Utrpenie v perspektíve lásky (Jn 13,1-20;19,16-37)

Lectio divina úryvku z Evabjelia podľa Jána Je dokonané (Jn 19,30) z cyklu Sväté písmo pred otázkou utrpenia a bolesti.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. júna 2022.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (63,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Salvifici doloris napísal: „Keď uvažujeme o svete utrpenia v jeho osobnom a zároveň kolektívnom rozmere, nemôžeme neuvažovať o skutočnosti, že v určitých obdobiach a okolnostiach ľudského jestvovania zvláštnym spôsobom mohutnie. Stáva sa to napríklad v prípadoch prírodných pohrôm, hromadných nákaz, katastrof a rozvratov, [...].“ (porov. sv. Ján Pavol II., apoštolský list Salvifici doloris, bod 8).

Aj my si uvedomujeme, že slovami svätého pápeža prežívame obdobie a okolnosti, keď svet utrpenia v nás a okolo nás, svet utrpenia v jeho osobnom a zároveň kolektívnom rozmere mohutnie a naliehavejšie vystupujú pred nás otázky o príčine, o dôvode a zároveň o cieli a napokon o zmysle utrpenia.

A tak sme počas 14. ročníka modlitbových stretnutí spôsobom „lectio divina“ kráčali s duchovným pohľadom obráteným k Božiemu slovu Svätého písma a uvažovali nad posolstvom Svätého písma o utrpení z hľadiska ľudských previnení, o utrpení ako súčasti Božieho plánu, o jeho výchovnom zmysle, o ceste k väčšej múdrosti cez utrpenie.

Naše dnešné stretnutie budeme venovať téme utrpenia z hľadiska lásky tak, ako sa nám sprítomňuje v živote a predovšetkým utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní nášho Pána Ježiša Krista.

Božie zjavenie v Starom zákone smerovalo k svojmu najvyššiemu posolstvu o utrpení spojenom s láskou. Dnes sa budeme venovať v podstate dvom úryvkom z evanjelia svätého Jána a to z 13. kapitoly, kde sa hovorí o umývaní nôh učeníkom v rámci Poslednej večere a potom z 19. kapitoly, kde nám svätý Ján vydáva svedectvo o utrpení a smrti Pána Ježiša.

Obráťme pozornosť na posvätné texty:

Lectio

Jn 13,1-20

¹ Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. ² Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, ³ Ježiš vo vedomí, že mu dal Otec do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, ⁴ vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. ⁵ Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný. ⁶ Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: "Pane, ty mi chceš umývať nohy?" ⁷ Ježiš mu odpovedal: "Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš." ⁸ Peter mu povedal: "Nikdy mi nebudeš umývať nohy!" Ježiš mu odpovedal: "Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou." ⁹ Šimon Peter mu vravel: "Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!" ¹⁰ Ježiš mu na to: "Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci." ¹¹ Vedel totiž, kto ho zradí, - preto povedal: "Nie všetci ste čistí."
¹² Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: "Chápete, čo som vám urobil? ¹³ Vy ma oslovujete: »Učiteľ« a: »Pane« a dobre hovoríte, lebo to som. ¹⁴ Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. ¹⁵ Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. ¹⁶ Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. ¹⁷ Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte. ¹⁸ Nehovorím o vás všetkých. Ja viem, koho som si vyvolil, ale má sa splniť Písmo: »Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu.« ¹⁹ Hovorím vám to už teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane, že Ja Som. ²⁰ Veru, veru, hovorím vám: »Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.«"

