O pôvode človeka zo zeme a skúsenosti ľudskej pominuteľnosti (Gn 2,4-7)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Pamätaj, že si prach z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. septembra 2023.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (51,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Otvárame 16. ročník modlitbových stretnutí metódou „lectio divina“.

V tomto ročníku si chceme v uvažovaní a modlitbe prostredníctvom textov Svätého písma znova odpovedať na otázky: „Čo je človek?“ a „V čom spočíva jeho transcendentné, čiže pozemský život presahujúce, povolanie?“.

Vo svojich tisícročných dejinách ľudstvo pokročilo vo vedeckom poznaní. [...] No napriek pokroku, ktorý je zrejmý predovšetkým v technologickej oblasti, je každému pozornému pozorovateľovi zrejmé, že súčasná spoločnosť prechádza obdobím duchovnej krízy.

Vo veľmi známom texte Listu Rimanom, ktorý hovorí o bezbožnosti a neprávosti ľudí, vidí sv. Pavol koreň morálneho úpadku v prevrátení vzťahu k Bohu, kvôli ktorému sa namiesto náklonnosti k pravému Pánovi pozornosť zameriava na skutočnosti úbohé a klamlivé: „Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy“ (Rim 1,22-23). Klaňanie sa svetským skutočnostiam v dnešných dňoch nenadobúda formu kultickej modloslužby; no tým sa nevylučuje, že opustenie pravého Boha – čo sa dokonca predstavuje ako oslobodenie a čím sa človek hrdí – napokon spôsobuje, že sa človek podrobuje princípom a direktívam lži a neprávosti (Rim 1,25). Chýbajúci rešpekt voči Bohu totiž podľa sv. Pavla vedie k zmätku vo vnímaní zmyslu sexuality ľudského tela a k vzplanutiu škodlivých vášní (Rim 1,24.26-27); a tak je celá spoločnosť preniknutá neporiadkom, násilím, odporom a bezcitnosťou (Rim 1,28-31).

Tieto bolestné a dramatické skutočnosti charakterizujú aj náš svet, v ktorom sa spochybňuje antropologická hodnota pohlavnej rozdielnosti, zaznamenáva sa krehkosť manželských vzťahov a šírenie domáceho násilia; vo všeobecnosti treba skonštatovať prítomnosť egoizmu a svojvôle, ktoré spôsobujú kruté vojny, ale aj rozvrat planéty s rôznymi neblahými formami chudoby a sociálneho vylúčenia.

Preto sme vždy znova a znova pozvaní, aby sme obracali svoju pozornosť k Svätému písmu, [...] ktoré má pre veriacich neporovnateľnú hodnotu pre svoju božskú múdrosť a pre svoju schopnosť vzbudiť v srdci človeka slobodný a láskyplný súhlas s plnou pravdou. Je to totiž kniha, ktorá [...] ako celok je „proroctvom“, ktoré v žiarivej pravde všetkým zjavuje, čo je človek (Dei Verbum, 21; Gaudium et Spes, 12).

[...] Za programový základ odpovede o človeku je považované rozprávanie 2 – 3 kapitoly knihy Genezis (čítané spolu s 1. kapitolou knihy Genezis), ktoré je paradigmatickým textom: tento text v istom zmysle zhusťuje, čo je detailnejšie podané v iných častiach Starého zákona a sám Ježiš a pavlovská tradícia ho považujú za normatívny referenčný bod.

Posolstvo Svätého písma v 2. a 3. kapitole knihy Genezis o pôvode treba čítať ako vzor, čiže ako zaznamenanie udalosti symbolickej povahy, ktorá prorocky ohlasuje zmysel dejín až po svoje úplné zavŕšenie.¹

Sväté písmo uvádza „od počiatku“ (Genezis 1,1) protagonistu svojho rozprávania; je ním Pán Boh skrze svoje stvoriteľské konanie osobitne vo svojom jedinečnom vzťahu s človekom.

