(Pavlove inšpirácie na pôst v Kol 3,1-17)

Lectio divina textu Kol 3,1-17 v kontexte Pavlových inšpirácií pre pôst v rámci programu Škola Pavlovho slova.
Prinášame plný text Lectio divina, ktorá odznela v Katedrále sv. Martina 4. marca 2009.

Úvodná modlitba

Dobrotivý Otče,
pozývaš nás na cestu obrátenia, po ktorej kráčal apoštol Pavol –
aby sme namiesto sebe viac dôverovali tebe
a budovali na milosti, ktorú nám získal tvoj Syn, Ježiš Kristus;
daj, nech v tvojom svetle spoznávame jeho tvár,
ktorú nám zjavuje v slovách Svätého Písma,
a tak si hlbšie osvojujeme dar, ktorý sme prijali v krste,
a ktorý sme povolaní rozvíjať vo svojom živote.
Udeľ nám svojho Ducha Svätého,
aby z nás robil radostných a dôveryhodných svedkov tvojho kráľovstva.
O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pred týždňom, na Popolcovú stredu, sme vstúpili do liturgického obdobia pôstu. Boli sme poznačení popolom, čím sme navonok vyjadrili svoju ochotu vydať sa na cestu pokánia, obrátenia. V čom ale spočíva pokánie? Pre mnohých sa spája s náročným hľadaním predsavzatia, čo by si mali odrieknuť, aby čosi robili – ale aby im to zároveň príliš nechýbalo. Iní vidia v období pokánia šancu na zlepšenie figúry v duchu hesla: „aj tak som to už potreboval(a)“. Ďalší prechádzajú pôstom bez akejkoľvek námahy s názorom, že niečo také dnes už nemá miesto v prežívaní viery – že je to „prežitok“. Ale je mnoho tých, čo túžia prežiť čas pokánia ako etapu obnovy. Apoštol Pavol nám k tomu ponúka niekoľko inšpirácií.

Možno si spomenieme, že Pavol vo svojich listoch opakovane zdôrazňuje gratuitu (nezaslúženosť) spásy, t.zn. že ospravedlnenie a spása prichádza bez zásluh človeka, bez skutkov. V známom texte v Liste Rimanom hovorí o Božej spravodlivosti, na ktorej dostáva človek účasť skrze vieru v Ježiša Krista, a zdôrazňuje: „...veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo [doslova: darom] jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi“ (Rim 3,23-24; porov. 3,28; 11,6). Podobne i v Liste Galaťanom pripomína to isté: „...vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista“ (Gal 2,16). Spása je vo svojej podstate nezaslúženým darom. Majú potom skutky nejaký význam? Zaiste. Nie však ako podmienka spásy, lež ako prejav jej účinkovania. Skutky sú našou odpoveďou lásky na aktivitu Pána. V Liste Kolosanom hovorí o ovocí dobrých skutkov: „...neprestávame sa za vás modliť a prosiť [...], aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom, tým, že budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov a rásť v poznaní Boha“ (Kol 1,9.10). Skutky človeka sú ovocím na strome viery, ktorý je zakorenený v dare.

Ako východisko pre úvahu nad Pavlovými inšpiráciami na pôst dnes použijeme úryvok z práve spomínaného Listu Kolosanom. List Kolosanom sa radí ku skupine tzv. listov z väzenia, ktoré Apoštol napísal z Efezu, alebo z Cézarey krátko pred rokom 60, prípadne až z Ríma počas väznenia v rokoch 62-64.

Započúvajme sa teda do usmernení, ktoré zanecháva v tretej kapitole tohto listu (Kol 3,1-17).

Lectio

Kol 3,1-17

¹ Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych,
hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!
²Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!
³ Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.
⁴ A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve.
⁵Umŕtvujte teda svoje pozemské údy:
smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba!
⁶ Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov.
⁷ Kedysi ste aj vy boli takí, keď ste v nich žili.
⁸ Ale teraz odložte aj vy všetko:
hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst.
⁹Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami
¹⁰ a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje,
aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.
¹¹ Potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus.
¹² Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si
hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť.
¹³ Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!
¹⁴ Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti!
¹⁵ A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační!
¹⁶ Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne.
¹⁷ A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.

Uvažujme najprv nad posolstvom textu. Úryvok môžeme rozdeliť na tri časti:

1. verše 1-4 pobádajú uprieť pohľad na Krista;

2. verše 5-11 vyzývajú odložiť všetko pre život nového človeka

3. a nakoniec verše 12-17 pozývajú obliecť si to, čo človeka pripodobňuje Kristovi.

