Utrpenie v perspektíve viny (Gn 3,7-24).

Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom S námahou sa zo zeme budeš živiť (Gn 3,17) z cyklu Sväté písmo pred otázkou utrpenia a bolesti.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. septembra 2021.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (54,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Otázka ľudského utrpenia sa týka ľudí každého stavu, na každej zemepisnej šírke i dĺžke. Ako spomenul svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Salvifici doloris: „[...] ľudské utrpenie vytvára samo osebe akoby osobitný svet, ktorý jestvuje spolu s človekom, v ňom sa objavuje a pomíňa - hoci dakedy sa nepomíňa, ale v ňom pretrváva a prehlbuje sa. [...] Každý človek svojím osobným utrpením je nielen malou časťou tohto sveta, ale tento svet je v ňom aj čímsi ohraničeným a neopakovateľným. K tomu však pristupuje aj iný, a to medziľudský a spoločenský rozmer. Svet utrpenia vytvára akoby svoju vlastnú súdržnosť. Trpiaci ľudia sú si navzájom podobní situáciou, v ktorej sa nachádzajú, znášaním toho istého údelu, ako aj túžbou po porozumení a starostlivosti a azda najviac ustavičnou otázkou o zmysle utrpenia. [...] Keď uvažujeme o svete utrpenia v jeho osobnom a zároveň kolektívnom rozmere, nemôžeme neuvažovať o skutočnosti, že v určitých obdobiach a okolnostiach ľudského jestvovania zvláštnym spôsobom mohutnie. Stáva sa to napríklad v prípadoch prírodných pohrôm, hromadných nákaz, katastrof a rozvratov, v prípadoch pohrôm zasahujúcich spoločnosť, ako je napríklad zlá úroda a z nej - alebo aj z iných príčin - vyplývajúca hrôza hladu. (porov. sv. Ján Pavol II., apoštolský list Salvifici doloris, bod 8).

A tak vlastne aj my, keď prežívame obdobie pandémie koronavírusu, slovami svätého pápeža prežívame obdobie a okolnosti, keď svet utrpenia v nás a okolo nás, svet utrpenia v jeho osobnom a zároveň kolektívnom rozmere mohutnie a naliehavejšie vystupujú pred nás otázky o príčine, o dôvode a zároveň o cieli a napokon o zmysle utrpenia.

Na ceste hľadania odpovedí na spomenuté otázky chceme kráčať s duchovným pohľadom obráteným k Božiemu slovu Svätého písma a budeme sa postupne modliť s pomocou posvätných textov, ktoré sa zaoberajú témou utrpenia. Budeme mať možnosť, aby sme uvažovali nad posolstvom Svätého písma o utrpení z hľadiska ľudských previnení, o utrpení ako súčasti Božieho plánu, o jeho výchovnom zmysle, o ceste k väčšej múdrosti cez utrpenie a predovšetkým o utrpení z hľadiska lásky, ktorú nám sprítomnil náš Pán Ježiš Kristus.

Naše dnešné stretnutie venujeme uvažovaniu a modlitbe na tému utrpenia z hľadiska ľudskej viny a vezmeme si na pomoc úryvok z 3. kapitoly knihy Genezis, kde sa hovorí o dôsledkoch ľudského hriechu.

Započúvajme sa do posvätného textu:

Lectio

Gn 3, 7-24

⁷ I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky. ⁸ A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady. ⁹ I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: „Kde si?“ ¹⁰ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý, a preto som sa skryl.“ ¹¹ Vravel mu: „Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!“ ¹² Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“
¹³ Potom povedal Pán, Boh, žene: „Prečo si to urobila?!“ A ona odpovedala: „Had ma naviedol, i jedla som.“
¹⁴ Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Preto, že si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkým dobytkom a medzi všetkou poľnou zverou! Na bruchu sa budeš plaziť a prach zeme hltať po celý svoj život!
¹⁵ Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“
¹⁶ Žene povedal: „Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti a hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou.“
¹⁷ A Adamovi povedal: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: »Nesmieš z neho jesť!«, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života.
¹⁸ Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny.
¹⁹ V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“
²⁰ Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich.
²¹ Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich.
²² Potom im Pán, Boh, povedal: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol, a nežil naveky!“ ²³ A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. ²⁴ Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok vychádza zo udalosti prvého hriechu, ktorý spáchali Adam a Eva.

To, čo vyplynulo zo skutočnosti, že jedli ovocie zo zakázaného stromu, je na prvom mieste vyjadrené opisom skúsenosti: „I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí.“ (v. 7).

