Lectio divina textov Rim 13,1-8 a Gal 3,24-29 v rámci programu Škola Pavlovho slova.
Prinášame plný text Lectio divina, ktorá odznela v Katedrále sv. Martina 4. februára 2009.

Úvodná modlitba

Bože, ktorý si na ceste do Damasku povolal Šavla z Tarzu, aby sa stal Pavlom, apoštolom národov, a tak osvietil celý svet silou svojho slova, daruj nám, čo s radosťou slávime dvetisícročné jubileum jeho narodenia, poznávať stále lepšie jeho učenie, byť vernými svedkami tvojej pravdy v našich životoch, kráčať vždy po ceste tvojho evanjelia a v modlitbe i v konaní sa usilovať o jednotu. O to Ťa prosíme skrze Krista nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Svätý Pavol si uvedomoval, že každý kresťan žije svoj vzťah ku Ježišovi Kristovi v podmienkach pozemského života a teda okrem náboženskej príslušnosti patrí aj do určitého národa a vyrastá a žije v určitých kultúrnych podmienkach. Každý jeden z nás okrem toho, že je synom či dcérou vlastných rodičov, je aj dieťaťom istej doby, istého národa a kultúry. Pavol sa nebojí hovoriť aj o týchto rozmeroch ľudského života, práve naopak, snaží sa formovať etické a morálne postoje veriacich v týchto oblastiach.

Dôležitosť Pavlových praktických poučení môžeme vidieť z jeho záverečných častí listov, ktoré majú za cieľ povzbudiť poslucháčov k správnemu konaniu. Tieto záverečné časti listov sa nazývajú tiež paraklézy , čiže potešenia. Pavol si je istý, že ohlasovaná viera v Krista má zapojiť nielen srdce a emócie, ale aj vôľu a rozum, a preto Pavol vstupuje aj do oblasti etiky a morálky. Pavlovo ohlasovanie  Krista (kerygma) vedie k povzbudeniu (parenéze). Ohlásený odkaz prináša do života rozkaz. Indikatív vedie k imperatívu. Ospravedlnenie, ktoré sa udialo v krste, má mať pokračovanie v posväcovaní počas celého života každého veriaceho.

Pavlove povzbudenia a jeho etické princípy majú pôvod v etike Starého zákona. Etické princípy Starého zákona vychádzajú z viery v jedného Boha. Pavol opakovane cituje starozákonné texty, no inšpiruje sa aj v gréckej filozofii. Z gréckej filozofie preberá princíp tzv. ethosu, čiže princíp vplyvu autority toho, kto povzbudzuje. Pavol sa snaží svojich poslucháčov ovplyvniť aj svojou autoritou a dokonca sám sa dáva za vzor života slovami: Napodobňujte ma! (1 Kor 4,16; 11,1; Flp 3,17). Kresťanskú etiku, ako teoretický súhrn princípov mravného života, určuje Kristova náuka, jeho život a dielo. Kresťanská morálka, čiže praktické uskutočňovanie kresťanskej etiky, je konkrétny život vo viere v Krista a život podľa Božieho Ducha.

Dnes večer si rozoberieme dva úryvky z Pavlových listov:

- o potrebnom postoji k občianskej autorite v Liste Rimanom v úryvku 13,1-7;

- o postoji k národnému a spoločenskému zaradeniu ľudí vo svete, ktorý nájdeme v Liste Galaťanom 3, 24-29.

List Galaťanom napísal Pavol v roku 55 v Efeze. List Rimanom napísal zasa z Korintu v zime na prelome rokov 57-58. V kapitolách 12-15 Listu Rimanom napomína a povzbudzuje rímskych kresťanov zo židovstva v hlavnom meste Rímskej ríše. Povzbudenie sa zakladá na predošlom ohlasovaní Krista ukrižovaného a vzkrieseného, o ktorom hovoril v kapitolách 1-11. Pavol už tam v súvise s krstom v Ježišovi Kristovi hovoril o potrebe žiť novým životom (6,4). Počnúc od kapitoly 12 začína konkretizovať, čo to znamená.

Lectio

Rim 13,1-7

Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu.
Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle.
Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu.
Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci.
Dávajte každému, čo ste dlžni: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.

Gal 3,24-29

Zákon bol naším vychovávateľom pre Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery.
Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi.
Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi.
Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli.
Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.
A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.