Stvoriteľská Božia činnosť vo vzťahu s človekom je v knihe Genezis opísaná dva razy. Prvé posolstvo o stvorení človeka sa nachádza v 1. kapitole knihy Genezis, kde sú stvorení muž a žena predstavení ako vrchol stvorenia (Genezis 1,31).

Druhé posolstvo, ktoré je súbežné a doplňujúce, sa nachádza v 2. kapitole knihy Genezis a predstavuje človeka, ’ādām-a, ako prvé dielo Stvoriteľa, ktorému je všetko podriadené.

Aby sa teda dala pochopiť podstata a povolanie človeka podľa Svätého písma je nevyhnutné, aby sa na prvom mieste vyjasnil základný vzťah s Pánom a aby sa tak dalo preskúmať významové bohatstvo vzťahu s Pánom.

A tak sa započúvajme do veršov 4-7 z 2. kapitoly knihy Genezis:

Lectio

Gn 2,4-7

⁴ Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené.

V tom čase, keď Pán, Boh, urobil zem a nebo, ⁵ nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem ⁶ a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme.

⁷ Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.

Kontext úryvku

To boli slová nášho dnešného posvätného textu.

V tomto rozprávaní o stvorení prvé posolstvo posvätného autora rozprávača naznačuje, že na počiatku nebolo žiadnej vegetácie: „nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva“ (v. 5a). Dôvodom tohto stavu je chýbajúci dážď a predovšetkým neprítomnosť človeka, ktorý by bol schopný obrábať zem: „Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem“ (v. 5b). Zámerom je vyjadriť skutočnosť, že bez človeka strácajú význam aj ostatné stvorené veci. Navyše cez slovnú hračku v pôvodnom hebrejskom texte prostredníctvom slov ’ādām a ’ădāmāh, ktoré sa dajú pretlmočiť ako „humánny“ a „humus“, sa vyjadruje úzke prepojenie medzi ľudským bytím (pozemšťanom) a zemou; a tento podstatný vzťah, predstavený najprv z pohľadu funkcionálneho (skrze poverenie obrábať zem), sa následne upresňuje odkazom na pôvod človeka (’ādām), keď sa uvádza, že bol „utvorený“ Pánom, Bohom, z „prachu [pochádzajúceho zo] zeme (’ădāmāh)“ (v. 7). Týmto spôsobom biblický rozprávač zasadzuje „pozemského“ tvora na miesto svoje existencie, v súlade s výrokom: „Nebesia si Pán vyhradil pre seba, ale zem dal synom človeka“ (Ž 115,16); zároveň už od počiatku sa naznačuje nestálosť ľudského pozemského jestvovania, jeho krehkosť, jeho smrteľnosť, ktorú – ako uvidíme – zachytávajú aj ďalšie biblické texty, v ktorých sa prach často spája s konečnosťou a smrťou². Práve ruky a dych Boha zabezpečujú konzistentnosť a život tomu, čo je prchavé, krehké a nestále: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života.“ (Genezis 2,7a).

V tomto zmysle obraz hrnčiara, naznačený slovesom „utvoriť“ z hliny zeme, ktoré sa tu používa na vyjadrenie Božieho konania, poukazuje zaiste aj na precíznosť úkonov a vrcholnú pozornosť tvorcu voči Ním utvorenému výtvoru³.Toto vedie čitateľa k prijatiu základnej pravdy: hoci bol človek stvorený zo zeme a utvorený pre ňu, byť človekom neznamená iba byť synom zeme, nie je to ani dôsledok náhody, pretože svoj pôvod a svoje povolanie nachádza v láskyplnom pláne Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa.

