomenúť jednu úvahu Svätého Otca blahej pamäti Benedikta XVI.:

„Mohli by sme teda povedať, že v Bohu skutočnosť byť Otcom má dva rozmery. Po prvé, Boh je náš Otec, pretože je náš Stvoriteľ. Každý z nás, každý muž a každá žena sú Božím zázrakom, sú ním chcení a sú ním osobne poznávaní. Keď sa v knihe Genezis hovorí, že človek je stvorený na Boží obraz (porov. 1, 27), má to vyjadriť práve túto skutočnosť: Boh je náš Otec, pre neho nie sme anonymné, neosobné bytosti, ale máme meno. A jedno slovo zo žalmov sa ma vždy dotkne, keď sa ho modlím: „Tvoje ruky ma utvorili a stvárnili“, hovorí žalmista (Ž 119, 73). Každý z nás môže v tomto krásnom obraze pomenovať svoj osobný vzťah s Bohom: „Tvoje ruky ma formovali. Ty si ma premyslel, stvoril a chcel si ma“. To však ešte stále nie je všetko.

Kristov Duch nám otvára druhý rozmer Božieho otcovstva, presahujúci stvorenie, pretože Ježiš je "Syn" v plnom zmysle slova, "tej istej podstaty ako Otec", ako vyznávame vo Vyznaní viery. Tým, že sa Ježiš stal človekom ako my, vtelením, smrťou a zmŕtvychvstaním nás zasa prijíma do svojho človečenstva a svojej podstaty Syna, aby sme aj my mohli vstúpiť do jeho špecifickej príslušnosti k Bohu.

Samozrejme, naše bytie, že sme Božími deťmi, nemá Ježišovu plnosť: musíme sa ním stále viac a viac stávať na ceste celej našej kresťanskej existencie, rásť v nasledovaní Krista, v spoločenstve s ním, aby sme mohli stále dôvernejšie vstupovať do vzťahu lásky s Bohom Otcom, ktorý udržiava náš život. Práve táto základná skutočnosť sa nám zjavuje, keď sa otvárame Duchu Svätému a on nás núti obrátiť sa k Bohu a povedať "Abba!", Otče. Skutočne sme vstúpili za hranice stvorenia do adopcie s Ježišom; zjednotení sme skutočne v Bohu a sme deťmi novým spôsobom, v novej veľkosti.⁷

Oratio

Bože, Otče, Tvoj Syn, náš Pán Ježiš Kristus, nás naučil volať Ťa Otcom.

Ďakujeme Ti, že si nás utvoril na Tvoju podobu a že si nám dal Tvojho Ducha, ktorý v nás, ako to vyjadruje svätý apoštol Pavol, v nás volá "Abba! Otče!" (porov. Gal 4,6)⁸

Uvedomujeme si, že naša modlitba nikdy nie je jednosmernou cestou od nás k Bohu, nie je len „naším vlastným úkonom“, ale je výrazom vzájomného vzťahu, v ktorom Boh koná ako prvý: je to Duch Svätý, ktorý v nás volá. A my môžeme volať a modliť sa, pretože podnet pochádza od Ducha Svätého. Nemohli by sme sa modliť, keby sme nemali v hĺbke srdca vpísanú túžbu po Bohu, túžbu, že chceme byť Božími deťmi. Odkedy jestvuje človek, odkedy bol Tebou stvorený, hľadá Teba, svojho Pána a Boha, snaží sa hovoriť s Tebou, Pane, pretože si sa nám zapísal do srdca.

Prvá iniciatíva teda prichádza od Boha a pri krste v nás opäť pôsobí Boh, Duch Svätý v nás pôsobí; on je prvým iniciátorom modlitby, aby sme sa potom mohli skutočne rozprávať s Bohom a hovoriť Bohu "Abba". Jeho prítomnosť teda otvára našu modlitbu a náš život, otvára smerom k Najsvätejšej Trojici, ale aj smerom k spoločenstvu Cirkvi.

Otče, ďakujeme Ti, že si môžeme uvedomiť, že modlitba Kristovho Ducha v nás a naša v ňom nie je len úkonom jednej osoby, ale skutkom celej Cirkvi. Pri modlitbe otvárame svoje srdcia, vstupujeme do spoločenstva nielen s Bohom, ale so všetkými Božími deťmi, lebo sme jedno. Keď sa obraciame na Otca v našej vnútornej izbe svojho srdca, v tichu a rozjímaní, nikdy nie sme sami. Kto sa obracia na Boha, nie je sám. Sme vo veľkej modlitbe Cirkvi, sme súčasťou veľkej symfónie, ktorú kresťanské spoločenstvo roztrúsené v každej časti zeme a v každom veku pozdvihuje k Bohu; iste, hudobníci a nástroje sú rôzne - a to je prvok bohatstva -, ale melódia chvál je jedinečná a v harmónii. Zakaždým teda, keď voláme a hovoríme "Abba! Otče!", je to Cirkev, celé spoločenstvo ľudí v modlitbe, ktoré podporuje naše volanie, a naše volanie je volaním Cirkvi.

