Utrpenie v perspektíve skúšky (Jób 2,1-13)

Lectio divina úryvku z Knihy Jób pod názvom Azda mám len dobré brať od Pána? (Jób 2,10) z cyklu Sväté písmo pred otázkou utrpenia a bolesti.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. januára 2022.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (78,8MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Keď hľadáme odpovede na otázky o utrpení v textoch Svätého písma, tak sme si už raz pripomenuli, že žiaden z autorov neprenikol tak hlboko a nevystúpil tak vysoko v hľadaní odpovedí na najťažšie otázky, prečo trpí spravodlivý človek a ako sa má voči dobrému a svätému Bohu správať človek postihnutý telesným alebo duševným utrpením, ako staroveký básnik, ktorý vedený Božím Duchom napísal knihu Jób.

Uvedené témy sa v knihe rozoberajú umeleckým spôsobom vo forme dialógov trpiaceho Jóba s jeho tromi priateľmi Elífazom, Bildadom a Sófarom. Tieto dialógy, do ktorých vstupuje aj Pán Boha, tvoria hlavnú časť knihy od 3. kapitoly po 42. kapitolu a je napísaná na spôsob poézie. Hlavná časť je akoby orámovaná úvodnou časťou, prológom, ktorý pozostáva v prvých dvoch kapitolách a záverečnou časťou, epilógom, ktorý sa nachádza v záverečnej 42. kapitole.

My dnes chceme uvažovať a modliť sa nad textom z prológu Knihy Jób z 2. kapitoly, ktorý nám pomôže priblížiť sa posolstvu o ľudskom utrpení z perspektívy skúšky.

Pripomeňme si, že v 1. kapitole Knihy Jób autor posvätného textu predstavil Jóba ako dokonalého a statočného muža, ktorý sa bál Pána a chránil sa zlého a ktorému sa narodilo mu sedem synov a tri dcéry a zároveň vlastnil veľký majetok (porov. Jób 1,1-3). V prológu sa však čitateľ dozvedá, že ako závažnú životnú skúšku dopustil Pán na Jóba utrpenie a stratil nielen všetok svoj majetok, ale prišiel aj o svoje deti. Napriek všetkému nešťastiu posvätný text o Jóbovi píše: „vstal, roztrhol si odev, oholil si hlavu, padol na zem, klaňal sa a povedal: "Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa ta vrátim. Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!" V tomto všetkom Jób nezhrešil a nevyriekol proti Bohu nič neprístojné.“ (Jób 1,20-22)

A tu sa už dostávame k druhej časti prológu a nášmu dnešnému posvätnému textu. Pozorne si ho vypočujme:

Lectio

Jób 2,1-13

¹ Tu v ktorýsi deň zasa prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan a postavil sa pred Pána.
² A Pán povedal satanovi: "Skadiaľ prichádzaš?" Satan odpovedal Pánovi: "Chodil som krížom-krážom po zemi."
³ Pán povedal satanovi: "A všimol si si môjho služobníka Jóba, že mu niet rovného na zemi? Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého. Podnes si zachoval svoju dokonalosť, a ty si ma popudil proti nemu, aby som ho bez príčiny trápil!"
⁴ Satan odpovedal Pánovi: "Kožu za kožu! Všetko, čo človek má, dá za svoj život! ⁵ Ale vztiahni ruku a zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!"
⁶ Tu Pán povedal satanovi: "Hľa, je v tvojich rukách, len jeho život ušetri!"
⁷ Satan sa vzdialil spred Pánovej tváre a ranil Jóba ukrutným vredom od päty nôh až po temeno hlavy. ⁸ Takže Jób si vzal črepinu, aby sa mal čím oškrabovať, a utiahol sa na smetisko.
⁹ Jeho žena mu povedala: "Ešte sa držíš svojej dokonalosti?! Prekľaj Pána a zhyň!"
¹⁰ On jej však povedal: "Hovoríš, ako len hlúpe ženy hovoria. Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?"
V tomto všetkom Jób nezhrešil svojimi ústami.
¹¹ Keď traja Jóbovi priatelia počuli o všetkom nešťastí, ktoré ho postihlo, prišli každý zo svojho kraja: Elifaz z Temanu, Bildad zo Šuachu a Sofar z Naamatu. Uzhovorili sa, že mu pôjdu prejaviť sústrasť a potešiť ho.
¹² Už zďaleka ho videli, ale nepoznali ho. I zaplakali hlasno, roztrhli si odev a zvysoka si trúsili prach na hlavy. ¹³ Sadli si k nemu na zem, ale sedem dní a sedem nocí mu nik nepovedal ani slova, lebo videli, že jeho bolesť je nesmierna.

