Utrpenie v perspektíve múdrosti (Ž 90,1-17)

Lectio divina úryvku z Knihy Jób pod názvom Nauč nás rátať naše dni, aby sme mali múdrosť srdca (Ž 90,12) z cyklu Sväté písmo pred otázkou utrpenia a bolesti.

Prinášame plný text a audio záznam decembrového Lectio divina.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (43,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Jestvuje bolesť, ktorú preciťuje každý človek a ktorá pochádza z uvedomenia si vlastných hraníc a pominuteľnosti ľudského pozemského života. Nie je jednoduché zniesť otázku: Čo robiť so životom, ktorý plynie, aby z neho niečo zostalo? Je to otázka, ktorú si kladie každý a kladie si ju vždy, keď myslí na to, ako nezastaviteľne plynie čas. Keď totiž povieme: ako ten čas rýchlo plynie, je to vlastne, ako keby sme povedali: Ako rýchlo sa my pomíňame, aj keď sa život na začiatku zdá sa taký dlhý.

Bytostné bolestné uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti a zároveň aj na základe pôsobenia Božieho Ducha hľadanie odpovede na túto ťarchu viedlo počas celých dejín vždy k modlitbe. Medzi modlitbami vo Svätom písme, ktoré meditujú nad pominuteľnosťou človeka a jej dôvodoch a dôsledkoch, nachádzame nádhernú žalmovú modlitbu, ktorá tvorí 90. žalm.

Chceme sa ju dnes hlbším spôsobom modliť, ponoriť sa do jej slov a nechať ju vstúpiť do nášho duchovného života. Najprv však sa modlime slovami, ako ich nachádzame v samotnom 90. žalme.

Lectio

Ž 90, 1-17

¹ Modlitba Mojžiša, Božieho muža. Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.
² Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.
³ Človeka vraciaš do prachu a hovoríš: "Vráťte sa, synovia človeka!"
⁴ Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž.
⁵ Uchvacuješ ich: sú ako ranný sen;
⁶ sú ako bylina v rozpuku: ráno kvitne a rastie, večer vädne a usychá.
⁷ Hynieme vskutku pre tvoj hnev a desí nás tvoje rozhorčenie.
⁸ Naše neprávosti si postavil pred svoj zrak a pred jas svojej tváre naše tajné chyby.
⁹ V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni a naše roky plynú ako vzdych.
¹⁰ Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame.
¹¹ Kto pozná silu tvojho hnevu a s bázňou prijme tvoje rozhorčenie?
¹² A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.
¹³ Obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš meškať? Zľutuj sa nad svojimi služobníkmi.
¹⁴ Hneď zrána nás naplň svojou milosťou a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života.
¹⁵ Rozveseľ nás za dni, keď si nás ponížil, za roky, keď sme okusovali nešťastie.
¹⁶ Nech sa tvoje dielo zjaví tvojim služobníkom a ich deťom tvoja nádhera.
¹⁷ Nech je nad nami dobrotivosť Pána, nášho Boha; upevňuj dielo našich rúk, dielo našich rúk upevňuj!

Kontext úryvku

Najprv si všimnime, že náš žalm má pomerne zreteľnú vnútornú architektúru, čiže je v ňom možné rozlíšiť tri časti, alebo tri obrazy. Tieto tri obrazy, čiže triptych, sú spojené základnou skutočnosťou vzťahu Pána Boha a človeka. Je to vlastne základná téma celého Svätého písma. Žalm je označený ako modlitba Mojžiša, Božieho muža, čo znamená, že Mojžiš je človek, ktorý žil vedome svoj život pred Pánom Bohom.

V každej z troch častí žalmu sa nachádzajú dôležité tvrdenia o Bohu a o človeku pred Bohom. V každej časti sú dve vyjadrenia, jedno o Bohu a jedno o človeku pred Bohom.

Prvá časť hovorí o večnosti Pána Boha a o pominuteľnosti človeka (v. 1-5).