Úryvok začína pohľadom na Krista a končí opäť pri ňom, totiž výzvou: „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša...“ (3,17).

Celkový tón Pavlových slov sa nesie v imperatívoch. Zaznelo ich niekoľko: „hľadajte – myslite – umŕtvujte – odložte – neluhajte – oblečte si...“ Ich prítomnosť podčiarkuje, ako naliehavo Pavol predkladá určité skutočnosti pred tvár spoločenstva Cirkvi v Kolosách, keď pobáda vrátiť sa k prameňom viery evanjelia.

Z údolia rieky Lykus, kde sa v relatívnej blízkosti nachádzali tri prosperujúce mestá – Kolosy, Laodicea a Hierapolis – prichádzajú totiž k Pavlovi do väzenia znepokojujúce správy. Priniesol mu ich blízky spolupracovník Epafras, ktorý bol zrejme poverený spravovaním miestneho spoločenstva (porov. 1,7; 4,12-13). Správy hovorili o určitých asketických praktikách, ktoré podnietili nezhody v rámci komunity. Niečo z nich naznačuje sám Pavol, keď v 2. kapitole píše: „Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm ani pre nápoj, ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty...“ (2,16-17). Problém, zdá sa, spočíval v obmedzeniach týkajúcich sa jedla (2,21: „Nechytaj, ani neokús, ani sa nedotýkaj!“) a v rôznych ďalších „prídavkoch“ nábožnosti, ktoré boli predstavované ako nevyhnutné pre dosiahnutie plnosti života. Vychádzali zrejme zo židovského prostredia s gnostickým pozadím.

Pavol sa otázky jedla dotýka viac krát vo svojich listoch (porov. Rim 14; 1Kor 6; 8). Väčšinou v súvislosti s jedlom na pohanských hostinách, jedlom obetovaným modlám. Opakovane pripomína, že jedlo ako také nie je ani dobré ani zlé, je eticky neutrálne (lebo okrem Pána Boha niet nijakej modly ani bôžika – porov. 1Kor 8,4). V Prvom liste Korinťanom dokonca hovorí, že „jedlo nás nepriblíži k Bohu: ani keď nejeme, nič nestratíme, ani keď jeme, nič nezískame“ (8,8). No dôrazne pripomína: „Len si dajte pozor, aby táto vaša sloboda nebola na pohoršenie slabým“ (8,9); a pripája pravidlo: „Preto ak jedlo pohoršuje môjho brata, nebudem nikdy jesť mäso [myslí sa mäso obetované modlám], aby som nepohoršil svojho brata“ (8,13; porov. 10,28-29). V otázke jedla ponecháva slobodu, podriadenú kritériu lásky k blížnemu; pričom berie ohľad na nebezpečenstvo pohoršenia.

V rámci spoločenstva veriacich v Kolosách však askéza v otázke jedla pramenila z iných motívov. Najmä z pýchy a sebavedomého presvedčenia, že k plnosti Božieho života možno dôjsť len cez určité mystické zážitky, úzko prepojené s asketickou prípravou. Pôst a zriekanie viedli niektorých k povyšovaniu. Táto falošná motivácia asketizmu – totiž keď sa človek zameriava na seba, na vlastnú dokonalosť v presvedčení, že osobné úsilie mu zabezpečí plnosť spásy – si zasluhuje rázne odsúdenie. Pavol píše bez prikrášlenia: „...sú to ľudské príkazy a náuky. Vyzerá to ako múdrosť v predstieranej nábožnosti, poníženosti a prísnosti voči telu; ale nie je to nič čestné“ (Kol 2,22-23). Lebo cieľom v skutočnosti nie je Boh, ale vlastné uspokojenie (porov. 2,23).

A tak vzápätí po odmietnutí falošnej askézy, vo veršoch 1 až 4 úryvku, ktorý sme si vypočuli, Pavol zdôrazňuje, že pre veriacich nemôže byť v centre vlastná osoba, ale Kristus. Štyri krát zaznieva jeho meno a tri krát odkaz na bytostné prepojenie kresťana na Krista prostredníctvom predložky „s“, gr. syn = „spolu s“:

„...s Kristom ste vstali z mŕtvych...
váš život je s Kristom ukrytý v Bohu...
s ním sa zjavíte v sláve“ (3,1.3.4).

