Vo štvrtok 10. apríla sa bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský stretol v Katedrále svätého Martina s kňazmi svojej arcidiecézy. V rámci Omše svätenia olejov sa im prihovoril v homílii, ktorej plné znenie prinášame...

Drahí bratia v kňazskej službe, milí bratia diakoni
drahí bratia a sestry,

Zelený Štvrtok je deň, kedy náš Pán Ježiš Kristus dal Dvanástim kňazské poslanie sláviť obetu chleba a vína, sviatosť svojho Tela a Krvi, až kým nepríde. Namiesto veľkonočného baránka a namiesto všetkých obiet Starého zákona prichádza dar jeho Tela a jeho Krvi, vstupuje dar jeho samého. Nový kult sa zakladá na skutočnosti, že predovšetkým Boh nám poskytuje dar a my, obdarovaní, stávame sa jeho: stvorenie sa vracia k Stvoriteľovi. A tak aj kňazstvo sa stalo novou skutočnosťou: byť kňazom nie je to už otázkou rodu, ale predstavuje osobný vstup do tajomstva Ježiša Krista. Kristus je tým, ktorý dáva dar kňazstva a povznáša nás k sebe. Iba Kristus môže povedať: „Toto je moje Telo – toto je moja Krv.“ Tajomstvo kňazstva v Cirkvi pozostáva v skutočnosti, že my, biedne ľudské stvorenia, v sile sviatosti kňazstva môžeme hovoriť na „Kristovom mieste“ ako jeho reprezentanti: „in persona Christi“. On chce vykonávať svoje kňazstvo naším prostredníctvom. Toto dojímavé tajomstvo, ktoré sa nás dotklo a bytostne premenilo pri našej kňazskej vysviacke, pripomíname si osobitným spôsobom na Zelený štvrtok. Potrebujeme túto osobitnú spomienku, potrebujeme návrat k  hodine, v ktorej On položil svoje ruky na nás a dal nám podiel na tajomstve svojho kňazstva, aby všednosť nezakryla to, čo je veľké a tajomné.

Pouvažujme nad znakmi, cez ktoré nám bola darovaná sviatosť kňazstva.

Centrálne postavenie má veľmi starobylé gesto vkladania rúk, cez ktoré Kristus prevzal vlastníctvo nad každým z nás kňazov slovami: „Ty mi odteraz patríš.“ A týmto povedal tiež: „Si pod ochranou mojich rúk. Si pod ochranou môjho srdca. Si pod ochranou mojich prebodnutých dlaní a práve tým sa nachádzaš v hĺbke mojej lásky. Zostaň v mojich rukách a daj mi k dispozícii tvoje ruky.“

Pripomeňme si, že naše ruky boli pomazané olejom, ktorý je znakom Ducha Svätého a jeho sily. Prečo sa mažú práve ruky? Ľudská ruka je nástrojom činnosti, je symbolom jeho schopnosti žiť vo svete, zobrať do rúk záležitosti pozemského života. Pán na nás položil ruky a chce teraz naše ruky, aby sa stali jeho rukami vo svete. Chce, aby naše ruky neboli len nástrojom, ktorým si berieme veci, ľudí, svet pre seba, aby sme z nich urobili svoj majetok, ale aby sme našimi rukami sprostredkovali jeho Boží dotyk tým, že sa dáme do služieb jeho lásky. Chce, aby sme boli nástrojom služby, aby sme svedčili o Kristovi a prinášali ho ľuďom. Ak ľudské ruky predstavujú symbolicky schopnosti človeka a vo všeobecnosti aj moc narábať svetom, tak pomazané ruky musia byť znakom schopnosti dávať dary, znakom tvorivosti pri formovaní sveta láskou – kvôli tomu nevyhnutne potrebujeme Ducha Svätého. V Starom zákone pomazanie bola znakom prijatia do služby: kráľ, prorok, kňaz robí a dáva viac než len to, čo pochádza z neho samého. Určitým spôsobom je vyzdvihnutý zo seba samého, aby mohol slúžiť a v tejto službe sa dáva k dispozícii niekomu väčšiemu ako je on sám. Keď sa nám Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu predstavuje ako Boží Pomazaný, ako Kristus, tak to chce vlastne vyjadriť, že On koná podľa poslania svojho Otca a v jednote s Duchom Svätým a že, týmto spôsobom, dáva svetu dar novej kráľovskej hodnosti, nového kňazstva, nový spôsob byť prorokom, ktorý nehľadá seba samého, ale žije pre Toho, kvôli ktorému bol stvorený svet. Dajme dnes nanovo naše ruky k dispozícii Kristovi a prosme ho, aby on nás zobral znova za ruku a aby nás viedol.

