Počúvajme sa (Jak 1,19-27)

Lectio divina biblického úryvku Rýchly, keď treba počúvať (Jak 1,19) z cyklu Biblické impulzy pre naše spoločné kráčanie v Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 9. novembra 2022.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (56,0MB)

Modlitba

Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene.
Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc.
Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať.
Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok.
Nech nás nezvedie nevedomosť.
Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom.
Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života.
O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Život spoločenstva Cirkvi má viacero rozmerov, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje. Jedným z týchto rozmerov života Cirkvi je potreba počúvať a počúvať sa. Dnes sa chceme venovať tomuto rozmeru s pomocou úryvku z novozákonnej knihy, ktorá sa pri svätých omšiach uvádza pod názvom List svätého apoštola Jakuba. Tento list je v zozname kníh Svätého písma Nového zákona uvádzaný ako prvý medzi tými listami, ktoré nie sú vo svojom označení adresované niektorému konkrétnemu spoločenstvu.

Podľa starobylej tradície autorom listu je Jakub, označovaný ako „Pánov brat“ (Mt 13,55¹), teda rodinný príbuzný Pána Ježiša, ktorý síce nepatril medzi dvanástich apoštolov, ale sa stal svedkom zmŕtvychvstalého Pána (porov. 1 Kor 15,7²) a bol označovaný za „stĺp“ spoločenstva veriacich prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme (porov. Gal 2,9³).

Započúvajme sa do posvätného textu z prvej kapitoly Listu svätého apoštola Jakuba:

Lectio

Jak 1,19-27

¹⁹ Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu, ²⁰ lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom.
²¹ Preto odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.
²² A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. ²³ Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. ²⁴ Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je. ²⁵ Ale kto sa zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá, kto nie je zábudlivý poslucháč, ale uskutočňovateľ diela, ten bude blahoslavený pre svoje skutky.
²⁶ Ak si niekto myslí, že je nábožný, a nedrží si jazyk na uzde, ale klame sám seba, toho nábožnosť je márna.
²⁷ Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta.

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok tvorí súčasť opisu „nebeskej múdrosti“ (Jak 1,2-3,12), v ktorom posvätný autor spomína rozličné vlastnosti, ktoré by mal mať zrelý kresťan. Vo vyjadreniach, ktoré bezprostredne predchádzajú nášmu úryvku, bolo spomenuté, že zrelosť spočíva v „odolnosti“, zotrvaní pevní v protivenstvách a v rozhodnutiach (porov. Jak 1,2-15).

V našom texte nám svätý Jakub ponúka tri slovesá, ktoré sa týkajú Slova, vymedzuje takmer ako cestovnú mapu, ktorou vedie veriacich kresťanov, aby svoju vieru úplne stelesnili v konkrétnom živote. Tie tri slovesá sú: počúvať, prijať, uskutočňovať.

¹⁹ Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu, ²⁰ lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom.

Sme pozvaní, aby sme sa zastavili nad schopnosťou počúvať, presnejšie povedané nad schopnosťou „počúvať pozorne“. Počúvanie, ktoré je pozorné, je vnútornou duchovnou schopnosťou, činnosťou srdca: znamená to naučiť sa, zapamätať si, ostať verný, teda opakovať si a vtláčať si Božie Slovo do mysle a do srdca. Len tak, v každodennom živote nám môže Slovo pomôcť hodnotiť situácie a konať podľa Božej vôle.

Keď však chceme venovať pozornosť slovu, keď chceme počúvať pozorne, je potrebné dosiahnuť vnútorné ticho. Nemôžeme načúvať inak, než tým, že vytvoríme duchovný priestor, ktorý ale nie je jednoducho prázdny, ale je „naplnený“ alebo postavený na vnútornom a vonkajšom upokojení sa. Len v tichu môže slovo zaznievať v celej svojej plnosti a môže zaznievať dlho. Ak predpoklad vnútorného upokojenia sa chýba, Božie slovo vykĺzne; iné zvuky, iné slová ho vytlačia a oslabia.