Modlitba vedená Duchom Svätým, ktorá nás vedie volať "Abba! Otče!" s Kristom a v Kristovi, nás zaraďuje do jednej veľkej mozaiky Božej rodiny, v ktorej má každý svoje dôležité miesto a úlohu.

Otče, daj, aby som vo svojej modlitbe mohol vždy znova zakúsiť krásu toho, že som Tvojím synom, Tvojou dcérou, že smiem ku Tebe volať, že sa na Teba smiem obracať s dôverou a aj sebadôverou, akú má dieťa voči svojim rodičom, ktorí ho milujú.

Nech sme vždy v modlitbe otvorení pôsobeniu Ducha Svätého, aby sme si vždy znova uvedomili, že on prvý v nás volá „Abba! Otče!“ a aby nás tak modlitba menila, neustále premieňala naše myslenie, naše konanie, aby sa čoraz viac podobalo mysleniu a konaniu jednorodeného Syna, Ježiša Krista.

Contemplatio

Otče, „Tvoje ruky ma utvorili a stvárnili. Daj mi chápavosť a osvojím si tvoju náuku.“

(Ž 119,73)

__________

¹ porov. Múd 14,15-17: „Ktorýsi otec, príliš utrápený predčasným zármutkom, dal si spraviť obraz svojho priskoro zomrelého dieťaťa a pomaly začal ako boha uctievať toho, čo predtým zomrel, a tým, ktorí mu boli podriadení, ustanovil tajný kult a svätenie. Potom, po nejakom čase, sa tento bezbožný zvyk rozmáhal stále viac, napokon bol zachovaný ako zákon: klaňali sa modlám, lebo tak rozkázali mocnári. Pretože ich ľudia nemohli ctiť zblízka, lebo bývavali príliš ďaleko, z diaľky si urobili o ich podobe predstavu a zhotovili veľkolepý obraz svojho kráľa cteného, aby mohli neprítomnému tak vrúcne pochlebovať, akoby bol prítomný.“

² Sir 17,10-12: „Uzavrel s nimi večnú zmluvu a oznámil im svoje spravodlivé ustanovenia. Ich oči videli jeho veľkolepú slávu, ich uši počuli jeho velebný hlas, keď im prikazoval: „Varujte sa neprávosti!“ A dal všetkým prikázania o blížnom.“

³ Ž 36,7: „Tvoja spravodlivosť je ako Božie výšiny, tvoje súdy ako morská hlbina: ty, Pane, ľuďom i zveri pomáhaš.“ porov. tiež Gn 7,1-3: „Potom Pán povedal Noemovi: "Vojdi ty a celá tvoja rodina do korába, lebo som videl, že iba ty si spravodlivý predo mnou v tomto pokolení. Zo všetkých čistých zvierat vezmi po sedem samcov a samíc, zo zvierat čo sú nečisté, po dvoch, samca a samicu. Aj z nebeského vtáctva vezmi po sedem samcov a samíc, aby sa zachovalo nažive semä na celej zemi.“
Jon 4,11: „A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než sto dvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou? K tomu množstvo zvierat.“
Ž 145,9: „Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam.“
Sir 18,12-13: „Človek sa vie zľutovať nad svojím blížnym: no Božie milosrdenstvo je pre všetkých ľudí. Ten, ktorý má také milosrdenstvo, poučuje a vodí ako pastier svoje stádo.“
Múd 11,23-24: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný, zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali. Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril.“

⁴ Iz 40,11: „Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky do lona dvíha, tie, čo pridájajú, vodí.“
Jer 31,10: „Národy, čujte slovo Pánovo; ohlasujte na ďalekých ostrovoch a vravte: „Ten, čo rozosial Izrael, pozbiera ho a ustráži ho ako pastier stádo.“
Ez 34,11-16: „Lebo toto hovorí Pán, Jahve: Hľa, ja sám budem hľadať svoje ovce a navštívim ich. Ako si pastier navštívi stádo, keď je uprostred svojich roztratených oviec, tak navštívim svoje ovce a vyslobodím ich z každého miesta, na ktoré boli zahnané v oblačný a hmlistý deň. Vyvediem ich spomedzi národov, pozbieram ich z krajín, privediem ich na vlastnú pôdu a budem ich pásť po vrchoch Izraela, pri potôčkoch a všetkých bydliskách krajiny. Po najhojnejších pastvách ich budem pásť, na vrchoch izraelského pohoria budú ich nivy, tam budú košiariť na výbornom trávniku. Budú sa pásť na záživnej paši, po vrchoch Izraela. Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara, hovorí Pán, Boh. Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim a budem ich pásť svedomito.“
Sir 18,13: „Ten, ktorý má také milosrdenstvo, poučuje a vodí ako pastier svoje stádo.“
Jn 10,1-18: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú." Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. Preto im Ježiš znova vravel: "Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier. Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

⁵ Dt 6,4: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“

⁶ 2Kor 4, 4: „Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha.“ Kol 1, 15: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia [...].“

⁷ https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/audiences/2012/documents/hf_ben-xvi_aud_20120523.html

⁸ Gal 4,6: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“