Smelo vyjadriť svoj názor (1 Pt 3,8-18)

Lectio divina biblického úryvku Hlásať slovo so všetkou odvahou (porov. Sk 4,29) z cyklu Biblické impulzy pre naše spoločné kráčanie v Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. decembra 2022.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (63,0MB)

Modlitba

Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene.
Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc.
Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať.
Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok.
Nech nás nezvedie nevedomosť.
Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom.
Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života.
O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Sme spoločenstvom Cirkvi na ceste do nášho večného domova. K napredovaniu na ceste Cirkvi sú potrebné viaceré schopnosti a činnosti.

Pri našich predošlých modlitbových stretnutiach sme uvažovali a prosili v modlitbe o schopnosť byť pre ostatných bratov a sestry vo viere dobrými spoločníkmi na ceste, následne sme meditovali a prosili o schopnosť počúvať Pánovo slovo a prehlbovať ochotu počúvať sa navzájom.

Dnes chceme uvažovať na potrebou schopnosti vziať si slovo a otvorene sa v spoločenstve Cirkvi vyjadriť. V rámci synodálnej cesty sme boli všetci pozvaní, aby sme hovorili s odvahou a paréziou (gr. παρρησια) to znamená so slobodou, v pravdivosti a láskavosti.¹

Používanie termínu „parézia“ sa dostalo do súčasného slovníka veriacich katolíkov zásluhou Svätého Otca Františka, ktorý použil tento termín vo svojom príhovore, keď otváral mimoriadnu synodu biskupov v roku 2014. Vtedy povedal: „Nech nikto nehovorí: 'Toto sa nesmie povedať, budú si o mne myslieť to alebo ono... Človek musí povedať všetko, čo cíti s paréziou, s otvorenosťou. [...] A zároveň treba počúvať s pokorou a s otvoreným srdcom prijímať to, čo hovoria bratia“.²

Je užitočné pripomenúť, že ten termín „parézia“, ktorý uviedol do používania Svätý Otec František, pochádza z gréckeho jazyka a je použité vo Svätom písme Nového zákona 40 krát. Do slovenčiny vo Svätom písme sa zvyčajne prekladá ako otvorenosť, odvaha, alebo odhalenie pravdy.

Dnes chceme uvažovať a modliť sa, aby sme aj my podľa Božieho slova posilnili v sebe schopnosť vziať si slovo a otvorene, s paréziou, so slobodou, v pravdivosti a láskavosti vyjadriť sa v spoločenstve Cirkvi.

Urobíme tak na základe posvätného textu, ktorý sa nachádza v 3. kapitole Listu svätého apoštola Petra. Podľa údaja v úvodnom pozdrave je list určený "vyvoleným, čo sú ako cudzinci v diaspóre" (1,1), teda pravdepodobne kresťanom z pohanstva, ktorí bývali v maloázijských rímskych provinciách. Cieľom listu je povzbudiť novoobrátených kresťanov (porov. 2,2), aby vytrvali vo viere, i keď musia pre svoje náboženské presvedčenie trpieť (porov. 1,6; 4,12 n.).

Venujme sa posolstvu Svätého písma:

Lectio

1Pt 3, 8-18

⁸ Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní!

⁹ Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania. ¹⁰ "Veď kto chce milovať život a vidieť dobré dni, nech zdržiava svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej. ¹¹ Nech sa vyhýba zlu a robí dobre, nech hľadá pokoj a usiluje sa oň. ¹² Lebo Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich prosbám sa nakláňa jeho sluch; ale Pánova tvár je proti tým, čo robia zlo."

¹³ Ktože vám uškodí, ak budete horliví v dobrom?! ¹⁴ Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení.

Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ¹⁵ ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.

¹⁶ Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. ¹⁷ Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé. ¹⁸ Veď aj Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený.

Kontext úryvku

⁸ Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! ⁹ Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania.

Náš dnešný posvätný text obsahuje viaceré povzbudenia. Cieľom týchto povzbudení je posilniť bratov a sestry spoločenstva prvotnej Cirkvi vo nepriateľskom svete (1Pt 3,8-4,19).

Začína sa výzvou k bratským vzťahom. Len v jednote, ktorá rastie vo vnútri spoločenstva (v. 8), je možné dôveryhodne uskutočňovať vo výzve k nezlomne ústretovému postoju navonok (v. 9).

