V sobotu 21. marca sa v košickom Dóme svätej Alžbety uskutočnila slávnostná bohoslužba pri príležitostí významných životných jubileí kardinála Jozefa Tomka, ktorý slávi svoje 85. narodeniny, a arcibiskupa metropolitu Alojza Tkáča, ktorý sa dožíva svojich 75. narodenín. Slávnostný príhovor, ktorým sa obom jubilantom prihovoril bratislavský arcibiskup–metropolita Stanislav Zvolenský, prinášame v plnom znení.
Vážený pán kardinál, vážený pán arcibiskup, drahí jubilanti!
Atmosféru životným jubileí neovplyvňuje len výška dosiahnutého veku. Ani len miesto slávenia, alebo počet prítomných. Ovplyvňujú ich aj tie slávenia, s ktorými sa osobné životné jubileá neraz aj zhodou okolností prelínajú. A tak sa javí viac ako symbolické, vážený otec kardinál, že sa v dobrom zdraví a aktivite dožívate vašich osemdesiatych piatich narodením - práve v roku svätého Pavla! Veď jeho ste mali rád, - ako ste to raz sám vyjadrili – rád pre jeho „misionársky a apoštolský zápal“. Toto Pavlovo posvätné nadšenie ste iste zacítili aj v jeho rímskej bazilike, v staroslávnej „Bazilike svätého Pavla za hradbami“, keď ste tam slávili svoju primičnú svätú omšu v skromnom kruhu desiatich osôb. Tam ste prvý krát premieňali chlieb a víno, prvý krát ste uskutočnili, čo je základom a prapodstatou kňazskej identity. Tým začala cesta, ktorá veľmi rýchlo postupovala nahor, funkčne i v priamo úmernej zodpovednosti. No základné smerovanie vašej cesty zostávalo nezmenené: žiť pre Krista a budovať Cirkev. Budovať ju vždy a všade: ako vicerektor Pápežského kolégia Nepomucenum; ako úspešný doktorand z teológie na pápežskej Lateránskej univerzite či zo sociológie na povestnej Gregoriáne; v neposlednom rade ako spiritus movens budovania Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda. „Zostávajte verní tomuto dedičstvu“ – povedal Svätý Otec Ján Pavol II., keď do Ústavu svätých Cyrila a Metoda zavítal 8. decembra roku 1981, a pokračoval: „poznávajte ho stále hlbšie, do hĺbky, vo všetkých rozmeroch, so všetkými dôsledkami pre osobný a spoločenský život. Žite podľa neho neprestajne, buďte mu verní, ochraňujte ho v tej istote, že ono je základom vašej duchovnej veľkosti a skutočnej kultúrnej výšky Vášho národa a každého národa“.
V duchu tejto výzvy sa už tam, už vtedy určitým spôsobom začala vaša misionárska činnosť: to množstvo publikácií, ktoré z cyrilometodského ústavu vzišli a rôznymi cestami prichádzali na Slovensko, nahrádzali, čo nám tu doma ateistický režim upieral. Ústav sa stal na dlhé roky akýmsi srdcom fungujúcim síce mimo vašej a našej domoviny, no srdcom pumpujúcim k nám oživujúcu miazgu Božieho slova a iných duchovných textov. Vedeli ste a prežívate to i dodnes: na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha: a to Božie slovo bolo potrebné odovzdať mnohým ďalším, ktorí ho poznali málo alebo vôbec. Nečinili tak i svätí vierozvestovia Cyril a Metod, po ktorých ste pomenovali Ústav? Vierozvestovia, ktorí určitým spôsobom prevzali - v prenesenom zmysle slova - štafetu po svätom Pavlovi, ktorý do Solúna, odkiaľ svätí bratia pochádzali, napísal: „naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom“ (1 Sol 1, 5). Nuž naozaj, aká musela byť moc týchto Duchom dosvedčovaných slov, keď po storočiach nestrácali