Vo sviatostnom geste vkladania rúk zo strany biskupa nám vkladal ruky samotný náš Pán. Sviatostný znak obsahuje celý bytostný rozsah. Kedysi sme aj my, každý z nás, ako prví učeníci, stretli Pána a počuli sme jeho výzvu: „Nasleduj ma!“ Na začiatku sme ho možno nasledovali dosť neistým krokom, obzerali sme sa dozadu, pýtali sme sa opakovane, či je to naozaj naša životná cesta. V určitom bode našej cesty sme tiež aj my získali skúsenosť, ktorú nadobudol Peter po zázračnom rybolove, aj my sme zostali odstrašení z jeho veľkosti, z významu úlohy a nedostatočnosti našej nedokonalých vlastností a chceli sme sa stiahnuť: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (porov. Lk 5,8). Ale On s veľkou dobrotou nás zobral za ruku, priblížil nás k sebe a povedal nám: „Neboj sa! Som s tebou. Neopustím Ťa, neopusť ani ty mňa!“ A každému z nás sa viackrát stalo to, čo sa stalo Petrovi, keď kráčal po vode v ústrety Pánovi, zrazu si uvedomil, že voda ho neudrží a začal sa potápať. A ako Peter sme aj my kričali: „Pane, zachráň ma!“ (Mt 14,30).

Ako sme mohli prežiť rozvášnenie rozličných spoločenských síl, ako sme mohli prežiť nárazy rozbúrených a peniacich sa vĺn našej osobnej slabosti a vášní spoločnosti z posledných desiatich dvadsiatich či viacerých rokov? Ale vždy sme obrátili k nemu svoj zrak ...a On nás zachytil za ruku a daroval nám znova „ľahkosť“, ktorá pochádza z viery a ktorá nás ťahá do výšky. Podal nám ruku, ktorá nás podopiera a nesie, udržuje.

Obracajme aj my, každý z nás, vždy znova pohľad na Krista a vystrime ruky smerom k nemu. Dovoľme, aby nás podoprel svojou rukou a potom sa nepotopíme, ale budeme slúžiť životu, ktorý je silnejší ako smrť a láske, ktorá je silnejšia ako nenávisť. Viera v Ježiša, Syna živého Boha, je prostriedkom, cez ktorý vždy znova zachytávame Ježišovu ruku a prostredníctvom ktorej nás berie za ruku a nás vedie.

Svätý Otec pápež Benedikt XVI spomína, že jeho obľúbenou modlitbou je prosba, ktorú nám liturgia kladie na pery pred svätým prijímaním: „ ...nedopusť, aby som sa odlúčil od Teba.“ Prosíme, aby sme nikdy neopustili spoločenstvo s jeho Telom, so samotným Kristom, aby sme nikdy nevypadli z eucharistického tajomstva. Nech Kristus nikdy nepustí našu ruku zo svojej...

Pán položil na nás svoju ruku. Význam tohto gesta je vyjadrený v slovách: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15). Nenazývam vás už sluhami, ale priateľmi: dokonca aj v týchto slovách by sa dalo vidieť ustanovenie kňazstva. Pán nás robí svojimi priateľmi: zveruje nám všetko, zveruje nám seba samého. Aká veľká dôvera! On sa skutočne vydal do našich rúk. Podstatné znaky kňazskej ordinácie sú v konečnom dôsledku vždy prejavom vkladania rúk, či je to odovzdávanie knihy Evanjelia, ktorí nám zveruje, odovzdanie kalicha, v ktorom nám odovzdáva svoje najhlbšie a najosobnejšie tajomstvo. Do toho patrí aj moc udeliť rozhrešenie. Na jednej strane nás vedie k uvedomeniu si biedy hriechu a celej temnoty sveta a na druhej strane nám dáva do rúk kľúč, ktorý sa znova otvára brána k Otcovi.