Mužovi a žene sa otvorili oči v tom zmysle, že si uvedomili, že nenadobudli úroveň Boha, ale spoznali vedomie, že sú nahí. Posvätný autor predtým spomínal, že prví ľudia boli nahí a na prekvapenie ich to neprivádzalo do rozpakov. Teraz sú zahanbení a jeden pred druhým zakrývajú. Nahota tu vyjadruje situáciu stvorenej bytosti, čiže stav biedy a hriechu. Táto skúsenosť sa získava, keď sa stvorenie porovná s nekonečnou dokonalosťou Boha a prejavuje sa v konfliktoch medziľudských a v konfliktoch so stvorením celkovo.

Znepokojujúca skúsenosť z otvorených očí ústí v posvätnom texte do dramatickej situácie, ktorá svojím opisom môže vzbudzovať dojem detinskosti, ale vo svojej podstate je veľmi hlboká a vážna, lebo vlastne opisuje skúsenosť každého človeka, keď si uvedomí svoju vinu.

„skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady.“ (v. 8)

Posvätný text vyjadruje Božiu prítomnosť opisom Božích krokov a slovami, ktorými sa Pán obráti na človeka Adama. Adam odpovedal, ale zostal vo svojom úkryte. Adam chce uniknúť pred Božím pohľadom, ale Boží hlas a Božie slová vytvárajú podmienky na stretnutie. Slovo je ten prvok, ktorý hýbe opisovanými skutočnosťami a dozvedáme sa o rozsudku, o strachu, o hanbe, o výhovorkách a o obviňovaní. Rozhovor prebieha iba medzi Pánom Bohom a Adamom a Evou.

V posvätnom texte nachádzame viaceré slovesá, ktorá vyjadrujú bolesť, rozhodnutia a reakcie na rozhodnutia, oslovenia a odpovede. Logická a psychologická následnosť je vyjadrená týmto reťazcom: previnenie, zahanbenie, strach, obvinenie, vyhováranie sa a obvinenie iného. Obvinený muž Adam sa vyhovára a obviňuje ženu Evu:

„Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ (v. 12)

Žena sa vyhovára a obviňuje hada:

„Had ma naviedol, i jedla som.“ (v. 13)

A cez hada, ktorý je tiež Božím stvorením, obvinenie sa vracia. Adam a Eva sa vyhovárali, ale to nezmenilo Božie rozhodnutie, ktoré zostáva stále prítomné.

Po previnení prichádza trest, je spojený s previnením, hoci by sa z vyjadrení mohlo zdať, že trest je niečo samostatné.

Trest je už účinný v tom, že sa im otvorili oči a uvedomili si svoje hranice, zraniteľnosť a hriech. Žena je zasa dotknutá vo svojej vlastnej prirodzenosti a poslaní, ktoré je jej vlastné, lebo ako matka bude prežívať bolesti a bude vystavená túžbe a zároveň závislosti ako manželka. Muž bude počas celého svojho života s námahou a v pote tváre získavať zo zeme živobytie.

Posvätný autor vyjadril vyhlásenie trestu voči ľudom tak, že prekliatie sa netýka priamo muža a ženy, ale kvôli ich previneniu sa dotýka zeme, ktorá je zdrojom pozemského života a následne sa dotýka aj ľudí.

„Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: »Nesmieš z neho jesť!«, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života.“ (v. 17)

Zem plodí tŕnie a bodľačie a tak akoby sťažovala prácu pre človeka. To, čo je tu označené ako trest, je už prirodzeným spôsobom jestvovanie pre ženu i muža a celú zem. Navonok sa akoby nič nezmenilo, zmena, ktorá spôsobuje, že to prirodzené je vnímané ako trest, sa udiala vo vnútri človeka. Previnenie spôsobuje, že veci sa vnímajú iným spôsobom, že sa sústreďuje na ich bolestivý rozmer a že si ľudia Adam a Eva uvedomujú, že sú zodpovední za tieto následky, čiže že sú zodpovední za trest.

Prekliatie sa nevzťahuje na jednu časť zeme, ktorá sa stane symbolom túženého cieľa: záhrada, ktorá sa stane rajom. Muž a žena sú vylúčení z tejto záhrady a musia žiť na miestach, kde zem je často vyschnutá. Strážcovia s ohnivými mečmi strážia rajskú záhradu a predstavujú obraz nemožnosti uskutočniť aj len pokus priblížiť sa k stromu života.

A Pán, Boh „vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.“ (v. 24)

Posvätný autor opisuje skutočnosti tak živo a konkrétne, že sa zdá, ako by to bol mohol vidieť na vlastné oči. Ale rozhodujúca je hĺbka a váha obsahu, ktorý zjavuje, že ide totiž o modelovú situáciu. Posvätný autor nepozoroval osobne zvonka to, čo opísal, ale opísal to, čo sa udialo a deje vo vnútri človeka. On sám a ľudia jeho doby a ľudia v ktorejkoľvek dobe si znova a znova uvedomujú, že tu je opísaná ich životná situácia v Božom svetle.