Základnou skúsenosťou kresťana je účasť na Kristovej smrti a na jeho vzkriesenom živote prostredníctvom krstu. Nie je to púha záležitosť zápisu v matrike – ale udalosť, ktorá premieňa celý život. V Liste Rimanom to Pavol napísal takto: „Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi“ (Rim 14,7-8). Záujmy kresťana sa teda majú upriamiť na Krista.

Keď Apoštol opakovane pobáda, aby veriaci hľadali a upriamovali svoju myseľ na skutočnosti, ktoré sú „hore“ (3,1.2), znamená to, že účasť na Kristovom vzkriesení nie je pasívnej povahy. Je potrebné rásť v premieňaní vlastného života na obraz Krista, aby sa naplnilo ono pavlovské „pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21).

Ďalšie riadky to premieňajú na drobné (zaznieva ono „teda“ na začiatku 5. verša, ktoré uvádza dôsledky). Pavol kladie mimoriadny dôraz na prepojenie teologickej náuky s praktickým životom. Naznačuje pritom dva základné momenty naznačené v krste: smrť a nový život. Najprv je potrebné opustiť, zomrieť starým praktikám, potom si osvojiť nový spôsob života; najprv odložiť staré, potom si obliecť nové.

„Umŕtvujte teda svoje pozemské údy...“ začína výzvou vo verši 5. Pod „údmi“ má Pavol zrejme na mysli hriešne náklonnosti (porov. Rim 7,5.23), ktoré hneď nato menuje. Kresťan síce zomrel svetu s Kristom, ktorý ho vyslobodil z otroctva hriechu – zároveň však ešte žije vo svete, v smrteľnom tele, vystavenom pokušeniam. Preto nalieha: „Stávaj sa tým, čím si!“

V zozname nerestí postupuje od navonok zjavných hriechov k vnútorným pohnútkam srdca, od hriešnych skutkov k ich vnútorným motívom – podľa príkladu Pána Ježiša, ktorý v Reči na hore poukazuje na to, že vražda sa rodí v hneve, a cudzoložstvo v žiadostivom pohľade (porov. Mt 5,21-22.27-29). Smilstvo [gr. porneía], ktoré otvára zoznam nerestí, sa pôvodne vzťahovalo na prostitúciu, tu označuje všetky nesprávne sexuálne vzťahy. Nečistota má širší záber a okrem sexuálnej oblasti sa môže vzťahovať aj na rôzne formy morálneho zla. To, čo prekladáme ako vášeň [gr. pathos], hovorí o živení hanebných citov; podobne ako žiadostivosť, nezriadená túžba definovaná výslovne ako zlá. Nakoniec menuje lakomstvo. Je postavené na roveň modloslužbe, pretože sa týka upriamenia ľudských túžob na pozemské veci: a tak miesto, ktoré v ľudskom srdci patrí výhradne Bohu, zastáva niečo iné. Je nebezpečné, lebo môže mať neraz zdanlivo vznešené formy.

Obrazným vyjadrením vyradenia starých, nepoužiteľných šiat, povzbudzuje odložiť staré návyky: „Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst“ (Kol 3,8). Zdá sa, že v tomto druhom zozname postojov nezlučiteľných s novým životom v Kristovi, sa kladie dôraz na rozmer vzťahov. Hnev a rozhorčenie sa významovo prelínajú. O prvom čítame v Jakubovom liste odporúčanie, že treba byť „pomalý do hnevu, lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom“ (Jak 1,19-20). Zloba [gr. kakía] vyjadruje postoj zloprajnosti alebo samotné ubližovanie druhému. Posledné dve, rúhanie a mrzké reči, sprevádzajú predošlé. Do popredia sa pritom dostávajú ústa ako dôležitý komunikačný kanál. „Veď z plnosti srdca hovoria ústa“ hovorí Pán Ježiš v evanjeliu (Mt 12,34; porov. Lk 6,45). A Jakubov list upozorňuje: „Ak si niekto myslí, že je nábožný, a nedrží si jazyk na uzde, ale klame sám seba, toho nábožnosť je márna“ (Jak 1,26). Ústa majú dávať najavo zmýšľanie podľa Krista. Ten, kto ich napĺňa zlobou a klamstvom, ich vlastne zneužíva, a ukazuje, že „starého človeka s jeho skutkami“ (Kol 3,9) sa ešte nevzdal; ešte si neobliekol Krista (porov. Gal 3,27).