Druhá časť hovorí o hneve Pána Boha a o previneniach človeka (v.7-12).

Tretia časť hovorí o zľutovaní a Božej milosti a o poteche pre človeka (v. 13-17).

Všimnime si teda najprv prvý obraz.

¹ Modlitba Mojžiša, Božieho muža. Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.
² Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.
³ Človeka vraciaš do prachu a hovoríš: "Vráťte sa, synovia človeka!"
⁴ Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž.
⁵ Uchvacuješ ich: sú ako ranný sen;
⁶ sú ako bylina v rozpuku: ráno kvitne a rastie, večer vädne a usychá.

Na začiatku žalmu nachádzame osobitosť, je spomenutý autor slovami: “Modlitba Mojžiša, Božieho muža.” (v. 1) Mojžiš je najvýznamnejšou osobnosťou Starého zákona. Význam autora odhaľuje sám v sebe význam celého žalmu o to viac, že je to jediný žalm, kde je Mojžiš spomenutý ako autor.¹

Ako aj v iných žalmoch aj tu žalmista začína tým, že pripomína to, čím je Boh pre vyvolený národ Izrael: “Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.”

V našom žalme sa neoplakáva, že v minulosti to bolo inak, ale práve sa vyznáva presvedčenie, že Boh je útočišťom tak v súčasnosti, ako bol aj v minulosti. Tá aktuálnosť je vyjadrená formuláciou, že stal si sa útočišťom nám, nám, ktorý sme tu teraz. Tak ako si bol útočišťom pre našich rodičov a prarodičov a pre všetky predchádzajúce generácie, platí to aj pre našu generáciu. Pán je útočišťom “z pokolenia na pokolenie”, to znamená, že to platí stále.

Boh ako útočisko je výrečný obraz. Útočisko je miesto, na ktorom sa z akéhokoľvek dôvodu ohrozený život dostane do bezpečia a nachádza ochranu. V Starom zákone je Pán Boh často predstavovaný ako útočisko, ale tu je tento obraz osobitne výrečný na pozadí toho, čo žalm hovorí o pominuteľnosti a nestálosti ľudského života.

Žalm 90, ktorý na jednej strane s naliehavosťou poukazuje na nedokonalosť a krehkosť človeka, na druhej strane hneď na svojom začiatku vyhlasuje, že slabosť a krehkosť človeka nie sú vydané napospas sebe samým, ale že stvorenie, ktoré sa pomíňa plynutím času, nesmeruje do ničoty. Jestvuje útočisko, kde je stvorenie mimo nebezpečenstva a ochránené. To platí na prvom mieste o izraelskom národe, ktorý tu vyznáva s neochvejnou dôverou svoju vieru v Boha, ktorý je útočiskom.

Ale je tu aj druhé tvrdenie o Bohu, ktoré predstavuje ústredný motív tohto žalmu: vyjadrenie o Božej večnosti. Hebrejské myslenie sa vyhýba abstraktným pojmom a tak Božia večnosť je vyjadrená veľmi poetickým obrazom: “ Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.” (v. 2)

Musíme si osvetliť dve skutočnosti.

Prvou je prednosť Pána Boha vo vzťahu k stvoreniu. Táto prednosť znamená, že Boh jestvuje nezávisle na svete. Svet, všetko stvorenstvo, vesmír nejestvovali, keď Boh už jestvoval. Svet, všetko stvorenstvo, vesmír raz nebudú jestvovať a Boh bude jestvovať. Boh nezačal jestvovať spolu so svetom. Svet jestvuje preto, lebo jestvuje Boh, ale nie je možné povedať opak, že totiž Boh jestvuje preto, lebo jestvuje svet.