na aktivizujúcej sile, ktorá predchla aj vierozvestov: aby sa pobrali medzi Slovanov, aby ich obdarovali Slovom. To Slovo bolo u Boha; ktorého svätou vôľou zase bolo, aby tiež „bolo u ľudí“. Prechod Cyrila a Metoda k nám a ich následne prechody k „apoštolským prahom“ boli nielen priestorové presuny, ale dôležité posuny mentálne, duchovné; posuny dopredu, posuny určované túžbou hlásať toto Slovo stále účinnejšie a hlbšie. Vy ste takéto dejinné posuny v modernej podobe nielen zažili, nielen videli zvnútra Cirkvi, ale ste sa na nich priam podieľali – napríklad ako peritus Druhého vatikánskeho koncilu; ako člen komisie na interpretáciu jeho dokumentov; ako tajomník Biskupskej synody; a v neposlednom rade ako biskup menovaný v roku 1979. No najplnšie ste do šľapají Cyrila a Metoda vstúpili v roku 1985: vtedy kardinála Tomka, ako prvého Slováka v dejinách, menoval Boží služobník Ján Pavol II. za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Aké menovanie, zároveň „svätopavlovské“ a „cyrilometodské“! Nie je ťažké si predstaviť, ako intenzívne na vás osobne a zblízka vtedy doľahlo ono nádherné, mystické, no aj nesmierne zodpovedné povolanie: ísť v duchu Ježišovej výzvy „do celého sveta“, „až na kraj sveta“, a „ohlasovať evanjelium všetkým národom“. Čo viac možno ponúknuť ľuďom, ako vieru, ako živého Krista, ako zmysel pre život, ako odhodlanie prekonávať aj vážne ťažkosti? Koľko duchovnej veľkorysosti si žiada ochota prekročiť vlastný kultúrny kontext a stať sa tak naozaj pavlovsky „všetkým pre všetkých“. V tomto duchu ste vstúpili do stôp svätého Pavla, ktorého cesty dodnes fascinujú svojou účinnosťou, svojím komunikačným dynamizmom. V knihe vášho života, pán kardinál, sú zapísané mená všetkých, ktorým ste priamo či sprostredkovane zadali impulz veriť, impulz veriť hlbšie, precitnúť do hlbšieho sebapoznania, do hlbšieho poznania vlastnej identity pred Bohom i v komunite veriacich. Len Boh pozná, ako a v koľkých srdciach rezonovali vaše slová, ktorým ste svojou rozvážnou dikciou dodávali váhu, hĺbku i výrazovú jedinečnosť. Ono slovo, ktoré bolo „na počiatku“, ste s vašimi spolupracovníkmi urobili živým na mnohých kontinentoch. Aký zážitok univerzality Cirkvi spolu s univerzálnou a všeplatnou mocou tvoriaceho Božieho slova.
Aj takýmto spôsobom sa realizovalo vaše biskupské heslo „Ut ecclesia aedificatur – Budovať Cirkev“, ktoré ste raz sám nazval svojim „životným programom“. „Čo mi dodáva sily“ - povedali ste raz v týchto súvislostiach – „je povedomie, že pracujem na pláne, na všeobecnom pláne spásy, ... a zbadáš, že nakoniec buduješ Cirkev, to tajomné telo Kristovo“. A to znamená – stále podľa vašich slov, pán kardinál, dýchať naširoko, ozaj katolícky, dýchať s Duchom, ktorý je naozaj Boží, lebo sa napája na Boží plán spásy, na Božiu históriu spásy“.
Toto vedomie, zopakujem ešte raz vaše slová, vám dodávalo sily. Dovoľte mi na zaželať vám aj naďalej mnoho síl a pozdraviť vás podobnými slovami, akými zdravil svätý apoštol národov komunitu v Solúne: „vzdávame vďaky Bohu za vás, keď si na vás spomíname, myslíme pred Bohom a naším Otcom na dielo vašej viery, na úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista. Sám Pán pokoja nech vám daruje trvalý pokoj v každom ohľade“.
