Mať spoluzodpovednosť za misiu (Jn 17,18-23)

Lectio divina biblického úryvku Ja som ich poslal do sveta (Jn 17,18) z cyklu Biblické impulzy pre naše spoločné kráčanie v Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. februára 2023.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (49,0MB)

Modlitba

Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene.
Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc.
Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať.
Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok.
Nech nás nezvedie nevedomosť.
Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom.
Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života.
O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Uvedomenie si a aktívne prežívanie svojho miesta v spoločenstve Cirkvi, ktoré označujeme ako synodálna cesta, alebo synodalita, slúži poslaniu Cirkvi, na ktorom sú povolaní podieľať sa všetci jej členovia. Sme pokrstení, sme učeníkmi nášho Pána, sme povolaní podieľať sa na misii Cirkvi.

Preto je potrebné vždy znova sa pýtať, čo bráni pokrsteným, aby boli aktívni v misii, ktoré oblasti misie zanedbávame, ako spoločenstvo Cirkvi podporuje svojich členov žiť misionárskym spôsobom ich službu spoločnosti.

Na dnešnom modlitbovom stretnutí chceme spoločne uvažovať a modliť sa k Pánovi s pohľadom na naše poslanie, na našu životnú misiu pokrstených sestier a bratov na základe posvätného textu zo 17. kapitoly evanjelia podľa svätého Jána. V tejto kapitole nám svätý Ján sprostredkuje slová, ktoré povedal Pán Ježiš počas Poslednej večere so svojimi učeníkmi pred jeho utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním.

Pán Ježiš sa pri Poslednej večeri lúčil, zanechal svojim učeníkom dôležité posolstvá a jeho rozlúčková reč v závere vyústila do modlitby. Tvárou v tvár smrti upriamil svoj pohľad na toho, ku komu odchádzal. Hlavným obsahom rozlúčkovej modlitby je predovšetkým „správa“ o plnení misie, poslania, ktoré dostal od Otca a prosba za tých, ktorí zostávajú, pričom základným cieľom je zabezpečenie pokračovania diela a zachovanie tých, ktorí zostávajú.

Naše uvažovanie a modlitbu postavíme na malej časti Pánovej rozlúčkovej modlitby, ktorá sa nachádza vo veršoch 18-23.

Započúvajme sa do vybraného posvätného textu:

Lectio

Jn 17,18-23

[Pán Ježiš sa modlil:]
¹⁸ Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta ¹⁹ a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.
²⁰ No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, ²¹ aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.
²² A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ²³ ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.

Kontext úryvku

Pán Ježiš sa obrátil v modlitbe k svojmu Otcovi. Vyjadril svoju prosbu, aby ho Otec oslávil. Prosby, ktoré sú v našom úryvku, sú akoby rozvinutím prvej a základnej prosby o oslávenie, lebo oslávenie Pána Ježiša bytostne súvisí so životmi veriacich.

Ježiš neprišiel na svet vo svojom vlastnom mene, prišiel ako Otcov posol a jeho poslaním bolo, aby sprostredkoval svetu pravý, večný život. Prístup k tomuto životu sa však mohol otvoriť len tým, ktorí spoznali Ježišovo poslanie a uverili, že Ježišove slová a dielo nie sú jeho vlastné, ale že sú Otcove, lebo ho poslal Otec.¹

Preto bolo Ježišovým prvým cieľom dať ľuďom poznať, že ho poslal Otec a že Otec je konečný pôvodca celej spásnej akcie. Tým, že to zjavil, stal sa „cestou, pravdou a životom“ pre všetkých veriacich a v ňom mohli „vidieť Otca“.² Učeníci sú tí, ktorí spoznali Ježišovo poslanie, a teda jeho zjavenie, a ktorí sa vydali na cestu, ktorá aj ich privedie tam, kde je Ježiš: k Otcovi (porov. v. 24).

