Viesť dialóg v Cirkvi a spoločnosti (Mk 10,46-52)

Lectio divina biblického úryvku Mnohí ho okríkali, aby mlčal (Mk 10,48) z cyklu Biblické impulzy pre naše spoločné kráčanie v Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. marca 2023.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (50,0MB)

Modlitba

Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene.
Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc.
Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať.
Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok.
Nech nás nezvedie nevedomosť.
Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom.
Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života.
O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Opakovane sa vraciame k východiskovému obrazu života spoločenstva Cirkvi, ktorým je spoločné kráčanie bratov a sestier na životnej ceste. Spoločné kráčanie (synodalita) sa deje za pomocou dvoch prepojených spôsobov. Prvým spôsobom je, že kráčame spolu, jeden s druhým, ako Boží ľud. Druhým spôsobom je, že kráčame spolu ako Boží ľud s celou ľudskou rodinou. Spoločné kráčanie je pravdivé a účinné vtedy, keď je naplnené vzájomným zdieľaním. Preto aj jednou z tém uvažovania na synodálnej ceste je užitočnosť a nevyhnutnosť dialógu v Cirkvi a spoločnosti.

Chceme sa priblížiť k správnemu porozumeniu a chceme prosiť o duchovnú silu k vzájomnému zdieľaniu v Cirkvi a v spoločnosti prostredníctvom textu z evanjelia podľa svätého Marka, ktorý nám vydáva svedectvo o uzdravení slepého muža.

Započúvajme sa do posvätného textu:

Lectio

Mk 10,46-52

⁴⁶ Prišli do Jericha. A keď so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom z Jericha odchádzal, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral.
⁴⁷ Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: "Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!"
⁴⁸ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: "Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!"
⁴⁹ Ježiš zastal a povedal: "Zavolajte ho!" Zavolali slepca a vraveli mu: "Neboj sa! Vstaň, volá ťa!" ⁵⁰ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. ⁵¹ Ježiš mu povedal: "Čo chceš, aby som ti urobil?" Slepec mu odpovedal: "Rabboni, aby som videl!" ⁵² A Ježiš mu povedal: "Choď, tvoja viera ťa uzdravila!"
A hneď videl a šiel za ním po ceste.

Kontext úryvku

K správnemu porozumeniu nášho úryvku nám veľmi prospeje, keď si pripomenieme okolnosti, v ktorých sa posvätný text nachádza. Evanjelista svätý Marek umiestňuje príbeh o uzdravení slepého Bartimeja na veľmi významné miesto svojho evanjelia: na záver Ježišovho putovania do Jeruzalema (Mk 8,27-10,52) a bezprostredne pred jeho vstupom do svätého mesta (Mk 11,1-11). Na ceste do Jeruzalema Pán Ježiš trikrát hovoril učeníkom o svojom blížiacom sa utrpení, ale učeníci reagovali vždy s nepochopením (Mk 8,31-33; 9,30-34; 10,32-41). Nechápali, že utrpenie je nevyhnutnou súčasťou Ježišovej cesty a nechápali, že Ježišovo utrpenie má dôsledky aj pre nich. A tak hoci učeníci navonok idú s Ježišom do Jeruzalema, na miesta umučenia, vo vnútri im stále chýba pripravenosť na pravé nasledovanie Pána, ktoré je podľa svätého Marka učeníctvom kríža: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8,34).

Bezprostredne pred úryvkom o uzdravení Bartimeja sa nachádza v rámci Markovho evanjelia tretie Ježišovo ohlásenie utrpenia. Podobne ako v prípade predchádzajúcich dvoch ohlásení utrpenia, aj tu sa majú učeníci nechať Ježišom poučiť. Zatiaľ čo Ježiš ich upozorňuje na svoje blížiace sa utrpenie (Mk 10,33-34)¹, učeníci sa zaujímajú o to, kto dostane prvé miesta v nebeskom kráľovstve (Mk 10,35-37.41)². Pri nasledovaní Ježiša sa však nemajú usilovať o nadvládu, ale majú slúžiť jeden druhému. Tak ako Ježiš chápe svoje utrpenie ako službu, aj oni ako učeníci nasledujúci Pána majú byť pripravení slúžiť jeden druhému: „Kto chce byť u vás veľký, bude vaším sluhom, a kto chce byť u vás prvý, bude otrokom všetkých. Veď ani Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,43-45)³.