Boh teda nie je nejakou čiastkou sveta, nie je nejakou dušou sveta, jeho duchovným rozmerom. On je Stvoriteľ. Inými slovami: prednosť Boha vo vzťahu k svetu potvrdzuje jeho nezávislosť, jeho slobodu vo vzťahu k svetu a tým sa vylučuje panteistický pohľad na vzťah medzi Bohom a svetom, čiže Boh nesplýva so svetom.

Druhá skutočnosť vychádza zo slávnostného vyjadrenia: “Ty, Bože, si od vekov až naveky.” V podstate ide o najjednoduchšie, najzákladnejšie a najjasnejšie vyjadrenie, ktoré môže byť naformulované o Bohu: Ty, Bože, jestvuješ. Je to najzákladnejšie vyznanie viery, východisko každého náboženského uvažovania. Aj celá teológia od začiatku do konca nie je ničím iným, ako úsilím vysvetľovať a prehlbovať chápanie vyznania: Ty, Bože, jestvuješ.

Musíme podčiarknuť Ty, Bože, jestvuješ. Znamená to, že oslovujeme Pána Boha ako osobu. Boh nie je neosobnou mocou, ako by mohol byť nejaký zdroj energie, ako napríklad slnko, ktoré tiež niekto uctieval alebo aj uctieva ako božstvo, ale nie je možný osobný dialóg. Boh, je osoba, s ktorou je možný osobný vzťah.

„Ty, Bože, si od vekov až naveky.“ Môžeme povedať: Ty, Bože, si život sloboda, pravda, Duch, Slovo, Pán, Sudca, Otec, Syn, začiatok a koniec a predovšetkým Láska. Ale možno by bolo lepšie zostať v tichu aspoň na niekoľko okamihov pred tým najjednoduchším vyjadrením: Ty, Bože, si, bez ďalšieho upresnenie a nechať to jednoduché ale zároveň veľmi hlboké vyjadrenie pôsobiť v našom vnútri o to viac, keď si uvedomíme, že následne prídeme k vyjadreniam, ktoré budú hovoriť o pominuteľnosti ľudského života.

Ty, Bože, si, ale ja sám aj jestvujem, ale sa aj pomíňam, som stále na ceste medzi jestvovaním a pomíňaním sa, dnes som tu, ale zajtra už nemusím tu byť. Teraz som prítomný, ale príde deň, kedy tu už nebudem. A tak človek nemôže povedať o sebe jednoducho: Ja jestvujem, ako to môže povedať o sebe Boh.

Približuje nám to aj kniha Exodus, kde Mojžiš videl horiaci krík, ktorý nezhorieval a počul slová Pána Boha: “"Ja som, ktorý som!" - a dodal: "Toto povieš Izraelitom: »Ja-som« ma poslal k vám!" (Ex 3,14).

Vyjadrenie 90. žalmu: “Ty, Bože, si od vekov až naveky”, je živou ozvenou v srdci Izraela slov, ktoré povedal Pán Boh Mojžišovi: “Ja som, ktorý som.”

Večná Božia prítomnosť, podivuhodne vyjadrená vo formulácii “Ty, Bože, si”, je následne osvetlená obrazom, ktorý sa stal slávnym: “Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž.” (v. 4) Noc bola rozdelená na tri stráže, ktoré trvali tri hodiny. Tisíc rokov je ako včerajší deň, ktorý už nejestvuje, alebo ako tri hodiny nočnej stráže. Tým obrazom sa vyjadruje, že toľko je pre Pána tisíc rokov, pre Boha, ktorý žije večnosť a vo večnosti sa minulosť a budúcnosť zlievajú do prítomnosti, ktorá je večnou prítomnosťou.

