Uplatniť autoritu Cirkvi a spoluúčasť veriacich (Hebr 13,7-17)

Lectio divina biblického úryvku Všetci sa navzájom zaodejte pokorou (1 Pt 5,5) z cyklu Biblické impulzy pre naše spoločné kráčanie v Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. apríla 2023.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (57,6MB)

Modlitba

Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene. Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc. Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať. Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok. Nech nás nezvedie nevedomosť. Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom. Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života.
O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Spoločné kráčanie pokrstených bratov a sestier v Cirkvi je pravdivé a účinné vtedy, keď je založené a umožňované spravodlivou a láskavou službou predstavených Cirkvi a rovnako založené a umožňované ochotnou a obetavou spoluúčasťou celého spoločenstva.

Cirkev na svojej ceste dejinami potrebuje sa vždy znova zaoberať sa otázkami, ako môžu jednotlivé spoločenstvá, duchovní otcovia a veriaci posilňovať sa v nasledovaní Pána a živote podľa evanjelia v konkrétnej dobe, ako sa konkrétne v našej miestnej cirkvi vykonáva autorita predstavených, ako sa uplatňuje tímová práca a spoluzodpovednosť, ako sa vykonáva hodnotenie a kto robí hodnotenie spoločnej cesty nášho svedectva o Bohu a Ježišovi Kristovi.

V zodpovednosti za hľadanie odpovedí na uvedené otázky a za naše spoločenstvo chceme sa dnes modliť a posilniť Božím slovom na základe textu z Listu Hebrejom, ktorý sa zaoberá témou autority v Cirkvi a spoluúčasťou veriacich.

List Hebrejom je podľa mienky odborníkov na Sväté písmo označený týmto menom predovšetkým preto, lebo sa v ňom stále cituje Starý zákon a že jeho hlavnou témou je neporovnateľná hodnota Kristovho kňazstva a obety nad starozákonným kňazstvom a bohoslužbou. Bol napísaný pravdepodobne v období medzi rokmi 80-90 po Kristovi.

Pre nás je vzácne, že na základe Listu Hebrejom môžeme rekonštruovať duchovný profil kresťanov, ktorí dobre poznali Sväté Písmo Starého zákona a židovské náboženské ustanovizne a z posvätných textov čerpať Božie posolstvo pre nás.

Obráťme pozornosť teraz už k úryvku z 13. kapitoly Listu Hebrejom, ktorý nám predstaví posolstvo o chápaní autority a spoluúčasti veriacich prvotnej Cirkvi.

Lectio

Hebr 13,7-17

⁷ Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru.
⁸ Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!
⁹ Nedajte sa zviesť všelijakými a cudzími náukami, lebo najlepšie je posilňovať srdce milosťou, a nie pokrmami, ktoré neosožili tým, čo z nich žili.
¹⁰ Máme oltár, z ktorého nemajú právo jesť tí, čo slúžia stánku. 11 Veď telá tých zvierat, ktorých krv veľkňaz vnáša do Svätyne za hriech, sa spaľujú mimo tábora.
¹² Preto aj Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel za bránou. ¹³ Vyjdime teda k nemu von z tábora a znášajme jeho pohanenie. 14 Lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce.
¹⁵ Skrze neho teda ustavične prinášajme Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno.
¹⁶ Ale nezabúdajte na dobročinnosť a vzájomnú pomoc, lebo v takých obetách má Boh záľubu.
¹⁷ Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať; aby to robili s radosťou, a nie so vzdychaním, lebo to by vám neosožilo.

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok sa nachádza v záverečnej časti Listu Hebrejom a uvádza sa nadpisom „napomenutia k pravému kresťanskému životu“.

Vo veršoch od 7 po 17 obsahuje varovanie pred tým, aby sa nedali zviesť „všelijakými a cudzími náukami“ (v. 9), ktoré je akoby orámované napomenutím, aby veriaci napodobňovali vieru svojich cirkevných predstavených (v. 7) a aby ich poslúchali a aby sa im podriaďovali (v. 17).

Služba vedúcich predstaviteľov spoločenstva, ku ktorému sa obracia List Hebrejom, je služba ohlasovania a podľa vyjadrenia „pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo“ (Hebr 13, 7) na slove ohlasovania je zjavne založené aj ich autoritatívne postavenie. Keď sú postavení tvárou v tvár vznikajúcim všelijakým a cudzím náukám (porov. v. 9) a majú sa správne duchovne nasmerovať, posvätný autor najprv odkazuje svojich čitateľov na už zosnulých „predstavených“, ktorí „vám hlásali Božie slovo“ v prvotnom čase cirkvi.