Venujme sa podrobnejšie posvätnému textu.

⁴⁶ Prišli do Jericha. A keď so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom z Jericha odchádzal, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral.

Rozprávanie je umiestnené do Jericha. Jericho leží hlboko v údolí Jordánu. Odtiaľto cesta do Jeruzalema strmo stúpa. Pán Ježiš sa v Jerichu nezdržal. Cieľavedome išiel do Jeruzalema. Sprevádzali ho učeníci, ktorí sú dôležitými svedkami Ježišovej služby, a preto sa neustále zdržiavali pri Ježišovi, a sprevádzali ho v tomto prípade aj veľký zástup.

Evanjelista svätý Lukáš, ktorý tiež zaznamenal uzdravenie slepého v Jerichu, umiestnil uzdravenie slepého pred Ježišov príchod do Jericha a následne opisuje v tomto meste niekoľko ďalších udalostí: Ježišovo stretnutie s mýtnikom Zachejom a rozprávanie podobenstva o zverených mínach.

Evanjelista svätý Marek sústreďuje svoju pozornosť na to, aby predstavil, čo znamená byť skutočne Pánovým učeníkom (Lk 19,1-27). Rozprávanie o zázračnom uzdravení chápe ako príbeh povolania k nasledovaniu, to znamená, ako istý druh príbehu o povolaní.

Postihnutý človek je veľmi presne charakterizovaný. Uvádza sa jeho meno a je dokonca preložené: prívlastok „Bar“ pochádza z aramejského slova označujúceho „syna“ a tak z mena možno usúdiť, že slepec je synom Timeia.

⁴⁷ Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“

Tu sa dozvedáme o veľmi subjektívnych pocitoch Bartimeja. Vnímame to, čo počuje, totiž že okolo prechádza Ježiš. Prežívame jeho snahu upútať Ježišovu pozornosť: Volá na neho.

Skutočnosť, že Ježiša nazýva „Dávidov syn“, sa prirodzene spája so židovským očakávaním Mesiáša, veriaci Židia očakávali Dávidovho potomka ako kráľovského „pomazaného“, ktorý spasí Izrael a ktorý pripraví konečný príchod Božej vlády. Toto očakávanie je tu už samozrejme spojené s pohľadom kresťanskej viery. Pán Ježiš je týmto „Dávidovým synom“, ale nie v politickom zmysle. Ani slepcovi nejde o politické oslobodenie, ale o uzdravenie. Podľa židovskej tradície chápania Mesiáša, pripisovala sa tiež moc nad démonmi, lebo choroby a všetky postihnutia sa pripisovali pôsobeniu démonov. (porov. Mt 15, 22; 17,15)⁴. Slepec tu prenáša svoje chápanie Mesiáša na Pána Ježiša.

⁴⁸ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“

V biblických opisoch zázrakov sa pomerne často vyskytuje aj poukaz na prekážky Božieho pôsobenia. Tu sú to ľudia, ktorí chceli zabrániť tomu, aby si slepec získal pozornosť Pán Ježiša. To však spôsobuje, že slepec sa snaží o to viac a tým sa zdôrazňuje jeho aktívna úloha v rozprávaní. Musí volať ešte hlasnejšie, lebo ľudia ho chcú umlčať.

⁴⁹ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“

Bartimejovi sa podarilo získať si pozornosť Pána Ježiša. Pán sa zastavil a zavolal ho. Teraz ľudia povzbudzujú slepca, aby sa obrátil k Ježišovi. Je nápadné, že Pán Ježiš sa k slepcovi nepribližuje. Aktívny je naďalej slepec. Teraz sa musí pohnúť smerom k Ježišovi, čo je presne opísané - akoby v spomalenom zábere.

⁵⁰ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi.

Čitateľ akoby videl každý pohyb slepca. Človek naďalej spolucíti s ním a doslova akoby videl, ako sa musí usilovať dostať sa k Ježišovi, ktorý predstavuje poslednú nádej v jeho živote.

