Jóbove fyzické a spoločenské utrpenie (Jób 30,1-15)

Lectio divina úryvku z Knihy Jób pod názvom Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť (Jób 30,13) z cyklu Sväté písmo pred otázkou utrpenia a bolesti.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. februára 2022.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (49,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Kniha Jób je nepochybne jedným z najdramatickejších rozprávaní o ľudskej skúsenosti utrpenia. Fascinuje však práve tým, že spája človeka a Pána Boha v utrpení a vo svojom závere ponúka dôvody na pravú útechu. Človek v bolesti už nie je ponechaný len sám sebe, ale sám Jób dozreje k poznaniu, že aj v utrpení sa stále nachádza v spoločnosti Pána Boha, ktorý ho stvoril, ktorý na neho utrpenie dopustil, ale ktorý ho stále miluje.

Pán Boh a utrpenie v knihe Jób sú dve tajomstvá, ktoré nemožno zredukovať len na určité úvahy. Dajú sa len zažiť. Z toho vychádza aj ponuka vstúpiť do skúsenosti Jóba prostredníctvom rozumového uvažovania, modlitby a kontemplácie, aby stretnutie s Pánom života viedlo k prežívaniu utrpenia s pokojom.

Pre nás je nenahraditeľným darom, že vo viere poznáme posolstvo, že Pán Boh dopúšťa utrpenie, nenechal však človeka samého, ale pre našu spásu vzal ľudské utrpenie na seba vo svojom vtelenom Synovi.

Predsa však môžeme aj znova prijať pozvanie a cez Knihu Jób prežívať tajomstvo Pána Boha a tajomstvo utrpenia. Dá sa povedať, že sme to pozvanie už aj prijali, keď sme vstúpili do skúsenosti Jóba prostredníctvom rozumového uvažovania, modlitby a kontemplácie v novembri a uvažovali o utrpení ako prostriedku výchovy podľa 36. kapitoly Knihy Jób, v januári o utrpení ako skúške podľa 2. kapitoly Knihy Jóba a dnes chceme vstúpiť do náboženskej skúsenosti Jóbovho fyzického a spoločenského utrpenia, ako nám ju sprostredkujú verše 1-15 v 30. kapitole Knihy Jób.

Započúvajme sa teda do posvätného textu:

Lectio

Jób 30,1-15

¹Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len, aj čo sú vekom mladší odo mňa; tí, ktorých otcov nedržal som za hodných ani stáda svojho psom ich prirovnať.
² A rúk ich sila načo veru bola mi? Veď mohúcnosť ich celkom poklesla
³ i núdzou veľkou, hladom ukrutným: Tí obhrýzali v stepi trávy korienky, im matkou bola skaza, sama púšť.
⁴ V kroví si natrhali lobody a chlebom bol im koreň borievky.
⁵ Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj, jak na lupičov na nich kričali.
⁶ Iba do výmoľov sa mohli uchýliť a do dier zeme, do skalných jaskýň.
⁷ Nuž po húšťavách oni teda kvílili a krčili sa v kruhoch bodľačia,
⁸ tí zlosynovia, čo ani mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali.
⁹ A stal som sa im teraz piesňou posmešnou a som im veru porekadlom len.
¹⁰ Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou a nebáli sa pľuť mi do tváre.
¹¹ Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal, a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.
¹² Už po pravici svedkovia sa dvíhajú a do slučky mi nohy lapajú i nasypali hrádzu proti mne.
¹³ Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť, a pochodujú, nik im nebráni.
¹⁴ Už prichádzajú sťaby šírym prielomom a sem sa rútia, krytí troskami.
¹⁵ Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné, aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú a ako oblak spása ušla mi.

Kontext úryvku

v. 1
¹Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len, aj čo sú vekom mladší odo mňa; tí, ktorých otcov nedržal som za hodných ani stáda svojho psom ich prirovnať.

Vyjadrenie „lež teraz“ je dôležité, v ňom je oznámená, že nastala zmena (porov. Job 30,1.9.).