Pán Ježiš prosí za nich. Môže sa zdať zvláštne, že Ježiš sa tu výslovne modlí len za svojich a že neveriaci svet akoby zostáva mimo. Evanjelista svätý Ján nám sprostredkuje Pánovu modlitbu za spoločenstvo, ktoré Pán Boh vybral slobodným rozhodnutím z ostatného ľudstva, v ktorom sa uskutočňuje to, čo Boh skutočne chcel a chce od večnosti pre všetkých.³

Pán Ježiš sa modlil: „aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17,21)

Ježiš je oslávený vo veriacich, pretože oni, ako tí, ktorí vstúpili do života, sú viditeľným znakom splneného poslania. Na nich bude vždy možné rozpoznať, čo Ježiš vykonal v službe Otca - a to bude slúžiť na jeho oslávenie.

Teraz, keď Ježiš odchádza, zveruje ich Otcovi, aby ich odteraz Otec udržiaval svojím Duchom. V konečnom dôsledku sú Otcovým vlastníctvom. Dal ich Ježišovi, aby im dal život. Teraz, po splnení tohto poslania, ich môže opäť odovzdať Otcovi, aby ich zachoval veriacich a živých. Zreteľnou charakteristikou prijatého nového života je jednota veriacich medzi sebou, ktorá však vychádza z archetypu každej jednoty a je ňou obklopená: a tou jednotou je jednota Otca so Synom. Táto jednota je konečným cieľom celého Ježišovho diela zjavenia. Preto v hodine rozlúčky výslovne prosí o zachovanie tejto jednoty. Nejednota by znamenala popretie a zničenie nového života a bola by práve prejavom toho, že Ježiš nedosiahol cieľ svojho poslania.

Počuli sme aj vyjadrenie Pána Ježiša v modlitbe: „pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17,19).

Svet miluje svojich podobných a nenávidí to, čo je mu cudzie. Preto svet nenávidel Ježiša, a preto bude nenávidieť aj tých, ktorí žijú ako Ježiš, pretože nie sú „zo sveta“, ale „z Boha“, to znamená, že ich povahu a konanie neurčuje duch sveta ale Ježišov Duch. Preto sa spoločenstvo veriacich dostáva do konfliktu so svetom. Nebude žiť v „pokojnom dokonalom svete“. Ich viera sa bude musieť znova a znova osvedčovať v protivenstvách sveta a tam sa majú stať svedkami osláveného Pána pre všetkých ľudí. Veriaci tak pokračujú v Ježišovom diele. Predpokladom toho však je, že oni sami budú „uchránení od zlého a posvätení“, to znamená, že budú premenení a oddelení od sveta. Iba tak budú môcť odolávať zlu, ktoré sa prejavuje predovšetkým v ohrození viery. Pravda, ktorou sú „posvätení“, je Ježišovo slovo zjavenia, v ktorom Boh sprostredkuje seba samého a ktoré ich oslobodzuje k novému životu.⁴ Týmto slovom sa stali účastnými jediného „Svätého Otca, jeho slobodnými synmi.⁵ Prostredníctvom pravdy, Ježišovho slova, ktoré je slovom Otca, dostali moc stať sa „Božími deťmi“.⁶ Ježišovo slovo je teda základom ich viery a trvalým základom existencie cirkvi. Toto slovo však nie je jediným dôvodom. Dielo posvätenia je neoddeliteľne spojené s Ježišovou smrťou za svojich. Ježiš na to naráža, keď hovorí: „A ja sa za nich posväcujem“.⁷

Vo verši 20 sa potom pohľad modliaceho obracia priamo na budúce generácie veriacich (ktoré boli vždy obsiahnuté aj v predchádzajúcom verši): „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa.“ (Jn 17,20).

Ježišova prosba za budúce generácie je úplne motivovaná myšlienkou jednoty. Nejde však ešte o jednotu oddelených kresťanov (ako v neskoršom 1. Jánovom liste), ale o jednotu veriacich všeobecne, založenú v Otcovi a Synovi, ktorá je zároveň znakom jednoty veriacich s Otcom a Synom. Táto jednota je predovšetkým Božím darom, nie výdobytkom človeka, a je predovšetkým duchovnou skutočnosťou, nie na prvom mieste inštitucionálnou alebo organizačnou jednotou, aj keď v nej nachádza svoje viditeľné vyjadrenie. Táto jednota veriacich má byť pre svet motívom viery v Ježiša ako Otcovho posla. „Svet“ teda nie je odpísaný! Svet by mal predovšetkým spoznať účinnú Božiu lásku prostredníctvom tejto jednoty. Zodpovednosť veriacich za svet sa sotva dá vyjadriť dôraznejšie. Ak „svet“ neverí, vina nemusí byť len na jeho strane. Môže to byť spôsobené aj nejednotou veriacich medzi sebou.

