Jóbovo emocionálne a duchovné utrpenie (Jób 30,16-31)
Lectio divina úryvku z Knihy Jób pod názvom Keď kričíš k tebe, ty mi neodpovedáš (Jób 30,20) z cyklu Sväté písmo pred otázkou utrpenia a bolesti.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. marca 2022.
Zvukový záznam predneseného Lectio divina:
Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (49MB)
Modlitba
Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.
Uvedenie do stretnutia
Duchovné posolstvo Knihy Jób je postavené na hľadaní odpovede o zmysle utrpenia. Posvätný autor predstavil prirodzenú vďačnosť človeka voči Pánu Bohu vtedy, keď sa mu darí dobre. Jób mal rodinu s viacerými deťmi, prekypujúci dostatok materiálnych dobier a úctyhodné postavenie v spoločnosti. Ale jeho hlavným zámerom je, aby odpovedal na otázku, aký je správny vzťah človeka k Pánu Bohu, keď sa človeku nedarí dobre, keď prežíva neúspechy, stratu blízkych a stratu zdravia.
V Knihe Jób je to vyjadrené spôsobom, že posvätný autor stavia diabla pred Pána Boha a do jeho úst vkladá slová: „Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?!“ (Jób 1,9) „Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie,“ (Jób 1,11) „zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!“ (Jób 2,5). Slová diabla sprítomňujú základné pokušenie a poukazujú na vnútorný zápas trpiaceho človeka. Kniha Jób opisuje tento vnútorný zápas trpiaceho a zároveň vedie k tomu, aby sa prostredníctvom skúsenosti utrpenia vzťah človeka s Pánom Bohom stal hlbším a pravdivejším.
Započúvajme sa teda do nášho dnešného úryvku o Jóbovom emocionálnom a duchovnom utrpení, ako je vyjadrené v 30. kapitole Knihy Jób:
Lectio
- Jób 30,16-31
- 16 Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou a súženia dni zachvátili ma.
17 Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené a moje žily spánku nemajú.
18 On silou veľkou za šaty ma pridŕža, za golier plášťa pevne drží ma.
19 Ba do blata ma (ešte), uvrhol, že rovný som ja prachu, popolu.
20 Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš, hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš.
21 Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne, mňa rukou silnou prenasleduješ.
22 Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša, a rozplývam sa v búrky prívaloch.
23 Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už, kde všetkých živých miesto schôdzky je.
24 Však na biedneho som ruku ja nevztiahol, keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.
25 Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké, duša mi s biednym sústrasť nemala?
26 Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie, svetlo som úfal, prikvitla však tma.
27 Hej, neprestajne vrú už moje útroby, dni súženia mne dostavili sa.
28 Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam a pred všetkými vstávam, nariekam.
29 Veď stal som sa už bratom samých šakalov a spoločníkom pštrosov (na púšti).
30 Už koža zo mňa odpadúva zhorená a horúčka mi kosti spálila.
31 Nuž moja lutna iba nárek (vydáva) a píšťala zas plač len hlasitý.
Kontext úryvku
Teraz budeme znova po častiach čítať náš dnešný úryvok a ku každej časti pridáme komentár, aby sme prečítaný text lepšie porozumeli.
v. 16-19:
16 Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou a súženia dni zachvátili ma. 17 Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené a moje žily spánku nemajú. 18 On silou veľkou za šaty ma pridŕža, za golier plášťa pevne drží ma. 19 Ba do blata ma (ešte), uvrhol, že rovný som ja prachu, popolu.
Jób hovorí súhrnne o svojom fyzickom a duševnom utrpení (porov. Ž 42,51; 1Sam 1,152; Ž 62,93; Nár 2,194), ktoré dopustila Božia všemohúcnosť a ktoré ho zatlačilo do prachu a popola a dáva mu pocítiť Božie zovretie, pod ktorým hrozí, že sa zadusí (v. 18b: „za golier plášťa pevne drží ma“). Je to bolestný výkrik človeka, ktorý z najvyššej výšky života spadol do jeho najhlbších priepastí.