⁵¹ Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“

Ani keď sa už dostal do Ježišovej blízkosti, ešte nedosiahol svoj cieľ. Pán Ježiš sa ho spýtal na jeho túžbu a on ešte musel predniesť svoju žiadosť. V rozprávaní je zdôraznená aktivita na strane slepého muža. Väčšina slovies sa vzťahuje na jeho činnosť.

⁵² A Ježiš mu povedal: "Choď, tvoja viera ťa uzdravila!" A hneď videl a šiel za ním po ceste.

V odpovedi na slepcovu žiadosť Ježiš jednoducho konštatuje uzdravenie a zdôvodňuje ho Bartimejovou úprimnou vierou: „Tvoja viera ti uzdravila.“ Neopisuje sa tu žiadny zázračný čin ani zázračné slovo. Len sa stručne konštatuje uzdravenie. Bartimej môže opäť vidieť. Rozprávanie dosahuje svoj cieľ tým, že sa oznámi nová skutočnosť, Bartimej nasleduje Ježiša. Evanjelista chápe tento príbeh ako príbeh o učeníctve a zároveň ako kontrast k príbehom učeníkov v evanjeliu. Na rozdiel od telesne vidiacich učeníkov najprv slepý Bartimej rozpoznáva, čo je pri stretnutí s Ježišom dôležité. Ide o to nasledovať ho, ísť jeho cestou, aj keď tá cesta zahŕňa umučenie a kríž. Bartimej ukazuje zaslepeným učeníkom, ale aj čitateľovi či poslucháčovi, ktorý sa nachádza v rovnakom nebezpečenstve ako učeníci, čo znamená skutočné učeníctvo, čiže ísť Ježišovou cestou.⁵

V kontraste medzi Bartimejom a učeníkmi je vyjadrený hlavný zámer evanjelistu. Evanjelista poukazuje v podstate na tendenciu v spoločenstve učeníkov, ktorou je snaha urobiť vieru pohodlnou. Ľudia zanedbávajú posolstvo kríža a vyhýbajú sa pohoršeniu kríža.

Bartimej ukazuje, čo je dôležité, totiž dôverovať Ježišovi, nechať sa ním uzdraviť a nasledovať ho do Jeruzalema. Nasledovať Ježiša znamená nasledovať kríž. Učeníctvo neznamená pohodlie a prispôsobovanie sa, ale odvážne vyznanie a službu blížnym.

Meditatio

Náš dnešný posvätný text nám umožňuje pohľad na spoločné kráčanie Pána Ježiša s učeníkmi a zástupom. Spoločné kráčanie vytvorilo potrebu vzájomného zdieľania, dialógu, z ktorého vyplynuli viaceré základné skúsenosti. Pozorujeme Pána ako je vnímavý na oslovenia, ktoré k nemu prichádzajú, pozorujeme, ako sa prejavila v zástupe náklonnosť k duchovnému násiliu, lebo slepec bol okrikovaný, aby sa neozýval, pozorujeme tiež ako stretnutie a prosba adresovaná Pánovi a Pánova odpoveď uzdravili a premenili človeka na učeníka.

Téma dialógu nie je nová ani v našich spoločnostiach a tým menej v Cirkvi. V katolíckej cirkvi sa veľmi rozvinula v čase Druhého vatikánskeho koncilu. Osobitným spôsobom rozvoj dialógu v Cirkvi rozvinul a podporil svätý pápež Pavol VI., ktorý sa téme dialógu venoval najmä v tretej časti encykliky s názvom Ecclesiam suam (1964).