Jn 19,16-37

¹⁶ Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša.
¹⁷ Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. ¹⁸ Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. ¹⁹ Pilát vyhotovil aj nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo tam napísané: "Ježiš Nazaretský, židovský kráľ." ²⁰ Tento nápis čítalo mnoho Židov, lebo miesto, kde Ježiša ukrižovali, bolo blízko mesta; a bol napísaný po hebrejsky, latinsky a grécky. ²¹ Židovskí veľkňazi povedali Pilátovi: "Nepíš: Židovský kráľ, ale: On povedal: »Som židovský kráľ.«" ²² Pilát odpovedal: "Čo som napísal, to som napísal."
²³ Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. ²⁴ Preto si medzi sebou povedali: "Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!" Aby sa splnilo Písmo: "Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós." A vojaci to tak urobili.
²⁵ Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. ²⁶ Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: "Žena, hľa, tvoj syn!" ²⁷ Potom povedal učeníkovi: "Hľa, tvoja matka!" A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. ²⁸ Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: "Žíznim." ²⁹ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. ³⁰ Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: "Je dokonané." Naklonil hlavu a odovzdal ducha. ³¹ Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. ³² Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. ³³ No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ³⁴ ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. ³⁵ A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. ³⁶ Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: "Kosť mu nebude zlomená." ³⁷ A na inom mieste Písmo hovorí: "Uvidia, koho prebodli."

Kontext úryvku

Úryvok začína slovami: “Bolo pred Veľkou nocou.” Na prvý pohľad sa zdá, že je to časový údaj, ale ide skôr o vyjadrenie, ktoré oznamuje duchovné posolstvo, že sa začína skutočná Veľká noc záchrany ľudstva.

Posvätný autor poukazuje na vedomosť Pána Ježiša o tom, čo bude nasledovať. Podčiarkuje teda, že Ježiš nebol dajakým nešťastníkom, ktorý nevedomky padol do problémov, ale práve naopak, uvedomele smeruje k naplneniu svojho pozemského života a slobodne si volí uskutočniť Boží plán.

V posvätnom texte je slávnostným spôsobom oznamené, že Ježiš miluje svojich a že ich miluje do krajnosti. Ide o lásku do krajnosti v zmysle duchovnom, v zmysle ochoty priniesť najvyššie obete pre túto lásku. Táto láska do krajnosti sa prejavila už v umývaní nôh učeníkom, ktoré sa uskutočnilo pri slávnostnej večeri na oslavu židovskej veľkej noci.

K židovským tradíciám oslavy židovského veľkej noci patrilo, že najváženejší člen spoločenstva pri stole sa mal pomodliť ďakovnú modlitbu. Najmladší člen spoločenstva alebo rodinný služobník mal zasa úlohu, aby tomu najváženejšiemu predtým priniesol nádobu, aby si umyl ruky.

Pán Ježiš toto umývanie pozmenil dvomi spôsobmi: najprv pozmenil úlohy, lebo umývanie prevzal on a druhú zmenu urobil tým, že neumýval ruky, ale umýval nohy.

Evanjelista pripomenul, že Pán Ježiš “zobliekol si odev”, aby sa pripravil na umývanie nôh. Šaty sú znakom dôstojnosti. Človek bez šiat je vystavený nebezpečenstvu zneváženia. Otroci mali na sebe iba najnutnejšie oblečenie, aby mohli čo najlepšie vykonať svoju prácu.

Pán Ježiš odložil svoje šaty, aby vykonal službu otroka a aby anticipoval poníženie, ktorého sa mu dostane v nasledujúci deň. To odloženie šiat anticipuje jeho poníženie v utrpení. Keď sa pri umývaní nôh spomína, že odložil šaty a potom, že si naspäť “obliekol odev” (Jn 12,13), posvätný text zahrnuto poukazuje na skutočnosti, že Pán “obetoval svoj život” a potom si ho znova vzal (Jn 10,18)¹. Táto situácia vyjadruje to, čo je v hymne v Liste Filipanom: “ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.” (Flp 2,7)

Slová apoštola Petra: “Pane, ty mi chceš umývať nohy?” zdôrazňujú momentálnu duchovnú vzdialenosť, ktorá je medzi Pánom a jeho učeníkom. Pán Ježiš však povedal Petrovi: “neskôr pochopíš.” Nejde však iba o dajakú chvíľku, to “neskôr” sa vzťahuje až na čas po vzkriesení a po zoslaní Ducha Svätého.