Byť jednomyseľní neznamená uniformitu, ale spoločný základ v Kristovi, ochotu počúvať sa navzájom a dospieť k jednote v podstatných veciach, ako aj k tolerancii v nepodstatných veciach. To, čo nazývame „umením dialógu“ a „demokratickým myslením“, je v Novom zákone vyjadrené slovami, ktoré nás vedú k celkom obyčajnej ľudskej úvahe: „v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho“ (Flp 2, 3).

Ľudia „súcitní“ v biblickom zmysle sa nepoddávajú povrchným emóciám. Dokážu byť skutočne solidárni, vcítiť sa do radostí a bolestí iného človeka so skutočnou spoluúčasťou podľa príkladu Pána Ježiša, ktorý zdieľal našu biedu (porovnaj: Hebr 4, 15; 10, 34).

^9a Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania.[...]

Tieto slová sú nepochybne ozvenou Ježišovho prikázania lásky k nepriateľom, ako ho poznáme z Reči na vrchu: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6,27-28).

Predchádzajúce napomenutia sú teraz zavŕšené odkazom na Sväté písmo. Starý zákon bol v čase písania nášho listu tak úzko spätý s myslením prvých kresťanov, že ani nebolo potrebné uvádzať všetky citáty slovom „je napísané“. To platí aj pre tento pomerne dlhý žalmový citát, ktorý pochádza z 34. žalmu (Ž 34,13-17a):

¹⁰"Veď kto chce milovať život a vidieť dobré dni, nech zdržiava svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej. ¹¹ Nech sa vyhýba zlu a robí dobre, nech hľadá pokoj a usiluje sa oň. ¹² Lebo Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich prosbám sa nakláňa jeho sluch; ale Pánova tvár je proti tým, čo robia zlo."

Posvätný autor sa zameriava na situáciu kresťanov uprostred nepriateľského sveta. V očiach ostatných ľudí sú ako nevítaní a podozriví („prisťahovalci bez práva na pobyt“ 1Pt 2,11), ale v Božích očiach sú ako deti znovuzrodené pre živú nádej (1Pt 1,3); sú povolaní budovať živý chrám Božieho ľudu v bratskej láske (1Pt 1,22; 2,5.10). S touto ochranou a podporou môžu obstáť v rozličných spoločenských vzťahoch a môžu navyše pokojne, ale zreteľne svedčiť o nádeji v Krista. Samozrejme, môže sa stať, že svedectvo o Kristovi sa stretne s nepochopením, predsudkami, nepriateľstvom. Ale na ceste dobra, ktoré neodpláca zlým za zlé, musia vytrvať aj tvárou v tvár utrpeniu.

¹³ Ktože vám uškodí, ak budete horliví v dobrom?! ^14a Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení.[...]

Počúvame povzbudenie: nebuďte pasívni; horlivo sa usilujte o dobro; usilujte sa o spravodlivosť, aj keď vás prenasledujú; neohovárajte tých, čo vás ohovárajú; odplácajte zlo dobrom.

Posvätný autor rozvíja kontrast dobra a zla bez toho, aby zatváral oči pred zlom. Či už sa kresťanom pripisuje zlo (keď sú obviňovaní), alebo sa im zlo spôsobuje (keď sa im krivdí), alebo oboje, spása nespočíva v tom, že budeme ignorovať všetky muky a samotných mučiteľov a utešovať sa, že nepotrvá dlho, kým ich postihne spravodlivá odplata. Kresťania neodplácajú svojim protivníkom rovnakou mincou, ani pasívne nečakajú, že nejako zmiznú, ale aktívne premáhajú ich hnev posolstvom o Božej dobrote.

Nepreklíname svojich nepriateľov, neživíme voči nim nenávisť, nevyhrážame sa Božím trestom. S holubičou jednoduchosťou podávajme ruku, ale s hadou obozretnosťou buďme pripravení na obe možnosti, pretože nie je v našej moci ovplyvniť, či bude prijatá alebo odmietnutá. Autor nehovorí, že by sme mali hľadať utrpenie ako cestu k spáse. Na druhej strane si nemôžeme namýšľať, že ak budeme vzorne plniť Božie príkazy, že sa utrpeniu vyhneme.