Pápež svätý Pavol VI. vyjadril najvznešenejší, totiž transcendentný, pôvod dialógu, ktorý „[...] spočíva v samotných zámeroch Božích. Náboženstvo je, vo svojej podstate, vzťah medzi Bohom a človekom. Modlitba vyjadruje tento vzťah cestou dialógu. Zjavenie, čiže vzťah, ktorý Boh zo svojej vlastnej iniciatívy nadviazal s ľudstvom, môže byť vyjadrená ako dialóg, v ktorom Božie Slovo sa prihovára vo Vtelení a následne v Evanjeliu.“ (Ecclesiam suam 72)

A pokračuje:

„Je treba, aby sme mali stále pred očami tento nevýslovný a veľmi reálny vzťah, ktorý nám ponúkol a ustanovil s nami Boh Otec, prostredníctvom Krista, v Duchu Svätom, aby sme pochopili, aký vzťah sa máme usilovať my, čiže Cirkev, nadviazať a podnecovať s ľudstvom.“ (Ecclesiam Suam 73)

[...]

„Ako je zrejmé, vzťahy medzi Cirkvou a svetom môžu mať rôzne podoby. Teoreticky povedané, Cirkev by sa mohla usilovať obmedziť tieto vzťahy na minimum a snažiť sa vyčleniť zo styku s profánnou spoločnosťou; rovnako by sa mohla usilovať odhaliť zlo, ktoré v nej možno nájsť, anathemizovať ho [...]

Zdá sa nám však, že vzťah Cirkvi k svetu, [...] možno najlepšie predstaviť v dialógu, a ani ten nie je uniformný, ale prispôsobený charakteru partnera rozhovoru a faktickým okolnostiam (v skutočnosti je iný dialóg s dieťaťom a iný s dospelým; iný s veriacim a iný s neveriacim).“ (Ecclesiam Suam 80)

[...]

„Dialóg teda predpokladá stav mysle v našom vnútri, ktorý chceme vytvoriť a rozvíjať s ľuďmi okolo nás: stav mysle toho, kto v sebe cíti zodpovednosť za apoštolské poslanie, toho, kto cíti, že už nemôže oddeliť svoju spásu od úsilia o spásu iných, toho, kto sa neustále usiluje uviesť posolstvo, ktorého je nositeľom, do toku ľudskej komunikácie.“ (Ecclesiam Suam 82)

„Dialóg je teda spôsob vykonávania apoštolského poslania, je to umenie duchovnej komunikácie. Jeho charakteristické črty sú nasledovné. Predovšetkým zrozumiteľnosť; dialóg predpokladá a vyžaduje zrozumiteľnosť, je prenosom myšlienok, je výzvou na rozvíjanie vyšších schopností človeka; už len tento názov by stačil na to, aby sme ho zaradili medzi najlepšie javy ľudskej činnosti a kultúry; a táto počiatočná požiadavka stačí na to, aby sme podnietili náš apoštolský záujem o preskúmanie každej formy nášho prejavu: či je zrozumiteľný, či je ľudský, či je vhodný. Ďalším znakom je teda miernosť, tá, ktorú Kristus odporúčal, aby sme sa učili od neho samého: Učte sa odo mňa, ktorý som tichý a pokorný srdcom;(56) dialóg nemá mať pyšný charakter, nemá byť uštipačný, nemá urážať. Jeho autorita je obsiahnutá v pravde, ktorú vysvetľuje, v láske, ktorú šíri, v príklade, ktorý dáva; nie je to príkaz, nie je to vnucovanie. Je pokojný, vyhýba sa násilným spôsobom, je trpezlivý, je veľkorysý. Dôvera, ktorá spočíva tak v hodnote samotného slova, ako aj v postoji prijať ho zo strany spoločníka: podporuje dôveru a priateľstvo; prepája duchov vo vzájomnom primknutí sa k Dobru, ktoré vylučuje všetky sebecké ciele.“ (Ecclesiam Suam 83)

Duchovné chápanie dialógu, ako ho rozvíja encyklika Ecclesiam suam svätého pápeža Pavla VI. a koncilové texty, zostáva jednoznačne správna a potrebná. Jeden zo súčasných teológov však upozorňuje, že však nemôžeme nevidieť, že v súčasnej spoločnosti rastie nedôvera voči ideálu dialógu. Uvádza, že k tejto situácii prispieva viacero faktorov. Zdá sa, že naša spoločnosť, ktorú môžeme označiť ako postindustriálnu spoločnosť masovej spotreby, posilňuje individualizmus a naše individuálne a partikulárne potreby a záujmy sú oveľa agresívnejšie. Samotná štruktúra spoločenského života, ktorá je primárne založená na zmluvnej forme, mení dialóg na vyjednávanie a obhajobu záujmov a porozumenie na provizórne dohovory. Rodiny a sociálna súdržnosť ako taká sa stali krehkejšími, solidarita v rôznych podobách slabne a náboženstvá sú čoraz viac vnímané ako faktory, ktoré narúšajú spolužitie a sú podozrievané z podnecovania, ak nie z vyvolávania násilia.