Túto istú pravdu vyjadruje – za pomoci iných pojmov – aj prvé rozprávanie o stvorení, ktoré sa nachádza v 1. kapitole knihy Genezis a v ktorom sa prostredníctvom slova „stvoriť’, trikrát zopakovaného vo vzťahu k ľudstvu⁴, vyjadruje výnimočnosť človeka vo vzťahu k ostatnému stvoreniu, Pán Boh týmto svojím dielom vytvoril čosi úplne nové. Na podporu tejto interpretácie treba uviesť na jednej strane, že biblický rozprávač robí čitateľa účastným na tomto tajomnom Božom rozhodnutí („Urobme človeka“, Genezis 1,26), čo naznačuje veľmi dôležitý obrat v rozprávaní; na druhej strane sa uvádza, že ľudstvo je stvorené na záver šiesteho dňa, potom ako Pán Boh všetko preň pripravil, aby mohlo vyniknúť ako vrcholné dielo spomedzi stvorení, ktoré Boh utvoril.

V 2. kapitole knihy Genezis po prvom úkone utvorenia človeka z prachu za pomoci vody privedenej na zem, keď už Pán dal pršať na zem (v. 5) rozprávanie uvádza ďalší Boží úkon: „vdýchol do jeho nozdier dych života, tak sa človek stal živou bytosťou“ (v. 7b). Tento „dych života“ nie je jednoducho dych, ktorý umožňuje človeku žiť; skutočnosť, že o zvieratách, ktoré boli tiež utvorené z hliny⁵ sa neuvádza, že by ho vlastnili, privádza čitateľa k odlišnému výkladu: tento osobitný „dych života“ spôsobuje základný rozdiel medzi svetom zvierat a ľudských bytostí; ľudia môžu žiť iba prijatím Božieho dychu a tým, že ho prijali, sú povýšení do jedinečného postavenia. Avšak, ako uvidíme, aj ďalšie vlastnosti odlišujú človeka od ostatných stvorení, s ktorými potrebuje žiť v súlade: človek ako privilegovaný Boží tvor a nositeľ osobitného poslania⁶ sa stáva príjemcom Božieho daru, ktorý z neho robí bytie vo vzťahu⁷, čiže osobu, schopnú vzťahov, obdarované slovom⁸, čiže osobu schopnú rozprávať a zároveň je človek obdarovaný slobodou a zodpovednosťou.

Posolstvo biblických autorov o človeku charakterizuje konečnosť i veľkosť. Človek je charakterizovaný ako stvorenie, a teda nie ako tvorca seba samého, ako prepojený s prachom a so zemou, teda ako krehký a ohrozený smrťou, no zároveň spojený so svojím Stvoriteľom osobitným a jedinečným vzťahom. Človek ako stvorenie uprostred iných stvorení je rovnako v zodpovednom postavení voči ďalším stvoreniam, ktoré sú súčasťou jeho sveta: aj v tomto spočíva jeho veľkosť.

Meditatio

V rozprávaní 2. kapitoly knihy Genezis – ktoré, ako bolo povedané v Úvode, predstavuje nosný text nášho výkladu – je Pán Boh subjektom dvoch stvoriteľských úkonov vo vzťahu k človekovi, ’ādām-ovi: „utvoriť“ (v. 7a) a „vdýchnuť“ (v. 7b). Tieto dva úkony naznačujú delenie tejto kapitoly, ktorá sa venuje dvom podstatným aspektom človeka: na jednej strane jeho pôvodu „z prachu zeme“⁹ a na druhej strane tomu, že „sa stal živou bytosťou“ vďaka Božiemu „vdýchnutiu“.

Prvý z týchto motívov – nestálosť bytia človeka –západná spoločnosť často prežívala s pocitom úzkosti a vzdoru, niekedy aj s cynizmom alebo beznádejou; v iných kultúrach sa rozvinul pocit osudovosti i rezignácia. Druhý motív, ktorý vyjadruje, v čom spočíva osobitná povaha človeka, vo filozofii dosiahol isté špekulatívne rozvinutie skrze pojmy duše a ducha; v súčasnosti pre rozvoj neurologických vied vzniká riziko zredukovania osoby iba na bežný funkčný organizmus, chápaný v pojmoch chémie a biológie.

