Utrpenie spravodlivého (Múd 2,10-24)

Lectio divina úryvku z Knihy Múdrosti pod názvom Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu (Múd 2,12) z cyklu Sväté písmo pred otázkou utrpenia a bolesti.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. mája 2022.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (49,3MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Jedným z rozmerov utrpenia v pozemskom živote sú aj prekážky a rozličné záťaže, ktoré vo svete poznačenom hriechom, nevyhnutne znášajú osoby, ktoré sa usilujú o pravdivý a čestný život vo viere v Boha, a preto vhodnou témou zamyslenia a modlitby sú texty Svätého písma o utrpení spravodlivého. Obrátime pozornosť ku starozákonnej Knihe múdrosti.

Z náukového hľadiska je Kniha múdrosti medzníkom v dejinách Božieho zjavenia. Najdôležitejším a novým učením Knihy múdrosti je odpoveď na náročné otázky, ktoré boli hlavnou témou, ale ostali nevyriešeným problémom v Knihe Jób: prečo spravodlivý človek na tomto svete trpí a umiera bez odmeny? Kniha múdrosti vlieva blaženú nádej všetkým spravodlivým posolstvom, že „Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť“ (Múd 2,23).

Kniha múdrosti vznikala na pozadí spoločenskej situácie v Egypte, s veľkou pravdepodobnosťou v meste Alexandria, niekedy medzi rokom 80 až 30 pred Kristom. Alexandria bola vtedy metropolou gréckej kultúry, sídlom slávnej knižnice, ktorá priťahovala učencov a literátov z celého sveta, honosným mestom, v ktorom bola aj veľká židovská kolónia. V Alexandrii mali Izraeliti svoje synagógy, kde čítali Sväté písmo v gréckom preklade; mnohí si zachovali svoju identitu a nasledovali svoje tradície, ale tiež trpeli neodolateľnou fascináciou helenistickej kultúry a niektorí začali podliehať pokušeniam modlárstva a zvodom pohanského života.

Posvätný autor Knihy múdrosti bol znepokojený nebezpečenstvom odpadlíctva, ktoré viselo nad jeho bratmi a sestrami vo viere: robí to spôsobom, že ukazuje zmýšľanie bezbožných, pred ktorým sa musí mať na pozore každý zbožný Žid a zároveň aj prináša posolstvo o odmene pre spravodlivého, ktorá presahuje hranice pozemského úspechu a pozemského života.

Venujme teraz pozornosť nášmu dnešnému úryvku, ktorý hovorí o utrpení spravodlivého a nachádza sa v 2. kapitole Knihy múdrosti vo veršoch 10 až 24:

Lectio

Múd 2,10-24

¹⁰ Znásilnime spravodlivca biedneho, nešetrime vdovu, neostýchajme sa šedín starca vysokého veku!
¹¹ Sila nech je mierou našej spravodlivosti, lebo slabé preukazuje sa neužitočným.

¹² Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu, protiví sa našim výčinom, vyčíta nám prestúpenia zákona, vytýka nám chyby proti výchove. ¹³ Honosí sa, že má znalosť o Bohu, nazýva sa synom Pánovým. ¹⁴ Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu, už aj pohľad naňho je nám na ťarchu. ¹⁵ Veď je život jeho nepodobný ostatným, odlišné sú jeho chodníky. ¹⁶ Pokladá nás za spotvorených, bočí od ciest našich ako od nečistoty, blahoslaví koniec spravodlivých, chválieva sa, že Boh je mu otcom.

¹⁷ Pozrimeže, či sú jeho reči pravdivé, viďme, ako sa mu povodí.
¹⁸ Ak je totiž spravodlivý vskutku Božím synom, zastane sa ho a vytrhne ho z rúk odporcov. ¹⁹ Skúšajme ho potupou a mukami, aby sme poznali jeho pokojnosť a vyskúšali jeho pevnotu. ²⁰ Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu, veď vraví, že sa mu dostane záchrany!"