Počnúc 12. veršom prechádza Pavol k druhému momentu. Poukazuje na to, čo značí obliecť si nového človeka a pripodobniť sa Kristovi. Začína slovami: „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní...“, pretože každá kresťanská etika musí mať svoj základ vo vedomí Božej nevysloviteľnej lásky; a potom pokračuje: „...oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (3,12). Ide o tretí zoznam, tentokrát pozitívnych vlastností, ktoré stelesnil sám Pán Ježiš vo svojom pozemskom účinkovaní. Hlboké milosrdenstvo [gr. splánchna oiktirmū] značí doslova súcit, ktorý vychádza z vnútorností, lebo v biblickom chápaní bolo sídlo najkrajších citov (a zľutovanie k nim rozhodne patrí) práve tam. Spolu s láskavosťou sa radí medzi typické Božie vlastnosti. Je známy výrok Božieho sebazjavenia v Knihe Exodus: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (34,6). Pravá pokora, v protiklade s pýchou preoblečenou do pokory v podaní falošnej askézy Kolosanov, zas poukazuje na postoj Pána Ježiša, ktorý bol „tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). Miernosť alebo tiež tichosť súvisí s poslednou čnosťou zoznamu, trpezlivosťou. Oboje sa spomínajú medzi ovocím Ducha v 5. kapitole Listu Galaťanom (porov. 5,22-23).

Boží obraz, ktorý kresťan uvedenými čnosťami v sebe stvárňuje, sa má strongnásledne odraziť vo vzťahoch. Znášanlivosť a vzájomné odpustenie, nevyhnutné prvky pokojného nažívania spoločenstva ľudí, majú ako motív vedomie Božieho odpustenia: „Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!“ (3,13). Prirodzene vyúsťujú do lásky, ktorá je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14; porov. 1Kor 13,13), teda znamením zrelosti. Tak píše Apoštol v Liste Rimanom: „...ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ – a dodáva: „Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13.9-10). Vo chvíľach ohrozenia jednoty spoločenstva sa má uplatniť kritérium zachovania Kristovho pokoja (porov. Kol 3,15). Výzva k vďačnosti pripomína, že kresťanský štýl života sa má stať odpoveďou vďaky za Božiu milosť. A tá, ako Pavol dodáva, sa má pretaviť do úprimnej oslavy Boha, ktorá vyviera zo srdca a zaznieva z úst – keďže pozýva spievať. Ústa sa tak stávajú kanálom vďakyvzdania.

Posledný verš úryvku robí súhrn jednotlivých príkazov, pokrývajúc každý aspekt života: „A všetko, čokoľvek hovoríte, alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (3,17). Zdôrazňuje, že byť kresťanom sa dotýka celého života, a nielen príležitostí, ktoré sa zvyknú označovať ako „náboženské“ v úzkom zmysle slova.

Meditatio

Pavol takto na niekoľkých riadkoch ponúka viacero inšpirácií na pôstne obdobie. V meditácii teraz prehĺbme a pokúsme sa aktualizovať pohľad na tri dôležité výzvy.

1) Prvou je túžba pripodobniť sa Kristovi. Základnou podmienkou efektívnej askézy je správny motív. Kolosania konali skutky sebazaprenia, ale Pavol ich karhá kvôli falošnej motivácii. Pod vznešeným plášťom asketických praktík sa ukrývalo zameranie na vlastnú dokonalosť. Kristus zostal bokom, do centra sa dostalo vlastné ja. Tak ako im aj nám preto pripomína, aby sme v úsilí po dokonalosti mali pred očami jediný cieľ – Ježiša Krista. V Liste Filipanom píše o tom, ako to sám prežíva: „...čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista“ (Flp 3,7-8). A o niečo ďalej dodáva: „Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. [...] jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi“ (3,12.13-14). Pavol sa stáva atlétom, ktorý sa vzdáva všetkého, čo ho hatí v dosiahnutí plnosti života v Kristovi.

Podobne aj v Prvom liste Korinťanom používa obraz atléta, aby povzbudil veriacich uvedomiť si, že beh kresťanského života má svoj jasný cieľ i svoje nároky: „...a každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho“ (1Kor 9,25-27).

Ak si pomyslíme na dnešné štadióny a atletické dráhy, sú priam oblepené množstvom reklám. Žiaden atlét sa však nenechá vyrušiť zo svojho závodu lákavosťou obrazov a ponúk, ktoré lemujú trať, lebo vie, kde sa nachádza jeho cieľ a uháňa za ním zo všetkých síl... Ako ľahko nás dokážu zmiesť lákavé ponuky sveta! Nechávame svoje oči upriamené na čisto pozemských ambíciách a dočasných skutočnostiach – a skutočný cieľ behu nášho života pritom zostáva bokom. V pohľade upriamenom na Krista spočíva prvá výzva účinnej askézy.

