Byť spoločníkmi na ceste (Lk 24,13-25).

Lectio divina biblického úryvku Kráčať ako kráčal on (porov. 1 Jn 2,6) z cyklu Biblické impulzy pre naše spoločné kráčanie v Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. októbra 2022.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (49,8MB)

Modlitba

Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene.
Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc.
Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať.
Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok.
Nech nás nezvedie nevedomosť.
Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom.
Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života.
O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Naše dnešné modlitbové stretnutie má názov: „Byť spoločníkmi na ceste s doplnkom kráčať, ako kráčal on.“ Dá sa vyrozumieť, že druhá formulácia „kráčať, ako kráčal on“ sa vzťahuje na nášho Pána. Prvá časť názvu hovorí o ceste.

V knihe Skutkov apoštolov sa opakovane nazýva rodiace sa kresťanské spoločenstvo výrazom „cesta“. Prenasledovateľ prvotnej Cirkvi Šavol chcel priviesť z Damasku do Jeruzalema v putách mužov a ženy, označených ako stúpencov Cesty (Sk 9,2)¹; Apollo, pomocník apoštola Pavla, je predstavený ako ten, čo je poučený o Pánovej ceste (Sk 18,25)² a aj rímsky správca provincie Felix, označuje spoločenstvo prvotnej Cirkvi ako Cestu (Sk 24,22)³.

Prví kresťania si boli vedomí, že našli pravú cestu, ktorá dovtedy nebola zjavná (Hebr 9,8⁴) a že touto cestou nie je viac židovský náboženský Zákon, ale tou cestou je osoba, Ježiš Kristus (Jn 14,6⁵).

Sebapoznanie nasledovníkov Pána Ježiša sa uskutočňuje cez obraz cesty, na ktorej kráčame spoločne a chceme kráčať tak, ako kráča náš Pán.

Všetky tieto skutočnosti sú veľmi hlbokým spôsobom vyjadrené v posolstve z 24. kapitola evanjelia svätého Lukáša, ktoré je východiskom našej dnešnej modlitby.

Započúvajme sa teraz do posvätného textu veršov 13-35:

Lectio

Lk 24,13-25

¹³ V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, ¹⁴ a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo.
¹⁵ Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. ¹⁶ Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali.
¹⁷ I spýtal sa ich: "O čom sa to cestou zhovárate?"
Zastavili sa zronení ¹⁸ a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: "Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?" ¹⁹ On im povedal: "A čo?"
Oni mu vraveli: "No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ²⁰ ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. ²¹ A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. ²² Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, ²³ a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. ²⁴ Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli."
²⁵ On im povedal: "Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! ²⁶ Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?"
²⁷ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.
²⁸ Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. ²⁹ Ale oni naň naliehali: "Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!" Vošiel teda a zostal s nimi.
³⁰ A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. ³¹ Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.
³² Tu si povedali: "Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?"
³³ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi ³⁴ a tí im povedali: "Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi." ³⁵ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Kontext úryvku

Tento úryvok z 24. kapitoly evanjelia svätého Lukáša je predovšetkým posolstvom o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša, ale jedinečným spôsobom sprítomňuje aj našu spoločnú cestu.

Všimnime si najprv podrobnejšie posvätný text.

V úvode sa dozvedáme, že “dvaja z nich” (v. 13) sa vydali na cestu. Sú to dvaja učeníci Pána Ježiša a patrili v tej chvíli medzi tých, ktorí nevedeli správne porozumieť správu o prázdnom hrobe, ktorú im priniesli ženy. Skupina Pánových učeníkov sa rozpadla. Peter sa vrátil do svojho domova, títo dvaja učeníci sa tiež vracajú do svojho bydliska, do svojho bývalého života. Neprítomnosť Pána a učiteľa spôsobila, že stratili dôvod byť spolu. Sú sklamaní a odchádzajú každý inam.

Keď mali svojho učiteľa Ježiša medzi sebou, nasledovali ho na ceste do Jeruzalema. Teraz sa od Jeruzalema odvracajú, nechávajú ho za chrbátom.

Boli však spolu dvaja a rozprávali sa (v. 14). Kráčajú a hovoria medzi sebou. Keď ich však osloví Ježiš, ktorého ešte nevládali spoznať, zastavili sa (v.17).