Kontext úryvku

Autor posvätného textu vychádza z náboženského chápania svojej doby, že pozemské udalosti sa pripravujú v nebi. Preto predstavuje stretnutie v nebi u Pána Boha. Jeho zámerom je, aby hneď na začiatku bolo čo najviac jasné, že nielen udalosti pozemského života sú v Božích rukách, ale že Pán je v týchto udalostiach skutočným najdôležitejším predstaviteľom.

Autor posvätného textu predstavuje audienciu u Pána neba a všetkého stvorenstva, na ktorej sa zúčastňujú Boží synovia a na ktorú prišiel aj satan. Ako Božích synov môžeme podľa iných vyjadrení Svätého písma rozumieť nebeské duchovné bytosti, nebeské „zástupy“¹. Zároveň sa však zdôrazňuje vzdialenosť a výlučnú suverenitu Pána Boha nad svojimi nebeskými služobníkmi.

Podľa posvätného textu je na audiencii popri posloch v Božích službách prítomný aj Satan. Satan ako taký bol v Starom zákone pomerne zriedkavo spomínaný², a v náboženskom chápaní autora posvätného textu Knihy Jób nenadobudol ešte samostatný význam, ako je potom satan predstavovaný v neskorom židovskom a kresťanskom teologickom myšlienkovom svete. Podľa Knihy Jób Satanovi pripadá úloha akéhosi nebeského žalobcu, ktorý sa túla po zemi, aby odhalil skryté viny ľudí a aby ich predniesol pred Boží súd. Z toho vyplýva, že Satanovou podstatou je duch pochybností, ktorý je v protiklade s dôverou, ktorú vkladá Pán Boh do Jóbovej nábožnosti.

Audiencia u Pána Boha, o ktorej hovorí náš dnešný text, je v poradí druhá, o ktorej sa píše v prológu Knihy Jób. Na prvej audiencii, ktorá je opísaná v 1. kapitole, sa hovorilo o tom, ako na podnet Satana dopustil Pán na Jóba závažnú životnú skúšku utrpenie a stratil nielen všetok svoj majetok, ale prišiel aj o svoje deti.

Jób sa v utrpeniach osvedčil a tým bolo Pánu Bohu zadosťučinené. Satan prehral svoju prvú provokáciu; ale ešte sa nevzdáva. Preto pri rozhovore s Pánom predstaví druhú výzvu, ktorá začína v tom istom bode a s takmer rovnakým znením ako pri prvej audiencii. Tento rytmus opakovania slúži na zvýšenie napätia, aby čitateľ bol pripravený na očakávané zintenzívnenie príbehu.

Pripomeňme si prvú časť posvätného textu:

¹ Tu v ktorýsi deň zasa prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan a postavil sa pred Pána.
² A Pán povedal satanovi: "Skadiaľ prichádzaš?" Satan odpovedal Pánovi: "Chodil som krížom-krážom po zemi."
³ Pán povedal satanovi: "A všimol si si môjho služobníka Jóba, že mu niet rovného na zemi? Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého. Podnes si zachoval svoju dokonalosť, a ty si ma popudil proti nemu, aby som ho bez príčiny trápil!"

V zásadnej otázke sa nič nezmenilo. Boh nemá dôvod meniť svoj kladný úsudok o Jóbovej nábožnosti³. Ba práve naopak. Vytrvalosť trpiaceho v skúškach spôsobuje, že Pán na to poukazuje a vyčíta satanovi, nie bez vznešenej irónie, že ho „bez príčiny“ (= bezdôvodne a bez úspechu) vyprovokoval, aby na Jóba dopustil viaceré nešťastia.