Predstavení spoločenstva sú teda vnímaní v tej reťazi odovzdávania slova spásy, ktorú posvätný autor v úvode listu opísal slovami: „Prvý ju začal ohlasovať Pán, potom nám ju potvrdili tí, čo ho počuli“ (Hebr 2,3b). Podľa toho sa „poslucháči“, teda svedkovia počutých slov spásy, sami zasa stávajú ohlasovateľmi, takže Kristova spása, s ktorou sa stretávame v slove ohlasovania, sa spoľahlivo dostáva do súčasnosti.

V tejto službe cirkevní predstavitelia prvotného obdobia vrástli cez svoju službu do vedúcej úlohy. Svoju autoritu ešte neodvodzujú z pevne stanoveného cirkevno-hierarchického úradu, ale výlučne zo slova ohlasovania. V tomto zmysle sú aj teraz autoritou. Možno sa totiž odvolávať na ich príkladnú vieru, ktorú si zachovali až do konca: „Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru“ (v. 7b). Ich autorita je napokon autoritou Kristovou, ako oprávnene dodáva nasledujúci verš (v. 8). V ich slove ohlasovania a v ich svedectve konkrétne žitej viery sa totiž nemenne a neustále prejavoval ten, o ktorom spoločne vyznávajú: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ Tohto Ježiša Krista, ktorému „predstavení“ vydávali svedectvo, by malo aj spoločenstvo naďalej vyznávať ako svoj pevný základ.

V záverečnom vyjadrení nášho úryvku autor charakterizuje súčasných „predstavených“ svojim čitateľom ako tých, ktorí „bdejú nad vašimi dušami“ (v. 17). Keď starostlivosť o ľudské duše chápeme v zmysle zamerania na „večný život“, ako to posvätný autor Listu Hebrejom vyjadril na inom mieste, že „my však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život“ (Hebr 10,39), tak potom „predstavení“ nie sú poverení ničím iným ako starostlivosťou o eschatologickú spásu jednotlivých členov spoločenstva. Týmto smerom poukazuje aj vyjadrenie o tom, že predstavení „bdejú“ (v. 17). V Novom zákone bdelosť je vždy zamerané v posledné časy (porov. Mk 13,33¹; Lk 21,36²; Ef 6,18³ v kontexte Hebr 6,13-17⁴). Koniec času sa myslí aj v zmysle zodpovednosti, keď cirkevní predstavení budú musieť prijať posúdenie svojej služby Pánom. Svoju službu bdelosti vykonávajú ako tí, ktorí sa jedného dňa budú musieť zodpovedať Bohu za svoje činy. Ich úloha je spočíva teda v duchovnej službe.

Touto ich službou autor odôvodňuje požadovanú poslušnosť voči predstaveným. Poslušnosť nie je primárne odvodená od uznania platných štruktúr nadriadenosti a podriadenosti, skôr ide o poslušnosť toho, kto sa nechal získať presvedčivou rečou a potom „nasleduje“ počuté slovo. Druhé sloveso „podriaďovať sa“ dodatočne zdôrazňuje nabádanie k poslušnosti. Pre čitateľov Listu Hebrejom je to o to významnejšie, že napomenutie nechať sa presvedčiť predstavenými a podriadiť sa im je uvedené po varovaní pred „všelijakými a cudzími náukami“ (v.9-16). Dá sa usúdiť, že medzi spoločenstvom a kolégiom „predstavených“ existovalo určité napätie v súvislosti s týmito všelijakými a cudzími náukami. Naznačuje to aj záver nášho úryvku (v. 17). Želanie, aby predstavení spoločenstva mohli plniť svoju zodpovednosť pred Bohom „s radosťou“, „nie so vzdychaním“, pretože by to „neosožilo“ samotným adresátom - toto želanie môže byť diktované len konkrétnym napätím medzi spoločenstvom a „predstavenými“ v súvislosti so záležitosťou, o ktorej sa hovorilo v predchádzajúcom texte (verše 9-16)⁵.