Dá sa povedať, že vzkriesený Pán sa priblížil (v. 15) k dvom učeníkom na spôsob Samaritána, ako je opísaný v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,34)⁶. Je to prvé veľkonočné gesto Ježiša. Vzkriesený Pán sa vydáva na cesty s ľuďmi. Je im blízko, ale najprv je vnímaný ako cudzinec. Hľadeli na neho svojimi telesnými očami, ale nedostatok viery im bráni spoznať ho. Oni rozprávajú o Ježišovi a jeho osude, ale až keď začal sám Pán rozprávať im o sebe, vtedy sa im postupne odhaľoval význam všetkých udalostí, ktoré prežili v Jeruzaleme. Bez viery je pohľad na svet a ľudské jestvovanie zahmlený. Počúvanie Slova s vierou preniká do srdca a umožňuje spoznať Zmŕtvychvstalého.

V rozhovore prebral iniciatívu Pán Ježiš preto, aby mu učeníci umožnili dostať sa k ich srdcu. Kládol im otázky, aby oni mohli rozpovedať svoju bolesť a sklamanie. Chcel počuť, ako mu opíšu svoju vnútornú situáciu a svoje chápanie udalostí.

Svätopisec predstavil jedného z učeníkov aj menom. Je spomenutý Kleopas. Tento muž bol iste známy pre spoločenstvá prvých kresťanov. Evanjelista svätý Lukáš tým, že spomenul meno učeníka Kleopas, poskytol svojim súčasníkom preveriteľný historický odkaz na jeho príbeh. Druhý učeník je anonymný: môže to byť diskrétna výzva pre čitateľa, aby sa postavil na jeho miesto. Svätopisec opisuje Pána, ako ho prekvapila nechápavosť učeníkov ohľadom toho, čo sa stalo v Jeruzaleme. Učeníci boli zasa prekvapení, že ich spolupútnik nevie, čo sa stalo. A tak, hoci boli pri sebe blízko, je tu vyjadrená duchovná vzdialenosť, ktorá v tej chvíli bola medzi Pánom a učeníkmi.

Učeníci opísali nakrátko hlavné časti Ježišovho pozemského života. Následne však vyjadrujú svoje sklamanie. “My sme dúfali, že on vykúpi Izrael.” (v. 21).

Starozákonní proroci predstavovali Mesiáša ako osloboditeľa Izraela, nového Mojžiša (nazývaného „osloboditeľ“ v Skutkoch apoštolov⁷). Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, spieval o oslobodení čiže vykúpení Izraela⁸ a Pán Ježiš oznámil blízkosť oslobodenia⁹. Učeníci boli teda presvedčení, že Ježiš je Mesiáš, ale stratou fyzickej blízkosti svojho Majstra stratili nádej.

Nesprávne chápali uplynutie troch dní. Židia považovali človeka za skutočne mŕtveho po troch dňoch: toto chápanie potvrdzuje napríklad aj prípad Lazara, ktorý bol už štyri dni v hrobe¹⁰. Zdá sa, že bolesť učeníkov bola taká veľká, že žiadnu nádej im nepriniesla ani správa, že na tretí deň bol hrob prázdny.

Učeníci priznali, že počuli o zjavení anjelov a o posolstve, že Pán žije. Ale ich pochybnosti a sklamanie boli veľké a to všetko nevyvolalo v nich iskru nádeje. Slová žien pokladali za málo vierohodné a neoveriteľné.

Skutočnosť prázdneho hrobu akoby prehliadali. A Kleopas, vo svojej reči, nespomenul túto závažnú skutočnosť. Nespomenul ani pokyny, ktoré dostali ženy od Vzkrieseného a ktoré potom ženy odovzdali učeníkom, aby si spomenuli na Ježišove slová. Ak teda Kleopas nepripísal hodnotu odkazu Vzkrieseného, tak v tejto chvíli ešte stále nemohol mať schopnosť rozoznať totožnosť osoby, ktorá ich sprevádzala na ceste. Ale bol to sám Ježiš, ktorý im pripomenul svoje slová.