Autor posvätného textu necháva Pána na chvíľu klesnúť na úroveň ľudského myslenia, na ktorej prednáša svoje úvahy a vyjadrenie „bez príčiny som ho trápil“ nadobúda svoj osobitný význam. To „bez príčiny“ sa ozýva potom aj v ústach Satana (1,9), ktorý vo svojej až príliš ľudskej logike nechce pripustiť, že Jóbova bázeň pred Bohom je „bez príčiny“; že nemá iný dôvod ako osobu samotného nevyspytateľného Pána Boha. Tu sa v Božích ústach to vyjadrenie „bez príčiny“ dotýka tajomstva Božieho jestvovania, s ktorým Jób v nasledujúcom vývoji príbehu bude musieť zápasiť, až kým jeho bolesťou vyskúšaná duša neutíchne pred nevyspytateľným Bohom, ktorý jediný pozná dôvod svojho konania a vyhradil si pre seba aj to, čo a v akej miere zo svojho tajomstva odhalí ľuďom (porov. kap. 38 a nasl.).

Popri výčitkám satanovi, ktorý v nasledujúcich kapitolách posvätného textu ustúpi do úzadia, v slovách Pána Boha presvitá dobro a súcit s Jóbom, čo je v kontexte celku nezanedbateľná črta vzhľadom na to, že práve v čase utrpenia je človeku táto stránka Božieho jestvovania akoby ukrytá a nevládze si ju zreteľne uvedomovať.

⁴ Satan odpovedal Pánovi: "Kožu za kožu! Všetko, čo človek má, dá za svoj život! ⁵ Ale vztiahni ruku a zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!"

Satan však svoju hru nevzdáva; v žiadnom prípade nie je presvedčený o Jóbovej nezištnej nábožnosti. Drsným spôsobom oponoval príslovím, ktoré zrejme pochádzalo z výmenného obchodu beduínov za zvieracie kože: „Kožu za kožu.“ Nasledujúce vysvetlenie „Všetko, čo človek má, dá za svoj život!“ ukazuje, ako Satan hodnotí „skúšku“ Jóbovej nábožnosti Ak niet inej cesty, človek je pripravený obetovať všetko – aj svojich blízkych – pre záchranu vlastného života. Toto kruto realistické hodnotenie ľudského pudu sebazáchovy, ktorý, ako ukazuje skúsenosť, žiaľ, nemožno jednoducho zavrhnúť, slúži pre Satana ako argument na to, aby znova spochybnil hodnotu Jóbovej nábožnosti.

Až keď človeku ide o vlastný život a dostane sa až na hranicu svojej existencie a nemôže očakávať nič iné ako ekvivalent svojej nábožnosti, vtedy sa ukáže, či sa bude držať Boha len dovtedy, kým v ňom vidí darcu, alebo či má pred ním naozaj bázeň a ctí si „bez príčiny“ len kvôli Bohu samotnému.

⁶ Tu Pán povedal satanovi: "Hľa, je v tvojich rukách, len jeho život ušetri!"

Pán prijíma aj túto satanovu provokáciu a vydáva Jóba do satanovej moci s tým obmedzením, aby ho nemohol pozbaviť jeho života. Autor posvätného textu zámerne predstavuje Božiu výhradu, aby Jób zostal nažive, aby sa mohol rozvíjať Jóbov príbeh. Je totiž pravda, že Jób by smrťou mohol preukázať pravú nábožnosť, veď aj Sväté písmo Starého zákona pozná dôkazy vernosti voči Bohu, ktoré sú vyjadrené práve vystavením sa smrti⁴. V jednom z vrcholov vnútorného zápasu Jób vo svojom utrpením sám vyjadruje túžbu zomrieť a vyjadruje, že ani smrť nemôže otriasť jeho dôverou voči Bohu.⁵

⁷ Satan sa vzdialil spred Pánovej tváre a ranil Jóba ukrutným vredom od päty nôh až po temeno hlavy.