^14b Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ¹⁵ ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.

¹⁶ Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. ¹⁷ Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé.

Nie je ľahké žiť s utrpením ako s neustálou hrozbou, ktorá sa môže, ale nemusí naplniť. Otvorenosť tejto situácie je formálne naznačená dvomi formuláciami s takmer totožným významom: „ak aj trpíte pre spravodlivosť“ (v. 14) a „je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa“ (v. 17).

Ďalšou pozoruhodnou črtou je kontrast medzi vonkajším, všadeprítomným „strachom“ a vnútornou istotou v „srdci“ a vo „svedomí“. Celá dráma, ktorú nám autor predkladá, sa neodohráva vo fyzickej, ale v duchovnej rovine: nejde o fyzické mučenie, ale o vypočúvanie, ohováranie, špehovanie; rovnako aj veriaci sa majú brániť len verbálne. Ich „nádej“ nie je žiadnym tajomstvom a môžu sa o ňu ochotne podeliť s každým, kto o ňu požiada, bez ohľadu na jeho motívy. Veriaci však majú svoje argumenty (apológie) predkladať jemne, s úctou k zákonu a s dôverou, že ten, kto koná dobro, nikdy nevypadne z „Božej vôle“, aj keď bude musieť trpieť.

Je vhodné všimnúť si formuláciu:

^15b stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.

Výrazy „byť pripravený obhájiť“ a „prijať výzvu na zdôvodnenie nádeje“ je možné chápať ako žiadosť o vysvetlenie a podanie dôvodov, ktoré sa bežne používali vo finančnom (preskúmanie účtov) a právnom (advokácia) prostredí, a to či v úradných ako aj bežných osobných záležitostiach.

Posvätný autor zdieľa s antickým svetom presvedčenie, že racionalita je predpokladom dobrej orientácie nielen vo svete peňazí a paragrafov, ale aj v duchovnom svete. Náš duchovný svet nie je nejakým tajomným zákutím, do ktorého má prístup len niekoľko vyvolených a ktoré by malo zostať pre okolitý svet nepochopiteľné. Všetci ľudia sú ako Božie stvorenia obdarení rozumom, a preto majú kresťania vždy a každému racionálne odpovedať; bez strachu čeliť vypočúvaniu na súde i posmechu na ulici - v nádeji, že racionálny úsudok nakoniec zvíťazí nad iracionálnymi predsudkami. Ale samotná nádej v ľudskú racionalitu by nám nestačila na to, aby sme prekonali krutú realitu, v ktorej iracionalita niekedy a často víťazí. Ľudská nádej trvá len vtedy, keď je pevne zakotvená v Božej nádeji. Je to nádej, ktorá sa pre nášho autora spája s „vierou“ (1,21) - s tou, ktorú nám dal Boh, keď nás priviedol k novému životu (1,3); s tou, ktorá nám dáva silu prekonávať dočasné utrpenia (1,6-7); ktorej počiatkom a cieľom je Kristus (1,13). Vertikála nádeje zameranej na Boha je v tom istom verši doplnená horizontálou bratského spoločenstva: zdieľaná nádej sa prirodzene uskutočňuje vo vzájomnej podpore a solidarite; nikto si nemôže myslieť, že sa vo vzťahu s Kristom zaobíde bez druhých.

¹⁶ Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím [...]

Dôvera v Božiu pomoc a vedenie sa môže ľahko zvrhnúť na aroganciu a vieru vo vlastnú výnimočnosť. Preto nás autor nabáda, aby sme boli skromní a úctiví - aby sme boli zdvorilí. Dôslednosť jeho výkladu nám však ukazuje, že tu nemáme do činenia s nejakou taktickou úvahou o spoločenskej konvencii, ktorá tak ľahko skĺzne do pokrytectva. Kresťanská zdvorilosť má byť, samozrejme, občianska, aby jej reč nádeje bola všeobecne zrozumiteľná, ale rovnako má byť založená na dobrom svedomí, aby naše myšlienky, slová a činy boli ako jeden celok, pretože celá naša osobnosť má bezpodmienečne patriť Bohu.

