Sláviť (Sk 2,42-47)

Lectio divina biblického úryvku Patrilo sa hodovať a radovať sa (Lk 15,32) z cyklu Biblické impulzy pre naše spoločné kráčanie v Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. januára 2023.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (47,0MB)

Modlitba

Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene.
Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc.
Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať.
Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok.
Nech nás nezvedie nevedomosť.
Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom.
Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života.
O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pre Cirkev, aby napredovala ako spoločenstvo na ceste do večného domova, sú potrebné viaceré schopnosti a činnosti. Jednou z nich je schopnosť spoločného slávenia. „Spoločné kráčanie“ je možné len vtedy, ak je založené na spoločnom počúvaní Slova a slávení Eucharistie.

Dnes sa chceme modliť a prosiť o schopnosť správneho slávenia v našich spoločenstvách. Zoberieme si na pomoc úryvok z 2. kapitoly Skutkov apoštolov. Započúvajme sa najprv do posvätného textu:

Lectio

Sk 2, 42-47

⁴² Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.
⁴³ Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení.
⁴⁴ Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. ⁴⁵ Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval.
⁴⁶ Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. ⁴⁷ Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu.
A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.

Kontext úryvku

Dnešný úryvok predstavuje príťažlivý obraz života jeruzalemského spoločenstva, ktoré sa vytvorilo okolo Panny Márie a apoštolov po udalosti zoslania Ducha Svätého. Predstavuje referenčný bod pre všetky kresťanské spoločenstvá. Piliere, na ktorých spočíva, sú vymenované v prvých dvoch veršoch čítania (v. 42-43): vernosť katechéze, spoločenstvo materiálnych dobier, týždenné slávenie Eucharistie (označené ako „lámanie chleba“), spoločná modlitba. Pozrime sa najprv na každú z týchto charakteristík.

„Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov“.

Dá sa povedať, že zúčastňovali pravidelne na katechézach. Dvanásti apoštoli ohlasovali prelom v dejinách spásy, vysvetľovali, ako sa v Ježišovi z Nazareta naplnili Písma a proroctvá (Sk 4, 33), odovzdávali svetlo, ktoré oni dostali na prvú Veľkú noc, aby všetci mohli správne pochopiť význam tajomnej a odstrašujúcej smrti svojho Majstra. Aj dnes je počúvanie Slova pevným základom, na ktorom musí spočívať viera spoločenstiev (Rim 10, 14-17).

„Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Zdieľanie materiálnych dobier. [...] rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval.“

Ľudské zmýšľania a konanie v oblasti majetku bolo a je zvyčajne sústredené na snahe nahromadiť čo najviac materiálny dobier pre seba. Tí, ktorí takto zmýšľali a konali, boli určite zmätení radikálnou zmenou, ktorá nastávala v jeruzalemskej komunite po Veľkej noci: veriaci majú všetko spoločné (Sk 2,44), nikto netvrdí, že to, čo má, je jeho výlučným vlastníctvom (Sk 4,32), všetko sa rozdeľuje podľa potrieb každého človeka (Sk 2,45; 4,35).

Nehovorilo sa o nich, že sú štedrejší ako ostatní, že dávajú viac almužien, ale že poskytli svoj majetok pre spoločenstvo. Nepohŕdajú realitou tohto sveta, ale navrhujú dobrovoľné zrieknutie sa všetkého sebeckého používania toho, čo človek vlastní.

Ideálom kresťana nie je bieda, ale svet, v ktorom „už nikto nie je chudobný“ (Sk 4,34). Kto verí, že Ježiš vstal z mŕtvych, nepodlieha otroctvu vlastníctva. Zdieľaním prejavuje svoju úplnú ochotu dať sa do služby svojim bratom a sestrám. Bohatstvo nie je zlo, ale bohatstvo, ktoré necháva iných v núdzi, je naisto nesprávne použité. V spoločenstve, kde sa praktizuje zdieľanie, nemôže existovať chudoba. Svätý Bazil, cirkevný otec zo 4. storočia, to vyjadril slovami: „Keby si každý vzal pre seba to, čo mu stačí na jeho potreby, a nadbytočné by nechal chudobným, nikto by nebol bohatý a nikto by nebol chudobný.“

Jeruzalemskí kresťania viedli radikálne odlišný život od svojho okolia. Veselosť, jednoduchosť srdca a láska, ktorú mali jeden k druhému, vzbudzovali sympatie všetkých ľudí. Ľudia sa pýtali: odkiaľ sa vzal impulz k takému výnimočnému spôsobu života? Odpoveď znela: od Kristovho vzkriesenia. Nový život spoločenstva bol dôkazom, že Kristus je živý.