Druhý útok Satana je ešte zreteľnejšie prepojený s druhou audienciou u Pána. Pri prvej zostal satanov útok akoby na pozadí. V druhom prípade satan útočí ako démon choroby a vlastnou rukou zasiahne Jóba „zhubným vredom.“ Viacerí predpokladajú, že môže ísť o poukaz na kožnú chorobu, ktorá vytvára vyrážky rastúce do hrčí na pokožke, čiže by mohlo ísť o chorobu s názvom lepra tuberculosa, ktorú Gréci nazývali elefantiáza pre zdeformovaný opuch a sfarbenie pokožky. To platí aj pre klinický obraz, ktorý možno odvodiť z iných pasáží Knihy Jób o tejto veľmi obávanej chorobe, ktorá končievala bolestnou smrťou po dlhom bolestnom priebehu, choroba začínala vredmi⁶, pôsobila trýznivé svrbenie⁷ a spôsobovala popraskanie kože, na tele sa tvorili hľuzovité opuchy, niekedy hnisajúce, niekedy tvrdnúce, v ktorých sa mohli zachytávať červy⁸, koža sčernievala a sťahovala sa⁹, vonkajší výzor človeka bol zdeformovaný (2,12), musel znášať veľké bolesti a horúčkovité stavy, telo bolo akoby zožierané¹⁰, z toho vyplýval veľký vnútorný nepokoj, ťažké dýchanie, nespavosť a úzkostné sny¹¹ a mohlo to trvať celé roky.

⁸ Takže Jób si vzal črepinu, aby sa mal čím oškrabovať, a utiahol sa na smetisko.

Choroby, ktoré mali nepríjemné vonkajšie prejavy, boli v čase vzniku Knihy Jób pokladané za nákazlivé, chorí bývali vylúčení zo spoločnosti a svoje bolestné jestvovanie museli dožívať v podstate na smetisku, ktoré zvyčajne bolo za osídlenou časťou obce. Aj Jóba nachádzame sedieť v popole, v ruke má črepinu, ktorou si škrabe svrbivú hnisavú kožu. Jób je obrazom biedy a predsa práve vo svojej biede je svedectvom o Božej sláve. To je obraz, ktorý v sebe obsahuje – na tomto mieste ešte nerozvinutý – hlboký zmysel celej knihy Jób.

⁹ Jeho žena mu povedala: "Ešte sa držíš svojej dokonalosti?! Prekľaj Pána a zhyň!"

Jób vo svojej biede svedčí o Božej sláve aj prostredníctvom svojej reakcie na veľmi vážne pokušenie, ktoré sa k nemu blíži v podobe jeho vlastnej manželky. Jóba manželka je uvedená do príbehu až na tomto mieste a nie je uvedené jej meno (iba Targum, čiže aramejská verzia knihy Jób, sa uvádza meno Dina). Ako žena je oveľa viac pod bezprostredným, šokujúcim dojmom citov a už sa nemôže pozerať na tú biedu. Bez toho, aby o tom vedela, ako žena v raji sa stáva najnebezpečnejším spojencom Satana¹². V príbehu to naznačuje skutočnosť, že tými istými slovami, ktorými samotný Pán Boh konštatoval Jóbovu nezlomnosť (2,3), Jóbova manželka spochybňuje Božie stanovisko: „Ešte sa držíš svojej dokonalosti?!“ Je to výraz úplnej beznádeje, keď svojmu manželovi, ktorého pokladá za opusteného a zavrhnutého Bohom a ľuďmi, v ktorom zápasia súcit a beznádej, poradí len to, aby preklial Boha a tým si možno o to rýchlejšie privodil nevyhnutnú smrť. Nevedome, ale práve preto o to zvodnejšie, podporuje Satanov zámer a svojimi radami smeruje presne tam, kde chce prísť Satan (1,11; 2,5).

¹⁰ On jej však povedal: "Hovoríš, ako len hlúpe ženy hovoria. Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?"
V tomto všetkom Jób nezhrešil svojimi ústami.