¹⁶ [...] aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú.

V súlade s „dobrým svedomím“ je dobrý spôsob života aj najlepšou obranou proti ohováraniu. Obranný val, ktorý kresťania nemusia pracne budovať z krásnych slov len ako odpoveď na šípy ohovárania, ale ktorý už dávno stojí na ich dobrých skutkoch, presnejšie na živote, do ktorého sa z Božej milosti znovu narodili. Tí, ktorí sa ich kvôli tomu pokúšajú ohovárať, nemajú šancu, pretože kresťania odpovedajú na osočovanie modlitbou, na ohováranie miernosťou, na urážky úctou, na zlo dobrom. Urážky sa nás nedotýkajú, pretože si nerobíme ilúzie o vlastnej morálnej dokonalosti; pred ľuďmi máme dobré svedomie len preto, že pred Bohom vyznávame vlastnú hriešnosť. Náš dobrý život tu nie je charakterizovaný ideálnymi čnosťami, ale jednou ďalšou vlastnosťou: že je zakotvený v Kristovi a nasmerovaný ku Kristovi. Po Kristovi túžime a ukazujeme na neho, ako to vyjadril apoštol svätý Pavol v Liste Filipanom: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. [...] Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa.“ (Flp 3,12). Či a kedy bude toto naše smerovanie korunované nejakým úspechom - či protivníci „si všimnú“ (1 Pt 2,12), či budú „umlčaní“ (2,15), alebo dokonca zahanbení - to nie je naša starosť.

¹⁸ Veď aj Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený.

Obsahom záverečnej vety nášho úryvku je ústredné kresťanské posolstvo o Ježišovej zástupnej smrti a zmŕtvychvstaní.

„Kristus zomrel za naše hriechy,“ hovorí jedno z najstarších kresťanských vyznaní viery. Náš posvätný autor skôr zdôrazňuje, že Kristus trpel za hriechy. Ide tu o prehĺbenie teológie spásy: nielen v smrti spravodlivého, ale aj v jeho utrpení môžeme vidieť zmysel a nádej vďaka tomu, ktorý trpel oboje. Jeho utrpenie je dôrazne charakterizované ako ukončené a vďaka Božej zvrchovanosti konečné, raz a navždy. Slová o zástupnej obeti spravodlivého za nespravodlivého sa organicky spájajú s blahoslavenstvom tých, ktorí trpia pre spravodlivosť (porov. 3,12.14).

Kristus nás privádza k Bohu, hovorí náš autor. Analogicky sa tu slová telo a duch nepoužívajú na spôsob gréckej filozofie, ktorá rozdeľuje ľudskú bytosť na fyzickú a duchovnú. V nadväznosti na starozákonné chápanie ľudskej osoby ako jednoty ducha a tela možno povedať, že ani tu nemáme do činenia s dvoma oddelenými sférami existencie, ale s dvoma spôsobmi existencie. Pojem „telo“ sa vzťahuje na ľudský spôsob života, ktorý s nami zdieľal Kristus; pojem „duch“ sa vzťahuje na Božieho Ducha, v ktorom a skrze ktorého bol Kristus vzkriesený.³

Ale to isté, čo sme mohli povedať pomocou tejto dvojice výrazov o tajomstve Kristovej osoby, platí v našom liste aj o ľuďoch, a to dokonca v istom zmysle o ľuďoch „mŕtvych“, zjavne o veriacich mučeníkoch, ktorí boli odsúdení ľuďmi „v tele“, ale s Bohom žijú „v Duchu“.⁴⁵

Meditatio

Keď počúvame pozvanie, aby sme s odvahou, otvorenosťou, v slobode, v pravdivosti a v láske vyjadrovali svoje postoje, počúvame vlastne pozvanie, ktoré nasledovali kresťania prvotnej Cirkvi, lebo ich priamy a úprimný spôsob, akým ohlasovali a žili evanjelium, predstavoval skutočne pravé svedectvo.

Sväté písmo v Novom zákone často používa pojmy „s odvahou“, „s otvorenosťou“, v gréčtine „s paréziou“, na označenie kázania apoštolov a označuje ho za jeden z kľúčov jeho úspechu napriek prekážkam zo strany odporcov.