Keď sa tu Ježiš tak naliehavo modlí za jednotu veriacich, možno tiež predpokladať, že jednota už bola vystavená nebezpečenstvu. Jednota bola - ako ukazujú napríklad Pavlove listy a Skutky apoštolov - od začiatku úlohou, ktorú bolo treba vždy nanovo uskutočňovať.

Popri prosbe o jednotu je tu aj prosba, aby veriaci videli Ježišovu slávu. „A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im.“ (Jn 17,22).

Toto „darovanie slávy“ je tu zjavne zhrňujúcim výrazom pre všetko, čo veriaci dostali a ešte dostanú od Pána. Je to synonymum s výrazom nového života, ktorý dostali prostredníctvom zjavenia a ktorý ich zapája do jednoty lásky s Otcom a Synom. Veriaci už videli túto Ježišovu slávu na zemi, rovnako ako už majú nový život (porov. Jn 1,10.14.18). Obe skutočnosti, či už podiel na Ježišovej sláve a nový život, nájdu však svoje naplnenie, keď budú veriaci tam, kde je Ježiš: v Otcovej sláve (porov. 1 Jn 3,2).

Oslávený Pán bude pokračovať a zavŕši dielo pozemského zjavenia, ktorého cieľom bolo zjaviť Otca a tak uskutočniť dokonalú jednotu v láske medzi Otcom a Synom a veriacimi. Zhromaždenie veriacich, ktorí sú spojení vo vzájomnej láske, zostáva preto miestom, kde možno vo svete naďalej vidieť Ježišovu božskú slávu. Znova a znova budeme môcť pred svetom vďačne vyznávať: „Videli sme jeho slávu, slávu jediného Syna od Otca, plného milosti a pravdy“ (Jn 1, 14).

Vidieť Ježišovu slávu nebolo len výsadou očitých svedkov Ježišovej služby na zemi, nezostalo to len možnosťou z minulosti. Evanjelista svätý Ján počíta s tým, že sa či už jeho generácia, ale aj všetky nasledujúce generácie môžu dostať do priameho kontaktu s Ježišom. Je to možné, pretože Zmŕtvychvstalý a Oslávený je aktívne prítomný v zhromaždení prostredníctvom Ducha.⁸

Meditatio

Svätý Otec Benedikt XVI. uvažoval nad naším úryvkom takto:

„Vo viere v Ježiša Krista poslaného Otcom je [...] zahrnutá štruktúra poslania. [....] svätosť, čiže príslušnosť k živému Bohu, znamená aj poslanie.

Preto sa Ježiš, Boží Svätý, v celom Jánovom evanjeliu – a teda aj v 17. kapitole – označuje ako Boží Poslaný. Celé jeho bytie znamená „byť poslaný“. Význam tohto poslania sa nám odhaľuje v krátkej vete zo 7. kapitoly. Pán tam hovorí: „Moje učenie nie je moje.“ (Jn 7,16)

Celý je Otcov a proti Otcovi nestavia nič iné, nič, čo by bolo výlučne jeho vlastné. V rozlúčkových rečiach sa táto charakteristická črta Syna rozširuje aj na Ducha Svätého: „Nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje.“ (Jn 16,13) Otec pošle Ducha v Ježišovom mene (porov. Jn 14,26) a Ježiš ho pošle od Otca (Jn 15,26).