Kleopas a druhý učeník sa divili nad nevedomosťou spolupútnika, Pán im vytkol nechápavosť a ťarbavosť srdca. Učeníci sa síce odvolávali na Písmo a dúfali v Mesiáša Osloboditeľa. Zanedbali však ďalší rozmer Mesiáša a oslobodenia: mali prijať celé učenie prorokov a zistiť, že Mesiáš musel vytrpieť všetko, čo vytrpel Ježiš. Bolo potrebné mať kľúč Svätého Písma v jeho celistvosti, aby odomkli tajomstvo a aby pochopili, čo ženy hovorili, čo Ježiš ohlasoval pred Veľkou nocou a čo sa im teraz chystal pripomenúť.

Ježišove slová, ktoré si ženy pamätali a na ktoré učeníci zabudli, odkazujú na Božie slovo obsiahnuté v Písme. Ježiš ich dvom učeníkom pripomenul a odhalil im cesty svojho poslania. To je dôvod, prečo je Sväté Písmo nevyhnutné na pochopenie Mesiáša.

Obaja učeníci sú pozvaní, aby spoznali Mesiáša vo svojom spolucestujúcom, pretože im hovorí, že napĺňa celé Písmo. Otvára im Knihu dovtedy pre nich zapečatenú. Ale ešte nezistili totožnosť medzi ich neobvyklým spolupútnikom a Ježišom, ich Majstrom, ktorého videli zomierať na kríži a ktorý bol pochovaný.

Spoločné kráčania a rozhovor vytvorili vzťah, ktorý je charakterizovaný slovami: “či nám nehorelo srdce” (v. 32). Nadobudli vzťah, a preto pozvali spolupútnika k sebe a Ježiš pozvanie prijal. Delil sa s nimi o slovo a bude sa s nimi deliť o chlieb.

Zmŕtvychvstalý Ježiš tak znovu nadviazal komunikáciu so svojimi učeníkmi. Viedol rozhovor na ceste, potom predsedal stolovaniu.

A akonáhle sa pri lámaní chleba celkom prebudila schopnosť učeníkov veriť a spoznali prítomnosť vzkrieseného Pána, evanjelista následne prináša posolstvo, že „on im zmizol“. Je zrejmé, že tu sa pre budúcnosť zvestuje viditeľná prítomnosť Pána v znamení Eucharistického chleba.

Srdcia oboch učeníkov sa rozhoreli vierou, nádejou a láskou. Rozhodli sa hneď vrátiť (v. 33). Kleopas a priateľ si nechcú nechať radostnú zvesť o vzkriesenom Pánovi pre seba. Ale Pán ich na ceste k apoštolom predišiel: zjavil sa Šimonovi. Skupina, ktorá sa rozpadla kvôli beznádeji, sa znovu spája vo viere vo vzkrieseného Ježiša. Zdieľaním tohto poznania sa vzájomne spoznávajú nanovo ako učeníci Ježiša, vzkrieseného Pána.

Meditatio

Všimnime si teraz slová emeritného pápeža Benedikta XVI.:

„Rozprávanie o emauzských učeníkoch opisuje celé toto spoločné putovanie, zhováranie a hľadanie ako proces, pri ktorom sa v kráčaní s Ježišom postupne rozjasňuje temnota v duši (porov. v. 15). Ukazuje sa pri ňom, že Mojžiš a Proroci čiže „celé Písmo“ – hovorili o udalostiach tohto umučenia (porov. v. 26-27). To, čo sa zdalo „absurdným“, sa teraz odhaľuje v celom svojom hlbokom význame. V zdanlivo nezmyselnej udalosti sa pravdivo ukázal skutočný zmysel ľudského putovania, zmysel v nej zvíťazil nad mocou zla a deštrukcie.

To, čo je tu opísané ako dlhý rozhovor Ježiša s dvoma učeníkmi, korešponduje s procesom hľadania a dozrievania v rodiacej sa Cirkvi. Vo svetle zmŕtvychvstania, vo svetle nového spoločného putovania s Pánom sa jeho učeníci museli naučiť čítať Starý zákon novým spôsobom: „S tým, že Mesiáš skončí na kríži, predsa nikto nerátal. Alebo sa dovtedy príslušné narážky vo Svätom písme len prehliadali?“ (Reiser, Bibelkritik – Biblická kritika, s. 332) Nebolo to tak, že by slová Písma podnietili opisovanie faktov, ale pôvodne nezrozumiteľné fakty viedli k novému porozumeniu Písma.