Vytvorenie priestoru ticha je dnes pre nás aj aktom odvahy. Ticho nás môže vystrašiť, pretože nás vedie k tomu, aby sme sa ponorili do nášho najskrytejšieho života, do našej intimity a na to sme už, žiaľ, málo zvyknutí. Náš horúčkovitý spôsob života, naše nepretržité ponorenie sa do vonkajších sluchových podnetov nás vedie k tomu, že strácame kontakt s pravdou o nás samých: v priestore ticha sme ako cudzinci a všetko, čo je cudzie, nás desí.

Na počúvanie nestačí len izolovať sa od iných, ale treba sa naučiť aj upokojiť srdce, čiže prekonať návaly hnevu a zlosti. Svätý Jakub nás pozýva, aby sme boli pomalí v hovorení, aby naše vyjadrenia boli akoby spomalené chvíľami ticha, aby potom naše slová mohli byť užitočné. „každý človek má byť [...] pomalý do reči a pomalý do hnevu,“ (v. 19). Keď sa slová akoby naháňajú, keď neúprosne nasledujú za sebou, ocitáme sa sa vo víre, ktorý vedie k tomu, že z úst vychádzajú nervózne až hnevlivé slová. Rozhovor už nie je komunikáciou, ale nadobúda črty útoku či obrany proti všetkým. Ak nám chýba schopnosť počúvať a ak nám chýba ohľaduplnosť v rozprávaní, nevyhnutne vznikajú napäté situácie.

Máme byť „pomalý do hnevu“ (v. 19), do toho hnevu, ktorého plodom býva to, čo je nesprávne pred Pánom Bohom, čo neprináša spravodlivosť. Hnev zvyčajne pôsobí to, čo je opakom spravodlivosti; hnev je mnohotvárna emócia, ktorá môže mať pôvod v rozličných motívoch: môže to byť reakcia na utrpenú krivdu, môže vzniknúť aj zo závisti, zo sklamania, zo žiarlivosti.

Keď sa však navzájom nepočúvame, potom sa nemôžeme poznať a nemôžeme sa pochopiť a to môže viesť k tomu, že sa stratí priestor na rozhovor, na dialóg a následne to má zničujúci vplyv na spoločenstvo.

Treba, aby sme objavili inú logiku: je to logika, ktorú nám Pán Ježiš dáva ako evanjeliové posolstvo, dobrú správu pre naše vzťahy, dobrú správu pre celý svet. Je to logika, ktorá ide za hranice vypočítavosti; logika, ktorá prekonáva pomstu, prenasledovanie, boje; logika, ktorá v tom druhom nevidí nepriateľa, ale muža, ženu, ako sme my, každý z nás, s našimi náklonnosťami, očakávaniami, právami. A ako veriaci vidíme v inom človeku aj Božie dieťa, syna alebo dcéru toho Pána Boha, v ktorého veríme. V tejto súvislosti sa osobitným spôsobom skláňame pred slovami nášho Pána: „Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé.“(Lk 6,29)

Tým, ktorí za nami prichádzajú so starou logikou odporu, odplaty, násilia, odpovedzme s novou, evanjeliovou logikou. Logikou Pána Ježiša, ktorú nám predstavil vo svojej reči na vrchu, keď hovoril o tom, kto je blahoslavený.⁴

Ak chceme počúvať, musíme sa teda stíšiť, musíme zostať ticho. Počúvať Pána Boha a počúvať našich bratov a sestry nie sú dva celkom odlišné spôsoby, ale je to v podstate jeden spôsob. Oba tieto spôsoby sú spojené. Kto nie je schopný byť pozorný a vnímavý, nie je pozorný a vnímavý ani voči Bohu a ani voči človeku.

Neschopnosť počúvať má často svoju príčinu v mylnej snahe okamžite reagovať. Ale práve naopak, najprv je potrebné čo najviac vnímať a porozumieť druhého. Nie je nevyhnutné hneď a vždy odpovedať v každej situácii a na každý problém, ale je potrebné vypočuť, snažiť sa porozumieť čo najlepšie a uvažovať na prednesenými slovami.