Po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš vtiahne do tohto prúdu poslania aj učeníkov: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ (Jn 20,21) Pre spoločenstvo učeníkov všetkých čias musí byť typické, že sú poslaní Ježišom. Bude to pre nich vždy znamenať, že ich učenie nie je ich učením. Učeníci neohlasujú seba, ale hovoria, čo počuli. Sú zástupcami Krista, tak ako Kristus je zástupcom Otca. Nechávajú sa viesť Duchom Svätým a vedia, že v tejto plnej vernosti zároveň pôsobí dynamizmus zrenia: „Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“ (Jn 16,13) Staroveká Cirkev vyjadrila túto fundamentálnu štruktúru poslania Kristových učeníkov, toto spojenie s Kristovým slovom a silou jeho Ducha prostredníctvom pojmu „apoštolské následníctvo“. Pokračovanie poslania je „sviatosťou“, to znamená, že nejde o sebestačnú schopnosť ani o ľuďmi vytvorenú inštitúciu, ale o spätosť so „slovom, ktoré bolo od počiatku“ (1Jn 1,1), a so spoločenstvom svedkov, ktoré vytvára Boží Duch. Grécky výraz pre nástupníctvo, postupnosť – diadochē – má štrukturálny, a zároveň obsahový význam: Znamená pokračovanie poslania v rade svedkov. Znamená však aj obsah tohto procesu: tradované slovo, ku ktorému je svedok viazaný prostredníctvom sviatosti.“ (Joseph Ratzinger, Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, 2. diel, Trnava 2011, str. 100-102.)

Pripomeňme, ako vyjadruje tieto skutočnosti Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o misijnej činnosti Cirkvi: „Cirkev, ktorú poslal Kristus zjavovať a odovzdávať Božiu lásku všetkým ľuďom a národom, si uvedomuje, že na ňu čaká ešte obrovská misijná práca. [...] Aby Cirkev mohla všetkým priniesť tajomstvo spásy a život, ktorý nám dal Boh, musí sa včleniť do všetkých týchto prostredí tým istým spôsobom, ako sa sám Kristus svojím vtelením včlenil do určitých spoločenských a kultúrnych podmienok ľudí, uprostred ktorých žil.

[...] Je dôležité, aby Cirkev bola prítomná vo všetkých ľudských prostrediach prostredníctvom svojich synov a dcér, ktorí v nich žijú alebo sú tam vyslaní. Veď všetci veriaci v Krista, kdekoľvek žijú, sú povinní príkladom života a svedectvom slova ukázať nového človeka, ktorého si obliekli krstom, a moc Ducha Svätého, ktorý ich posilnil birmovaním, aby tak ostatní, vidiac ich dobré skutky, zvelebovali Otca (porov. Mt 5, 16) a plnšie pochopili pravý zmysel ľudského života a všeobecné spojenie ľudského spoločenstva.“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad Gentes, body 10-11)

Súčasný Svätý Otec pápež František nás povzbudzuje v uskutočňovaní misie a pri generálnej audiencii 11. januára 2023 predstavil „naliehavú a rozhodujúcu tému pre kresťanský život: vášeň pre evanjelizáciu, teda apoštolskú horlivosť. Toto je pre Cirkev životne dôležitý rozmer: spoločenstvo Ježišových učeníkov sa v skutočnosti rodí ako apoštolské, rodí sa ako misionárske, nie ako prozelytické, a od začiatku sme to museli rozlišovať: byť misionárom, byť apoštolom, evanjelizovať nie je to isté ako prozelytizovať, nemá to nič spoločné s tým druhým. Pre Cirkev je to životne dôležitý rozmer, spoločenstvo Ježišových učeníkov sa rodí ako apoštolské a misionárske. Duch Svätý ju formuje ako vychádzajúcu - Cirkev, ktorá ide von -, aby nebola uzavretá sama do seba, ale aby vychádzala von, aby bola nákazlivým svedkom Ježišovej viery a aby vyžarovala svoje svetlo až do končín zeme. Môže sa však stať, že apoštolský zápal, túžba osloviť druhých dobrým ohlasovaním evanjelia, ochabne, stane sa vlažným. Niekedy sa zdá, že sa zatmieva, sú uzavretí kresťania, nemyslia na druhých. Keď však kresťanský život stratí zo zreteľa horizont evanjelizácie, horizont ohlasovania, ochorie: uzavrie sa do seba, začne sa odvolávať sám na seba, ochabne. Bez apoštolskej horlivosti viera vädne. Na druhej strane misia je kyslíkom kresťanského života: oživuje ho a očisťuje. Vydajme sa teda na cestu znovuobjavenia evanjelizačného nadšenia, vychádzajúc zo Svätého písma a učenia Cirkvi, aby sme z jeho zdrojov čerpali apoštolskú horlivosť. Potom sa priblížime k niektorým živým prameňom, k niektorým svedkom, ktorí v Cirkvi roznietili vášeň pre evanjelium, aby nám pomohli znovu roznietiť oheň, ktorý v nás chce Duch Svätý vždy roznietiť.“