Zoči voči Božej večnosti žalmista upozorňuje veľmi zreteľne a opisuje akoby so smútkom krátkosť, pominuteľnosť, zraniteľnosť ľudského života: “Človeka vraciaš do prachu a hovoríš: "Vráťte sa, synovia človeka!" (v. 3) Keď v Božích očiach je tisíc rokov ako jedna nočná stráž, čo potom sú v Božích očiach roky nášho života: “Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat” (v. 10)? Dnes by sme mohli akoby aktualizovať tieto čísla povedať osemdesiat rokov a niekedy deväťdesiat, alebo niečo viac, ale toto všetko nemení situáciu, ktorá je dobre opísaná v 9. verši: “ […] všetky dni a naše roky plynú ako vzdych.” Žalmista vyjadruje ľudskú pominuteľnosť a krehkosť tromi obraznými vyjadreniami, ktoré stupňujú uvedomenie si ľudskej slabosti.

Prvým je vyjadrenie: “Uchvacuješ ich”, akoby išlo o prudký príval vody, ktorý všetko strháva. Druhým obrazom je vyjadrenie: “sú ako ranný sen” (v. 5). Tretím obrazom tým najznámejším je vyjadrenie: “ako bylina v rozpuku: ráno kvitne a rastie, večer vädne a usychá.” (v. 6)

[Tento obraz nachádzame aj na iných miestach Svätého písma, konkrétne v knihe Jób (Job 14,1-2)² a u proroka Izaiáša (Iz 40,6-8)³.]

Mohli by sme sa prirodzene pýtať, či vyjadrenia tohto druhu nepovedú k nadmernému pesimizmu. Iste by to tak bolo, keby žalm 90 nehovoril aj iné. Predsa však nie je neužitočné pripomenúť trpkú, ale pravdivú skutočnosť pominuteľnosti ľudského života, naše dni pomíňajú ako „ranný sen“.⁴

To chce povedať, že život vo všetkých formách a prejavoch nemá svoje jestvovanie zo seba samého, nemá v sebe zdroj jestvovania. Ale ak by naše poznanie nebolo väčšie ako uvedomenie si pominuteľnosti, tak potom naozaj by bolo ťažké znášať bremeno pozemského života. Predsa však jestvuje “múdrosť srdca”, ktorú nám chce sprostredkovať náš žalm.

Tu však je potrebné, aby sme urobili ďalší krok a venovali sa druhej časti nášho žalmu, alebo druhému obrazu triptychu. Pripomeňme si posvätný text:

⁷ Hynieme vskutku pre tvoj hnev a desí nás tvoje rozhorčenie.
⁸ Naše neprávosti si postavil pred svoj zrak a pred jas svojej tváre naše tajné chyby.
⁹ V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni a naše roky plynú ako vzdych.
¹⁰ Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame.
¹¹ Kto pozná silu tvojho hnevu a s bázňou prijme tvoje rozhorčenie?
¹² A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.

Rozprávanie žalmistu sa mení, alebo, lepšie povedané, mení sa hľadisko. Témou zostáva ľudská krehkosť a pominuteľnosť, ale pozerá sa na ne z iného uhla: ľudská pominuteľnosť už nie je videná, ako tomu bolo v prvom obraze, vo vzťahu k Božej večnosti, ale je daná do súvisu s previneniami človeka a vo vzťahu k Božiemu súdu.

Prvý obraz hovoril o krehkosti jestvovania, druhý obraz hovorí o krehkosti svedomia. Prvý obraz vyjadroval, že ľudský život je ako „ranný sen“, druhý obraz hovorí, že tento „ranný sen“ má v sebe veľa tieňov, tmavých miest, nedostatkov, omylov, previnení, ktoré človek urobil sám, alebo ktoré musí znášať. Je pravda, že život je ako „ranný sen“, ale zároveň na druhej strane je dostatočne dlhý, aby sme z neho mohli urobiť prostriedok požehnania pre iných, alebo naopak, aby sme z neho urobili miesto nešťastia. Je pravda, že náš život je ako „ranný sen“, ale týmto „ranným snom“ môžeme robiť dobre, alebo môžeme robiť zle iným alebo aj nám samým. Je pravda, že na život je ako „ranný sen“, ale tento „ranný sen“ nie je priehľadný, všetci máme čosi, čo skrývame, čo sme nepovedali nikomu a čo niekedy sa neodvážime priznať ani sebe samým. Žalmista o tom vie, a preto hovorí vo verši 8: “Naše neprávosti si postavil pred svoj zrak a pred jas svojej tváre naše tajné chyby.” Problémom nie je už teraz dĺžka života, (aj keby bol akokoľvek dlhý, stále bude krátky), ale ide o kvalitu života. Otázka nespočíva v tom, aký si mal dlhý život, koľko dní, koľko rokov si prežil, ale aký život si mal, ako si ho prežil, čo si z neho urobil.