Pokiaľ ide o postavenie kolégia „predstavených“ voči celej cirkvi, autor Listu Hebrejom sa v dôležitej otázke správneho chápania viery (v. 9-16) opiera o zodpovedné rozhodnutie predstavených cirkvi. Na to, aby si v predmetnej veci potvrdili svoju autoritu, však zjavne ešte nemajú k dispozícii žiadne prostriedky cirkevnej disciplíny akéhokoľvek druhu.

(Je to príznačné, pretože iné novozákonné spisy z porovnateľného obdobia už takýmito cestami idú (porov. Mt 18,15-18⁶; Jn 20,23⁷; 2Sol 3,14⁸; 2Tim 3,5⁹; Tít 1,13; 3,10¹⁰).

Autor Listu Hebrejom pri zdôvodňovaní svojej požiadavky poslušnosti poukazuje len na dôležitosť veci, o ktorú ide a tým sa usiluje presvedčiť čitateľov.

Čo má autor na mysli pod „všelijakými a cudzími náukami“ (v. 9), pre ktoré odkazuje spoločenstvo cirkvi na jej „predstavených“, nie je vyjadrené priamo. Môžeme to však porozumieť z toho, ako kritizuje tieto náuky: „lebo najlepšie je posilňovať srdce milosťou, a nie pokrmami, ktoré neosožili tým, čo z nich žili.“ (v. 9b). To, že pri tomto odsudzovanom jedení pokrmov nejde o nejaké nábožensko-asketické príkazy týkajúce sa jedla, ale o kultovo-náboženské jedenie akéhokoľvek druhu, dokazuje súvislosť s „oltárom“.

Autor Listu Hebrejom sa stavia proti náboženskej predstave posilniť srdce prostredníctvom jedla: „Máme oltár, z ktorého nemajú právo jesť tí, čo slúžia stánku.“ (v. 10) Význam tohto vyjadrenia sa stáva jasným až v súvislosti s nasledujúcou vetou: „Veď telá tých zvierat, ktorých krv veľkňaz vnáša do Svätyne za hriech, sa spaľujú mimo tábora“ (v. 11). Autor sa tu opäť pozerá na rituálnu činnosť v starozákonný Deň zmierenia. Mäso zvierat, s ktorých krvou vstupoval veľkňaz do svätyne svätých, sa nekonzumovalo pri rituálnom stolovaní, ale spaľovalo sa mimo tábora (porov. Lv 16, 27). List Hebrejom vidí v tom akýsi predobraz vzťahu kresťanov k ich oltáru. V. 10 potom treba chápať týmto spôsobom: Výraz „tí, čo slúžia stánku“ je v zmysle „pravého“ a „dokonalejšieho stánku“ (8, 2; 9, 11) symbolickým opisom spoločenstva cirkvi Nového zákona. Jej „oltár“ je takého druhu, že sa človek nesmie pokúšať získať na ňom podiel prostredníctvom kultovo-sviatostného jedenia. Čo sa myslí pod „oltárom“, sa dá porozumieť zo súvislostí veršov 11 a 12: Tak ako sa mäso obetných zvierat nejedlo v kultovom priestore, ale sa spaľovalo mimo tábora, tak aj „Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel mimo brány (= mimo mesta)“ (v. 12).

„Máme oltár“ (v. 10) je v tomto zmysle kultovo-symbolickým vyjadrením Ježišovho spásonosnej smrti na kríži, ktorú List Hebrejom opakovane podčiarkol opakovaným „raz navždy“ alebo „raz na všetky časy“ v jej jedinečnosti a úplnosti v 7,1-10, 18.

Správanie primerané tomuto „oltáru“ formuluje autor vo verši 13. Nie je to ústup do bezpečia kultovo-sviatostného, ale skôr: „Vyjdime teda k nemu von z tábora a znášajme jeho pohanenie.“ „Vyjsť von“ je v kontexte 10,22.23 totožné s vyjadrením „držať sa vyznania“.

Čitatelia sa tak dostávajú späť na tú cestu vytrvalej poslušnosti viery, po ktorej kráčal sám ich veľkňaz Ježiš a na ktorej on ako „vodca a zdokonaľovateľ viery“ (12, 2 n.; porov. 2, 10; 5, 8 n.) zaslúžil spásu. A List Hebrejom to opäť zdôvodňuje posmrtnou orientáciou svojho chápania spásy (v. 14).