Pozornosť pri počúvaní si vyžaduje pokoru, úctu k osobe, ktorá hovorí, pričom počúvajúci v pokore vníma vyslovené formulácie a je otvorený pre Božiu pomoc. Vždy znova je potrebný určitý čas na to, aby sme sa pripravili na podnety Božieho Ducha Svätého, aby mohol v nás pôsobiť, aby nám umožnil zahliadnuť svetlo, ktoré môže účinne ožiariť temnotu našich problémov.

Tu sa otvára príležitosť, aby sme si uvedomili, že potrebujeme Božiu pomoc, príležitosť, aby sme o ňu prosili, aby sme na ňu čakali. Otázky a podnety, ktoré prichádzajú, môžu byť prejavom bolesti a dezorientácie, ale sú zároveň prejavom nádeje a dôvery, že niekto mi pomôže nájsť správnu cestu. Otázky a podnety, ktoré zaznievajú, odhaľujú vnútornú bolesť, únavu, úzkosť, ale zároveň vytvárajú príležitosť, aby sa tieto situácie premenili na chvíle modlitby, očakávanie, osvietenia.⁵

V našom osobnom rozhovore s Pánom by sme mohli skĺznuť do toho, že budeme hovoriť o sebe samých bez toho, aby sme Pána počúvali. Dostali by sme sa do situácie, že chceme akoby Pána ponížiť a podriadiť si ho nám samým bez toho, aby sme sa my v pokore otvorili pre Neho.

Svätý Jakub sa usiluje napomenúť celé spoločenstvo, aby si uvedomilo, aké je dôležité venovať pozornosť Božiemu slovu, úprimne sa ním vo svojom srdci zaoberať, lebo to je pravý základ každej skutočnej múdrosti a najdôležitejšia cesta k tomu, aby sa stali dospelými vo viere a aby sme boli aj skutočne pripravení a schopní počúvať pozorne našich bratov a sestry.

Prijať.

²¹ Preto odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.

Je zrejmé, že nestačí iba stíšiť sa, mlčať a ovládať svoje hnevlivé reakcie. Ak chceme Pánovo slovo prijať s poslušnosťou, miernosťou a pokorou a umožniť, aby v nás prinášalo ovocie, je potrebné, aby sme sa nechali očistiť od zla.

„V tichosti prijmite zasiate slovo“ znamená, že ho máme prijať v tichu svojho vnútra, že máme vytvoriť priestor pre Pánovo slovo, aby mohlo do nás vstúpiť. Aby sme to dosiahli, musíme niečo odobrať: v našom živote sme často ustarostený o iné veci a nemáme vo svojom vnútri miesto pre Pánovo slovo. Alebo aj keď počúvame Pánovo slovo a vstúpi do nášho vnútra, často je následne hneď vytlačené. Je potrebné vytvoriť priestor, ktorý je poddajný, ktorý sa nechá formovať tak, aby v ňom našiel domov ten, kto je pozývaný, čiže Pánovo slovo. Toto je prvý krok na ceste poslušnosti: prijať Pánovo slovo, otvoriť srdce, aby sa náš život stal „stanom“, príbytkom pre Pánovo slovo a zároveň, aby sme aj my boli v tomto domove prítomní, aby sme neboli niekde vonku.

Jeden duchovný spisovateľ (Jean Vanier) v tejto súvislosti spomína, že keď otvárame dvere svojho domova, znamená to, že otvárame svoje srdce a tým sa stávame zraniteľnými. Táto učenlivá a vzájomná otvorenosť prináša určité vyrušenie a zneisťuje. Keď sa otvárame, aby sme niekoho prijali, tým aj pripúšťame, že nás vyruší, že nás niečím zaťaží. Riskujeme, že nám odhalí niečo o nás samých a že nás bude podnecovať k duchovnému úsiliu. Prijatie je viac ako počúvanie.

Pánovo slovo musí byť vypočuté a musí byť prijaté, musíme sa Pánovmu slovu odovzdať bez toho, aby sme si sťažovali. Je to opak hnevu, nespokojnosti, ktoré nič dobré neprinášajú, ale zaťažujú život. Základom je milovať Pánovo slovo, ale ešte viac je dôležité nechať sa ním milovať a to takým spôsobom, že ho sprostredkujeme a odhalíme aj iným.

Konať.