²¹ Takto uvažujú, lenže blúdia, lebo ich zaslepila ich neprávosť. ²² Nepoznajú Božie tajomstvá; nemajú nádej na odplatu za spravodlivosť, ani cenu čistých duší neuznávajú. ²³ Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, ²⁴ závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.

Kontext úryvku

Všimnime si podrobnejšie jednotlivé časti nášho úryvku.

¹⁰ Znásilnime spravodlivca biedneho, nešetrime vdovu, neostýchajme sa šedín starca vysokého veku!
¹¹ Sila nech je mierou našej spravodlivosti, lebo slabé preukazuje sa neužitočným.

Uvedené verše, 10-11, tvoria úvod k nášmu úryvku podobný nadpisu. Posvätný autor uvádza rozhodnutie tých, ktorí odmietajú Boha, ako využiť svoju moc. Obeťami svojvoľného použitia násilia sú v spoločnosti tí najslabší: chudobní – vdovy – starí ľudia. Títo sú predstavení v takzvanom kolektívnom jednotnom čísle, čiže hovorí sa o biednom, vdove a starcovi, ale oni predstavujú všetkých chudobných, vdovy a seniorov. Čitateľ si ich má v nasledujúcej časti úryvku predstaviť ako príklady spravodlivých, ktorí musia trpieť. Tí, ktorí odmietajú Boha, reprezentujú zasa osoby, ktoré sa povyšujú nad iných a svojvoľne uplatňujú moc, ktorú v spoločnosti majú.

¹² Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu, protiví sa našim výčinom, vyčíta nám prestúpenia zákona, vytýka nám chyby proti výchove. ¹³ Honosí sa, že má znalosť o Bohu, nazýva sa synom Pánovým. ¹⁴ Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu, už aj pohľad naňho je nám na ťarchu. ¹⁵ Veď je život jeho nepodobný ostatným, odlišné sú jeho chodníky. ¹⁶ Pokladá nás za spotvorených, bočí od ciest našich ako od nečistoty, blahoslaví koniec spravodlivých, chválieva sa, že Boh je mu otcom.

Verše 12-16 opisujú, prečo tí, ktorí odmietajú Boha, teda „bezbožní“, „zlí“, vnímajú vyjadrenia a správanie „spravodlivých“ ako otravné spochybňovanie ich názorov, ako odhalenie ich zlého života a ako provokáciu.

Obvinenie spravodlivých, že seba samých chápu ako Božie deti, prezrádza dobrú znalosť Svätého písma Starého zákona. Vzťah Pána Boha, Jahveho, voči svojmu ľudu, je opakovane charakterizovaný ako vzťah otca a syna, čiže vyjadruje náklonnosť, podporu, ochranu, záchranu, výchovu, spoľahlivosť a stálosť zo strany Pána Boha. O vzťahu otca a syna sa hovorí v súvislosti s kráľom Dávidom (2 Sam 7,14-16¹; porov. Ž 89,27-30²) a tiež aj v súvislosti s celým Izraelským národom (porov. Ex 4,22-23³). Prvky spomenutého vzťahu otca a syna, otca a podriadeného syna, sa nachádzajú aj v takzvaných Piesňach o Božom služobníkovi v Knihe proroka Izaiáša. Tieto Piesne o Božom služobníkovi možno pokladať za primárne referenčné texty práve 2. kapitoly Knihy múdrosti. Postava označovaná ako „môj služobník“ v Izaiášovi 42 – 53 má aj črty kráľa, ale aj proroka a svedka spravodlivosti a napriek všetkému odporu a násilnému odmietaniu, črty jednotlivca, ktorý čelí národom a má medzi nim poslanie, pričom táto postava je výslovne a opakovane označená ako Jakub –Izrael (Iz 49,3⁴), čiže predstavuje verného Žida alebo aj skupinu verných spravodlivých Židov.