Rozbor Rim 13, 1-7

Hoci sa často tvrdilo, že v prvom úryvku z Listu Rimanom, rieši Pavol vzťah kresťanov ku „štátu“, v úryvku niet jedinej zmienky o štáte a dokonca ani o rímskej vláde, dôležitej a silnej civilnej autorite v čase, kedy Pavol žil a písal. Pavol tu používa slovník helénskej politickej správy a formuluje všeobecné princípy v rozkazovacom spôsobe.

Aký má však Pavol dôvod, aby sa zaoberal občianskou autoritou? V čase, keď písal uvedené slová, rímska autorita zatiaľ hrubo nezakročila proti kresťanom v Rímskej ríši, hoci lokálne sa vyskytli problémy, keď napr. cisár Klaudius vyhnal z Ríma v roku 49 židov a s nimi aj kresťanov neodlíšených ešte od židov. Ako píše historik Suetónius, židia jednej rímskej synagógy boli vyhnaní kvôli nepokojom ohľadom nejakého Krista. Medzi tými, čo museli opustiť Rím boli aj manželia Akvila a Priscilla, výrobcovia stanov, ktorí sa s Pavlom stretli v Korinte po roku 50 (porov. Sk 18,2). Pavol mohol medzičasom počuť aj o zaťažení rímskych občanov daňami zo strany cisára Neróna. Dôvod, prečo však Pavol píše o vzťahu k moci, spočíva v tom, že kresťania sú „oslobodení“ v Kristovi, získali občianstvo v nebeskej vlasti, ako to sám Pavol vyjadruje: „Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista.“ (Flp 3,20), ale napriek tomu všetkému kresťania nesmú vidieť svoj vzťah k pozemskej autorite ľahostajne a už vôbec nie nepriateľsky.

Pavol slovami „niet moci, ktorá by nebola od Boha“ (porov. Rim 13,1) uznáva, že Boh Otec je prvým zdrojom všetkých hodnôt, prosperity a pokoja, ktoré sprostredkuje občianska vláda spoločnosti. Tým udáva dôvod k poslušnosti voči autorite. Vyjadruje to aj pozitívne formulované: A tie, čo sú,[myslí sa: svetské moci] ustanovil Boh. (Rim 13,1). Aj Titovi Pavol píše: „Pripomínaj im, aby sa podriaďovali panovníkom a vrchnostiam, aby ich poslúchali a boli pripravení na každý dobrý skutok“ (Tit 3,1).

Hoci kresťania žijú v novom Kristovom veku, čo je dôsledok ich ospravedlnenia cez vieru v Ježiša Krista, stále tvoria súčasť tohto sveta so zákonmi a poriadkom. V novom veku je Kristus Pánom, ktorý vydobyl „slobodu“ kresťanom, ale táto sloboda nie je dovolením ani právom na občiansku anarchiu. Dôvodom napomenutia je, že občianska autorita vo všeobecnosti pochádza od Boha a kresťania si ju majú ctiť. Úryvok je v priamom vzťahu s výzvou z predchádzajúcej kapitoly: „Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi“ (Rim 12,18).

V rozoberanom úryvku udivuje fakt, že Pavol rozoberá danú tému bez zmienky o Kristovi, o viere v neho a bez eschatologického motívu. Skutočnosť, že vo verši 5 spomína dôležitý výraz „svedomie“ (Rim 13,5): „Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu“, poukazuje na to, že Pavol rozoberá tému skôr z rozumového a filozofického hľadiska. Prináša i teologické argumenty, no tie sú zamerané všeobecne na Boha bez kresťanského a židovského zamerania, čím sa chce Pavol prihovoriť ku všetkým ľuďom, čo naznačil už v úvodnej výzve verša 1: „každý nech sa poddá vyššej moci“ (Rim 13,1). Pavol sa tu taktiež neobmedzuje iba na rímsku moc a administratívu, ale hovorí o vláde a moci všeobecne. Pavlova reč o vzťahu kresťanov k občianskym autoritám zostáva teda na úrovni všeobecných princípov.

Úryvok dal podnet v moderných časoch k problémom, pretože bol niekedy použitý na ospravedlnenie akéhokoľvek druhu ľudskej vlády. V pozadí celého úryvku je predpoklad, že občianske autority sú principiálne samé o sebe dobré a počínajú si správne, ak hľadajú záujmy spoločného dobra členov spoločnosti. Pavol sa o svetskej občianskej moci vo verši 4 vyjadrí: „moc je doslova Božou služobníčkou pre tvoje dobro“ (Rim 13,4). Musíme si však uvedomiť, že Pavol tu nerieši otázku totalitných režimov, nekomplikuje svoje stanovisko otázkami zneužívania svetskej občianskej moci a nehovorí ani o rezignácii na základné ľudské práva jednotlivcov či na oprávnené nároky menšín. Zdôrazňuje jediné hľadisko: aký je správny postoj občanov k riadne nastolenej a legálnej občianskej autorite. Nehovorí veľa ani o povinnostiach a zodpovednosti samotnej autority voči svojim podriadeným, okrem malej zmienky vo verši 4: „je vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle“ (Rim 13,4).