Ľudia nesú v sebe smútok z neistoty o vlastnej totožnosti, čo je vlastne dôsledkom pluralizmu názorov a náboženského pluralizmu v spoločnosti, ktorá sa stáva čoraz zložitejšou a neprehľadnejšou. Namiesto obhajoby a podpory dialógu vo všetkých jeho formách má súčasný človek náklonnosť v prvom rade odvolávať sa na silné autority a očakáva od nich rast a udržiavanie spoločenského poriadku.

[ V tejto situácii, ktorá sa v posledných rokoch stala veľmi zložitou, je dialóg (ktorý sa nachádza na ceste od ľahostajnosti alebo jednoduchej obrany vlastných záujmov na jednej strane k navrhovanému porozumeniu na strane druhej) možný vtedy, keď existuje špecifická ochota a vzácna schopnosť „vyjsť zo seba“, aby sme skutočne pochopili záujmy a očakávania iných. Máme tu do činenia so správnym duchovným postojom, ktorý prekračuje obvyklé hranice medzi Cirkvou a spoločnosťou. Prihlásenie sa ku kresťanskej tradícii v žiadnom prípade nezaručuje ani vôľu, ani schopnosť viesť dialóg s druhým [...]. Naopak, nedostatku akejkoľvek kresťanskej formácie nemožno pripisovať automatický zánik schopnosti „vyjsť zo seba“, prekonať ľahostajnosť, teda sklon presadzovať vlastné záujmy tým, že sa zapojíme do skutočného dialógu s druhými.

Keď päťdesiat rokov po Druhom vatikánskom koncile pápež František v dvoch hlavných textoch, ktorými sú apoštolská exhortácia „Evangelii gaudium“, „Radosť evanjelia“, a encyklika „Laudato si“, „Buď pochválený“, spracúva tému “dialógu”, ako ju predstavil koncil, nejde ani tak o návrat do minulosti, ale o zohľadnenie kultúrnych a sociálnych zmien. […] Štvrtá kapitola Evangelii gaudium, ktorá sa zaoberá „sociálnym rozmerom evanjelizácie“, ponúka predovšetkým privilegovaný priestor tým, ktorí sú zo sociálneho dialógu vylúčení, bez hlasu, od ktorých sa žiada, aby „počuli volanie”, „niekedy volanie celých národov, najchudobnejších národov na zemi” (EG, 186-220); to všetko ponúka osobitný, ale zároveň veľmi evanjeliový prístup k otázke dialógu. Tá istá kapitola ponúka priestor pre vlastnú tému “sociálneho dialógu” (EG, 238-257). Rozvíja ju v troch rôznych oblastiach, v ktorých chce byť Cirkev prítomná: dialóg so štátmi, dialóg so spoločnosťou - ktorý zahŕňa dialóg s kultúrami a vedami - a dialóg s inými veriacimi, ktorí nie sú súčasťou Katolíckej cirkvi (EG 238)⁶. Pápež František vo svojich podnetoch neprestáva trvať na blízkosti medzi partnermi dialógu, na nezastupiteľnej úlohe štátu pri oživovaní politického dialógu a vytváraní konsenzu (EG, 240), ako aj na perspektíve a cieli našich dialógov a diskusií, pričom ten posledný sa vyjadruje ani nie tak v zmysle „porozumenia”, ale „mieru”.