Je zaujímavé všimnúť si, že tento termín nevznikol v oblasti náboženstva ale v oblasti politiky: bol jedným z pilierov aténskej demokracie a grécki filozofi ho používali na označenie hľadania a odovzdávania pravdy prostredníctvom súkromného dialógu a verejnej diskusie.

Parézia je vlastne kvalita reči, ktorá vyjadruje osobný vzťah hovoriaceho k pravde. Vyjadrovať sa s paréziou znamená otvorene hovoriť to, čo si človek myslí a čo považuje za pravdivé, aj keď to ohrozuje jeho fyzickú bezpečnosť alebo povesť, ohrozuje ho to osobne, bez obáv z následkov.

Ako takú ju možno získať cvičením a askézou, ale vyžaduje si základnú voľbu: pravda existuje a zjavuje sa tým, ktorí sú ochotní ju hľadať a prijať vo všetkých jej dôsledkoch. Parézia sa totiž môže zrodiť až po osobnom stretnutí s nepopierateľnou skutočnosťou, ku ktorej sa človek rozhodne prikloniť tým, že ju otvorene komunikuje a prijíma z toho vyplývajúce riziká, pretože už súhlasil s tým, že sa nechá vyzvať pravdou a vystaví sa jej bez zbrane. Keď sa teda v reči prejavuje cnosť parézie, dáva najavo osobný vzťah hovoriaceho k pravde a môže na poslucháča pôsobiť odzbrojujúcim dojmom prekvapenia a viesť k uznaniu pravdy.

Dobre to ilustruje epizóda zo Skutkov apoštolov. Peter a Ján v jeruzalemskom chráme vyhlasujú, že pre vieru v Ježišovo zmŕtvychvstanie uzdravili ochrnutého; sú zatknutí a vypočúvaní kňazmi, zákonníkmi a vodcami ľudu a aj apoštoli aj členom veľrady otvorene hovoria to isté. Členovia veľrady sú zmätení ani nie tak reakciou apoštolov, ako odvahou a otvorenosťou, čiže ich paréziou, a snažia sa im zabrániť, aby pokračovali v kázaní v Ježišovom mene, čo sa im však nepodarilo (porov. Sk 4,13-20).

Parézia nemá nič spoločné s nefiltrovaným vyjadrovaním toho, čo si človek myslí, často vulgárnym a provokatívnym až po otvorené pohoršenie. Hľadanie konsenzu prostredníctvom očierňovania protivníka a ideologické preceňovanie spontánnosti viedli v posledných desaťročiach k tomu, že názory tých, ktorí používajú vulgárne výrazy alebo sú agresívni, najmä medzi politikmi, sa vydávajú za dôveryhodné, hoci by sa mali interpretovať skôr ako prejav vzdialenia sa od pravdy alebo aspoň jej skresľovania podľa osobných záujmov. Na druhej strane spontánnosť parézie je výsledkom cvičenia, je to cnosť získaná tým, že sa človek podrobí disciplíne pravdy, nesie riziko nepopularity a robí to, čo je vyjadrené, dôveryhodným, pretože dôveryhodným sa stal ten, kto to hovorí.

V tomto zmysle nie je možné, že všetko, čo je vyjadrené s odvahou a otvorenosťou, sa úplne zhoduje s pravdou, ale tá odvaha, otvorenosť a láska k pravde je mravnou cestou k hlbšiemu poznaniu a sprostredkovaniu, ktorá sa odohráva na dvoch úrovniach: vnútornej (čiže úprimnosťou voči sebe samému, intelektuálnou poctivosťou a mravnou správnosťou) a na úrovni vonkajšej (otvoreným a úprimným spôsobom vyjadrovania sa).⁶

Oratio

Pane, obraciame sa k Tebe a priznávame, že pozvanie, aby sme hovorili odvážne, otvorene, s pravdivosťou a s láskou, prežívame ako náročnú výzvu.

Uvedomujeme si, že nám prekážajú rozličné obavy, obavy, že to, čo vo svojom vnútri prežívam a čo by som chcel povedať, nevyjadrím správne, obávame sa, že naše úprimné slová nebudú prijaté s úctou a chceme si ušetriť túto bolesť. Ty vieš aj o tom, že tieto naše obavy, ktoré nám prekážajú odvážne a otvorene sa vyjadriť, spôsobujú, že o sebe povieme, že nie sme zvyknutí, aby sme otvorene hovorili.