Takto nájdený súzvuk faktov a slov nepredstavuje iba základnú štruktúru správ o umučení (a evanjelií ako takých), ale je nosným prvkom samotnej kresťanskej viery. Bez neho by nebolo možné porozumieť vzniku Cirkvi, ktorej posolstvo nadobudlo a ďalej nadobúda svoju dôveryhodnosť a historickú relevantnosť iba vďaka tomuto prelínaniu zmyslu a histórie. Kde sa vytráca táto súvislosť, vytráca sa i základná štruktúra samotnej kresťanskej viery.“ (J. Ratzinger, Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, 2. diel, Trnava 2011, str. 199-200)

Prelínanie zmyslu a histórie sa iným spôsobom dá vyjadriť aj ako dôvera, že dejiny nie sú nezmyselné. Udalosti, ktoré prežívame, čiže naše jednotlivé osobné dejiny, alebo udalosti, ktoré prežívame ako celá spoločnosť, čiže naša súčasnosť, ktorá sa stane históriou, vieme správne porozumieť, uvedomiť si ich zmysel. Ten zmysel môžeme porozumieť v trpezlivom a skromnom opakovanom rozmýšľaní nad udalosťami nášho života spolu so vzkrieseným Pánom, čiže prostredníctvom Svätého Písma.

Uvažovanie nad svojím životom vo svetle Božieho slova Vzkrieseného Pána je vlastne opakované úsilie „kráčať, ako kráčal on“ náš Pán, že ho berieme za spoločníka na našej ceste. Našimi spoločníkmi sú iste aj naši bratia a sestry, ktorí sa usilujú o to isté a s ktorými zdieľame naše otázky, úzkosti, naše hľadanie, čiže keď uskutočňujeme spoločné putovanie, zhováranie a hľadanie ako proces, pri ktorom sa v kráčaní s Ježišom postupne rozjasňuje temnota v duši.

Svätý Otec František v tejto súvislosti v apoštolskej exhortácii Radosť evanjelia uvádza: „V Božej prítomnosti, pri pokojnom čítaní textu, je dobré pýtať sa napríklad aj takto: Pane, čo mi hovorí tento text? Čo chceš týmto posolstvom zmeniť v mojom živote? Čo mi vadí v tomto texte? Prečo ma toto nezaujíma? Alebo: Čo sa mi páči na tomto slove a čo je pre mňa povzbudzujúce? Čo ma priťahuje? Prečo ma to priťahuje? Keď sa snažíme počúvať Pána, je normálne, že prichádzajú pokušenia. Jedným z nich je prepadnúť pocitu znechutenosti alebo stiesnenosti a uzatvoriť sa; ďalším veľmi častým pokušením je začať rozmýšľať nad tým, čo daný text hovorí druhým, aby sme ho nemuseli aplikovať na náš vlastný život. Stáva sa tiež, že človek začne hľadať výhovorky, ktoré mu umožnia zriediť špecifické posolstvo daného textu. Niekedy sa nám zdá, že Boh od nás vyžaduje príliš veľké rozhodnutia, ktoré ešte nedokážeme učiniť. To mnohým berie radosť zo stretnutia so Slovom; zabúda sa však na to, že nik nie je trpezlivejší ako Boh Otec a nik nevie chápať a čakať lepšie ako práve on. On nás neustále pozýva urobiť krok dopredu, ale nevyžaduje hneď úplnú odpoveď, ak sme ešte neprešli cestu, ktorá takúto odpoveď umožňuje. Jednoducho túži po tom, aby sme s úprimnosťou pozerali na náš život a bez pretvárky mu ho predkladali pred jeho oči; aby sme boli ochotní ďalej rásť a prosili ho o to, čo ešte sami nedokážeme dosiahnuť.“ (pápež František, Radosť evanjelia, č. 153)

Oratio

Pane, v Cirkvi a v spoločnosti ideme bok po boku po rovnakej ceste s mnohými našimi ľudskými bratmi a sestrami.

Tá cesta je rovnaká v zmysle, že je to cesta nás všetkých jednotlivo a nás všetkých ako spoločnosti. Je to naša životná cesta, cesta jednotlivca a cesta spoločnosti.

Ďakujeme Ti za tých našich bratov a sestry, ktorí sa nami kráčajú spoločne. Je možné ísť po rovnakej ceste a nemusí to byť vždy spoločné kráčanie.