Svätý Jakub smeruje k hlavnému posolstvu o zrelom veriacom kresťanovi, ktorý Pánovo slovo uskutočňuje. V našom texte je to opakovane vyjadrené: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. [...] Ale kto sa zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá, kto nie je zábudlivý poslucháč, ale uskutočňovateľ diela, ten bude blahoslavený pre svoje skutky.“ (v. 22,25).

Musíme konkrétnym spôsobom uskutočňovať to, čo sme počuli, čo sme prijali, čomu veríme. Lebo počúvať a nežiť je postoj pomýlených: tých, ktorí sa síce sami považujú za učeníkov, ale v skutočnosti ešte sa nimi nestali. Pripomeňme si to, čo povedal Pán Ježiš: „Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7, 21). Kto neplní jeho vôľu, dalo by sa povedať, že kto nepočúva Pánovo slovo, klame sám seba: myslí si, že je učeníkom, ale v skutočnosti Pána nenasleduje.

„Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je.“ (v. 23-24)

Ak by sme počúvali Pánovo slovo s povrchnou dušou, ak by sme mu venovali len chvíľku pozornosti, dojatia, to naisto nestačí, lebo potom sa všetko vráti ako predtým. Je potrebné prijímať, niesť, uskutočňovať Pánovo slovo tak, ako to robila Božia matka Panna Mária a tak, ako to robia tí, ktorí sú skutočne Pánovou rodinou, Pánovým spoločenstvom: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach je môj brat i sestra i matka.“ (Mt 12,50).

Meditatio

Všimnime si, ako nás pozýva Svätý Otec pápež František počúvať, prijať a konať:

„Zo stránok Biblie sa dozvedáme, že počúvanie má význam nielen ako akustický príjem, ale je esenciálne spojené aj s dialogickým vzťahom medzi Bohom a ľudstvom. „Šema Izrael - Počuj, Izrael“ (Dt 6, 4), ktorým začína prvé prikázanie Tóry, sa v Biblii neustále opakuje, až napokon svätý Pavol hovorí, že viera je z počutia (porov. Rim 10, 17). Iniciatívny je teda sám Boh, ktorý k nám hovorí a ktorému odpovedáme tým, že počúvame; no aj toto naše počúvanie sa v zásade deje z jeho milosti podobne, ako keď novorodenec reaguje na pohľad či hlas mamy a otca. Zdá sa, že spomedzi piatich zmyslov uprednostňuje Boh práve sluch. Možno preto, že je menej invazívny, diskrétnejší ako zrak, a teda necháva človeka slobodnejším.

Počúvanie zodpovedá pokornému štýlu Boha. Je to činnosť, ktorá dovoľuje Bohu zjavovať sa ako tomu, ktorý slovom vytvoril človeka na svoj obraz a ktorý ho počúva, uznávajúc ho za svojho partnera. Boh miluje človeka, a preto sa na neho obracia svojím slovom; preto „natŕča ucho“, aby ho počul.

Človek sa, naopak, usiluje vymaniť z tohto vzťahu, obracia sa Bohu chrbtom a „zakrýva si uši“, aby nemusel počúvať. Jeho odmietanie počúvať často končí agresivitou voči druhému, ako sa to stalo tým, čo počúvali diakona Štefana a zapchávali si uši, až sa napokon spoločne na neho vrhli (porov. Sk 7, 57).

Na jednej strane je tu teda Boh, ktorý sa stále zjavuje a nezištne sa dáva poznať, na druhej strane je tu človek, od ktorého sa požaduje, aby sa naladil na počúvanie a začal počúvať. Pán volá človeka výslovne k tomu, aby sa v spojenectve lásky s ním stal naplno tým, čím je: obrazom a podobou Boha v jeho schopnosti počúvať, prijímať, dávať priestor druhému. Počúvanie je v podstate jedným z rozmerov lásky.

Preto Ježiš pozýva svojich učeníkov, aby si overili kvalitu svojho počúvania „Dávajte teda pozor, ako počúvate“ (Lk 8, 18). Vyzýva ich k tomu po tom, ako im rozpovedal podobenstvo o rozsievačovi, a naznačuje im, že nestačí iba počúvať, ale treba to robiť správne. Len ten, kto prijme slovo do „dobrého a šľachetného srdca“ a verne ho zachováva, bude prinášať ovocie života a spásy (porov. Lk 8, 15). Iba ak venujeme pozornosť tomu, koho počúvame, čo počúvame a ako počúvame, môžeme rásť v umení komunikovať, ktorého jadrom nie je teória alebo technika, ale „schopnosť srdca umožňujúca blízkosť“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 171).