Skúsenosti jeruzalemskej komunity nie je možné doslovne aplikovať na naše spoločenstvá, inak by sa problémy nielenže nevyriešili, ale vznikli by ďalšie problémy. Napriek tomu vnútorné oslobodenie sa od dobier tohto sveta zostáva nevyhnutnou podmienkou pre každého, kto verí v Zmŕtvychvstalého.

„po domoch lámali chlieb [...] chválili Boha.“

Výraz „lámanie chleba“ sa pôvodne vzťahoval na gesto hlavy rodiny, ktorá na začiatku večere vzala do ruky chlieb, vyslovila požehnanie, lámala ho a rozdala prítomným (Sk 2, 46). Čoskoro sa však spojením „lámanie chleba“ začalo označovať slávenie Eucharistie (Sk 20, 7.11; 1 Kor 10, 16), pretože Pán toto gesto vykonal pri Poslednej večeri. V prvotných kresťanských spoločenstvách mu predchádzalo spoločné pohostenie (1Kor 11, 17-34).

Eucharistia znamená vďakyvzdanie. Predstavuje vrchol života spoločenstva. Je to okamih, keď si spoločenstvo pred lámaným chlebom, ktorý znovu predstavuje gesto najvyššej Božej lásky k človeku, uvedomí všetky dary, ktoré dostalo od Pána. Je uchvátené bázňou a obdivom a radostne cíti potrebu chváliť ho. Mohlo by použiť slová žalmistu: „Pane, buď zvelebený, že si mi preukázal milosrdenstvo [...].“ (Ž 31, 22), alebo zvolať s Ježišom: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ (Lk 10, 21).

Spoločenstvo, ktoré by neslávilo Eucharistiu, ktoré by nedokázalo vyjadriť svoju vďačnosť pred touto sviatosťou, by bolo ochudobnené o podstatný prvok svojho života. Žiaľ, toto sa deje v mnohých kresťanských spoločenstvách, kde sa pre nedostatok kňazov rozdáva len chlieb slova. Chlieb slova je určite významný pokrm, ale ak po ňom nenasleduje „lámanie eucharistického chleba“, slávenie nedosiahne svoj vrchol.

„Vytrvalo sa zúčastňovali [...] na modlitbách. [...] Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme.“

Prví kresťania sa naďalej správali ako zbožní Židia: navštevovali chrám (Sk 2,46) a recitovali žalmy. Zároveň však dozrievali aj k tomu, že v nových modlitbách vyjadrili svoju vieru v Zmŕtvychvstalého a svoj nový vzťah k Bohu do modlitby. Na základe evanjelia z Ježišových úst prijali modlitbu Otče náš, ktorá je vzorom každej kresťanskej modlitby a tiež vytvorili prvé piesne a oslavné vyjadrenia ako prejav obdivu voči veľkonočnej udalosti.

Modlitba v samote je krásna a potrebná; Ježiš ju odporúča: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 6). Spoločenstvo veriacich Cirkvi je však „nevesta“, ktorú jej Pán miluje „večnou láskou“, podobne ako vo vyjadreniach starozákonných prorokov sa nachádza vyjadrenie, že Boh miluje pannu, vyvolený ľud Izrael¹. Preto cíti potrebu zhromaždiť všetkých svojich členov, aby „jedným hlasom“ spievali pieseň lásky. V kontexte tejto spoločnej modlitby sa Panna Mária spomína v Novom zákone naposledy: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1, 14).

Spoločenstvo založené na týchto štyroch pilieroch malo silu pôsobiť mimoriadnym spôsobom, stalo sa znamením, že Duch Zmŕtvychvstalého je prítomný a pôsobí vo svete.

Meditatio

My dnes upriamime pozornosť na dva piliere kresťanského spoločenstva, ktoré sú v našom úryvku vyjadrené „lámaním chleba“ a „modlitbou spoločenstva“. Modlitba spoločenstva a slávenie „lámania chleba“ sú pre nás predovšetkým uskutočňované prostredníctvom liturgických slávení.