Dva paralelné výrazy „prach a popol“ sprostredkujú tému, ktorá je nám už známa. „Prach“ odkazuje na smrteľnosť ľudského tela.5
Keď sa tieto dve slová opakujú spolu, – v knihe tradične zaraďovanej medzi „múdroslovnú“ literatúru, ako je to v prípade Knihy Jób – nemožno si nevšimnúť nasledujúci súvis: v rozhodnutí Pána Boha, ktorý dopúšťa, aby Jób cez utrpenie a blízku smrť „padol do bahna“, je prítomné podobenstvo. Z uvedenej skutočnosti sa dá čerpať poučenie. Jób je usilovným žiakom, ktorý chápe poučenie, ktoré z nej vyplýva a vyjadruje ho podobenstvom, obrazným vyjadrením, hovorí: „rovný som ja prachu, popolu“.6
Prach a popol sú ikonickou metaforou ľudského údelu. Rozdiel medzi prachom a popolom spočíva len v tom, že popol je zvyškom toho, čo bolo kedysi organickou hmotou. Metafora „prach a popol“ opisuje vznik ľudstva a aj osud ľudstva. Jób vo svetle Božieho zaobchádzania s ním (verš 19a: „Ba do blata ma (ešte), uvrhol“) s trpkosťou uznáva, že postavenie ľudstva je pominuteľné.
Je vhodné pripomenúť ešte jednu poznámku k výrazu "prach a popol". Vo svojom jedinom výskyte mimo knihy Jób, v 18. kapitole knihy Genezis, verše 25-27, Abrahám použil na vyjadrenie „prach a popol“ na označenie svojho postavenia vo vzťahu k „sudcovi celej zeme“. Výraz účinne vyjadruje Abrahámovu malosť pred Bohom: nie je nič iné ako hlina, ako ktorákoľvek zem. A predsa ide o osobitnú formu pokory, pretože tento „prach a popol“ má smelosť zápasiť s Bohom o obsah vlastnosti takej vznešenej a božskej, akou je spravodlivosť. V konkrétnom prípade Abrahám „zápasil“ s Pánom o to, či Pán zničí spravodlivých spolu so zlými. Dá sa povedať, že Abrahám tam dáva hlas tej istej túžbe, ktorú sme počuli na Jóbových perách. To, že „prach a popol“ môžu mať odvahu zápasiť s Bohom, je súčasťou toho, čo znamená byť človekom („adam“), vzatým síce zo zeme, ale stvoreným na Boží obraz a podobu.7
v. 20-23:
20 Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš, hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš. 21 Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne, mňa rukou silnou prenasleduješ. 22 Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša, a rozplývam sa v búrky prívaloch. 23 Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už, kde všetkých živých miesto schôdzky je.
Jób veľmi trpí a sťažuje sa priamo Pánu Bohu. Jeho vzťah s Pánom je vystavený paradoxnej zmene, ktorá Jóba trápi osobitne: Kedysi bol v dôvernom kontakte s Bohom, teraz k nemu kričí a nenachádza žiaden znak, že by si ho Pán všimol alebo počul (v. 20; porov. Jób 19,78). Nemôže tomu rozumieť inak, ako že sám Boh sa „zmenil“ z priateľa a strážcu jeho života na nepriateľa, ktorý s ním „bojuje“ na život a smrť (v. 21). Tu sa opäť ukazuje, ako Jób trpí tým, že je opustený Pánom a že ústredný bod jeho utrpenia spočíva v otázke, prečo ho Pán Boh opustil. Je vyzdvihnutý (porov. Ž 102,119) a zničený (v. 22) Božou búrkou, ale zároveň Jób nie je presvedčený, že by Pán Boh chcel jeho smrť (v. 23). Na iných miestach v Knihe Jób sa síce vyjadril, že počíta so smrťou, ba že si želá smrť (porov. Jób 17,1110 a nasl.; Jób 19,2511 a nasl.) a vnútorne skončil so životom, ale tu, keď si ešte raz pripomína všetko svoje utrpenie, vynára sa pred ním so všetkou silou skôr len tvrdosť zápasu s utrpením.
v. 24-28:
24 Však na biedneho som ruku ja nevztiahol, keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa. 25 Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké, duša mi s biednym sústrasť nemala? 26 Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie, svetlo som úfal, prikvitla však tma. 27 Hej, neprestajne vrú už moje útroby, dni súženia mne dostavili sa. 28 Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam a pred všetkými vstávam, nariekam.
Jób je človek ako ostatní. Bolesť z vlastného poníženia tlačí mu do očí slzy, za ktoré sa nemusí hanbiť. Uvedomuje si citové rozrušenie; preto odôvodňuje svoj nárek pred Bohom pudom sebazáchovy, keď „pod troskami“ v nebezpečenstve smrti naťahuje ruku, aby ju niekto zachytil a v núdzi volá o pomoc.
Jóba, ktorý mal právo dúfať, lebo sa usiloval byť spravodlivý voči iným, pomáhať biednym, spolucítiť s trpiacimi, zasiahlo sklamanie z náhleho pádu zo svetla do tmy. Nečudo, že mu „neprestajne vrú útroby“ (v. 27a; porov. Nár 1,2012) a že v bezútešnom smútku (porov. Ž 38,713) stratil svoje niekdajšie sebaovládanie natoľko, že sa teraz potrebuje vykričať na verejnosti.
v. 29-31:
29 Veď stal som sa už bratom samých šakalov a spoločníkom pštrosov (na púšti). 30 Už koža zo mňa odpadúva zhorená a horúčka mi kosti spálila. 31 Nuž moja lutna iba nárek (vydáva) a píšťala zas plač len hlasitý.