Jóba vysmievajú a znevažujú tuláci. Trpkými slovami rozhorčenia poukazuje na rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou: predtým bol vážený a rešpektovaný podľa kompetentného úsudku starších a čestných mužov, teraz sa stal výsmechom mladých (porov. 19,18¹), ktorí v spoločnosti nemajú žiadne slovo a vážnosť.

v. 2-8
² A rúk ich sila načo veru bola mi? Veď mohúcnosť ich celkom poklesla ³ i núdzou veľkou, hladom ukrutným: Tí obhrýzali v stepi trávy korienky, im matkou bola skaza, sama púšť. ⁴ V kroví si natrhali lobody a chlebom bol im koreň borievky. ⁵ Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj, jak na lupičov na nich kričali. ⁶ Iba do výmoľov sa mohli uchýliť a do dier zeme, do skalných jaskýň. ⁷ Nuž po húšťavách oni teda kvílili a krčili sa v kruhoch bodľačia, ⁸ tí zlosynovia, čo ani mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali.

Z formulácií posvätného textu by sa dalo predpokladať, (porov. Jób 17,6²; 18,2³ a nasl.) ako keby Jóbove slová boli povedané vonku za obcou v prítomnosti tých nedôstojných mladých ľudí ale aj v prítomnosti troch Jóbových priateľov. Sú to vyjadrenia v štýle vyjadrení žalospevných a preklínacích žalmov, ktoré používali znevažovanie protivníka ako vhodný spôsob zníženia jeho autority.

Na pozadí výsmešných vyjadrení na oboch stranách sa skrýva starobylá predstava o sile vysloveného slova. Títo ľudia, chudobou oslabení vo všetkých oblastiach, nemajú ani „silu“ (v. 2-4) ani „česť“ (v. 5-8); sú vylúčení zo spoločenstva, nemajú dobrú povesť, sú bez dôstojných ľudských vzťahov, násilní a pred spoločnosťou bezmenní, ktorými sa vo všeobecnosti opovrhuje a ktorým sa vyhýba (v. 1), je to teda skupina mladých, o ktorých Jób hovorí: sú „nemohúci vyhnaní bezmenní“.

Na základe porovnávania použitia rovnakých výrazov odborníci na výklad Svätého písma poukazujú na to, že výraz „nemohúci“, na základe formulácie „ich mohúcnosť celkom poklesla“ (v. 2) označuje u osoby absenciu akejkoľvek morálnej alebo náboženskej citlivosti a akéhokoľvek postoja a sociálneho správania založeného na tejto citlivosti a schopného umožniť vzťah s ostatnými.

Druhý výraz, „čo ani mena nemajú“, „bezmenní ľudia“, výraz, ktorý zdôrazňuje silu prvého výrazu. V ľudskej spoločnosti, v ktorej sú sociálne vzťahy založené na primárnej empatii, prameniacej z morálnych a náboženských zdrojov, individuálna identita sa rodí na jednej strane rodí z prijatia istého počtu spoločných hodnôt a na druhej strane z osobitných individuálnych spôsobov, akými sú tie hodnoty prijímané a premieňané na konkrétne činy. A tak ten, kto neprijíma spoločné hodnoty a podľa nich nekoná, ktorý je v tomto zmysle „nemohúci“ zároveň je pokladaný za nesúceho, aby mal osobné meno, ktoré by ho identifikovalo. A tak samotná absencia mena pre túto skupinu vyhnaných za spoločnosti je príznačná pre ich odcudzenie od komunity. Títo „bezmenní nemohúci“ vyhnaní zo spoločnosti do púšte, sú tu uvedení, aby poskytli predstavu o súčasnej Jóbovej extrémnej biede.

v. 9-10
⁹ A stal som sa im teraz piesňou posmešnou a som im veru porekadlom len. ¹⁰ Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou a nebáli sa pľuť mi do tváre.

A práve toto vylúčenie zo spoločnosti teraz zasahuje Jóba. Predtým uctievaného muža si dovoľujú znevažovať a robia z neho objekt svojho drsného výsmechu (v. 9-10, ohľadom tradičných vyjadrení žalospevných žalmov porov. Ž 69,13⁴; Nár 3,14⁵; ďalej Jób 17,6⁶ a Iz 50,6⁷ ).