Tu však žalmista hovorí o Božom hneve: “V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni” (v. 9) “Hynieme vskutku pre tvoj hnev a desí nás tvoje rozhorčenie.” (v. 7). To, čo je pýchou nášho života, naše roky “ubiehajú rýchlo a my odlietame. Kto pozná silu tvojho hnevu a s bázňou prijme tvoje rozhorčenie?” (v. 10-11) Zdá sa, akoby pominuteľnosť života bola dôsledkom hriechu a Božieho súdu nad ním.

Sú tu teda dve otázky: ako chápať Boží hnev a rozhorčenie a ako porozumieť, že naše dni sa míňajú v Božom hneve.

Pojem “Boží hnev” sa skoro celkom stratil z moderného náboženského jazyka, bol pomerne často používaný v stredoveku, ale teraz sa javí cudzí nášmu vnímaniu. Je zrejmé, že pojem Boží hnev je antropomorfizmus, čiže Bohu pripisuje ľudské vlastnosti. Predsa však je to pojem, ktorý odhaľuje základný rozmer Božej podstaty, ku ktorej patrí zásadné odmietnutie hriechu, radikálne, kategorické a absolútne “nie” voči zlu. Boží hnev vyjadruje ľudským pojmom Boží odpor voči zlu, odpor nie iba pasívny ale aktívny odpor voči všetkému, čo v tomto svete, ktorý on sám stvoril, odporuje jeho zákonu a jeho vôli. Pojem “Boží hnev” je ľudský spôsob, ako opísať Božiu zásadnú opozíciu voči zlu, ktoré sa rozširuje vo svete, ale ktoré môže ľahko nájsť priestor aj v našom živote a zlo všade rozsieva utrpenie a smrť. Mohli by sme povedať, že Boží hnev je vlastne kritický prejav Božej svätosti. A keď žalmista hovorí o tom, že naše dni miznú kvôli Božiemu hnevu, tvrdí, že ak Boh nachádza v našom živote príliš mnohé veci, s ktorými nemôže súhlasiť, svojím súdom ho určitým spôsobom vynuluje. V takom prípade sa naše dni “míňajú”, strácajú sa v ničote zla, lebo neobsahujú nič, čo by malo hodnotu, čo by im dávalo hodnotu. Boží hnev je teda Božie odmietnutie všetkého toho, čo je pomýlené v našom živote a čo, tak povediac, necháva náš život strácať sa, čiže predčasne odumierať. To neznamená, že zomrieme skôr, že sa skráti náš fyzický život, ale znamená to, že aj keď náš pozemský život pokračuje, iná smrť nadobúda miesto v našom živote.

Vo Svätom písme sa totiž hovorí o dvoch typoch smrti, čiže o dvoch rozličných spôsoboch zomierania. Jedným je smrť ako prirodzený jav, ktorý je vpísaný do stvoreného sveta a týka sa všetkých živých stvorení ale aj neživých stvorení a zodpovedá tomu, čo nazývame prirodzený zákon, podľa ktorého sa rodíme, rastieme, starneme a zomierame, aj keď to môže byť rozličným spôsobom a v rozličných časoch. Aj tento prirodzený zákon je často aj veľmi ťažko prijateľný, keď napríklad zomrie dieťa alebo mladý človek v kvete života. Ale aj keď zomrie človek, ktorý je pokročilý vekom a skúsenosťami, uvedomujeme si tiež akýsi zlom, narušenie, protirečenie, aj tá smrť, ktorú nazývame prirodzená, je v konečnom dôsledku niečo neprirodzené a neprimerané.