Oba pápežove texty vnášajú do želaného dialógu známe etické požiadavky, ako sú spravodlivosť, solidarita, spoločné dobro a aj vnímavosť na krehkosť - vrátane stvorenia -, ako aj požiadavku na integrálny rozvoj všetkých. To sú duchovné hodnoty, ktoré sú v spoločnosti pomerne všeobecne uznávané a prijaté. Výslovne vyjadrená požiadavky po uvedených hodnotách, zahŕňa v sebe uvedomenie si negatívnych rozmerov nášho spoločného života a načrtáva to, čo môžeme nazvať „chorobou“ a čo tvorí súbor „štrukturálnych príčin chudoby“ (EG 202)⁷. Práve tu sa dostáva do hry otázka špecifického vzťahu náboženských tradícií, a najmä kresťanstva, k sociálnemu dialógu.

„Laudato si“ sa obracia na „každého človeka žijúceho na tejto planéte“ a tak oživuje prítomnosť kresťanskej viery v spoločnosti prekvapivo novým spôsobom. Encyklika sa na ňu nepozerá z hľadiska pravdy, ktoré je nepopierateľné, ale skôr ju uvádza medzi „zdroje“, ktoré má ľudstvo k dispozícii na prekonanie sociálnej a ekologickej krízy. Tento pokorný a náročný postoj v rámci „nášho spoločného domova“ naznačuje v zmysle slov pápeža Františka, že „v mnohých konkrétnych otázkach Cirkev nemá dôvod navrhovať definitívne slovo a že chápe, že musí počúvať a potom podporovať diskusiu...“ (LS, 61⁸ a 188⁹). (porov. Christoph Theobald SJ, Dialogo e autorità tra società e Chiesa)¹⁰. ]

Oratio

Pane, ďakujeme Ti, že si môžeme uvedomiť, ako vzájomnosť vyjadrená v dialógu má svoj najhlbší koreň v Tvojej láske k nám, v Tvojej ochote sa vždy znova s nami rozprávať prostredníctvom Tvojho Slova, Tvojho Syna, ktorý sa stal človekom.

Priznávame naše previnenia, keď sa naše príležitosti na dialóg premenili na súboje, v ktorých sme sa usilovali zvíťaziť nad niektorým z našich bratov a sestier.

Prosíme Ťa o duchovnú silu nestratiť nádej, keď pociťujeme na sebe duchovné násilie vo vzájomných vzťahoch a v celej spoločnosti. Oslabli sme v našej schopnosti byť otvorení a počúvajúci a hľadajúci porozumenie a zároveň hľadajúci uzdravujúcu silu Tvojej pravdy.

Prosíme Ťa o silu, aby sme sa s Tvojou pomocou vedeli uzdravovať z podozrievania, že niečo v Cirkvi skrývame, aby sme nadobudli silu vzájomne hovoriť o problémoch, ktoré nás spoločne zaťažujú.

Pane, prosíme o uzdravenie nášho duchovného zraku, aby sme v našich bratoch a sestrách spoznali tých, ktorých máme počúvať, vnímať ich potreby, uvažovať, ako im môžeme sprostredkovať našu blízkosť. Uzdrav aj našu náklonnosť k násiliu vo vzťahoch s inými, aby sme sa ich nesnažili umlčať.

Pane, pomôž nám, aby sme nepôsobili ako tí, ktorí už všetko vedia, poznajú a vlastnia pravdu vo svojich rukách. Daruj nám schopnosť, aby sme hľadali s hľadajúcimi, vcítili sa do pochybností pochybujúcich, aby sme svedčili o viere spôsobom láskavým, chápajúcim a plným porozumenia.

Contemplatio

Pane, prosím, uzdrav aj mňa, aby som videl dialóg ako spôsob vykonávania apoštolského poslania.

„Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči.“

(Ž 19,9)

__________

¹ Mk 10,33-34: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, vysmejú ho, opľujú, zbičujú a zabijú, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“

² Mk 10,35-37.41: „Tu k nemu pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: "Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme." On sa ich opýtal: "Čo chcete, aby som vám urobil?" Oni mu povedali: "Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici." [...] Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána.“

³ Mk 10,43-45: „Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“

⁴ Mt 15,22: „Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Mt 17,15: „a hovoril: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo často padne do ohňa a často do vody.“

⁵ porov.: http://www.perikopen.de/Lesejahr_B/30_iJ_B_Mk10_46-52_Wehr.pdf.