Ale Jób odoláva aj tomuto nebezpečnému pokušeniu. S vnútornou silou návrh odmieta ako nedôstojné, bezmyšlienkovité reči, ktoré síce berú do úst slovo Boh, ale neberú Boha vážne a tým sa stávajú „nezmyselnými“ a „hlúpymi“. Jób akoby s úplnou samozrejmosťou kladie protiotázku, ktorá koriguje zmätenú perspektívu a vzdáva slávu Bohu, darcovi všetkého: „Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?“ Pána chápe ako toho, ktorého neslobodno spochybňovať a ktorý je nad všetkými ľudskými neistotami. To, čo je otázne, je postoj človeka voči Bohu.

Rozprávanie, ktoré má na zreteli navonok vnímateľné skutočnosti, nejde do detailov a tak vytvára dojem, že Jób je až nepravdepodobne vyrovnaný, čo by mohlo mať pôvod v zreteľnej racionalite Jóbovej duchovnej úvahy. Autor nášho posvätného textu na inom mieste pripomenul, že „v tomto všetkom Jób nezhrešil a nevyriekol proti Bohu nič neprístojné. (porov. Jób 1,22) a naznačuje, že by bolo potrebné povedať oveľa viac, než čo tu vo veľmi úspornom opise vyjadril a tým vedie čitateľa k tým častiam knihy Jób, kde sú podrobnejšie opísané duchovné zápasy, ktoré odhaľujú ľudskú hĺbku a pravdivosť Jóbovho vnútorného života.

Nasledujúca scéna, podobne ako ostatné, len voľne nadväzuje na predchádzajúcu, uzatvára sériu obrazov a tvorí prechod od literárneho spôsobu rozprávania v próze k spôsobu rozprávanie v poézii. Je prípravou na dialóg, ktorý sa rozvinie v nasledujúcej 3. kapitole. Niet pochýb o tom, že Satan znova prehral; ale už sa o tom nediskutuje; postava Satana sa ticho dostane do úzadia. Pohľad sa už neobracia späť; smeruje dopredu preč od vonkajšieho diania k vnútorným procesom, ktoré ho sprevádzajú a ktoré budú teraz vyjadrené v rozhovore.

¹¹ Keď traja Jóbovi priatelia počuli o všetkom nešťastí, ktoré ho postihlo, prišli každý zo svojho kraja: Elifaz z Temanu, Bildad zo Šuachu a Sofar z Naamatu. Uzhovorili sa, že mu pôjdu prejaviť sústrasť a potešiť ho.

Opis príchodu troch priateľov je tiež pomerne úsporný, obmedzený na to najpodstatnejšie, na to vonkajšie. Menovité uvedenie troch Jóbových priateľov je podmienené tým, že potom stále vystupujú ako jeho partneri v rozhovoroch. Elifaz z Temanu¹³, sa považuje za Edomitu. Teman je názov edomského miesta¹⁴ južne alebo juhovýchodne od Mŕtveho mora. Ďalší dvaja priatelia, Bildad zo Šuachu¹⁵ a Sofar z Naamatu, môžu byť pokladaný za majetných mužov z „východnej zeme“, spoločensky na rovnakej úrovni ako bol Jób¹⁶, ktorí mohli byť na východných územiach susedmi. Zdá sa, že autor posvätného textu zámerne naznačuje edomitsko-arabský pôvod priateľov, lebo Edomiti boli známi svojou "múdrosťou"¹⁷. Títo traja Jóbovi priatelia sú v celej knihe Jób ako predstavitelia „múdrosti“ a ich osobitnej racionality v otázkach náboženstva. Traja priatelia prišli vyjadriť Jóbovi spoluúčasť v jeho utrpeniach, následne v rozhovoroch s Jóbom sa dostanú do pozície jeho oponentov. Autor posvätného textu tým vytvoril dramatický priebeh rozhovorov a hľadania odpovedí na bytostné otázky.