Jestvujú dve etapy, ktoré vedú k duchovnému pochopeniu, čiže k viere: prvou sú skutky a slová Pána Ježiša a potom je tu pomazanie Duchom Svätým, ktoré po Veľkej noci bude učeníkom pomáhať, aby si pripomínali, čo Pán povedal a urobil a aby aj vždy viac chápali, čo Pán povedal a urobil.

Všimnime si ďalšie vyjadrenie Pána Ježiša, keď povedal: “A vy ste čistí”. Niektorí starobylí exegéti vysvetľovali umývanie nôh ako obrad sviatosti zmierenia, ktorá prináša odpustenie hriechov a ktorú prijali apoštoli pred Eucharistiou. Pán Ježiš však stavia do protikladu “kúpanie” a “umytie” jednej časti tela. Tu nejde o obrad očisťovania. Učeníci sú čistí prostredníctvom viery v Pána Ježiša, lebo počúvajú Pánove slová (Jn 15,3)², hoci ich viera je ešte nedokonalá. Poznámka Pána Ježiša, že “nie všetci ste čistí”, potvrdzuje poznanie Pána Ježiša o Judášovom myslení a konaní a vnáša do celej situácia poukaz na zlo zrady. „Nie všetci ste čistí“, potvrdzuje Pánovu vedomosť o Judášovej zrade.

Vo vyjadrení, “Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám,” sa nachádza kontrast vytvorený tým, že Pán a Učiteľ koná službu otroka. Apoštol Pavol to vyjadril slovami: “On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,” (Flp 2,6).

Ale nasledujú Pánove slová: “aj vy si máte jeden druhému nohy umývať.” (Jn 13,14), ktoré zaväzujú učeníkov, aby nasledovali príklad poníženia sa svojho Pána, čo vyjadril svätý apoštol Pavol slovami: “Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš” (Flp 2,5).

Tak ako “ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých." (Mk 10,45), aj Pánovi učeníci musia v láske konať službu svojim bratom a sestrám.

A teraz sa venujme druhému posvätnému textu, ktorý začína slovami: “Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali.”

Evanjelista svätý Ján podobne ako evanjelista svätý Lukáš nespomínajú rozsudok smrti. Skôr poukazujú na to, že Pilát kapituloval pred neústupnou nenávisťou židovských náboženských predstaviteľov. A tak Pán je vydaný z ruky do ruky, Judáš ho vydáva vojakom (Jn 18,2), vojaci ho odvádzajú k Annášovi (Jn 18,13), Annáš ho necháva odviesť ku Kajfášovi (Jn 18,24), od Kajfáša ho odviedli k Pilátovi (Jn 18,28), Pilát ho vydáva vojakom (Jn 19,1) a tí ho vydávajú Židom.

Pán bol ukrižovaný uprostred dvoch iných odsúdených. Evanjelista svätý Ján pripomína túto okolnosť, aby vyjadril duchovné posolstvo, že miesto ukrižovania Golgota je vlastne Pánovým trónom, z ktorého spravuje svoj vykúpený ľud. Tí dvaja napravo a naľavo sú akoby Pánovým sprievodom. Svätý Ján ich neoznačuje ako zbojníkov a nespomína ani výsmech ľudí, ale sústreďuje sa na nápis na kríži.

“Pilát vyhotovil aj nápis […]: "Ježiš Nazaretský, židovský kráľ." Tento nápis čítalo mnoho Židov, […] bol napísaný po hebrejsky, latinsky a grécky. Židovskí veľkňazi povedali Pilátovi: "Nepíš: Židovský kráľ, ale: On povedal: »Som židovský kráľ.«" Pilát odpovedal: "Čo som napísal, to som napísal."

Je pravdepodobné, že Pilát nechal vyhotoviť nápis, aby sa vysmial zo židovských náboženských predstaviteľov. V podstate však Pilát nevedomky vyjadruje Božiu pravdu a robí to na verejnosti, keď označuje Pána za kráľa.