⁶ EG 238: „Evanjelizácia vedie aj k dialógu. Pre Cirkev v dnešných časoch existujú tri konkrétne oblasti dialógu, v ktorých by mala byť prítomná, aby stála v službe úplného rozvoja ľudskej bytosti a aby podporovala spoločné dobro: je to dialóg so štátmi, dialóg so spoločnosťou – ktorého súčasťou je aj dialóg s kultúrami a vedami – a dialóg s inými veriacimi, ktorí nepatria do Katolíckej cirkvi. V každom prípade „Cirkev hovorí, vychádzajúc z toho svetla, ktoré jej ponúka viera“(Benedikt XVI., Príhovor Rímskej kúrii (21. decembra 2012): AAS 105 (2006), 51), dáva k dispozícii svoju dvetisícročnú skúsenosť a neustále uchováva v pamäti životy i trápenia ľudských bytostí. Toto prekračuje ľudský rozum, ale obsahuje aj význam schopný obohatiť neveriacich, a pozýva rozum, aby rozšíril svoje perspektívy.“

⁷ EG 202: „ Nevyhnutnosť riešiť štrukturálne príčiny chudoby už nepočká, a to nielen z dôvodu pragmatickej potreby získať výsledky a usporiadať spoločnosť, ale najmä preto, aby sa spoločnosť uzdravila z choroby, ktorá ju robí krehkou, ba nehodnou a ktorá zaručene povedie k novým krízam. Plány sociálnej pomoci, ktoré sa snažia čeliť niektorým náhlym problémom, treba chápať len ako provizórne odpovede. Dokedy sa radikálnym spôsobom nevyriešia problémy chudobných a ľudia sa nevzdajú absolútnej autonómie trhov i finančných špekulácií tak, že sa postavia proti štrukturálnym príčinám nejednoty (z toho vyplýva potreba „odstrániť štrukturálne príčiny nefungovania svetovej ekonomiky”: Benedikt XVI., príhovor k diplomatickému zboru (8. januára 2007): AAS 99 (2007), 73), dovtedy sa nevyriešia problémy sveta a v konečnom dôsledku ani žiadne iné problémy. Nerovnosť je koreňom každého sociálneho zla.“

⁸ LS 61: „K mnohým konkrétnym otázkam Cirkev nemá dôvod definitívne sa vyjadrovať a chápe, že musí počúvať a podporovať poctivú diskusiu medzi vedcami a rešpektovať rôznosť názorov. Stačí sa však úprimne pozrieť na realitu, aby sme zistili, že náš spoločný domov veľmi chátra. Nádej nás pozýva uznať, že vždy existuje východisko; že vždy môžeme zmeniť kurz a že vždy môžeme urobiť niečo na riešenie problémov. Zdá sa však, že sa objavujú určité príznaky bodu zlomu z dôvodu veľkej rýchlosti zmien a úpadku, ktoré sa prejavujú v oblastných prírodných katastrofách a spoločenských či finančných krízach, keďže problémy sveta nemožno analyzovať ani vysvetliť izolovane. Existujú oblasti, ktoré sú už obzvlášť ohrozené a bez ohľadu na katastrofické predpovede je isté, že súčasný svetový systém je neudržateľný z rozličných hľadísk, pretože sme prestali myslieť na ciele ľudského konania: „Ak sa rozhliadneme po regiónoch našej planéty, zistíme, že ľudstvo sklamalo Božie očakávanie.“( Svätý Ján Pavol II., Katechéza 17. januára 2001, Insegnamenti 24/1 (2001), 178.)

⁹ LS 188: „V diskusii o otázkach životného prostredia je ťažké dosiahnuť konsenzus. Znova zdôrazňujem, že Cirkev si nenárokuje definovať vedecké otázky, ani nahrádzať politiku, ale pozýva na poctivú a transparentnú diskusiu, aby individuálne potreby alebo ideológie nepoškodzovali spoločné dobro.“

¹⁰ https://www.fttr.it/wp-content/uploads/2018/11/THEOBALD-prolusione-dies-Fttr-22-11-2018.pdf.