Podľa Svätého písma jestvuje však aj iný typ smrti, ktorá je ešte tajomnejšia a zahalenejšia ako telesná smrť a to je duchovná smrť. Mohli by sme povedať, že v živom tele, aj keby bolo akokoľvek fyzicky silné a príťažlivé, môže byť prítomná duchovná smrť.

90. žalm sa pohybuje medzi týmito dvomi typmi smrti. Žalmista na jednej strane upozorňuje zreteľne na pominuteľnosť našich dní, ale predsa ich žijeme. Na druhej strane cíti ťarchu hnevu, čiže Božieho súdu, na základe ktorého náš pozemský život, už i tak veľmi krehký sám v sebe, sa môže nachádzať v stave negatívneho hodnotenia z Božej strany, teda mizne, pomíňa sa, lebo nemá žiadnu kvalitu, aj keď možno po stránke počtu dní, to pomíňanie nemusí byť celkom zreteľné.

Môžeme teda zomrieť dva razy. Jeden raz v zmysle, že nie sme už viac prítomný fyzicky na svete a druhý raz v zmysle, že nie sme prítomný pred Bohom. Tá prvá smrť je smrť pozemského syna alebo dcéry, tá druhá smrť je smrť Božieho stvorenia ako syna a dcéry, stvorených na jeho obraz a toto je tá dvojitá pominuteľnosť, o ktorej hovorí 90. žalm.

Vyjadrenia o dvojitej pominuteľnosti človeka smerujú k veľkému vzývaniu a vrúcnym prosbám, ktoré predstavujú tretí obraz triptychu:

¹³ Obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš meškať? Zľutuj sa nad svojimi služobníkmi.
¹⁴ Hneď zrána nás naplň svojou milosťou a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života.
¹⁵ Rozveseľ nás za dni, keď si nás ponížil, za roky, keď sme okusovali nešťastie.
¹⁶ Nech sa tvoje dielo zjaví tvojim služobníkom a ich deťom tvoja nádhera.
¹⁷ Nech je nad nami dobrotivosť Pána, nášho Boha; upevňuj dielo našich rúk, dielo našich rúk upevňuj!

Naliehavá, opakujúca sa, neutíchajúca prosba je vyjadrená silnými obrazmi: “Obráť sa k nám”, […] zľutuj sa […] hneď zrána nás naplň svojou milosťou […] rozveseľ nás […] nech sa tvoje diela zjaví […] nech je nad nami dobrotivosť Pána […] upevňuj dielo našich rúk”.

O každom vyjadrení by sme mohli uvažovať dlhšie, ale obmedzíme sa na skutočnosť, že tretia časť žalmu, alebo tretí obraz triptychu, otvára horizont nádeje.

Modlitba k Pánovi mení náš pohľad na veci, na svet a aj na nás samých. Svet, v ktorom sa vyprosuje Božie zľutovanie, už nie je ten istý ako predtým, alebo správnejšie povedané, pozeráme naň inak ako predtým. Tam, kde jestvovalo len trpké uvedomenie si konca, vstúpila radosť z nového začiatku. Tam, kde jestvovalo zreteľné vedomie súdu, objavuje sa pohľad na Božiu milosť. Tam, kde bolo deprimujúce vedomie márnosti všetkého a v konečnom dôsledku samotného života (porov. Job 3,23)⁵, života naplneného trápením a trýzňou (v. 10), teraz je prítomná perspektíva trvania, pevnosti a zmyslu: “Upevňuj dielo našich rúk” (v. 17). Tento život je síce “ranným snom”, ktorý má v sebe z mnohých pohľadov veľa slabosti, ktorý je krehký fyzicky ale aj morálne, voči ktorému je však Boh milostivý. Žalmista je presvedčený, že tento život sa oplatí žiť nie napriek jeho krehkosti, ale kvôli jeho krehkosti, a preto prosí Boha, aby naše ľudské jestvovanie “upevnil”, aby mu dal pevnosť a trvalosť.