Pán položil na nás svoju ruku. Význam tohto gesta je vyjadrený v slovách: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15). Nenazývam vás už sluhami, ale priateľmi: dokonca aj v týchto slovách by sa dalo vidieť ustanovenie kňazstva. Pán nás robí svojimi priateľmi: zveruje nám všetko, zveruje nám seba samého. Aká veľká dôvera! On sa skutočne vydal do našich rúk. Podstatné znaky kňazskej ordinácie sú v konečnom dôsledku vždy prejavom vkladania rúk, či je to odovzdávanie knihy Evanjelia, ktorí nám zveruje, odovzdanie kalicha, v ktorom nám odovzdáva svoje najhlbšie a najosobnejšie tajomstvo. Do toho patrí aj moc udeliť rozhrešenie. Na jednej strane nás vedie k uvedomeniu si biedy hriechu a celej temnoty sveta a na druhej strane nám dáva do rúk kľúč, ktorý sa znova otvára brána k Otcovi.

Spoločenstvo myšlienok nie je iba intelektuálnou záležitosťou, ale je aj spoločenstvom v citoch, vo vôli a teda aj v skutkoch. Z toho vyplýva, že musíme spoznávať Krista vždy osobnejším spôsobom, počúvať ho, žiť spolu s ním, zdržiavať sa pri ňom. Počúvať ho – pri modlitbovom čítaní Svätého Písma, ktoré sa vhodne označuje ako „lectio divina“, čiže nielen v akomsi akademickom čítaní, ale v duchovnom čítaní, aby sme prežívali stretnutie s prítomným Ježišom, ktorý k nám hovorí. Musíme rozmýšľať a uvažovať nad jeho slovami a jeho skutkami pred ním a s ním. Čítanie Svätého Písma je modlitba, musí byť modlitbou – musí vychádzať z modlitby a musí viesť k modlitbe. Evanjelisti nám hovoria, že Ježiš opakovanie celé noci strávil utiahnutý na vrchu a sám sa modlil. Aj my potrebujeme mať taký vrch, duchovnú výšinu, na ktorú vystúpime, vrch modlitby. Iba tak sa dá rozvíjať priateľstvo. Iba tak môžeme konať našu kňazskú službu, iba tak môžeme zaniesť Ježiša a jeho evanjelium ľuďom. Vonkajšia činnosť v konečnom dôsledku zostáva bez ovocia a stráca účinnosť, ak sa nerodí z hlbokého dôverného spoločenstva s Kristom. Čas, ktorý venujeme modlitbe, je skutočne pastoračnou činnosťou, je to najautentickejšia pastoračná činnosť. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby. Svet so svojím až frenetickým aktivizmom často stráca orientáciu. Jeho činnosť a jeho schopnosti pôsobia deštrukčne, ak sa stratí sila modlitby, z ktorej pramení voda života, schopná urobiť plodnou vyschnutú zem.

Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. Jadrom kňazstva je byť priateľom Ježiša Krista. Iba tak môžeme hovoriť skutočne „in persona Christi“, aj keď naša vnútorná duchovná vzdialenosť od Krista neruší platnosť sviatostí. Byť priateľom Ježiša, byť kňazom znamená byť človekom modlitby. Iba tak ho spoznáme a zanecháme nevedomosť jednoduchých sluhov. Iba tak sa naučíme žiť a trpieť a konať s Ním a pre Neho. Priateľstvo s Ježišom je vždy aj priateľstvom s jeho priateľmi. Môžeme byť Ježišovými priateľmi iba v spoločenstve s celým Kristom, s hlavou a aj s telom, na plodnom kmeni Cirkvi, ktorú oživuje Pán.

Ježiš prijal naše telo. Dajme mu naše telo, znovu mu odovzdajme seba samých, aby cez nás mohol vstúpiť do dnešného sveta a premieňať ho.

Amen.