2) Druhou výzvou je vytrvalé uskutočňovanie krstnej premeny. Ak sme s Kristom zomreli hriechu a zrodili sa pre život v milosti, máme odkladať šaty starých spôsobov a obliekať sa do šiat Krista. „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ píše Pavol v Liste Galaťanom (3,27). Ide o proces, ktorý pri krste symbolicky naznačuje biele rúcho; neskôr ho má zjavovať jasné rúcho našich postojov. Ide o záväzok, ktorý veriacemu viac neponecháva „privátnu sféru“. Celý život kresťana je Kristovým životom.

Poznáme ako medzi zaľúbenými jeden sa túži páčiť druhému. Boh sa vo svojej túžbe byť nám blízko stal človekom – obliekol si ľudské telo. Sme pozvaní opätovať vzťah a obliecť si, čo sa Bohu páči – t.zn. postoje, ktoré vidíme na Kristovi. Netreba sa však nechať pomýliť. Obraz šiat nehovorí o vonkajšej premene, ale o očiste myšlienok srdca. „Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka...“ upozorňuje sám Pán Ježiš (Mk 7,21-23). Kresťanská askéza spočíva v odstraňovaní zla od koreňov – od nezriadených túžob, ktoré zahaľujú srdce človeka, aby sa tak očistené mohlo obliecť do jasu Božej milosti. Vonkajšie skutky sebazaprenia majú napomáhať vnútornej premene a súčasne ju vyjadrovať.

Pápež Benedikt XVI, keď sa v tohoročnom posolstve na pôstne obdobie zamýšľa nad zmyslom praxe postenia, hovorí: „V našich časoch sa zdá, že praktizovanie pôstu stratilo tak trochu svoju duchovnú silu a v kultúre poznačenej hľadaním materiálneho dobra je skôr chápané ako terapia tela. Pôst istotne pomáha fyzickej stránke, ale pre veriaceho je na prvom mieste „terapiou“, ktorá mu má pomáhať prekonať všetko to, čo mu bráni prijať Božiu vôľu.“ A dodáva, že táto vonkajšia prax nám má pomôcť umŕtvovať náš egoizmus a otvoriť si srdce pre lásku k Bohu a blížnemu.

Pavol vie, že ustrážiť si srdce nie je ľahké. V Liste Efezanom nám zanecháva ako námet obraz bojovníka, ktorý v Božej výzbroji čelí nástrahám Pokušiteľa. Radí: „...preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť! Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“ (Ef 6,13-17).

3) Konečne, tretia výzva sa dotýka sociálneho rozmeru. Upozorňovali naň už dávno pred príchodom Pána Ježiša proroci (porov. Iz 58,2-11; Joel 2,12-13). Ak totiž askéza nemá žiaden dopad na skvalitnenie medziľudských vzťahov, zostáva prázdna, neúčinná.

Pavol kladie súcitný ohľad na blížneho ako hranicu, obmedzenie vlastnej slobody. Odporúča vzdať sa vecí morálne neutrálnych a nie nevyhnutných, ak môžu spôsobiť pohoršenie. V Prvom liste Korinťanom čítame jeho slová vhľadom na jedlo: „»Slobodno všetko.« Ale nie všetko osoží. »Slobodno všetko.« Ale nie všetko buduje. Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného“ (1Kor 10,23-24). V súčasnej spoločnosti, ktorá človeka upriamuje, aby hľadel len na svoje dobro, stojíme pred výzvou hľadieť aj na dobro tých, čo žijú vedľa nás – možno priamo v našej rodine, v našom susedstve, v našom spoločenstve.