Pavol používa obrazné vyjadrenie, že autorita a moc nosí meč. Meč je symbolom práva trestať, čo má prinútiť odbojných členov spoločnosti zachovávať poriadok a usilovať sa o spoločné dobro. Tí, čo nosia meč, môžu predstavovať aj svetské stráže a tých, ktorí vynucovali platenie daní. Výraz „nosiť meč“ môže byť tiež symbolom vykonávania trestu smrti. Týmto „ius gladii“, právom meča, sa smutne preslávil Poncius Pilát, ktorý mal jediný v Júdskej provincii toto právo udeliť trest smrti. Vyniesol ho aj nad Ježišom, keď ho dovolil v Jeruzaleme ukrižovať cez Veľkonočné sviatky v roku 30. Pavol musel poznať úlohu Piláta v Ježišovej smrti a jeho pasívnu spoluúčasť na prípade, keď vydal Ježiša na trest ukrižovaním. No ani to Pavla neodradilo od uznania legitímnej úlohy, ktorú mal Pilát ako civilná autorita. Prostredníctvom Piláta zakúsil sám Ježiš dôsledky „hnevu“ autority v tomto svete, ako to bolo neskôr aj v prípade kresťanov trpiacich pri prenasledovaní zo strany rímskych cisárov. Dokonca ani Pavlova osobná skúsenosť s rímskym prokonzulom Galliom v Korinte, o ktorej hovoria Skutky apoštolov (18,12-17), nezanechala horkú príchuť v Pavlových ústach.

Pavol taktiež vie, že Rimania platia bežne dane, keď konštatuje: „Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci“ (Rim 13, 6). Pavol zrejme vedel, že, ak má civilná autorita isté úlohy, potrebuje k tomu aj prostriedky a dane sú oprávneným nástrojom získavania týchto prostriedkov. Základ práva k vyberaniu daní Pavol odvádza z práva existencie občianskej autority samotnej. Občianske autority tu nazval v gréckom origináli „leiturgoi“, služobníci. Toto označenie sa používa aj na označenie osoby, konajúcej bohoslužby a za takého sa pokladá Pavol sám pri ohlasovaní Krista (porov. Rim 15,16). Priamo vyzve platiť kresťanov dane ako Kristus: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu." (Mt 22,21). V texte spomína dva rôzne druhy daní: „foros“, priama daň, ako napr. daň na hlavu, a nepriama daň „telos“, spotrebnú daň v podobe cla, resp. dane z predaja... Spoločnosť bežne ráta s odlišnosťami v sociálnom a politickom poriadku a kresťania ich majú rozpoznať taktiež tým, že prejavujú bázeň a úctu k vyššie postaveným. Pavol v Liste Rimanom usmerňuje život kresťana v občianskej a politickej spoločnosti. Pohľad na spoločenský a politický život je teda ovplyvnený skutočnosťou, že sa na spoločnosť a na jej spravovanie pozeráme cez skutočnosť, že sme kresťania a patríme Ježišovi Kristovi.

Rozbor Gal 3, 24-29

A teraz sa venujme z Listu Galaťanom, ktorý sme si vypočuli ako druhý v poradí. Pavol sa nebál zo skutočnosti „som kresťanom, ktorý verí a je pokrstený, som teda novým stvorením“, potlačiť kvôli Kristovi a v Kristovi bežné rozdiely medzi ľuďmi a načrtnúť hlbší pohľad aj na pozemské skutočnosti. Mystický vzťah pokrsteného s Kristom presahuje zdôrazňované a pre život potrebné delenie ľudí na kultúrnej, civilnej a pohlavnej úrovni.