Všetci máme uši, no často ani ten, kto má perfektný sluch, nedokáže druhého počúvať. Ide o istú vnútornú hluchotu, horšiu ako je tá fyzická. Počúvanie sa totiž netýka len zmyslu počutého, ale celej osoby. Skutočným sídlom počúvania je srdce. Kráľ Šalamún, hoci bol mladý, sa prejavil ako múdry muž, lebo si od Pána žiadal, aby mu dal „pozorné srdce“ (1 Kr 3, 9). A sv. Augustín vyzýval k tomu, aby sme počúvali srdcom (corde audire) a vnímali slová nielen vonkajšími ušami, ale vnútorne, srdcom: „Nemajte srdce v ušiach, ale uši v srdci“⁶. Rovnako sv. František z Assisi vyzýval svojich bratov, aby „naklonili ucho srdca“

Preto keď sa snažíme o skutočnú komunikáciu, to prvé počúvanie, ktoré treba objaviť, je počúvanie seba samých, svojich najhlbších potrieb, tých, čo sú vpísané vnútri každého človeka. Treba vychádzať z počúvania toho, čo nás v stvorení zjednocuje: túžby byť vo vzťahu s inými a s Iným⁷.“ (pápež František, Posolstvo na 56. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov, 29. máj 2022).

Oratio

Pane, túžime byť vo vzťahu s inými a s Iným. Ten Iný, ktorý je menovaný samostatne, lebo ho chceme odlíšiť od iných ľudí, od našich ľudských bratov a sestier, si Ty, náš Pán.

Aké je to fascinujúce, keď si uvedomíme, že máme v sebe túžbu byť vo vzťahu s Pánom, naším Stvoriteľom. V tomto prípade už samotná túžba sama v sebe potvrdzuje, že sme boli aj obdarení schopnosťou byť vo vzťahu s naším Pánom, sme stvorení na jeho obraz a podobu (Gen 1,26-27).

Ďakujeme Ti, Pane, že nám dávaš poznať, aké nevyhnutné je pre nás, aby sme túžbu po vzťahu uskutočňovali počúvaním, pozorným vnímaním toho, čo Ty nám v tichu srdca vnukáš na základe posvätných textov Svätého písma a aby sme počúvali a pozorne vnímali, čo nám hovoria naši ľudskí bratia a sestry.

Priznávame, že jedným z prejavov nášho sebectva je uzavretie sa v srdci voči Božím slovám a slovám našich bratov a sestier.

Pýtame sa Ťa, Pane, ktorý si naším Božím lekárom, ako je to so sluchom nášho srdca? Do akej miery sme schopní počúvať? Aké liečenie nám odporúčaš? Aký liek máme užívať, aby sme sa obnovili a posilnili v schopnosti vnímavo počúvať? Pane, daruj nám silu, aby sme aspoň niečo porozumeli z Tvojej diagnózy, aby sme teda aspoň trochu boli vnímaví na Tvoj tichý hlas v našom svedomí.

Contemplatio

Semeno, „ktoré padlo do dobrej zeme, to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu.“

(Lk 8,15)

__________

¹ “Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda?

² „Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom.“

³ „a keď poznali milosť, ktorú som dostal, Jakub, Kéfas a Ján, ktorých pokladali za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na znak spoločenstva, že my pôjdeme medzi pohanov a oni medzi obrezaných.

⁴ porov. Mt 5,3-12: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.”

⁵ M. Delpini, Infonda Dio sapienza nel cuore, ITL-Centro Ambrosiano, Milano 2020, pp. 19.21-22.

⁶ «Nolite habere cor in auribus, sed aures in corde» In: Sermo 380, 1: Nuova Biblioteca Agostiniana 34, 568.

⁷ Lettera a tutto l’Ordine: Fonti Francescane, 216.