V riskantnom rozhodnutí okúsiť zakázané ovocie, sa prejavuje najzákladnejšie pokušenie človeka: túžba prekonať hranice vlastných daností a v tomto zmysle „byť ako Boh“ znamená vzburu človeka voči svojmu postaveniu človeka ako stvorenia a ambícia premeniť sa na nejakého nadčloveka alebo jednoducho boha.

Voči tejto ambícii a pokušeniu posvätný text stavia formuláciu zákazu nejesť zakázané ovocie. Z tohto hľadiska rozhodnutie a skutky Adama a Evy sú porušením príkazu a neposlušnosťou. Ale negatívny dôsledok ich skutku je ešte hlbší, lebo sa pokúša odstrániť pohľad na Boha a chce sa postaviť na jeho miesto.

Rozprávanie opisuje tresty: odcudzenie sa vo vzťahu k Bohu, vyjadrené vyhnaním z raja, narušenie vzťahov medzi ľuďmi, vyjadrením spomienkou o vzájomnej závislosti a snahe po ovládnutí druhého, namáhavé získavanie si živobytia zo zeme a námaha a bolesť pri odovzdávaní života a nakoniec aj hrôza zo smrti. Rozprávanie však nechce uspokojiť ľudskú zvedavosť, ale prehĺbiť uvedomenie si vlastnej situácie. Prehĺbenie je založené na východisku, čiže pozerať na svoju situáciu v Božom svetle, presne tak, ako sa v nej zjavuje Boh.

Pán Boh, ktorý sa zjavuje ako sudca, keď prekvapil človeka, ktorý sa chce ukryť, lebo si je vedomý svojej viny, predsa však neprestáva byť zdrojom života a stále myslí na človeka. V posvätnom texte je to vyjadrené slovami o budúcej záchrane a tak sa opis hriechu a trestu zároveň stáva príležitosťou vyjadriť posolstvo o milosti Božej záchrany.

Prvý lúč milosti Božej záchrany predstavuje samotná prítomnosť Pána Boha ako sudcu vo vzťahu k človeku, ktorý sa snažil Boha zbaviť. Spásny rozmer súdu by nikdy nenašiel lepšie vyjadrenie. Boh vedie človeka k tomu, aby si uvedomil svoju situáciu zatratenia, bez čoho by spása nemala zmysel: človek by nevedel, že ju potrebuje, nehľadal by ju a v žiadnom prípade by ju nevedel pochopiť. Keď sa Pán Boh zjavuje pred človekom, aj keď ho ide obviniť a odsúdiť, Pán dokazuje človeku, že ho odsudzuje a trestá, ale neodstránil ho zo sveta, čo je v konečnom dôsledku pre človeka šťastie a lebo Pán Boh zároveň s trestom necháva otvorenú pre človeka aj možnosť dosiahnuť večný cieľ.

Pán Boh sa zjavuje ako ten, ktorý človeka neopúšťa a nevydáva napospas jeho slabosti stvorenia. Posvätný autor túto skutočnosť opisuje prekvapujúco jednoduchým ale výrečný gestom, že píše o Pánovi ako sám zakrýva nahotu ľudskej zraniteľnosti a hriešnosti. Zároveň žena napriek materským bolestiam predsa však dostáva meno, ktoré potvrdzuje život: Eva, matka žijúcich. Ľudia musia opustiť raj, musia sa vzdialiť od stromu života, ktorý im nepatrí, ale ako odchádzajú, nesú si v sebe niečo z raja a aj keď sa vzďaľujú od stromu života, predsa v sebe nesú obraz víťazstva nad smrťou. Rajská harmónia a túžba po nesmrteľnosti zostávajú vo vnútri človeka. A aj keď človek musí žiť v podmienkach zobrazených vyschnutou zemou a prenasledovaný smrťou, môže kráčať s Bohom a túžiť po raji a živote.

Meditatio

Náš dnešný úryvok prináša posolstvo o dôsledkoch hriechu Adama a Evy. Predstavuje spojenie medzi previnením a trestom. Pozerať na utrpenie z hľadiska človeka hriešnika je v podstate prvé hľadisko, ktoré ľudia vo svojich úvahách používajú.