Židia a ich diaspora spomedzi ktorej sv. Pavol v Tarze vzišiel, si silne uvedomovali svoju národnú kontinuitu a výnimočnú príslušnosť k národu, ktorý si Boh vyvolil a utváral. Pre farizeja Šavla bolo zrejme zvykom recitovať každé ráno takéto židovské požehnanie: «Buď požehnaný, Pane za to, že si ma stvoril ako Žida, nie pohana, ako slobodného človeka, nie otroka, ako muža, nie ženu». Iste pre súčasného človeka znejú tieto slová až provokujúco. Ale o to viac prekvapuje a poukazuje na Božie pôsobenie skutočnosť, že Pavol po skúsenosti z Damasku prízvukuje: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3,28). Podobne konštatuje aj v Liste Rimanom: „Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú“ (Rim 10,12). Vzťah k Bohu a k iným ľuďom sa od chvíle jeho obrátenia zmenil. V úryvku z Listu Galaťanom, ktorý sme počuli, Pavol konštatuje a oznamuje, že sa stráca rozlíšenie na rovine národno-náboženskej, občianskej a pohlavnej z dôvodu, že sme Božími deťmi.

1) Prvé popretie rozlišovania oznamuje slovami, že „v Kristovi už niet Žida ani Gréka“, teda stráca sa rozlíšenie na nábožensko-národnej úrovni. Istú prednosť zachováva pre Židov, ktorí sú ako členovia vyvoleného národa osobitne Bohom povolaní, a preto ich menuje prvých. Výraz „grék“ je v týchto súvislostiach bežným označením pohana, ktorých Židia podceňovali. Keď sa Pavol, sám Žid, odvážil povedať, že rozdiel medzi Židom a pohanom v Kristovi zaniká, prejavil tým veľkú odvahu a uskutočnil doslova prevrat v náboženských otázkach. Je preto aj pochopiteľné, že Pavol vyvolal medzi Židmi týmto vyjadrením veľký odpor. Toto prvé popretie je v sérii troch rozlíšení to najzákladnejšie. V liste Galaťanom to potvrdzuje slovami: „Lebo v Kristovi Ježišovi ani obriezka nič neznamená, ani neobriezka, ale viera činná skrze lásku“ (Gal 5,6). A ďalšie potvrdenie postoja nachádzame v Liste Kolosanom, keď hovorí: „niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus“ (Kol 3,11). V Kristovi sa človek, kresťan, dostáva do nového postavenia: nie je Židom, nie je Grékom, ale je novým človekom (Kol 3,10), novým stvorením (Gal 6,15). Na tento nový stupeň jestvovania sa môže dostať každý, nové postavenie je prístupné pre každého bez rozdielu. Podmienkou je viera v Krista ukrižovaného a vzkrieseného.

2) Druhé popretie rozlišovania, vyjadrené slovami „niet otroka ani slobodného“ je na občianskej a spoločenskej úrovni. Dvojicu otrok a slobodný nájdeme aj v 1Kor 12,13¹ a v Kol 3,11². Rozdelenie medzi otrokmi a slobodnými bolo základné spoločenské rozlíšenie v grécko-rímskych mestách. Ak niekto nerešpektoval toto rozdelenie, vyvolal spravidla radikálny odpor, ale je zrejmé, že Pavol sa toho nebojí. Vo svojej formulácii spomína na prvom mieste otroka, aby zdôraznil, že stav otroctva nezodpovedá dôstojnosti človeka. Otroci boli zbavení práv a cti. Vo vzkriesenom Kristovi každá ľudská osoba požíva plnú ľudskú dôstojnosť. Rovnakú náuku vyjadril Pavol aj v krátkom liste Filemonovi, kde prosí za otroka Onezima. Pavol spojením „niet otroka ani slobodného“ odmieta nielen otroctvo, ale popiera aj slobodný stav. Jeho zámerom však nebolo reformovať vtedajšiu spoločnosť a naprávať nespravodlivosti. Jeho zámer bol hlbší. Pavol má záujem vymedziť a popísať stav človeka v Kristovi a hovorí, že na tejto úrovni sa spoločenské zaradenie už neodráža, ale stráca význam, neexistuje. Vysvetlí to detailnejšie v 1 Kor 7,22 slovami: „Lebo kto je povolaný v Pánovi ako otrok, je Pánov oslobodenec. Podobne kto je povolaný ako slobodný, je Kristov služobník.“ V Kristovi je veriaci človek zároveň slobodný a aj otrok, alebo ani otrok ani slobodný. Pavol zásadným spôsobom relativizuje skutočnosť spoločenského postavenia, no nakoľko sa tento proces nerealizuje priamo v pozemskej oblasti ale „v Kristovi”, nie je možné z tohto duchovného procesu odvodiť bezprostredné dôsledky pre politické a sociálne štruktúry, ale cez tento duchovný proces a pod jeho vplyvom treba meniť mentalitu a správanie kresťanov a spoločnosti. Zmena mentality spoločnosti na základe kresťanských princípov nastolila neskôr v dejinách potrebu postupnej zmeny spoločenských štruktúr.