Náš život, ktorý je sám sebe nedokonalý a pominuteľný, môže byť upevnený. Vo svete, v ktorom sa všetko nevyhnutne pomíňa a týka sa to aj nás, je možné, že niečo zostane, že niečo potrvá a nepremení sa na minulosť.

A čo je to trvalé a pevné v našom živote? Sú to tieto skutočnosti: viera, nádej a láska. Svätý apoštol Pavol to vyjadril slovami: „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“ (1Kor 13,13). Všetko ostatné môže život okrášliť a obohatiť, ale nemôže ho urobiť pevným. Viera, nádej a láska náš život nielen okrášľujú a obohacujú, ale ho robia pevným. A to všetko nás vedie k záverečnej úvahe o tom, aby sme vedeli “počítať naše dni” a aby sme tak “dosiahli múdrosť srdca” (v. 12).

V čom spočíva táto múdrosť srdca alebo toto “múdre srdce”, ktorým sa máme naučiť “počítať naše dni”? Spočíva v podstate v dvoch skutočnostiach.

Prvou je vedomie hranice, ktorá je vytvorená smrteľnosťou nášho pozemského života, ktorý nie je nekonečný a ktorý sa nebude opakovať. Každý z nás si niekedy pomyslel: Keby som mohol začať znova so skúsenosťami, ktoré mám teraz, neurobil by som toľko chýb. Ale to nie je možné. Čas je jediná vec, ktorá sa nevracia. Minulosť je minulosťou navždy. Na minulosť môžeš spomínať, môžeš ju skúmať, študovať, pripomínať, ale nemôžeš ju vrátiť naspäť. Nejestvuje žiaden “večný návrat”. Každý deň je nový, nie je opakovaním predošlého dňa. A počet našich dní nie je neohraničený. “Počítať naše dni” znamená uvedomiť si ich ohraničený počet a toto uvedomenie si je rozhodujúcim krokom, aby sme pochopili ich jedinečnú hodnotu. Keď sa učíme “počítať dni” s múdrym srdcom, to znamená, že sa učíme tieto dni správne prežiť. Ale znamená to zároveň, aby sme hľadeli ponad hranicu smrteľnosti, aby sme si uvedomovali skutočnosti, ktoré sú pevné a stabilné a ktoré aj ľudskému pominuteľnému a smrteľnému životu dávajú pevnosť a stabilitu.

Meditatio

Je pravda, že sme sa narodili a od narodenia smerujeme k smrti. Smrť však nie je len koncom pozemského života človeka, ale je aj zameraním ľudského života ako celku.

Svätý Gregor z Nissy nám zanechal vyjadrenie: „Kristus sa narodil, aby mohol zomrieť“.⁶ Čiže, Kristus sa narodil, aby mohol obetovať svoj život za všetkých. Aj my sme dostali dar života, aby sme mali niečo jedinečné, vzácne, hodné Boha a aby sme aj my mali možnosť predniesť či svoj život. Či je možné nájsť krajší zmysel života, ako žiť svoj život z lásky k Stvoriteľovi, ktorý nám ho dal z lásky? Môžeme si privlastniť slová, ktoré hovorí kňaz pri obetovaní vo svätej omši nad chlebom a vínom, keď ďakuje, že sme chlieb a víno dostali z Božej dobroty. Rovnako i my povedzme: Z tvojej dobroty sme dostali náš život, obetujeme ti ho, aby sa stal živou, svätou a tebe milou obetou (porov. Rim 12,1)⁷

Týmto všetkým sme neotupili celkom osteň myšlienok na smrť, ich schopnosť vyvolávať strach, veď aj Pán Ježiš prežíval tento strach v Getsemanskej záhrade. Sme však prinajmenšom lepšie pripravení, aby sme prijali potešujúce posolstvo, ktoré nám prináša viera a ktoré sa v liturgii vyjadruje v prefácii svätej omše za zosnulých: Tvojim veriacim, Pane, život sa neodníma, ale mení a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.