Prostredníctvom vyznania spravodlivých, že sa pokladajú za Božie deti a sú obdarení poznaním Boha, ktoré vyplýva zo živého vzťahu s Bohom, ďalej spôsob, akým žijú svoj život, ktorý spôsob života je „nepodobný“ životu bezbožných, toto všetko vyvoláva situáciu, že už len ich samotná prítomnosť sa zdá pre bezbožných neznesiteľná. Pre bezbožných platia rovnaké normy ako pre spravodlivých, ale oni to neuznávajú, nie sú ochotní priznať, že sa previňujú voči Božiemu zákonu, neprijímajú vyznanie svojej viny. Zlému svedomiu sa snažia uľaviť tým, že vinu pripisuje iným. Pri posudzovaní správania bezbožných sa používa obraz nečistoty, spravodlivý sa vzďaľuje od spôsobu života bezbožných, neprijíma ich myslenie, spôsob vyjadrovania a konania a to je vyjadrené spôsobom, že bezbožní porušujú čistotu a svätosť členov Božieho ľudu a tým sú pred Pánom niečím odpudivým (pozri Prís 15,9⁵).

Na vyjadrenie posledných záležitostí je použitý pojem „koniec“, bezbožných provokuje, že spravodlivý blahoslaví na konci života iného spravodlivého, nazýva ich blahoslavenými, lebo spravodlivý človek prirodzene nedúfa v tie posledné veci výlučne pre seba, ale pre všetkých spravodlivých. Autor volí namiesto pojmu „smrť“ obsiahlejší výraz „koniec“: Pre spravodlivých je fyzická smrť chápaná ako koniec pozemského jestvovania.

¹⁷ Pozrimeže, či sú jeho reči pravdivé, viďme, ako sa mu povodí.
¹⁸ Ak je totiž spravodlivý vskutku Božím synom, zastane sa ho a vytrhne ho z rúk odporcov. ¹⁹ Skúšajme ho potupou a mukami, aby sme poznali jeho pokojnosť a vyskúšali jeho pevnotu. ²⁰ Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu, veď vraví, že sa mu dostane záchrany!"

Verše 17-20 vyjadrujú útočnú aktivitu bezbožných voči spravodlivému, ktorá sa stupňuje. „Pozrime sa, skúmajme“ a potom nasleduje „skúšajme mukami, odsúďme na smrť“.

Autor posvätného textu vkladá do úst bezbožných vyjadrenia o ich rozhodnutí uskutočniť akoby súdne pojednávanie a odsúdenie. Na získavanie dôkazov sa používa morálne a fyzické mučenie. V tomto kontexte je tyrania a svojvôľa primárnym nástrojom mučenia.

Na odvrátenie obvinenia „pokladá nás za spotvorených, bočí od ciest našich ako od nečistoty“ (2,16) vzneseného proti bezbožným, „schopnosť znášať utrpenie a zlo“ spravodlivých sú podrobené skúške, aby sa ukázalo, či sú slová spravodlivého pravdivé a či je v utrpení pokojný a pevný (porov. Mud 2,18). Nakoniec má byť odsúdený na „najpotupnejšiu“ smrť. Zlomyseľná irónia vrcholí v poslednom vyjadrení: „ vraví, že sa mu dostane záchrany“. Záchrana spravodlivého človeka, poníženého a sužovaného aroganciou, sa nekoná, ako všetci vidia, až do jeho smrti – a tak podľa názoru bezbožných sú jeho slová, že za otca má Boha, sa ukázali ako nezmyselné a nepravdivé, keď teda Boh dopustil, aby zomreli, aby boli zabití.

²¹ Takto uvažujú, lenže blúdia, lebo ich zaslepila ich neprávosť. ²² Nepoznajú Božie tajomstvá; nemajú nádej na odplatu za spravodlivosť, ani cenu čistých duší neuznávajú.