Poznámka o tom, že mnohí čítali nápis na kríži, je odôvodnená tým, že návršie, na ktorom bol ukrižovaný Pán Ježiš bolo blízko mesta Jeruzalema a v tom čase z dôvodu židovských Veľkonočných sviatkov prichádzalo do Jeruzalema veľké množstvo pútnikov a mali možnosť čítať v troch rečiach svedectvo o Ježišovi Kráľovi. Ide teda v konečnom dôsledku o verejné svedectvo o Pánovom kráľovskom postavení, a preto bolo pochopiteľné, že židovskí náboženskí predstavitelia sa pokúšali dosiahnuť zmenu nápisu.

Pilát, ktorý predtým ustúpil tlaku židovských náboženských predstaviteľov, chce im ukázať svoju moc a teraz neustúpil ich požiadavke. Dá sa však povedať, že aj v tom je pozoruhodné naplnenie Božej vôle, lebo nápis hlása definitívnu a neodvolateľnú pravdu. „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.“

Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: "Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!" Aby sa splnilo Písmo: "Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós." A vojaci to tak urobili. Evanjelista svätý Ján poukazuje na žalm 22, “delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós” (Ž 22,19), v ktorom sa zásadným spôsobom predpovedá utrpenie. Slová žalmu sa doslova naplnili.

Následne je pozornosť upriamená na Ježišovu matku a učeníka, ktorého miloval, ako stoja pri Pánovom kríži. Evanjelista nespomína Pánovo utrpenie ani fyzické a ani duchovné. Jeho zámerom je zdôrazniť, ako Pán stále ovláda situáciu a teraz prichádza s rozhodnutím, že zrovnoprávni jeho vzťah s matkou so vzťahom medzi matkou a svojím učeníkom.

Už v Káne Galilejskej Pán Ježiš oslovil svoju matku ako “žena”. Podľa duchovného chápania Cirkvi je dôležité to, že je rovnaké oslovenie vo chvíli začiatku verejnej činnosti a prvého zázraku Pánovho a vo chvíli zomierania na kríži, lebo keď Mária Ježišova matka dostáva za syna milovaného učeníka, tým dostáva za synov a dcéry všetkých Pánových učeníkov a tým podľa evanjelia svätého Ján sa rodí spoločenstvo Cirkvi, ktorého je Mária, „žena“ alebo „nevesta“, jedinečnou predstaviteľkou.

Slová Pána Ježiša “žížnim” v posledných chvíľach jeho pozemského života na jednej strane môžu vyjadrovať jeden rozmer Pánovho utrpenia, ale v duchovnom chápaní nás vedú k uvedomeniu si toho, čo je napísané v žalme: “Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?” (Ž 42,3) Pán „žíznil“ vo svojej ľudskej prirodzenosti prísť k Bohu Otcovi.

Pánove slová: “Je dokonané.” vyjadrujú, že naplnil Otcovu vôľu a Písmo do posledného písmena (Mt 5,18)³ Aj v slovách, že Pán “odovzdal ducha” sa vyjadruje, že jeho zomieranie a smrť boli prežívané dobrovoľne a veľmi osobne a potvrdzuje to, čo predtým vyjadril slovami: “Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca." (Jn 10,17-18).

Žiadosť židov, aby sa odstránili telá ukrižovaných odsúdencov zodpovedala predpisom židovského zákona, ako ich nachádzame v knihe Deuteronomium.⁴ Telá mŕtvych ukrižovaných by boli znesvätením sviatku židovskej Veľkej noci. Lámaním kostí ukrižovaných sa urýchľovalo ich usmrtenie. V prípade Pána Ježiša sa píše, že “jeden z vojakov mu prebodol bok”. Pán túto ranu vo svojom boku potom tri razy ukázal po svojom vzkriesení svojim učeníkom (Jn 20,20.25.27).⁵

Pán Ježiš na sviatok stánkov sa vyjadril takto: “Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije.” A potom citoval proroka Ezechiela (Ez 47,1-12), ktorý prorokoval o vode, ktorá bude vyvierať z pravej strany nového chrámu a bude očisťovať a oživovať Svätú zem. A teraz sa vlastne naplnilo Ezechielovo proroctvo, lebo prostredníctvom smrti a zmŕtvychvstania Pána Ježiša, ktorý je novým chrámom, z jeho pravého boku vyviera nový život, ktorý je nám daný podľa slov: “Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody." To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.” (Jn 7,38-39).