Jób, ktorý bol v minulosti majetným a v spoločnosti uctievaným, on niekdajší nekorunovaný „kráľ“, klesol na úroveň zvierat, zvonka je znetvorený chorobou a jeho výzor je obrazom najväčšej biedy (v. 31). Vnútorne je obeťou „katastrofy“, ktorá pieseň jeho života necháva doznievať v tónoch náreku. V tejto myšlienke vo v. 31, prevzatej z tradície (porov. Am 8,1014; Nár 5,1515), o lutne a píšťale, posvätný autor ešte raz napína veľký oblúk medzi dvomi pólmi v Jóbovom živote, ktorých vzájomný protiklad ohrozuje živosť Jóbovej viery.
V alegórii, ktorou Jób uzatvára bolestný opis svojho súčasného stavu, máme ďalší príklad dramatickej irónie. Jób chce, aby jeho alegória vo veršoch 28-31 naznačila úplné oslabenie nádeje na zmenu jeho nešťastného stavu. Byť bratom šakalov a spoločníkom pštrosov (Jób 30,29) je veľmi silné vyjadrenie podobne ako na inom mieste Jób nazýval hrob svojím otcom a červy označoval za matku a sestry (Jób 17,1416; porov. Ž 88,18b17).
Vo Svätom písme Starého zákona, keď sa spomínajú šakaly, ktoré vydávajú stony alebo náreky, sa zvyčajne zvýrazňuje obraz pustatiny a sterilita púšte. Až u proroka Izaiáša sa táto situácia mení a šakali chvália Pána za jeho eschatologickú premenu púšte na záhradu. Prorok Izaiáš napísal: „Bude ma chváliť poľná zver, šakaly a pštrosy, lebo som dal vodu na púšti, rieky na pustatine, aby som napojil svoj ľud, svojho vyvolenca.“ (Iz 43, 20)
Jób, ktorý si myslí, že bol vylúčený zo spoločnosti a zo štruktúr udržujúcich život (v. 1-8), je v skutočnosti umiestnený presne tam, kde dostane od Pána Boha nové zjavenie, že totiž človek napriek utrpeniam bol, je a bude korunou Božieho stvorenia, ku ktorej má Pán osobitný vzťah a má pre ľudstvo pripravenú eschatologickú premenu (premenu na konci časov).
Meditatio
Emocionálne utrpenie prežívame, keď si uvedomujeme rozdiel medzi tým, čo by sme chceli dosiahnuť a tým, čo sme v skutočnosti dosiahli a čo prežívame. Duchovné utrpenie zasa predstavuje ten rozmer, keď sa človek pýta, prečo sa to stalo mne, prečo ma postihla práve táto forma bolesti, prečo musím znášať zlo.
K našej mentalite patrí prirodzená snaha zlo vysvetliť, nájsť vinníka a potrestať ho; a tak sa zlo raz pripisuje človeku, inokedy pôsobeniu zlého ducha, potom zasa prírode alebo priamo Bohu.
Spôsob chápania utrpenia je vo Svätom písme iný, tvárou v tvár zlu skôr sa snaží obeti pomôcť. V knihe Jób je to vyjadrené tým, že Pán Boh trpiacemu hlavnému hrdinovi vôbec nevysvetľuje dôvod zla, ale stavia sa na jeho stranu, čiže má s ním určitým spôsobom účasť na jeho bolestiach. Pán Boh stojí na strane utrápeného Jóba, berie jeho výkriky utrpenia vážne. Táto Božia cesta sa najzreteľnejšie a najúčinnejšie prejavila v utrpení a smrti nášho Pána.
Jób chápe, že Boh nemôže byť nespravodlivý a s vierou prijíma tajomstvo Božieho konania, ale kritizuje spôsob, akým Pán Boh dopúšťa vo svojom stvorení, aby trpel nevinný človek (Jób 10, 16-17). Zápasí s Pánom, ale smeruje k poznaniu, že Pán je s ním. Ide však o tajomstvo duchovného poznania, ktorá sa nedá získať alebo kúpiť ľudským spôsobom, je možné ho dostať ako nezaslúžený dar od Pána. Ale v človeku, ktorý tento dar dostane, sa stáva zdrojom synovskej poslušnosti, zbožnosti a duchovnej rovnováhy.