Vo veršoch 21-22 sa autor posvätného textu pozerá spätne na reč bezbožných („takto uvažujú“ 2,21a) a hodnotí ich úvahy. Kým snaha o spravodlivosť vedie k duchovnému poznaniu, zlo zvádza a oslepuje (2,21b).

Božie tajomstvá (2,22a), čiže Boží plán spásy, je prístupný len cez zjavenie a napĺňa sa a dosahuje svoj cieľ cez prežívanie udalostí pozemského života vo viere a aj cez smrť vo viere. Pravdivý obsah vyznania spravodlivého, ktorému sa vysmievajú bezbožníci, že je Božím dieťaťom a pozná Boha (2,13.16), sa nebude merať úspechom, mocou, bohatstvom a oslobodením od utrpenia, lebo smrť nie je konečnou skutočnosťou a hranicou Božej moci.

²³ Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, ²⁴ závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.

Vo veršoch 23-24 sa uvádza odôvodnenie, na ktorom je založené hodnotenie „zlej a bludnej“ reči. Tým odôvodnením je presvedčenie, že zámerom Stvoriteľa bola neporušiteľnosť človeka, lebo človek bol stvorený na Boží obraz. Prirodzená smrť neznamená znemožnenie Božieho zámeru.

Bezbožní chcú preveriť, čo sa stane na konci života spravodlivých, ktorý vyvolali svojím násilím. Napokon (2,24) aj bezbožných čaká koniec pozemského života, sami zažijú smrť, s ktorou počas celého života spolupracovali a pokladali za konečnú skutočnosť pre človeka. Odhaľuje sa sebaklam bezbožných, ktorí si myslia, že oni vystavujú spravodlivého skúške. Posvätný autor poukazuje vo viere na to, že samotný Pán dopúšťa, alebo teda Pán sám skúša a očisťuje spravodlivého a nie sú to bezbožní, čo skúšajú spravodlivého všetkými svojimi neprávosťami, ale je to Boh, kto ho skúša, očisťuje, a nakoniec prijíma k sebe.

Meditatio

V čase, keď bola napísaná Kniha múdrosti, mnohí Židia, ktorí žili uprostred pohanského gréckeho sveta, strácali svoju vieru a vernosť Božím prikázaniam sa často stretávala s výsmechom, diskrimináciou, útlakom a používaním násilia aj zo strany samotných Židov, ktorí odpadli od viery. Posvätný autor zdôrazňuje, že vonkajšie zdanie neúspechu neslobodno pokladať za konečnú skutočnosť. Smrť nie je zmyslom a vládcom sveta – akokoľvek by boli početní tí, ktorí so smrťou počítajú ako s jedinou istou skutočnosťou. Také „pokrivené myslenie“ (1,3) vedie k reptaniu proti Bohu a vedie ku klamstvu o blížnych. Každý, kto nezmýšľa dobre o Pánovi a nehľadá ho bezpodmienečne (1,2), bude sa snažiť ovládať druhých (2,10) a bude sa snažiť používať voči nim násilie, ktoré môže smerovať až k vražde (2,12-20).

Na druhej strane, veriaci človek svojím „spravodlivým“ spôsobom života stavia na skutočnosti, že Pán Boh stvoril každú ľudskú bytosť vrátane slabých a zdanlivo „zbytočných“ na svoj obraz s tým cieľom, aby všetkým umožnil účasť na jeho živote, ktorý nie je obmedzený smrťou. „Správne myslenie“ vo viere má teda nenahraditeľný význam pre každodenný život.

Od najstarších čias kresťanská tradícia chápala text z 2. kapitoly Knihy múdrosti o trpiacom spravodlivom ako predobraz situácie trpiaceho a zomierajúceho Pána Ježiša, predovšetkým vo vzťahu k duchovnému utrpeniu, ktoré náš Pán prežíval na kríži, keď sa mu mnohí vysmievali.

Emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš Nazaretský píše, že ukrižovanému Pánovi sa vysmievali viaceré skupiny ľudí. Prvou boli okoloidúci ľudia, druhá pozostávala z členov veľrady.

A pokračuje takto: „Matúš uvádza všetky tri frakcie: kňazov, zákonníkov a starších. Títo vyslovujú svoj posmešok v nadväznosti na Knihu múdrosti, kde sa v 2. kapitole píše o spravodlivom, ktorý stojí v ceste zlomyseľnému konaniu druhých, označuje sa za Božieho syna a je vydaný napospas utrpeniu (porov. Múd 2,10-20). Aj členovia veľrady v nadväznosti na tieto slová hovoria o ukrižovanom Ježišovi: „Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: ‚Som Boží Syn.‘“ (Mt 27,42-43; porov. Múd 2,18) Bez toho, aby si to posmievači uvedomovali, týmito slovami vyznávajú, že Ježiš je naozaj ten, o ktorom hovorí Kniha múdrosti. Práve v situácii krajnej bezmocnosti sa Ježiš ukazuje ako pravý Boží Syn.
[...] Práve uprostred výsmechu sa potvrdzuje tajomstvo Ježiša Krista. Ako ho diabol nenaviedol nato, aby sa vrhol z chrámovej terasy (porov. Mt 4,5-6; Lk 4,9-13), tak ani teraz sa Ježiš nenecháva zvábiť týmto pokúšaním. Dobre vie, že sám Boh ho zachráni – bude to však iným spôsobom, ako si predstavujú títo ľudia. Okamih, keď ho Boh vytrhne z rúk smrti a potvrdí ho ako svojho Syna, bude totiž vzkriesenie.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, II., Trnava 2011, str. 205-207).

Aj v dnešnom svete je popri mnohých ľuďoch, ktorí veria a prijímajú Krista, mnoho ďalších, ktorí sa rozhodli ignorovať ho alebo dokonca prenasledovať každú jeho myšlienku. Učeníci Pána Ježiša často zdieľajú rovnaký osud ako ich Pán, zobrazený aj na trpiacom spravodlivom v Knihe múdrosti.

Spoločnosť, ktorá stráca základné hodnoty, nemôže zniesť vplyv svedectva veriacich. Praví proroci, teda úprimní svedkovia pravdy, sú veľmi často prenasledovaní. Falošní proroci, teda tí, ktorí sa nestarajú o to, aby šírili to, čo Boh hovorí, ale čo sa páči ľuďom, tí v upadajúcej spoločnosti prosperujú. Dnes môže byť prenasledovaným prorokom pápež, ak sa niekomu mocnému nepáči, čo hovorí. Môžu to byť kňazi, zasvätení, či laici, ak sa ozvú, aby poukázali na nespravodlivosti alebo na situácie, v ktorých prevláda záujem mocných.

Môže sa to stať aj každému z nás, ak svojim životom vydávame svedectvo o hodnotách odlišných od tých, ktoré má ten hlavný prúd v spoločnosti, pretože žijeme podľa iných kritérií, ako sú tie módne alebo tie, ktoré odporúčajú sociologické štatistiky. Teda ak vydávame svedectvo o Ježišovom evanjeliu, ktoré sa nezhoduje s mienkou spoločnosti. Nemusíme sa dostať až do bodu prenasledovania a vyhrážania sa smrťou, ale môžeme byť zdiskreditovaní, zosmiešňovaní alebo jednoducho ignorovaní. Nemali by sme sa však neprimerane báť. Všetci sme zapojení do súboja medzi dobrom a zlom. Náš Pán Ježiš bol znakom protirečenia, ako to povedal prorok Simeon Márii a Jozefovi. Aj kresťania, ak sú skutočne svetlom a soľou zeme, stávajú sa v prostredí, v ktorom sa pohybujú, provokáciou. Bolo by smutné, keby sme nevydávali žiadne svedectvo, keby sme boli duchovne neplodní, neschopní byť svetlom sveta, keby náš život nikoho nevyrušoval.