V závere druhého úryvku sme počuli: “A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé.”

Ide o mimoriadne slávnostné svedectvo. Vzťahuje sa priamo na zásah kopije a na krv a vodu, ktorá vytiekli z otvorenej strany. Evanjelista svätý Ján zdôrazňuje, že „videl“ a „že o tom svedčí“ a tým upozorňuje na mimoriadnu dôležitosť udalosti a jej význam.

Rovnako aj vyjadrenie: “Kosť mu nebude zlomená”, je veľmi dôležité. Evanjelista svätý Ján, aby dal základ svojmu svedectvu, ukazuje, ako sa v tejto scéne plnia dve pasáže Písma: V tú istú hodinu, v ktorej na nádvorí chrámu kňazi zabíjali veľkonočných baránkov, pričom sa vyhýbali lámaniu kostí⁶, na Golgote je usmrtený skutočný veľkonočný baránok⁷ a vlastne ani jedna z jeho kostí nebola zlomená; a žalm 34⁸ uvádza neporušenosť všetkých jeho kostí ako znak Božej ochrany spravodlivých. Slová „kosť mu nebude zlomená“ teda tajomným spôsobom ohlasujú víťazstvo nad smrťou a rozvoj nového života.

Ďalším významný vyjadrením sú slová: “Uvidia, koho prebodli.”

Ide vlastne o citát z knihy proroka Zachariáša⁹, ktorý predstavuje spásu ľudu a Jeruzalema spojenú s utrpením poníženého spravodlivého a ten trpiaci spravodlivý sa stáva zdrojom života. Evanjelista svätý Ján vidí naplnenie slov proroka Zachariáša: «Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným. […] V ten deň bude Dávidovmu domu a obyvateľom Jeruzalema otvorený prameň proti hriechu a poškvrne. » (Zach 12,10;13,1), práve v udalosti prebodnutia boku.

Meditatio

Posledná večera je tá Ježišova „hodina“, ku ktorej od počiatku smerovalo celé jeho účinkovanie (porov. Jn 2,4). Podstatu tejto hodiny svätý apoštol Ján označuje dvoma základnými slovami: je to hodina „odchodu“, či „prechodu“ a zároveň hodina lásky, siahajúcej až do krajnosti.

Oba tieto pojmy sa navzájom vysvetľujú a nemožno ich od seba oddeliť. Láska sama v sebe je procesom prechodu, premeny, vystúpenia z obmedzení ľudského bytia podriadeného smrti, v ktorom sme všetci od seba oddelení a v konečnom dôsledku v odlišnosti, ktorú nemôžeme prekročiť, sme si vždy v niečom navzájom neprístupní. Tento na prvý pohľad neuskutočniteľný „prechod“ sa uskutočňuje prostredníctvom lásky až do krajnosti. Vyjsť z ohraničení do seba uzavretého jednotlivca, to je láska – prielom k tomu, čo je božské.

Ježišova „hodina“ je hodinou veľkého prechodu, hodinou veľkej premeny. A k tejto premene bytia dochádza prostredníctvom lásky. Je to láska „až do krajnosti“ – čím chce svätý Ján už na tomto mieste anticipovať posledné slová Ukrižovaného Pána: „Je dokonané“ (Jn 19,30) To dokonanie, tento koniec, to úplné odovzdanie seba, je sebadarovaním až na smrť.

Evanjelista Ján hovorí ďalej, že Pán Ježiš „vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.“ (Jn 13,4-5) Ježiš preukazuje svojim učeníkom službu otroka, „ponižuje sa“ (porov. Flp 2,7).