Už sme zažili rýchle odmietnutie a kritiku toho, čo sme povedali a zdalo sa nám to ako osobná prehra. Bolí nás to vždy, keď si na to spomenieme.

Odovzdávam Ti moje vyjadrenia, ktoré neboli prijaté a prosím Ťa o duchovnú silu, aby som nestrácal odvahu. Najdôležitejšie je hľadanie pravdy o Tebe a sebe samom a potešuje ma istota, že Ty ma poznáš lepšie, ako ja poznám seba samého a že Ty mi praješ, aby som pokročil v poznaní pravdy.

Pane, uvedomujem si, že odvaha, aby sa niekto vyjadril, je podmienená aj mojou ochotou s úctou a vážnosťou počúvať. Prosím Ťa, pomáhaj mi, keď sa budem znova a znova usilovať napomôcť odvahu iných tým, že sa budem snažiť byť pozorným a láskavým poslucháčom.

Ďakujem Ti, Pane, za všetkých, ktorí ma vypočuli s úctou a láskou.

Spoznávam, že pre moje dobro, pre dobro môjho spoločenstva, pre zodpovednosť pre Tebou samým, je potrebné, aby som sa znova a znova usiloval o otvorenosť, pravdivosť a odvahu v mojich vyjadreniach, aby som nezostával uzavretý, lebo to by bolo opakom nádeje, ktorú mám v Tebe.

Prosím Ťa, aby som mal aj pokornú miernosť voči vyjadreniam mojich bratov a sestier, lebo sám som sa previnil opakovane, keď som hovoril bez rozmýšľania, urážlivo, ľstivo, aby som iných ovládol.

Pane, prosím za otcov a matky a za kňazov, daruj im schopnosť aj otvorene a pravdivo hovoriť v spoločenstvách a darujem im schopnosť, aby úctivo a trpezlivo počúvali a posilňovali odvahu iných vyjadriť sa.

Nech sila Tvojho Božieho slova, jeho účinkovanie v srdciach spôsobuje otvorenosť. Nech je pre mňa svetlom zhora, ktoré umožňuje prekonať neraz naoko neprekonateľné postoje, predsudky, odmietanie, či odpor.⁷

Contemplatio

Skromne, s bázňou a s dobrým svedomím zdôvodňujme nádej, ktorú máme v našom Pánovik.

(porov. 1Pt 3,15-16)

__________

¹ Za synodálnu cirkev: Vademecum pre synodu o synodalite: spoločenstvo, účasť a misia; https://press.vatican.va/content/salastampa/it/bollettino/pubblico/2021/09/07/0541/01166.html.

² Pápež František, Pozdrav Svätého Otca Františka synodálnym otcom počas 1. generálnej kongregácie III. mimoriadnej generálnej synody biskupov, 6. októbra 2014, https://www.vatican.va/content/francesco/it/speeches/2014/october/documents/papa-francesco_20141006_padri-sinodali.html.

³ porov. Rim 1,1-4: „[...] Božie evanjelium, ktoré Boh vopred prisľúbil vo Svätých písmach a skrze svojich prorokov o svojom Synovi, ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn, o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“

⁴ 1Pt 4,6: „Veď preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym, aby boli odsúdení podľa ľudí v tele a žili podľa Boha v Duchu.“

⁵ porov. Bigarelli, Alberto, a cura, Prima lettera di Pietro, San Paolo, Cinisello Balsamo (Milano) 2016, str. 110-123; Dus, Jan Amos, První list Petrův, Český ekumenický komentář k Novému zákonu, Praha 2016, str. 104-134.

⁶ porov. Cattaneo, Enrico, „Parrhesia“: la libertà di parola nel primo cristianesimo, La Civiltà Cattolica, 4009, 2017, III, str. 16-28; Trotta, Giuseppe, Parresia, Bibbia aperta, fasciolo giugno-luglio 2015, https://www.aggiornamentisociali.it/articoli/parresia/.