¹² Už zďaleka ho videli, ale nepoznali ho. I zaplakali hlasno, roztrhli si odev a zvysoka si trúsili prach na hlavy. ¹³ Sadli si k nemu na zem, ale sedem dní a sedem nocí mu nik nepovedal ani slova, lebo videli, že jeho bolesť je nesmierna.

Jóba bolo vidno už z diaľky na týčiacej sa hromade sutín; ale bol tak znetvorený svojou chorobou, že ho priatelia mali ťažkosť spoznať. Zhrození nad tým šokujúcim pohľadom prepukli do hlasného plaču, roztrhli si vrchný odev a sypali si popol na hlavu, čo je znak smútku (porov. Jób 1,20; 2Sam 13,19; Ez 27,30; Nár 2,10). V texte sa spomína, že si zvysoka trúsili prach na hlavy. Dá sa predpokladať pôvodne apotropaický, čiže odháňajúci zmysel tohoto gesta, keď sa popol vyhadzoval hore nad hlavu, aby sa odvrátilo hroziace nebezpečenstvo nešťastia, ktoré malo zhora ohrozovať človeka.

Sedem dní sedeli na zemi s Jóbom. Počet dní je odvodený od počtu dní smútku za mŕtvym, ktorý býval vtedy obvyklý (Gen 50,10; 1Sam 31,13; Sir 22,13). Slová súcitu im akoby nevládali vyjsť z úst, tak sú šokovaní a bezbranní zoči-voči veľkému trápeniu, na ktoré museli pozerať. Je to veľmi pôsobivá scéna, plná vnútorného napätia vo svojej bezslovnej výrečnosti, ktorá však môže každú chvíľu viesť k citovej explózii. Pre Jóba je to ďalšie nové bremeno, zväčšené až na neznesiteľnú mieru. A tak všetko, štýl, forma rozprávania, nálada a obsah opísanej scény, stupňuje sa smerom k bodu, kedy potom vytryskne z Jóbovho vnútra aj v slovách, ktoré odhalia jeho vnútorný zápas.

Meditatio

Pozorne teraz sledujme úvahu, ktorú nám zanechal svätý Gregor Veľký o Jóbovom výroku: Keď sme prijali dobré z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé? Svätý Gregor napísal:

„Keď Pavol hľadel na hĺbku vnútornej múdrosti v sebe a videl, že navonok je iba porušiteľným telom, povedal: „Tento poklad máme v hlinených nádobách.“ (2Kor 4,7) A pozri, na blahoslavenom Jóbovi hlinená nádoba zvonku cítila rozpukané vredy, ale vnútorný poklad tu zostal nedotknutý. Navonok sa rozpukla pre rany, ale vnútri sa rodil nevyčerpateľný poklad múdrosti, ktorý vytryskol v slovách svätého poučenia: „Keď sme prijali dobré z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé?“ (Jób 2,10) Dobrým nazýva Božie dary, či už časné alebo večné; zlým zasa nazýva prítomné biče. Pán o nich povedal ústami proroka: „Ja som Pán a nik iný, ja tvorím svetlo a pôsobím tmu, dávam šťastie a dopúšťam nešťastie.“ (Iz 45,5a.7)

„Tvorím svetlo a pôsobím tmu,“ lebo keď sa bičmi navonok pôsobí tma bolesti, vnútri sa poúčaním zapaľuje svetlo mysle. „Dávam šťastie a dopúšťam nešťastie.“ Lebo pokoj s Bohom sa nám vracia iba vtedy, keď sa to, čo bolo stvorené ako dobré, ale nedobre po tom túžime, obráti pre nás na zlé biče. Hriechom sa totiž dostávame do nepriateľstva s Bohom. Preto je vhodné, aby sme sa s ním pomocou bičov uzmierili. Aby sa každá dobre stvorená vec obrátila pre nás na bolesť, a tak myseľ napraveného pokorne obnovila pokoj so Stvoriteľom.