Svätý pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Salvifici doloris vysvetľuje posolstvo o tvrdení, že utrpenie je trestom, ktorý Boh ukladá ľuďom za ich hriechy slovami:

„Boh Zjavenia je Zákonodarca a Sudca ako žiadna iná ľudská moc. Boh Zjavenia je predovšetkým Stvoriteľ, od ktorého spolu s bytím pochádza vrodené dobro stvorenia. Preto aj vedomé a slobodné porušenie tohto dobra zo strany človeka je nielen porušením plánu, ale súčasne aj urážkou Stvoriteľa, ktorý je prvým Zákonodarcom. Takéto prekročenie má povahu hriechu vo vlastnom, čiže biblickom a teologickom zmysle tohto slova. Mravnému zlu hriechu zodpovedá trest, ktorý bráni mravný poriadok v tomto transcendentálnom význame, aký ustanovila vôľa Stvoriteľa a najvyššieho Zákonodarcu. Z tohto tiež vyplýva jedna zo základných právd náboženskej viery, tiež založenej na Zjavení. Táto pravda tvrdí, že Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobro odmieňa a zlo tresce: "Pretože si spravodlivý vo všetkom, čo si urobil, všetky tvoje diela sú pravdivé, tvoje cesty sú priame a všetky tvoje rozsudky spravodlivé. Vykonal si pravdivé súdy vo všetkom, čo si priviedol na nás... veď si to vykonal v pravde a spravodlivosti pre naše hriechy."¹

[...] spomína sa presvedčenie, ktoré sa často nachádza aj v morálnom presvedčení ľudstva: Mravný poriadok si vyžaduje trest za priestupok. Z tohto hľadiska je utrpenie "ospravedlneným zlom". Presvedčenie tých, čo vysvetľujú utrpenie ako trest za hriech, nachádza oporu v požiadavke spravodlivosti. Zodpovedá to presvedčeniu, ktoré vyjadril jeden z Jóbových priateľov: "Sám som videl, tí, čo orú zlobu, neprávosti sejú, tí ich aj zožnú."²

[...] Ak je pravda, že utrpenie má zmysel ako trest vtedy, keď je viazané na vinu, naopak, nie je pravda, že každé utrpenie je dôsledkom viny a že má povahu trestu. [...]

V Starom zákone už badať premyslenú snahu prekonať mienku, že utrpenie je výlučne trestom za hriech, nakoľko súčasne podčiarkuje výchovnú hodnotu utrpenia - trestu. Takto sa teda v utrpeniach, ktoré Boh posiela Vyvolenému národu, skrýva výzva Božieho milosrdenstva, ktoré trestá, aby priviedlo k obráteniu: "Tie tresty nie sú na záhubu, ale na polepšenie nášho národa."³

Takto sa vyzdvihuje osobný rozmer trestu. Podľa neho trest nemá zmysel iba preto, aby objektívne zlo priestupku vyvážil iným zlom, ale predovšetkým preto, aby vytvoril možnosť obnoviť dobro v trpiacom.“

(sv. Ján Pavol II., apoštolský list Salvifici doloris, body 10-12).

Oratio

Posolstvo knihy Genezis o utrpení z hľadiska ľudského previnenia nás vedie, aby sme sa teraz pridali k modlitbe Tobiho, Tobiášovho otca, ktorú nachádzame v rovnomennej starozákonnej knihe. Tobi sa modlí ďaleko od svojej vlasti v exile a predsa jeho modlitba vyrastá z vedomia o spojení previnenia a trestu, ale zároveň prináša nadšený obdiv voči Pána Bohu:

Tóbi napísal tento chválospev a povedal: „Nech je zvelebený Boh, ktorý žije naveky a jeho kráľovstvo trvá po všetky veky. On trestá aj sa zmilúva, on zvrhuje až na dno podsvetia aj vyvádza z veľkej záhuby; a niet ničoho, čo by sa mohlo vymknúť z jeho ruky. [...] Oslavujte ho, synovia Izraela, pred všetkými národmi, lebo on vás medzi ne roztrúsil a tam vám ukázal svoju vznešenosť. [...] Nuž, pozrite, čo s vami urobil, a oslavujte ho z plného hrdla. Velebte Pána spravodlivosti a chváľte Kráľa vekov. Ja ho oslavujem v krajine môjho vyhnanstva a ohlasujem jeho silu a vznešenosť hriešnemu národu. Obráťte sa, hriešnici, a konajte pred ním spravodlivosť. [...] Jeruzalem, sväté mesto, Boh ťa potrestal za skutky tvojich synov, ale opäť sa zmiluje nad synmi spravodlivých. Vzdávaj náležitú chválu Pánovi a dobroreč Kráľovi vekov. Opäť bude vybudovaný jeho stánok v tebe s radosťou, aby v tebe rozveselil všetkých zajatcov a miloval v tebe úbohých po všetky veky vekov.“ (Tob 13, 1-2a,7-8a.,10b.,11-12)

Contemplatio

„Viem, Pane, že spravodlivé sú tvoje rozsudky a že si ma právom pokoril. Buď ku mne milosrdný a poteš ma.“

(Ž 119,75-76a)

__________

¹ Dan 3,27 n; porov. Ž 19/18,10; 36/35,7; 48/47,12; 51/50,6; 99/98,4; 119/118,75; Mal 3,16-21; Mt 20,16; Mk 10,31; Lk 17,34; Jn 5,30; Rim 2,2.

² Jób 4,8.

³ 2Mak 6,12.