Toto žičenie, drahý otec arcibiskup Alojz Tkáč, platí samozrejme aj pre Vás. Iste aj vy pri tomto vašom jubileu spomínate na všetko, čím ste počas svojho života prešiel: na dvojročné štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského; na následný vstup na Bohosloveckú fakultu; na kňazskú vysviacku v lete roku 1961; na kaplánku v Zborove a neskoršiu prácu aktuára na Košickom ordinariáte, a v neposlednom rade na vašu odvážnu kritiku proticirkevnej komunistickej politiky, ktorú štát vlastne potvrdil tým, že vám za to odňal súhlas k verejnej kňazskej činnosti. Je známe, že ste vtedy, vyradený z pastorácie, pracovali v dopravnom podniku a Štátnych lesoch; no azda menej známe je, že ste v tejto dobe intenzívne prekladali hodnotnú literatúru z taliančiny, poľštiny a nemčiny. Tu vnímam istú paralelu k apoštolskému zápalu vášho spolu-jubilanta, otca kardinála Jozefa Tomka: ani vy ste sa, keď sa vám pokúsili znemožnili pravidelný kontakt s veriacimi, nedali znechutiť, ale ste im sprístupnili obsažné duchovné slovo iným spôsobom. Preto bolo viac ako symbolické, priam príznačné, že vám pri biskupskej vysviacke na hlavu kládol ruky práve otec kardinál. Onen veľký deň, 17. marec roku 1990 bol akýmsi mystickým priesečníkom vašich životných ciest, ktorý akoby spredmetnil aj voľbou vášho biskupského hesla: akoby z iného aspektu vyjadrovalo ono už spomínané „budovanie cirkvi“: Posväcovať. Ohlasovať. Spravovať. Dnes, po takmer dvadsiatich rokoch, sa toto heslo javí rovnako aktuálne a svieže. Koľko podnetov z najrôznejších strán dnes znesväcuje srdcia ľudí a tak sa žiada posväcujúca sila Cirkvi, premieňajúca moc jej posolstva, jej sviatostí. A tiež: koľko rozkladných myšlienok, útočiacich napríklad na najzákladnejšiu dôstojnosť človeka; koľko znehodnotených vyprázdnených slov s dnes ohlasuje človeku - a tak zostáva stále rovnako nevyhnutné ohlasovať ono hutné, zdravé, jadrné Božie slovo a s ňou kultúru života v civilizácii lásky. Tomu všetkému poslúžilo vybudovanie kňazského seminára, spolupráca na otvorení teologického inštitútu, oprava košickej katedrály, zriadenie kňazského domova, a v neposlednom rade 80 kostolov postavených len za prvých päť rokov vašej biskupskej aktivity. Jej ocenením bol iste aj ďalší významný deň, keď vám ako košickému arcibiskupovi metropolitovi v júli roku 1995 blahej pamäti pápež Ján Pavol II. počas návštevy Košíc vložil na plecia arcibiskupské pálium. Pálium je znakom námahy, zodpovednosti a lásky duchovného pastiera. Pastiera vysluhujúceho sviatosti, ohlasujúceho evanjelium, vyučujúceho pravdy viery, vychovávajúceho kňazský dorast, brániaceho pravdu o Bohu a človeku. „Zachráň Pane svoj ľud“ – zvolal vtedy vo svojej homílii Ján Pavol II. – „tento ľud, Kriste, je tvojím dedičstvom v dejinách bohatých na mnohé slávne udalosti, tento ľud žije z viery vo vykúpenie skrze tvoj kríž a zmŕtvychvstanie. Tento ľud v krásnej vlasti pod Tatrami je na pochode k spoločnému cieľu všetkých veriacich – do večnej vlasti“.
Vďaka vám otec kardinál, vďaka vám otec arcibiskup, že ste na pochode k onomu spoločnému cieľu – každý vo svojom osobitnom postavení – viedli ľud na ceste do večnej vlasti. Viedli osobným príkladom, vyučujúcim a povzbudivým slovom, lámaním eucharistického chleba. Nech Vám na orodovanie Preblahoslavenej Patrónky Slovenska, Sedembolestnej Panny Márie, na príhovor svätých vierozvestov Cyrila a Metoda, na príhovor svätých košických mučeníkov dá všemohúci Boh naďalej mnoho síl, pevné zdravie, všetky potrebné milosti a pomoc pri vašich ďalších aktivitách. Ad multos annos!
__________
Foto: Peter Zimen, TK KBS