Ale najviac si treba v jeho slovách všimnúť to, ako pohotovo a rozvážne reaguje na manželkino prehováranie, keď hovorí: „Keď sme prijali dobré z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé?“ Je totiž veľkou útechou v súžení, keď znášame protivenstvá a rozpamätúvame sa na dary nášho Stvoriteľa. Ani bolesť nás nezlomí, ak nám zaraz príde na um dar, lebo to vzpružuje. Veď preto je napísané: „V šťastných dňoch nezabúdaj na nešťastné a v dňoch nešťastných nezabúdaj na šťastné.“ (Sir 11,27 [Vg.])

Každý, kto prijíma dary a v čase týchto darov vôbec sa nebojí bičov, z radosti upadne do pýchy. A ten, kto trpí pod bičmi, ale v čase týchto bičov sa neteší z darov, ktoré dostal, stratí pokoj mysle a úplne si zúfa.

Preto treba oboje tak spájať, aby vždy jedno podopieralo druhé. Spomienka na dar má mierniť trýzeň biča a obava i hrôza pred bičom má nahlodávať radosť z daru. Aby teda svätý muž upokojil myseľ utýranú ranami, uvažuje v bolestiach spôsobených bičmi nad príjemnými darmi a hovorí: „Keď sme prijali dobré z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé?“ (Svätý Gregor Veľký, Mravoučné komentáre ku Knihe Jób, Lib. 3, 15-16: PL 75, 606-608).

Toľko povzbudzujúce slová svätého Gregora. A teraz sa modlime:

Oratio

Pane, keď prežívame rozličné životné skúšky a obraciame sa k Tebe, pripomíname si Tvoju lásku a jej istotu vyjadrujeme skúsenosťou láskavých rúk. Hovoríme o Tvojich rukách, ktoré nás držia, objímajú. A keď sme v Pánových rukách, znamená to, že máme veľkú hodnotu, že sme v Božích očiach vzácni. Človek má jedinečnú hodnotu, lebo Boh ho drží vo svojich rukách ako niečo hodnotné.

Mám hodnotu, som vzácny, vzácna, lebo Pán ma drží vo svojich rukách. A Božie ruky nie sú len vystreté smerom k nám. Sú to ruky plné moci. Božia moc je tak veľká, že nás nikto nemôže vytrhnúť z Pán rúk (porov. Jn 10,28). A to nám dáva veľkú nádej. […]

My máme istotu nie preto, že pozemské skutočnosti nám dávajú istotu, ale preto, že Pán je mocnejší ako čokoľvek iné. Pánove ruky sú láskavé, Pánove ruky sú aj tajomné, lebo nevezmú z nášho života námahu, protivenstvá, lebo nás prekvapuje svojím postojom a spôsobom, ako nás bráni. Ak by Božie ruky neboli tajomné, neboli by to Božie ruky a predsa sa nám tieto ruky stali blízkymi v Ježišovi Kristovi. Ale zostávajú aj tajomné, lebo Božie ruky nie sú z tohoto sveta.

Ako by Pán neskrýval v sebe tajomstvo, mohli by sme pochybovať o Božích rukách. Božie ruky sú blízko a sú aj tajomné. Svätý Pavol hovorí, že “nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej.” (Rim 8,24) Ak by zasa boli Pánove ruky boli také blízke, ako keby to boli ruky z tohoto sveta, tak by to potom neboli Pánove ruky.

Príď, Pane, do našich príbytkov, ktoré sú skúšané rozličnými ťažkosťami. Stoj pri nás na pokraji našich priepastí, lebo ty sa nenaľakáš žiadneho zla, lebo ty si prekonal skúšku, keď si vzal na seba úzkosť nášho zla. Tam pri kríži nielen ľudia sa ti vysmievali “zachraňoval iných, zachráň sám seba” (Mk 15,31), ale aj ty sám si prežíval vedomie opustenosti a vyslovil si slová žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Ž 22,2, Mk 15,34). A tak aj my môžeme našu bolesť odovzdať, premeniť na modlitbu, zveriť ju Tebe.

Príď, Pane, kráčaj s nami, zostúp do zákutí našich bolestí. Príď a vlož na nás svoje ruky, aby si v nás oživil to, čo sme usmrtili. Príď a my, ako v onen deň, budeme ťa nasledovať a primkneme sa k Tebe, našej skale, našej záchrane, nášmu pastierovi. Amen.