Liturgická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Sacrosanctum Concilium v bode 14 vyjadruje: „Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1Pt 2,9; porov. 2,4-5), na základe krstu právom a povinnosťou.

Tejto plnej a aktívnej účasti všetkého ľudu treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nevyhnutným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha.“

Súčasný Svätý Otec pápež František pri jednej audiencii v máji minulého roka povedal: Je potrebné „nechať sa preniknúť duchom liturgie, cítiť mystérium, vždy s novým úžasom. [...] Liturgiu nemožno vlastniť, nie je to remeslo: liturgii sa učíme, liturgiu slávime. Treba dôjsť až k tomuto postoju sláviť liturgiu. A človek sa na nej aktívne zúčastňuje len do tej miery, do akej vstúpi do tohto ducha slávenia. Nie je to otázka rítov, ale tajomstva Krista, ktorý raz a navždy zjavil a naplnil posvätno, obetu a kňazstvo. Uctievanie v duchu a v pravde.“ (pápež František, príhovor na osobitnej audiencii pre Pápežský liturgický inštitút sv. Anzelma v Ríme, 7. mája 2022 na osobitnej audiencii.²

Tajomstvo, ktoré sa slávi v kresťanskej liturgii, je iste aj skryté a určite zostáva nevyčerpateľné, lebo jeho plné poznanie zostáva eschatologické, naplní sa až v nebeskom domove u Pána. Bude plné teda vtedy, keď Duch Svätý privedie putujúcu Cirkev k plnej pravde.

Ale práve v liturgii musí človek spolusláviť, aby sa mohol prostredníctvom svojho amen zapojiť do udalosti slávenia tajomstva spásy. Liturgia je svojou povahou ohlasovaním Božej radostnej zvesti prítomnému spoločenstvu, ale je aj prijatím radostnej zvesti spoločenstvom. Ján Zlatoústy píše: „Vždy, keď sa nám Boh ohlasuje a dáva evanjelium, spoločenstvo ho musí prijať, osvojiť si ho, urobiť ho svojím, aby chválilo Boha a žilo podľa evanjelia na slávu Boha Otca.“

V kresťanskej liturgii spôsob vyjadrovania by nemal zmysel, keby chcel zakrývať, spôsob vyjadrovania musí odhaľovať; nemohol by mať zmysel, keby chcel byť uzavretý do ticha osobnej modlitby, ale musí všetkých, ktorí sa modlia, nasmerovať k jedinému subjektu: k “my” cirkevného spoločenstva, k tomu “my” Božích detí, ktoré sa spoločne modlia Otče náš.

Slávenie tajomstva teda vždy znamená aj evanjelizáciu v pravom zmysle slova, pretože slávenie sa uskutočňuje prednášaním radostného posolstva, evanjelia spásy, ktoré prináša poznanie, ako by povedal svätý apoštol Pavol, to poznanie, ktoré posilňuje vieru, potvrdzuje nádej, robí lásku horlivou, ktoré pozýva, aby sme naplnili tými istými citmi, ktoré boli v Ježišovi Kristovi, aby sme sa mu v živote podobali a tak utvárali spoločenstvo Cirkvi.³

Ale slávenie tajomstva, práve preto, že sa môže uskutočniť v Cirkvi len na základe spoločenstva Cirkvi, ktoré sa má vždy obnovovať a posilňovať, si vyžaduje plnú vedomú a aktívnu účasť každého člena spoločenstva.

Celé spoločenstvo slávi a každý jednotlivý člen spoločenstva slávi svojím spôsobom, podľa svojho miesta v spoločenstve a podľa daru služby v Cirkvi. Keď to povieme, neznamená to, že každý musí robiť niečo veľmi zreteľné, ale mať aktívnu účasť znamená byť prítomný, byť vedomým spôsobom súčasťou spoločenstva Cirkvi; znamená to pozorne počúvať a pozorné počúvanie je aktívna činnosť, viac ako iné; znamená to tiež podieľať sa slovom a spevom, vyjadrovať „my“ zhromaždenia, a ktoré sa rovnako potvrdzuje a prelína s hlasom toho, kto predsedá.