Biblická tradícia však prináša so sebou dôležité posolstvo, týkajúce sa jednak ľudskej pominuteľnosti a jednak duchovnej podstaty človeka; pri tomto je nevyhnutné nikdy nestratiť zo zreteľa Stvoriteľa, pretože bez tohto prvotného vzťahu nie je možné správne chápať tajomstvo ľudskej bytosti.¹⁰

Biblická tradícia opakovane ponúka na svojich stránkach ako jeden zo svojich hlavných príspevkov tvrdenie, že človek sa považuje za Božie stvorenie. Nie je to v súlade s dnes dosť rozšírenými rôznymi kultúrnymi smermi, ktoré sa vo svojej antropológii vyhýbajú akejkoľvek zmienke o Pánu Bohu a týmto spôsobom požadujú pre človeka autonómiu a totožnosť, ktoré by boli zbavené akéhokoľvek náboženského rozmeru.

Keď Sväté písmo do definície ľudskej osoby uvádza ako konštitutívny prvok vzťah k Stvoriteľovi, vnáša do myšlienkového sveta prvok veľkej múdrosti¹¹. Predovšetkým však oslobodzuje každé stvorenie od naivnej domnienky, že pochádza samo od seba, a zároveň povoláva osvojiť si skutočnosť, že každá osoba bola chcená a milovaná Otcom života, ktorý „pamätá“ a „ujíma sa“ každého syna človeka¹².

Biblická tradícia navyše podporuje vo svedomí človeka princíp zodpovednosti, ktorý má základ práve v osobnej slobode, a je súčasťou plánu, v ktorom už od počiatku nie je možné odhliadnuť od vzťahu so všetkými ďalšími ľuďmi, ktorých spája rovnaký pôvod a rovnaký cieľ¹³.

Napokon Božie Slovo v žiadnom prípade nehatí, ale naopak podporuje všetky tvorivé schopnosti človeka, ktorý sa chápe ako nositeľ „ducha“. vďaka ktorému sa stvorenie pripodobňuje svojmu Stvoriteľovi.¹⁴

Všetko, čo chcel Stvoriteľ odovzdať človeku „dychom“ vdýchnutým do jeho nozdier, sa uskutočnilo v osobe Ježiša, syna Máriinho, človeka spomedzi ľudí, pravého človeka. Jeho život opisujú evanjeliá, ktoré prostredníctvom detailného rodokmeňa zasadzujú jeho pôsobenie do dejín jeho ľudu a celého ľudského rodu. Celé ľudské dejiny, nielen dejiny hebrejského ľudu, nachádzajú svoje naplnenie v synovi človeka, ktorý opäť privádza ľudstvo k sláve svojho prvopočiatku.

Ježiš z Nazaretu, „oživený“ Duchom, svetu poukazuje na vnútorný princíp, ktorý mu umožňuje žiť; čiže zjavuje všetkým Otcovu lásku, ktorá sa v ňom stáva zdrojom a hnacou silou jeho spásonosného diela. Pán Ježiš ako Pán Boh, Boží Syn, odpúšťa hriešnikom¹⁵, ako Pán Boh stanovuje novú zmluvu¹⁶, ako Pán Boh „dýcha“ na apoštolov, aby im sprostredkoval Ducha¹⁷, ako Pán Boh obdarúva večným životom¹⁸.

Preto apoštoli a evanjelisti dosvedčujú, že Ježiš je „Syn Boží“¹⁹, „Jednorodený Boh“²⁰, „prvorodený“ medzi Božími deťmi²¹; on a Otec sú jedno²².