Podľa vyjadrenia „vyjsť k nemu von z tábora“ (v. 14) to synonymom pre odchod z pozemského jestvovania. „Lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce.“ (v. 14). Trvalým mestom, do ktorého je veriaci na ceste, prízvukovaným v Liste Hebrejom, zo sveta, je budúci nadprirodzený svet Božej spásy (porov. 11, 10; 12, 22).

Posvätný autor poukazuje na skutočné obety milé Bohu. Ide ponajprv o „obetu chvály“ (v. 15) spoločenstva zhromaždeného na bohoslužbu (verš 15 to vyjadruje slovami zo Ž 50,14.23¹¹ a Oz 14,3¹²). Môžeme si „obetu chvály“ stotožniť s bohoslužbou slova, ktorá je spojená so spevom žalmov, čítaním Písma a homíliou.

List Hebrejom vidí aj iný druh nábožnej obety, ktorá sa uskutočňuje v sociálnej oblasti: „Ale nezabúdajte na dobročinnosť a vzájomnú pomoc, lebo v takých obetách má Boh záľubu.“ (v. 16). Podľa názoru Listu Hebrejom sa teda skutočné uctievanie Pána v spoločenstve veriacich Nového zákona neuskutočňuje len v liturgickej modlitbovej a sviatostnej oblasti, ale zahŕňa celý život veriaceho.¹³

Meditatio

Spoločenstvo veriacich Cirkvi, ktoré mal pred očami autor Listu Hebrejom, je nám blízke v tom, že na svojej duchovnej ceste prežívali tiež hľadanie toho, čo je správny spôsob ako žiť svoju vieru. Mnohí z nich vo svojich rodinách vyrástli v židovských náboženských tradíciách, ktoré mali svoju príťažlivosť, a preto aj prirodzene mohli kolísať ohľadom toho, čo je správne pre ich duchovný život.

Kolísanie v duchovných záležitostiach sprevádza teda nielen nás v súčasnosti. Dá sa vyrozumieť aj zo svedectva nášho úryvku z Listu Hebrejom. V takej situácii je osobitným spôsobom potrebná služba duchovného predstaveného, duchovného otca, ale je potrebné, aby ho podporili tí, ktorí patria do spoločenstva. Spoluúčasť členov spoločenstva potom vedie k radosti. V našom texte to bolo vyjadrené slovami o duchovných pastieroch: „aby to robili s radosťou“ (porov. Hebr 13,17). Táto radosť však nie je len prirodzené ľudské potešenie, ale je to radosť v Pánovi.

V tejto súvislosti nám môže byť užitočný text, ktorý pochádza od svätého Augustína: „Odkedy mi položili na plecia toto bremeno, z ktorého sa ťažko vydáva počet, ustavične ma znepokojuje starosť vyplývajúca z môjho postavenia. A čo iné by ma lákalo na tomto úrade, ak nie to, aby nás netešilo viac, čo je na našom postavení nebezpečné, ako to, čo je osožné pre vašu spásu? Kde ma ľaká, čo som pre vás, tam ma potešuje, čo som s vami. Lebo pre vás som biskup, s vami som kresťan. Tamto je meno prijatého úradu, toto milosti; tamto je nebezpečné, toto spásne.

Slovom, akoby nami zmietala búrka na veľkom mori tej činnosti. Ale keď si uvedomíme, čou krvou sme boli vykúpení, akoby sme vchádzali do bezpečného prístavu pokojom tejto myšlienky. Ak sa namáhame, čo je vlastné tomuto úradu, nachádzame odpočinok v spoločnom dobrodení. Ak ma teda to, že som s vami vykúpený, teší viac, ako to, že som váš predstavený, potom budem väčšmi vaším sluhom, ako prikazuje Pán, aby som nebol nevďačný za cenu, za ktorú smiem byť vaším spolusluhom. Veď musím mať rád Vykupiteľa a viem, čo povedal Petrovi: „Peter, máš ma rád? Pas moje ovce.“ (porov. Jn 21,15-17) Pýtal sa to raz, druhý raz i tretí raz. Pýtal sa na lásku a ukladal ťažkú prácu, lebo kde je väčšia láska, tam je práca ľahšia.“ (Z Rečí svätého biskupa Augustína, Sermo 340, 1: PL 38, 1483-1484)¹⁴

Text svätého Augustína vedie predovšetkým duchovných pastierov, aby ich radosť spočívala vo vedomí, že sú spolu so všetkými bratmi a sestrami spasení a zachránení naším Pánom podľa vyjadrenia: „Ak ma teda to, že som s vami vykúpený, teší viac, ako to, že som váš predstavený, potom budem väčšmi vaším sluhom, ako prikazuje Pán.“ Je to základné pozvanie k spoluúčasti, alebo k spoločnej radosti z toho, že sme spasení.