Tí, ktorí s nami kráčajú spoločne, kráčajú s nami spoločne vo viere alebo spoločne v úprimnom hľadaní pravdy.

Ďakujeme Ti aj za našich ľudských bratov a sestry, ktorí nie sú pokrstení, ale sú nám príkladom v úprimnom hľadaní pravdy a konaní dobra.

Ďakujeme Ti za našich bratov a sestry vo viere, ktorí chcú s nami kráčať spoločne. Dávaš im silu, aby ich naša ľudská nedokonalosť neodradila, aby vládali byť otvorení, vnímaví a trpezliví.

Pomôž nám, aby sme sa vždy pýtali, prečo niektorí s nami nekráčajú. Aby sme sa vždy kajúcne pýtali, koho úmyselne ponechávame na okraji a neprijímame ho do spoločenstva.

Naša schopnosť kráčať spoločne je založená na našej pokornej túžbe kráčať, ako kráčaš Ty, Pane.

A tak si môžeme spolu so svätým Tomášom Akvinským uvedomiť:

„Ak sa teda pýtaš, kadiaľ máš ísť, prijmi Krista, lebo on je cesta: „Toto je cesta, kráčajte po nej.“ (Iz 30,21) Aj Augustín hovorí: „Kráčaj cez človeka a prídeš k Bohu.“¹¹ A lepšie je krívať po ceste, ako kráčať veľkými krokmi mimo cesty. Lebo ten, kto kríva po ceste, aj keď slabo napreduje, blíži sa k cieľu. Kto však kráča mimo cesty, čím rýchlejšie beží, tým viac sa vzďaľuje od cieľa.

Ak sa pýtaš, kam máš ísť, primkni sa ku Kristovi, lebo on je pravda, ku ktorej túžime dospieť: „Moje ústa budú vravieť pravdu.“ (Prís 8,7) Ak sa pýtaš, kde máš zotrvať, primkni sa ku Kristovi, lebo on je život: „Kto mňa nájde, nájde život a dosiahne spásu u Pána.“ (Prís 8,35)

Primkni sa teda ku Kristovi, ak chceš byť istý, a nebudeš môcť zablúdiť, lebo on je cesta. Preto tí, čo sa primknú k nemu, nekráčajú po neschodnej, ale po rovnej ceste. Ani sa nemôže pomýliť, lebo on je pravda a učí plnej pravde, veď povedal: „Na to som sa narodil a na to som prišiel, aby som vydal svedectvo pravde.“ (Jn 18,37) A nemôže byť ani zmätený, lebo on je život a dáva život, ako hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) (Z Výkladu Jánovho evanjelia od svätého Tomáša Akvinského, Cap. 14, lect. 2)

Contemplatio

„Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce.“

(Ž 37,4)

alebo

„Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište.“

(Ž 62,9)

__________

¹ Sk 9,2: [Šavol] „vyžiadal si od neho listy pre synagógy v Damasku, aby mohol stúpencov tejto Cesty, mužov i ženy, ak tam dajakých nájde, v putách priviesť do Jeruzalema.“

² Sk 18,25: [Apollo] „Bol poučený o Pánovej ceste a so zápalom ducha hovoril a správne učil o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst.“

³ Sk 24,22: [Vladár] „Félix dobre vedel o tejto Ceste a odročil ich. Povedal: "Keď príde veliteľ Lyziáš, posúdim váš spor."

⁴ Hebr 9,8: „Tým Duch Svätý naznačuje, že kým stojí prvý stánok, cesta do svätyne ešte nie je zjavná.”

⁵ Jn 14,6: „Ježiš mu odpovedal: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.”

⁶ Lk 10,34: „Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň.

⁷ Sk 7,35: “Tohto Mojžiša, ktorého odmietli, keď povedali: »Kto ťa ustanovil za knieža a sudcu?!«, toho Boh poslal ako knieža a vysloboditeľa s mocou anjela, čo sa mu zjavil v kríku.”

⁸ Lk 1,68: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud.“

⁹ Lk 21,28: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“

¹⁰ Jn 11,39: „Ježiš povedal: "Odvaľte kameň!" Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: "Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe."

¹¹ Sv. Augustín, De civitate Dei, XI,2.