Contemplatio

Pane, „Ty si moja pomoc, neodvrhuj ma, ani ma neopúšťaj, Bože, moja spása.“

(Ž 27,9-10)

__________

¹ 1Kr 22,19: „A tamten pokračoval: "Nuž počuj slovo Pánovo! Videl som Pána sedieť na tróne a celé nebeské vojsko stáť pri ňom po jeho pravej i ľavej strane.“ Ž 29,1: „Vzdávajte Pánovi, synovia Boží, vzdávajte Pánovi slávu a moc.“ Ž 89,8: „Boh, ktorý v zhromaždení svätých budí strach, je veľký a hrozný voči všetkým, čo ho obklopujú.“

² Zach 3,1: „Potom mi ukázal veľkňaza Jozueho, ako stojí pred Pánovým anjelom; po jeho pravici stál satan, ktorý chcel naňho žalovať.“

³ Jób 1,8: „Pán povedal satanovi: "A všimol si si môjho služobníka Jóba? Niet mu rovného na zemi. Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého."

⁴ porov. Ž 73, kde sa modliaci zaoberá touto možnosťou a Iz 53, kde je svedectvo o Bohu spečatené smrťou nevinného Božieho služobníka

⁵ porov. Jób 17,11 a nasl.

⁶ porov. Levitikus 13,18 a nasl.

⁷ Jób 2,8: „Takže Jób si vzal črepinu, aby sa mal čím oškrabovať, a utiahol sa na smetisko.“

⁸ Jób 7,5: „Telo mi šatia červíky a chrasty a koža puká, rozpadáva sa.“

⁹ Jób 18,13: „Choroba rozožerie jeho kožu, smrti prvý syn mu údy zhltá.“ Jób 30,30: „Už koža zo mňa odpadúva zhorená a horúčka mi kosti spálila.“

¹⁰ Jób 14,20: „Ty dorážaš naň, kým sa nepominie, meníš mu výzor a posielaš ho preč.“ Jób 30,18: „On silou veľkou za šaty ma pridŕža, za golier plášťa pevne drží ma.“

¹¹ Jób 7,13-14: „Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí, posteľ sa podelí so mnou o môj plač, aj vtedy mi strach naháňaš snami a vo videniach desom stíhaš ma. Jób 30,17: „Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené a moje žily spánku nemajú.“

¹² podľa sv. Augustína: diaboli adiutrix.

¹³ Podľa Gen 36,4.10.12 nesie toto meno Ezauov syn: „Ada porodila Elifaza, Bašemat porodila Rahuela. […] Toto sú mená Ezauových synov: Elifaz, syn Ezauovej ženy Ady, a Rahuel, syn Ezauovej ženy Bašemat. […] Tamna, vedľajšia žena Ezauovho syna Elifaza, porodila Elifazovi Amaleka. To sú potomkovia Ezauovej ženy Ady.“

¹⁴ alebo kmeňa? Gen 36,11.15.42.

¹⁵ Šuach, dom Bildada, je meno syna Abraháma a Ketury v Gen 25,1-2: „Abrahám si však opäť vzal ženu, volala sa Ketura a porodila mu Zamrama, Jeksana, Madana, Madiána, Jesboka a Sueho.“

¹⁶ Jób 1,1-3: „ V krajine Hus žil istý muž, menom Jób. Bol to muž dokonalý a statočný, bál sa Pána a chránil sa zlého. (Narodilo sa mu sedem synov a tri dcéry.) V jeho stádach bolo sedemtisíc oviec, tritisíc tiav, päťsto záprahov rožného statku a päťsto oslíc. Aj čeľade mal veľmi mnoho. Bol to muž, ktorý vynikal nad všetkých synov Východu.“

¹⁷ Jer 49,7: „O Edome. Toto hovorí Pán zástupov: "Či v Temane už niet múdrosti? Či mudrci ostali bezradní? Či sa ich múdrosť skazila?“