S vedomím, že nič nie je rozhodujúcejšie ako to, čo Kristus koná neviditeľne, ale skutočne, prostredníctvom moci Ducha, spoločenstvo musí pripraviť seba samo, aby Kristovo pôsobenie prostredníctvom Ducha Svätého bolo účinné, prijaté veriacimi. To vyžaduje, byť uvedomele prítomný, mobilizovať telo a intelekt, aby sme boli vedomí si prítomnosti Pána a aby eucharistická modlitba patrila všetkým, aj keď ju hovorí len ten, kto predsedá zhromaždeniu. V skutočnosti ten, kto predsedá, hovorí „my“, aby sa modlil v mene všetkých a aby všetkých pripojil ku Kristovej modlitbe k Otcovi.

Nesmieme však zabudnúť, že „liturgia nie je „sebaprežívaním“ spoločenstva, ktoré do nej, ako sa hovorí, vstupuje, ale je skôr vystupovaním spoločenstva z obyčajného „jestvovania“ a vstupovaním do veľkej hostiny chudobných, vstupovaním do veľkého živého spoločenstva, v ktorom nás živí sám Boh. Tento univerzálny charakter liturgie musí opäť vstúpiť do povedomia každého človeka.“ (Benedikt XVI., Príhovor počas stretnutia s biskupmi zo Švajčiarska, 7. mája 2006)⁴

V kresťanskej liturgii neexistuje žiadne „ja“ oddelené od komunitného „my“ a z tohto dôvodu aktívna účasť si nevyhnutne vyžaduje to, čo je cieľom liturgického slávenia, teda spoločenstvo: spoločenstvo s Hlavou, ktorou je Kristus, ale aj spoločenstvo údov tela, to znamená byť a spolupracovať s inými, je to potreba a ovocie spoločného cítenia a činnosti s Kristom, budovanie Cirkvi, jeho tela.

Oratio

Pane Ježišu, obraciam sa k Tebe v modlitbe, ktorá je moja osobná modlitba, ale chcem Ťa prosiť, aby som vedel spoznať, uvedomiť a uskutočňovať nenahraditeľnú modlitbu slávenia v spoločenstve, predovšetkým slávenia svätej omše.

Osobná modlitba má viesť k schopnosti modliť sa v spoločenstve. Ďakujem Ti, Pane, za všetkých bratov a sestry, ktorých môžem mať pri sebe pri slávení svätej omše, a ktorí svojou sústredenou a zároveň aktívnou účasťou sú pre mňa oporou, príkladom, posilou.

Uvedomujem si, že je škoda pre môj duchovný život, keď som síce prítomný v spoločenstve na svätej omši, ale nie som zapojený do spoločenstva, keď ma iní vnímajú akoby zadumaného a sústredeného do seba. Pomôž mi, aby som sa odvážil znova a znova usilovať sa o sústredenú a aktívnu účasť, aby som to robil a aby som aj iných povzbudzoval a aby som sa nenechal znechutiť ich prípadnou uzavretosťou.

Ty, Pane, poznáš aj moje námietky voči nedokonalému spôsobu slávenia zo strany kňaza, voči jeho nezaujímavému vysvetľovaniu liturgických čítaní, alebo voči jeho prednášaniu osobných názorov, do ktorých skĺzne. Bývam nespokojný s tým, ako sa uskutočňuje služba pri oltári, služba organistu, alebo iných, ktorí sú zapojení do liturgie.

Prosím o duchovnú silu, aby som pokojne znášal prejavy našej ľudskej slabosti, ktorú zažijeme pri slávení svätých omší. Prosím o duchovnú silu, aby som vždy znova premýšľal, ako môžem prispieť ja sám k tomu, aby slávenie bolo živé, pravdivé, príťažlivé, duchovné. Uvedomujem si však, že predpokladom všetkého duchovného dozrievania pri slávení je moja vnútorná pravdivá pokorná otvorenosť Tvojmu pôsobeniu, ktorému sa otvára cesta mojou pravdivou a pokornou snahou byť pozorným členom spoločenstva pri slávení.

Contemplatio

„[...] dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“

(1Pt 2,5)

__________

¹ Jer 31,3-4: „Zďaleka sa mu zjavil Pán: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň. Ešte ťa zbudujem, vystavia ťa, panna, Izrael; ešte sa ozdobíš bubnami, vykročíš do tanca natešených.“

² https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2022-05/papez-liturgicky-zivot-musi-viest-k-jednote-nie-k-rozdeleniu.html

³ Flp 2,4-8: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“

⁴ https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/speeches/2006/november/documents/hf_ben-xvi_spe_20061107_swiss-bishops.html.