V tejto súvislosti si všimnime text pápeža blahej pamäti Benedikta XVI.: „Každý človek chce žiť. Túži po skutočnom, plnohodnotnom živote, po živote, ktorý stojí za to, ktorý je radosťou. S túžbou po živote je zároveň spojený odpor voči smrti, ktorá je však neodvrátiteľná. Keď Ježiš hovorí o večnom živote, má na mysli autentický, pravý život, ktorý stojí za to žiť. Nemá na mysli len život, ktorý prichádza po smrti. Má na mysli autentický spôsob života - život, ktorý je plne životom, a preto je vymanený zo smrti, ale ktorý sa v skutočnosti môže začať už na tomto svete, ba dokonca sa musí začať už na ňom: iba ak sa naučíme už teraz žiť autenticky, ak sa naučíme tomu životu, ktorý nám smrť nemôže vziať, má prísľub večnosti zmysel. Ale ako sa to dá uskutočniť? Čo je tento skutočne večný život, ktorému smrť nemôže ublížiť? Počuli sme Ježišovu odpoveď: Toto je pravý život, aby poznali teba - Boha - a tvojho vyslanca, Ježiša Krista. Na naše prekvapenie sa tam dozvedáme, že život je poznanie. To znamená predovšetkým: život je vzťah. Nikto nemá život sám od seba a len pre seba. Máme ho od druhého, vo vzťahu s druhým. Ak je to vzťah v pravde a láske, dávanie a prijímanie, dáva životu plnosť, robí ho krásnym. Ale práve preto môže byť zničenie tohto vzťahu smrťou mimoriadne bolestné, môže vyvolať pochybnosti o samotnom živote. Iba vzťah s tým, ktorý je sám Život, môže udržať môj život aj za vodami smrti, môže ma cez ne previesť živého. Už v gréckej filozofii existovala myšlienka, že človek môže nájsť večný život, ak sa pripúta k tomu, čo je nezničiteľné - k pravde, ktorá je večná. Mal by sa takpovediac naplniť pravdou, aby v sebe nosil podstatu večnosti. Ale len ak je pravda Osobou, môže ma preniesť cez noc smrti. Pripútavame sa k Bohu - k Ježišovi Kristovi, Zmŕtvychvstalému. A tak nás nesie Ten, ktorý je sám Život. V tomto vzťahu žijeme aj cez smrť, pretože Ten, ktorý je Život sám, nás neopúšťa.“ (Benedikt XVI., Homília pri svätej omši na Zelený štvrtok, 1. apríla 2010 v Bazilike svätého Jána v Lateráne)

Oratio

Pane, keď rozmýšľame nad našou zraniteľnosťou a krehkosťou, spomenieme si aj na to, ako obdivujeme ľudské poznanie a obetavosť odborníkov, ktorými sa tieto naše krehkosti snažíme prekonať.

Zároveň si uvedomujeme, že vždy príde aj tá chvíľa, kedy sa výslovne alebo zahrnuto, vyjadrí, že prišla chvíľa, kedy sa završuje pominuteľnosť ľudského života.

Ďakujeme Ti, že sme mohli v týchto chvíľach mohli uvedomiť, že Tvoj zámer s každým človekom, je však vyjadrený aj obrazom „dychu života“, ktorý je Božím dychom. Aké je to potešujúce, že okrem nášho pozemského ľudského dychu, smieme mať podiel na „Božom dychu“, ktorý je silnejší ako dych smrti.

Ďakujeme Ti, že sme dostali na ňom účasť vo sviatosti krstu a že tento „dych života“ nám umožňuješ uvedomiť si a žiť, keď sa pridávame našimi myšlienkami, slovami a skutkami ku Tvojej láske, lebo Božia láska je Božím životom, Božím Dychom, Božím Duchom Svätým.

Pomáhaj nám k pravej múdrosti o našej krehkosti a našej jedinečnej dôstojnosti, aby sme mohli byť dobrými svedkami o našej totožnosti pred našimi ľudskými bratmi a sestrami.