Vo veľkom hymne na Krista v Liste Filipanom je vyjadrené, že Kristus koná opačný pohyb ako Adam. Prvý človek Adam sa svojvoľne a bez Boha pokúsil siahnuť po božskosti. Kristus naopak zostupuje zo svojho božstva, prijíma telo, vstupuje medzi ľudí, „berie na seba prirodzenosť sluhu“ (porov. Flp 2,7) a potom stáva sa poslušným až na smrť na kríži. Pri Poslednej večeri to isté Pán Ježiš ukazuje v jedinom geste. V symbolickom úkone vyjadruje celú hĺbku svojej spásonosnej služby. Zoblieka si odev svojho božského jasu, takpovediac kľaká pred nami na kolená, umýva a utiera nám špinavé nohy, aby nás urobil hodnými zasadnúť za stôl na Božej svadobnej hostine. V Apokalypse sa nachádza paradoxné vyjadrenie, že vykúpení si svoj odev „zbielili v Baránkovej krvi“ (Zjv 7,14). Chce sa tým povedať, že to, čo nás obmýva a očisťuje, je Ježišova láska, ktorá ide až do krajnosti. Úkon umývania nôh vyjadruje tú istú skutočnosť: Ježišova slúžiaca láska nás vyslobodzuje z našej pýchy a robí nás „čistými“, schopnými zjednotiť sa s Bohom. V tom geste pokory umývania nôh, v ktorom sa ukazuje celá služba Ježišovho života a smrti, Pán stojí pred nami ako Boží služobník, ktorý sa stal naším sluhom, nesie naše bremená a darúva nám pravú čistotu, čiže schopnosť vzťahu s Bohom.

A tak posledné slová Pána Ježiša: „Je dokonané.“ (Jn 19,30) odkazujú späť k začiatku utrpenia, k momentu umývania nôh, kde evanjelista svoje rozprávanie začína zdôraznením, že Ježiš svojich miloval „až do krajnosti“ (porov. Jn 13,1). To „dokonanie“, tá „krajnosť“, to najkrajnejšie zavŕšenie lásky nastalo v okamihu smrti. Ježiš išiel až do konca, zašiel až na krajnú hranicu, ba prekročil ju. Naplnil to, v čom spočíva celá podstata lásky – dal sám seba.

V tom zvolaní: „Je dokonané“, sa odhaľuje veľké tajomstvo kríža. Završuje sa nová univerzálna liturgia. Ježišov kríž nastupuje na miesto všetkých iných úkonov kultu ako jediná skutočná bohoslužba, v ktorej sa sám Boh oslavuje prostredníctvom toho, v ktorom nám dáva svoju lásku a dvíha nás k sebe.

(porov. Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, II., Trnava 2011, str. 60-63, 218-219).

Oratio

Keď chceme prejsť k našej osobnej modlitbe, obráťme pozornosť k slovám apoštola svätého Pavla, ktoré nám zanechal v Liste Filipanom a ktoré sú nasmerované do srdca každého z nás, aby sme pridali k obdivu Ježišovej lásky:

„Ak teda jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.

Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.“.

(Flp 2,1-11)

Contemplatio

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“.

(Flp 2,5)

__________

¹ Jn 10,18: „Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca."

² Jn 15,3: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal.”

³ Mt 5,18: „Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.”

⁴ Dt 21,22-23: „Keď niekto spácha zlo, za ktoré je trest smrti, a keď ho obesia na dreve, jeho mŕtve telo nesmie ostať na dreve, ale ešte v ten deň ho pochovajú, lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve, a ty nesmieš poškvrniť krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, do vlastníctva.”

⁵ Jn 20,19-27: „Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: "Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: "Videli sme Pána." Ale on im povedal: "Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím." O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: "Pokoj vám!" Potom povedal Tomášovi: "Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!"

⁶ Ex 12,46: „Musí sa zjesť v jednom a tom istom dome a nič z mäsa nesmieš vyniesť von z domu, ani mu nesmiete polámať nijakú kosť.”

⁷ Jn 1,29: „Keď na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: "Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.”

⁸Ž 34,21: „Všetky kosti im ochraňuje, ani jedna sa im nezlomí.”

⁹ Zach 12,10: „Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným.”