Ťarcha bolesti zostáva, ale trpiaci sa už necíti sám. Každý veriaci človek prechádza únavnú púť, na ktorej je nútený prejsť od strachu, zdesenia a hnevu nad utrpením k dôvere, vyrovnanosti, adorácii a láske k Stvoriteľovi všetkých vecí.
Oratio
A teraz sa modlime slovami 22. žalmu, ktorý hovorí o utrpení a nádeji spravodlivého človeka. Slová žalmovej modlitby zodpovedajú Jóbovej situácii, ale vyjadruje sa nimi podľa tradície aj utrpenie Pána Ježiša a je to modlitba vhodná pre každého veriaceho človeka, ktorý spoznáva vo vlastnom živote tajomstvo utrpenia.
Privlastnime si každý z nás vybrané verše z 22. žalmu (Ž 22, 2-9;17-20;28-32.):
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil.
Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja.
A predsa ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela.
V teba dúfali naši otcovia; dúfali a vyslobodil si ich.
Ku tebe volali a boli spasení, v teba dúfali a zahanbení neboli.
No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie.
Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou.
"Úfal v Pána, nech ho vyslobodí, nech ho zachráni, ak ho má rád."
[...]
Obkľučuje ma svorka psov, obstupuje ma tlupa zlosynov. Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti. Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós.
Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc.
[...]
Pána budú spomínať a k nemu sa obrátia všetky zemské končiny, jemu sa budú klaňať všetky rodiny národov.
Veď Pánovo je kráľovstvo, on panuje nad národmi.
Jemu jedinému sa budú klaňať všetci, čo spia pod zemou; pred jeho tvárou padnú na zem všetci, čo zostupujú do prachu. Aj moja duša bude preňho žiť a jemu bude slúžiť moje potomstvo. Budúcim pokoleniam sa bude rozprávať o Pánovi a jeho spravodlivosť budú ohlasovať ľudu, ktorý sa narodí: "Toto urobil Pán."
Contemplatio
„Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc.“
(Ž 22,20)
__________
1 Ž 42,5: „Duša sa mi rozplýva pri spomienke, ako som putoval ku vznešenému stánku a vstupoval do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou uprostred zástupov sláviacich sviatky.“
2 1Sam 1,15: „Anna mu odvetila: "Nie, môj pane! Som žena, ktorá má ťarchu na duši. Víno a opojný nápoj som nepila, len dušu som si vyliala pred Pánom.“
3 Ž 62,9: „Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište.“
4 Nár 2,19: „Povstaňže, kvíľže v noci začiatkom nočných bdení; vylej si srdce ako vodu pred Pánovou tvárou, k nemu si dvíhaj ruky za život svojich detí, (ktoré hynú od hladu na rohoch všetkých ulíc).“
5 Jób 4,19: „tým skôr na tých, čo len v domoch z hliny sú, iba v prachu majú postať svoju.“ Jób10,9: „Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny, a chceš ma zasa na prach obrátiť?“
6 V knihe proroka Ezechiela je Jób predstavený ako tvorca podobenstiev. Ez 21,5: „Nato som povedal: "Ach, Pane, Jahve, títo vravia o mne: Či tento nehovorí v hádankách?"
7 Gn 2,7: „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Gn 1,27: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“
8 Jób 19,7: „Ak volám: »Krivda!«, nik sa mi neozve. Nuž márne kričím, nieto práva už.“
9 Ž 102,11: „to pre tvoj hnev a výčitky, lebo ty si ma najprv vyzdvihol a potom odsotil.“
10 Jób 17,11: „Moje dni ušli, praskli moje úmysly aj túžby môjho srdca.“
11 Jób 19,25: „Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme.“
12 Nár 1,20: „Pozriže, Pane, je mi krušno, búri sa moje vnútro, srdce sa vo mne zviera, hej, veľmi som sa vzpieral; meč zbíja vonku, vnútri mám tiež smrť.“
13 Ž 38,7: „Zohnutý som a veľmi skľúčený, smutne sa vlečiem celý deň.“
14 Am 8,10: „Sviatky vám obrátim na smútok, všetky vaše piesne na žalospevy, na každé bedrá dám vrecovinu a na každú hlavu plešinu. Urobím to ako smútok za jedináčikom a koniec toho ako trpký deň.“
15 Nár 5,15: „Prestala radosť nášho srdca, tanec sa zmenil na žiaľ.“
16 Jób 17,14: „Nuž: »Môj otec si« - tak som hrobu povedal a červom: »Ste mi matkou, sestrami.«“
17 Ž 88,18: „Deň čo deň ma obkľučujú ako záplava a zvierajú ma zovšadiaľ.“