Veľmi silné je vyjadrenie „hnusím sa im“. Slovo v pôvodnom jazyku označuje tie predmety a praktiky, ktoré nesú najstrašnejšie tabu a zákazy Izraela. Niet vážnejšieho a vážnejšieho odsúdenia, ako nazvať niečo „hnusom“. Títo bezmenní neschopní zlosynovia, ktorých spoločnosť odmieta, konečne našli ľudskú bytosť, ktorá priťahuje a provokuje ich zdanlivo chýbajúcu citlivosť. V Jóbovi spoznávajú toho, ktorého Boh ponížil; Jób teda opisuje, že svedčia aj proti nemu, že nepatrí do spoločnosti, a že sa k nemu správajú ako k malomocnému, je teda aj on vyhnaný, obchádzaný a odmietaný.

v. 11-15
¹¹ Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal, a ten, čo uzdu z úst si vyhodil. ¹² Už po pravici svedkovia sa dvíhajú a do slučky mi nohy lapajú i nasypali hrádzu proti mne. ¹³ Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť, a pochodujú, nik im nebráni. ¹⁴ Už prichádzajú sťaby šírym prielomom a sem sa rútia, krytí troskami. ¹⁵ Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné, aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú a ako oblak spása ušla mi.

Táto časť uvádza zdôvodnenie vyššie uvedeného a ukazuje, ako sa stalo, že Jób stratil svoju „dôstojnosť“ a „spásu“ (v. 15). Svojou krátkou obrazovou narážkou spôsobuje osobitné ťažkosti pre vysvetlenie. Jób sa dostáva až teraz do bodu, že začne hovoriť o Bohu ako o pôvodcovi svojho nešťastia. Pravdepodobne na základe obrazu zvieraťa starostlivo vedeného povrazom a opratami (porov. k tomu Oz 11,4⁸) chce Jób v úvode 11. verša povedať, že Boh uvoľnil putá jeho života, a tak ho vydal silám nešťastia bez toho, aby ho bránil pred ich ničivým útokom (Jób 30,13b: „pochodujú, nik im nebráni“). Aj tu posvätný autor knihy Jób používa obrazy vojny a obliehania, formované tradíciou žalospevných žalmov (porov. k tomu Jób 16,9⁹ a nasl.; 19,2¹⁰), ktoré nemuseli zodpovedať celkom priamo jeho osobnej situácii, ale skôr charakterizujú jeho osobnú situáciu tradičnými vyjadreniami. Týmto spôsobom je Jób pripojený k veľkému spoločenstvu trpiacich, ktorí plačú pred Pánom Bohom a zápasia o svoju záchranu.

Meditatio

Jób prežíva svoju tragédiu osobitným spôsobom. Nechce sa bez námahy poddať tajomstvu. Jób kričí od bolesti a jeho hlas zaznieva znova a znova v ľudských dejinách, lebo v Jóbovom volaní zaznieva údel človeka ako takého.

Jóbovo utrpenie ma viacero rozmerov. Prvým rozmerom Jóbovho utrpenia je vážna choroba, kvôli ktorej sa nachádza mimo obývaných častí. Z textov, ktoré sa nachádzajú v Knihe Jób a opisujú prejavy choroby, sa dá vyrozumieť, že posvätný autor opísal chorobu (lepra tuberculosa, elefantiáza), ktorá viedla aj k deformácii vonkajšieho výzoru človeka, spôsobovala veľké bolesti a horúčkovité stavy a ktorá končievala bolestnou smrťou.¹¹¹²¹³

Jób však prežíval aj utrpenie spoločenské. Kvôli chorobe bol vylúčený za spoločnosti a ponižovali ho ľudia nízkych mravných kvalít.A tak hľadal odpoveď na otázku o dôvodoch jeho mnohorakého a ťažkého utrpenia. Pre Jóba nejestvuje teória o tajomnom osude, s ktorou počítalo staroveké grécke myslenie. Jób pozná moc toho, ktorý je nad svetom, nad ľudským jestvovaním, na koho sa možno obrátiť v utrpení.

Jób adresuje svoj výkriky a volania k Pánu Bohu a tieto jeho volania sa stávajú symbolom Jóbovho zápasu so samotným Pánom. Iba vo Svätom písme je zaznamenaný jav osobného zápasu s Bohom, zápasu Jóba, ale vlastne zápasu celého Izraela, celého vyvoleného ľudu. Jób vo svojom zápase prichádza k poznaniu, že človek nedokáže vysvetliť zlo, a preto chce priamo nejakým spôsobom zapojiť Pána Boha do riešenia záhadného zla, ktoré presahuje ľudský rozum. A jedinečný prvok Knihy Jób spočíva v tom, že posvätný autor predstavuje posolstvo o Pánu Bohu, ktorý súhlasí s tým, že bude svedčiť ako rozhodujúci svedok v istom druhu súdneho konania, do ktorého pozýva trpiaci človek svojho Stvoriteľa. Jób stelesňuje protest proti zlu, ktoré nevie pochopiť (Jób 42, 7). V Jóbovej mysli a jeho úvahách sú prítomné myšlienky veľkého pohoršenia nad skutočnosťou zla. Ale Pán Boh zjavuje človekovi Jóbovi, že jestvuje zámer, transcendentný, tajomný, prevyšujúci a všetko zahŕňajúci zmysel.