Oratio

Nikto viac ako svätý František nepochopil novú tvár, veľkonočnú tvár, pozemskej smrti kresťana. Smrť svätého Františka bola skutočne veľkonočným prechodom (transitus) ako sa to zvykne sláviť vo františkánskych komunitách.

A tak modlime sa slovami svätého Františka, keď si pripomenieme niekoľko je vyjadrení z chválospevu na stvorenstvo:

Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane,

Tebe patria chvály, sláva i česť a každé dobrorečenie,
len Tebe patria, Najvyšší;
a nijaký človek nie je hoden vysloviť Tvoje meno.

Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom,
najmä s pánom bratom Slnkom,
ktorý je dňom a skrze neho nám dávaš svetlo.
A on je krásny a žiari veľkým jasom;
o Tebe, Najvyšší, je nám znamením.

Buď pochválený, môj Pane, za sestru  Lunu a hviezdy;
na nebi si ich utvoril jasné, vzácne a krásne.
[...]

Buď pochválený, môj Pane, za sestru našu  matku Zem, ktorá nás živí a stará sa o nás  a vydáva rozličné plody s farebnými kvetmi i trávu.

Buď pochválený, môj Pane, za tých, čo odpúšťajú pre Tvoju lásku  a znášajú slabosť a trápenie.
Blahoslavení tí, čo to pokojne znášajú, lebo Ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.

Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť.
Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch; blažení tí, ktorých nájde v Tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži.

Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu, ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!⁸

Contemplatio

Pane, „nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“.

(Ž 90,12)

__________

¹ Spojenie Mojžiša a 90. žalmu je odôvodnené tým, že žalm spomína témy a používa formulácie, ktoré sú postavené na témach a formuláciách z prvých kníh Svätého písma Starého zákona, ktorých autorom podľa tradície bol práve Mojžiš. 90. žalm totiž vychádza zo skutočnosti previnenia prvého človeka Adama a následkov prvého hriechu. Rovnako aj Mojžišova oslavná pieseň pred smrťou a záverečné požehnanie vyvolenému ľudu Izraelu, zodpovedá zmyslom vyjadreniu, ktorým začína náš žalm: “Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.” (v. 1)

²Job 14,1-2: „1 Veď človek, čo sa zrodil zo ženy, má dni krátke a plné lopoty, 2 jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne, jak keď tieň beží, nezastaví sa.“

³ Iz 40,6-8: „6 Čuj! Ktosi hovorí: "Volaj!" Ja vravím: "Čo mám volať?" "Každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet: 7 Tráva uschne, kvet zvädne, lebo ho ovial Pánov dych. (Vskutku trávou je ľud.) 8 Tráva zoschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha trvá naveky."

⁴ Naša smrteľnosť odhaľuje našu krehkosť a pominuteľnosť, ktoré sú realisticky vyjadrené takto v knihe Kazateľ: “Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia, (hračkou) osudu sú (aj) zvieratá - veď ich osud je rovnaký. Ako zomiera on, tak zomierajú aj ony, rovnaký dych života má všetko - človek ničím nevyniká nad zvieratá.” (Kaz 3,19).

⁵ Job 3,23: „Načo je život človeku, ktorému je skrytá jeho cesta a Pán ho koldokola ohradil?“

⁶ Svätý Gregor z Nissy, Or. cat., 32 (PG 45, 80).

⁷ Rim 12,1: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.“

⁸ http://www.xacobeo.fr/ZF1.07.pri.St_Francois_sk.htm