Contemplatio

Pane, „tvoje ruky ma utvorili a stvárnili. Daj mi chápavosť a osvojím si tvoju náuku.“

(Ž 119,73)

__________

¹ porov. Pápežská biblická komisia, Čože je človek? (Ž 8,5), Sprievodca biblickou antropológiou, Trnava 2022, str. 9-15.

² Gn 3,19: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“
Gn 18,27: „Abrahám však začal znova a povedal: "Hľa, opovážil som sa rozprávať s Pánom, hoci som len prach a popol.“

³ Iz 29,16: „Či hrnčiar hodnotí sa ako hlina, že tvor hovorí o tvorcovi: „Neurobil si ma!“? A hrniec vraví hrnčiarovi: „Nechápe!“ ?“
Jer 18,1-6: „Slovo, ktoré Pán prehovoril k Jeremiášovi: „Vstaň a choď do hrnčiarovho domu, tam ti oznámim svoj rozkaz.“ Zostúpil som teda do hrnčiarovho domu. Ten práve pracoval na hrnčiarskom kruhu. Ak sa skazila nádoba, ktorú práve formoval, ako to býva s hlinou v hrnčiarových rukách, urobil z nej zas inú nádobu, akú uznal za dobré urobiť. A Pán prehovoril ku mne takto: „Či ja nemôžem, dom Izraela, naložiť s vami tak ako hrnčiar? - hovorí Pán. Áno, ako je hlina v hrnčiarových rukách, tak ste vy v mojich rukách, dom Izraela.“
Sir 33,13: „V jeho rukách sú ako hrnčiarska hlina, premiesi ju, ako pokladá za dobré.“

⁴ Gn 1,27: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“

⁵ Gn 2,19: „Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno.“

⁶ Gn 2,15: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.“

⁷ Gn 2,18.22-24: „Potom Pán, Boh, povedal: "Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná." [...] A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.“ Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom.“

⁸ Gn 2,20.23: „A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. [...] Vtedy Adam povedal: "Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.“

⁹ Slovenský preklad uvádza „z hliny zeme“.

¹⁰ porov. Pápežská biblická komisia, Čože je človek? (Ž 8,5), Sprievodca biblickou antropológiou, Trnava 2022, str. 24-25.

¹¹ Ž 119,73: „Tvoje ruky ma utvorili a stvárnili. Daj mi chápavosť a osvojím si tvoju náuku.“

¹² Ž 8,5: „[...] čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“

¹³ 1Kor 8,6: „[...] my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“
1Tim 2,4-5: „[...] ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš.“

¹⁴ porov. Pápežská biblická komisia, Čože je človek? (Ž 8,5), Sprievodca biblickou antropológiou, Trnava 2022, str. 76-77.

¹⁵ Mk 2,7-11: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie - povedať ochrnutému: »Odpúšťajú sa ti hriechy«, alebo povedať: »Vstaň, vezmi si lôžko a choď!«? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ - povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“

¹⁶ Mk 14,21-22: „Nik neprišíva na starý oblek záplatu z novej látky, lebo záplata vytrhne kus z neho, nové zo starého, a diera bude ešte väčšia. A nik nevlieva mladé víno do starých mechov, lebo víno mechy roztrhne a vyjde nazmar aj víno, aj mechy, ale nové víno do nových mechov.“

¹⁷ Jn 20,22: „Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého.“

¹⁸ Jn 10,28: „Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.“

¹⁹ Mk 1,1: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna.“
Mk 15,39: „Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: "Tento človek bol naozaj Boží Syn." Rim 1,4: „a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn, o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“
Hebr 1,5: „Veď kedy komu z anjelov povedal: "Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil" a opäť: "Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom"?“
Hebr 3,6: „Ale Kristus ako Syn je nad jeho domom; a jeho domom sme my, ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej.“

²⁰ Jn 1,18: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“

²¹ Rim 8,29: „Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.“
Kol 1,15.18: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, [...] On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo.“

²² Jn 10,30: „Ja a Otec sme jedno.“