Oratio

Modlime sa za súčasných trpiacich spravodlivých, ktorí nasledujú Pána Ježiša vo svedectve aj napriek utrpeniam a nebezpečenstvu smrti.

Pane Ježišu, Kráľ mučeníkov, útecha utrápených, posila a opora tých, ktorí trpia pre tvoju lásku a pre svoju vernosť tvojej Neveste, Svätej Matke Cirkvi, vypočuj láskavo naše vrúcne modlitby za našich bratov a sestry, ktorí sú prenasledovaní pre vieru, aby nielenže nikdy nezlyhali v boji, ani nezakolísali vo viere, ale nech zakusujú sladkosť útechy, ktorú si vyhradil dušiam, ktoré sú uznal za hodné, aby boli Tvojimi spoločníkmi na kríži.

Prosíme Ťa za tých, ktorí musia znášať muky a násilie, hlad a únavu pre vieru, pravdu, spravodlivosť. Buď ty ich neotrasiteľnou pevnosťou, ktorá ich posilňuje v skúškach a dáva im istotu odmeny sľúbenej tým, ktorí vytrvajú až do konca.

Pane, prosíme Ťa za tých, ktorí sú vystavení morálnym nátlakom, ktoré sú často tým nebezpečnejšie, čím sú ľstivejšie. Ty buď ich svetlom, ktoré osvecuje ich rozum, aby mohli jasne vidieť správnu cestu pravdy a aby mali silu, ktorá udržuje ich vôľu, aby prekonali všetky krízy, každé váhanie a únavu.

Prosíme Ťa, Pane, za tých, ktorí nemôžu verejne vyznávať svoju vieru, pravidelne praktizovať kresťanský život, často prijímať sväté sviatosti, synovsky sa stretávať so svojimi duchovnými otcami, Ty sám buď ich neviditeľným chrámom, prehojnou milosťou a otcovským hlasom. ktorý im pomáha, oživuje ich, lieči zarmútených duchov a dáva im radosť a pokoj.

Nech im pomáha naša vrúcna modlitba; nech im naša bratská solidarita dá pocítiť, že nie sú sami; nech sú príkladom budovania pre celú Cirkev a najmä pre nás, ktorí na nich s toľkou láskou a úctou spomíname.

Daj, Pane, aby sa dni skúšky skrátili a aby čoskoro všetci spolu so svojimi obrátenými utláčateľmi slobodne slúžili a klaňali sa Tebe, ktorý žiješ a kraľuješ naveky s Otcom a Duchom Svätým. Nech sa tak stane!

Contemplatio

„Pane, [...] vstaň mi na pomoc. [...] Povedz mojej duši: "Ja som tvoja spása."“

(Ž 35,1-3)

__________

¹ 2Sam 7,14-16: „Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Ak sa previní, budem ho karhať ľudským prútom a ľudskými ranami. Ale svojej milosti ho nepozbavím, ako som jej pozbavil Šaula, ktorého som odstránil spred teba. Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!"

² Ž 89,27-30: „On bude volať ku mne: »Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy.« A ja ho ustanovím za prvorodeného, za najvyššieho medzi kráľmi zeme. Naveky mu svoju milosť zachovám a pevná bude moja zmluva s ním. Jeho rod udržím naveky a jeho trón bude ako dni nebies.“

³ Ex 4,22-23: „Potom povieš faraónovi: Toto hovorí Pán: »Izrael je môj prvorodený syn.« Povedal som ti: Prepusť môjho syna, aby mi slúžil! Ty si však odmietol prepustiť ho. Preto ja usmrtím tvojho prvorodeného syna.“

⁴ Iz 49,3: „A riekol mi: "Služobníkom si mi, Izraelom, tebou sa chcem osláviť.“