Efektívne prežívanie pôstu sa prejavuje v otvorení očí a srdca pre potreby blížnych. Zmieňuje sa o tom aj pápež Benedikt XVI vo svojom posolstve na pôst: „Dobrovoľne sa postiť nám pomáha pestovať si štýl milosrdného Samaritána, ktorý sa skláňa a ide na pomoc trpiacemu bratovi [...]. Keď sa slobodne niečoho zriekame, aby sme tak pomohli iným, dávame konkrétne najavo, že blížny nám nie je cudzí...“ Apoštol Pavol vedie cirkevné spoločenstvá k pripravenosti deliť sa o dobrá s tými, ktorí sú v núdzi. Viac krát sa zmieňuje o zbierkach (porov. 1Kor 16,1-4; 2Kor 8,1–9,15; Rim 15,26). V Druhom liste Korinťanom dáva usmernenie, aby takýto skutok lásky k blížnemu vychádzal zo srdca: „...kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať. Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje. A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok“ (2Kor 9,6-8). Dobrý skutok neznamená natoľko deliť sa o to, čo mám navyše a čo nepotrebujem, ako skôr zdieľať to, čo potrebuje blížny. Vtedy sa môžu začať rúcať bariéry, ktoré buduje svet zahľadený do seba. Kristov učeník je povolaný budovať bezbariérovú spoločnosť, kde „už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus“ (Kol 3,11).

Skutočná askéza teda nie je pre „získanie“ spásy (tú dáva Kristus zadarmo skrze vieru), ale pre zosúladenie života s vyznaním. To je dôvod na to, aby sa niesla v duchu vzdávania vďaky (porov. 3,17). Na prvom mieste totiž nie je osobný výkon, ale poskytnutie priestoru pre Božie konanie. Hlboké obrátenie vedie veriaceho k tomu, aby sa stával celkom „eucharistickým bytím“, tým, ktorý nielen svojimi ústami, ale celým životom odetým milosťou posväcujúcou vzdáva Bohu vďaku.

No a záver sa pokúsme postaviť pred zrkadlo otázok:

• Svet nás sýti množstvom obrazov, neraz urážajúcich ľudskú dôstojnosť. Ako kresťania sme pozvaní mať pohľad upretý na Krista. Na čo hľadia moje oči? Čo upútava moju pozornosť a čím kŕmim svoje srdce? Viem ustrážiť, obmedziť svoj pohľad? Pamätám na Ježišove slová: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme“ (Mt 6,22-23)?
• Telesný pôst má viesť k hladu po Kristovi a jeho slove, skutočnom pokrme života kresťana. Aby ma Kristus mohol naplniť, potrebujem sa vzdať toho, čo ma napĺňa a nie je jeho. Mám odvahu vyprázdňovať svoje ústa od rúhania, mrzkých rečí a klamstva (porov. Kol 3,8-9), aby mohli byť naplnené slovami, ktoré zjavujú Krista?
• Odpustiť značí prejaviť milosť. Som si vedomý, že ak nie som ochotný odpustiť inému, nielenže bariéry vo vzťahoch neodstraňujem, ale ešte aj staviam – uzatváram sa pred Božím odpustením, pred jeho milosťou?

Oratio

Dobrý Ježišu, ďakujem Ti, že mi dávaš aj tento rok pôstne obdobie, aby som rozmýšľal nad sebou, aby som seba samého lepšie spoznal, aby som sa potešil, čo som s Tvojou pomocou urobil dobré, aby som s Tvojou pomocou zniesol aj pohľad na to, v čom som sa previnil. Daruj mi prosím ducha kajúcnosti. Posilni moju vieru v Tvoje milosrdné odpustenie.

Contemplatio

(prežívanie uprostred každodennosti)

Žime pre toho, ktorý je Život a ktorý zomrel za nás. Umrime sami sebe, aby sme žili pre Krista. Nemôžeme žiť pre neho, kým nezomrieme sebe, to znamená svojej vlastnej vôli. Veď patríme Kristovi a nie sebe! [...] Nikto však nemôže zomrieť sám sebe, ak nežije v ňom Kristus a nikto z tých, v ktorých žije Kristus, nemôžu žiť sami sebe. Ži teda v Kristovi, ako Kristus žije v tebe! [...] Musíme začať bojovať proti všetkým nerestiam, vášňam a zlým zvádzaniam. Vo vojne je dostačujúce premôcť nepriateľa. Keď zvíťazíš nad sebou samým, Boh ťa uzná za živého. Zbavujme sa preto pýchy, odbojnosti a neviazanosti a buďme pokorní, mierni, vľúdni a jednoduchí, aby v nás vládol Kristus, lebo on je pokorný a súčasne vznešený Kráľ. (Kolumbán, Instructio X, passim)

„Hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“ (Kol 3,1)

Srdečne vás pozývam na nasledujúce stretnutie Školy Pavlovho slova, ktoré sa uskutoční 1. apríla 2009 na tému:

Bláznovstvo kríža a Pavlova sila v slabosti