Radosť pre duchovného pastiera predovšetkým v našich farnostiach je ochota veriacich k spoluúčasti na živote spoločenstva.

Syntéza synodálnych stretnutí obsahuje aj tieto slová: „Na mnohých miestach rastie vedomie o potrebe spoluúčasti na misii Cirkvi, a to nielen z dôvodu klesajúceho počtu kňazov. Laici nechcú byť iba zdrojom fyzickej a finančnej pomoci, chcú viesť dialóg ako rovnocenní partneri v úcte. No na druhej strane často im chýba spontánnosť v angažovaní sa a skôr pasívne čakajú na oslovenie zo strany hierarchie, na pozvanie a podporu od kňaza. V mnohých farnostiach sú už dobrovoľnícke služby (animátori, katechéti, upratovanie, kostolníci, spevokoly, mimoriadni rozdávatelia sv. prijímania) zabehnuté a laici sa podieľajú aj na príprave k sviatostiam. Realizuje sa aj formácia laických spolupracovníkov v rôznych službách (katechéta, organista) a ministériách (lektor, akolyta).“¹⁵

Oratio

Pane, uvedomujeme si, že potrebujeme dobrých predstavených v našich spoločenstvách, dobrých duchovných pastierov, ktorí nám hlásajú Božie slovo a nie seba samých.

Ďakujeme Ti za tých duchovných pastierov, ktorí nám hlásali Božie slovo a ktorých koniec života sme mohli pozorovať. Chceme ich napodobňovať vo viere a prosíme pre nich o večné šťastie v Tvojom nebeskom príbytku.

Uvedomujeme si tiež, že potrebujeme dobrých bratov a sestry, ktorí chcú mať účasť na živote spoločenstva Cirkvi.

Pýtame sa pred Tebou, čo môžem ja (sám/sama) urobiť, aby som prispel/a k rozvoju spoluúčasti na živote spoločenstva veriacich v prostredí, v ktorom žijem.

Vnukni mi, Pane, dobré podnety, ktoré sú primerané mojim silám, aby som ich uskutočňoval/a.

Contemplatio

„Všetci sa navzájom zaodejte pokorou“

(1 Pt 5,5)

__________

¹ Mk 13,33: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas.“

² Lk 21,36: „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“

³ Ef 6,18: „Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých!“

⁴ Hebr 6,13-17: „Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého slovami: "Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím." A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie. Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu. A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou [...]“.

⁵ Hebr 13,18: „Modlite sa za nás; sme totiž presvedčení, že máme dobré svedomie, veď si chceme vo všetkom dobre počínať.“ Autor zahŕňa seba samého do okruhu zodpovedných predstavených a vyjadruje určitú obranu predstavených.

⁶ Mt 18,15-18: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“

⁷ Jn 20,23: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

⁸ 2Sol 3,14: „Ak niekto neposlúchne naše slovo v liste, toho si poznačte a nestýkajte sa s ním, nech sa zahanbí.“

⁹ 2Tim 3,5: „budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať. A týchto sa chráň!“

¹⁰ Tít 1,13 a 3,10: „Toto svedectvo je pravdivé. Preto ich tvrdo karhaj, aby boli zdraví vo viere“ a „nech vo všetkom preukážu skutočnú vernosť, aby vo všetkom robili česť učeniu nášho Spasiteľa, Boha.“

¹¹ Ž 50, 14 a 23: „Obetuj Bohu obetu chvály a Najvyššiemu svoje sľuby splň. [...] Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu.“

¹² Oz 14,3: „Vezmite so sebou slová a obráťte sa k Pánovi; povedzte mu: „Odpusť každú vinu a láskavo nás prijmi, zaplatíme plodom svojich perí!“

¹³ porov. Stuttgarter kleiner Kommentar zum Neuen Testament, Hebräerbrief, zv. 14, str. 181-185.

¹⁴ Liturgia hodín IV., vyd. 2012, str. 1471.

¹⁵ Záverečná syntéza z konzultácií synodálneho procesu na Slovensku, bod 25, synoda.sk/downloads/Synteza-synodalneho-procesu.pdf