Oratio

Pane, ďakujem Ti, že si môžem znova pripomenúť a hlbšie uvedomiť Tvoje slová v rozlúčkovej modlitbe, lebo i nás posielaš. Každému z nás zaznieva Tvoje slovo: Otče, „ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta“.

I ja osobne mám Tvoje poslanie. Krstom som sa stal Otcovým synom, krstom som sa stala Otcovou dcérou, vo sviatosti birmovania sme dostali poslanie, aby sme svedčili o Bohu Otcovi a o Tebe, Pane, Božom synovi.

Keď si uvedomujem dôstojnosť môjho poslania, objavuje sa v mojom vnútri aj kolísanie, veď som už niekedy skúšal vydať svedectvo a zároveň ma sklamalo, že neviem odpovedať na všetky otázky viery, ktoré mi kládli moji hľadajúci bratia a sestry.

V tejto chvíli Ti zverujem moju ochotu, chcem prehlbovať moje poznanie viery a moju duchovnú skúsenosť. Posilňuj ma, aby ma hranice mojich schopností neodradili od ochoty byť Tvojím svedkom.

Prosím Ťa, Pane, aby som v mojom svedectve uprednostnil svedectvo o pravde potreby láskavého prijatia každého, aby som nepodľahol pokušeniu na prvom mieste poukazovať na omyly a nesprávne chápania a aby som k tomu pristúpil až po svedectve o Tvojom milosrdenstve.

Prosím Ťa, Pane, za mojich bratov a sestry z aktívnych farností, aby išli a svojím svedectvom posilňovali spoločenstvá, ktoré nemajú toľko duchovnej sily.

Prosím Ťa za bratov v kňazskej službe, aby mali svojich laických bratov a sestry vždy vo svojej blízkosti, aby si vážili ich nenahraditeľný podiel na poslaní Cirkvi, aby sa nechali obohacovať ich podnetmi, aby ich nielen zapojili do služby vo farnostiach, ale aby im mali silu pomáhať a sprevádzať ich v rodinnom živote a aj spoločenských a profesionálnych aktivitách.

Pane, posilňuj nás, aby sme si vážili naše poslanie a našu dôstojnosť, aby sme boli dobrými svedkami, aby sme boli k sebe úctiví a láskaví, aby sme ochotne spolupracovali, aby jednota našich spoločenstiev svedčila, že sme duchovne spojení s Tebou, Pane, a v Tebe, že sme spojení s Otcom, že sa vždy znova usilujeme obnovovať našu misiu k jednote, aby mnohí okolo nás spoznali, že Ty, Pane, si prišiel medzi nás od Otca, že zostávaš stále s nami.

Contemplatio

Opakujme si viackrát slová modlitby Pána Ježiša k Otcovi:

„Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“

(Jn 17,23)

__________

¹ porov. Jn 17,8: „lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal.

² porov. Jn 14,6-11: „Ježiš mu odpovedal: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho." Filip sa ozval: "Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí." Ježiš mu vravel: "Filip, toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: »Ukáž nám Otca?!«Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!“

³ porov. Jn 3,16: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“

⁴ porov. Jn 8,31-32: „Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: "Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí."“

⁵ porov. Jn 8,35: „A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn.“

⁶ porov. Jn 1,12: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno.“

⁷ porov. Jn 10,14-15: „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.“

⁸ porov. Stuttgarter kleiner Kommentar zum Neuen Testament, Felix Porsch, Johannes Evangelium, zv. 4, str. 184-189.