Oratio

Modlime sa teraz slovami žalmu 31, ktorý je označený ako dôverná modlitba v súžení. Použijeme vybrané časti zo žalmovej modlitby, ktoré v sebe nesú skúsenosť utrpenia, podobného Jóbovmu utrpeniu a podobného telesnému a spoločenskému utrpeniu človeka ktorejkoľvek doby.

(Ž 31,2.10-16,23-25)

„Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky; vysloboď ma, veď si spravodlivý.
[...]
Zmiluj sa, Bože, nado mnou, lebo som v súžení; od zármutku mi chabne oko, duša i vnútro moje.
Život sa mi v strastiach míňa a roky v nárekoch. Biedny som a slabnem a chradnú mi kosti.
Všetci moji nepriatelia mnou opovrhujú, susedom som na posmech a svojim známym som postrachom. Tí, čo ma vidia na ulici, utekajú predo mnou.
Vytrácam sa z ich pamäti ako mŕtvy, som sťa odhodená nádoba.
Veru čujem, ako ma mnohí hania: hrôza zo všetkých strán. Spolčujú sa proti mne a radia sa o tom, ako ma zabiť.
Ja sa však spolieham na teba, Pane, a hovorím: "Ty si môj Boh, v tvojich rukách je môj osud." Vytrhni ma z rúk mojich nepriateľov a prenasledovateľov.
[...]
Už som si v strachu hovoril: "Odvrhnutý som spred tvojich očí." No ty si vyslyšal moju hlasitú modlitbu, keď som volal k tebe.
Milujte Pána, všetci jeho svätí. Pán verných chráni, ale plnou mierou odpláca tým, čo si počínajú pyšne.
Vzmužte sa a majte srdce statočné, vy všetci, čo dúfate v Pána.

Contemplatio

Prijmite posilu a majte srdce statočné, vy všetci, čo dúfate v Pána.

1 Jób 19,18: „Ešte aj chlapčiská mnou pohŕdajú a len čo sa zdvihnem, nadávajú mi.“

² Jób 17,6: „Ty dopustil si, že som ľuďom príslovím; a práve mne to pľujú do tváre.“

³ Jób 18,2: „"Dokedy budete hádzať slová? Dobre rozvážte si, potom vravme:“

⁴ Ž 69,13: „Utŕhajú si zo mňa tí, čo vysedávajú v bráne, a pri víne pospevujú o mne pijani.“

⁵ Nár 3,19: „Všetok ľud si robí zo mňa posmech, pesničky celý deň.“

⁶ Jób 17,6: „Ty dopustil si, že som ľuďom príslovím; a práve mne to pľujú do tváre.“

⁷ Iz 50,6: „Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali, tvár som si neskryl pred potupou a slinou.“

⁸ Oz 11,4: „Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho.“

⁹ Jób 16,9: „Má hnev na korisť, a tak ma schvatol a zubmi na mňa zaškrípal i ostro zazrel na mňa škodca môj.“

¹⁰ Jób 19,2: „"Ach, dokiaľ chcete moju dušu sužovať a rečami ma mliaždiť naskrze?“

¹¹ porov. Levitikus 13,18 a nasl.

¹² Jób 2,8: „Takže Jób si vzal črepinu, aby sa mal čím oškrabovať, a utiahol sa na smetisko.“ Jób 7,5: „Telo mi šatia červíky a chrasty a koža puká, rozpadáva sa.“ Jób 14,20: „Ty dorážaš naň, kým sa nepominie, meníš mu výzor a posielaš ho preč.“ Jób 18,13: „Choroba rozožerie jeho kožu, smrti prvý syn mu údy zhltá.“ Jób 30,17: „Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené a moje žily spánku nemajú.“ Jób 30,30: „Už koža zo mňa odpadúva zhorená a horúčka mi kosti spálila.“

¹³ Jób 2,12: „Už zďaleka ho videli, ale nepoznali ho. I zaplakali hlasno, roztrhli si odev a zvysoka si trúsili prach na hlavy.“