3) Tretie popreté delenie je rozlíšenie na základe pohlavia: „v Kristovi niet muža a ženy“. Odmietnutie rozlišovať medzi mužom a ženou stojí akoby v protiklade s textom Knihy Genezis o stvorení človeka Bohom, kde Boh „ako muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,26). Tu si uvedomujeme, že až do akého stupňa je Pavol presvedčený, že v Kristovi sa uskutočňuje nové stvorenie, skutočne nové, odlišné od prvého a do akého bodu je presvedčený, že viera a krst dávajú účasť na novom stvorení. Keď chceli saduceji Ježiša vysmiať v otázke vzkriesenia, vtedy Pán Ježiš spomína stav ľudí pri vzkriesení a tento stav opisuje ako stav, kedy pohlavný rozmer stráca svoj význam. Vyjadril to slovami: „Pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi“ (Mt 22,30). Je jasné, že odmietnutie rozlíšenia medzi mužom a ženou u Pavla neplatí na rovine biologickej a osobnostnej, ale v prvom rade chce svedčiť o tom, že žena a muž majú v Kristovi rovnakú dôstojnosť a niet dôvodu na diskrimináciu žiadneho pohlavia. Odmietnutie rozlišovania medzi mužom a ženou nezasahuje všetky úrovne ľudskej existencie a ani všetky úrovne kresťanského života a služieb v ňom. Pavol nám dáva vedieť, že v Kristovi sme Boží synovia (v.26), pretože sme napojení na Krista až tak, že všetci sme jedno vo vzkriesenom Kristovi (v. 28), oslávenom Božom Synovi.

Meditatio

Čo hovorí Pavol týmito dvomi textami o našom súčasnom vzťahu k štátu, k vlastnému národu, k iným národom, k občianskej spoločnosti. Pavol aj nám poskytuje platné princípy pre život veriaceho človeka v spoločnosti. Učí nás v Liste Rimanom v podstate tomu, k čomu v Starom zákone nabádal už prorok Jeremiáš na začiatku babylonského zajatia (v rokoch 586-539 pred Kr.), keď zdôrazňoval Izraelitom, aby si ctili cudzie vládnuce autority a dokonca sa za nich modlili: „Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela, všetkým zajatcom, ktorých som poslal do zajatia z Jeruzalema do Babylonu…Usilujte sa o blaho mesta, kde som vás poslal do zajatia, a modlite sa zaň k Pánovi, pretože v jeho blahu je i vaše blaho“ (Jer 29,4.7). Podobne aj prorok Baruch hovorí: „A modlite sa za život babylonského kráľa Nabuchodonozora a za život jeho syna Baltazára, aby ich dni trvali ako dni neba nad zemou!“ (Bar 1,11). Cirkev až dodnes prosí a modlí sa pravidelne za občianske autority, osobitne slávnostným spôsobom pri veľkopiatočnej liturgii a tiež opakovane vyzýva veriacich modliť sa za občianske autority.

Kresťan slobodný v Kristovi od mocností tohto sveta, by nemal odporovať svetskej moci, ktorá pochádza v konečnom dôsledku od Boha, hoci je niekedy aj v rukách neveriacich. Treba rozlišovať cieľ svetskej moci od spôsobu vykonávania tejto moci. Cieľom svetskej moci, ktorý pochádza od Pána Boha, je slúžiť spoločnému dobru. V tomto zmysle je možné pokladať za odôvodnenú aj takú vládu, ktorá sa uskutočňuje aj v menej dokonalých formách, ale vychádza z nevyhnutnosti spravovania spoločnosti. Spôsob vykonávania moci v ktorejkoľvek spoločnosti iste nie je vždy najlepší, ba je poznačený zlom, ale tu sa prejavuje ovocie hriechu v srdci človeka.

Svetská moc, ktorá sa dnes obvykle rozlišuje na zákonodarnú, súdnu a výkonnú moc štátu, je prirodzená skutočnosť, na základe ktorej poverené osoby alebo ustanovizne vynášajú pre členov spoločnosti zákony a nariadenia a očakávajú od nich poslušnosť. Svetská moc má svoj základ v ľudskej prirodzenosti a je potrebná pre jednotu spoločnosti a štátu. Jej úlohou je zabezpečovať spoločné dobro spoločnosti. Aj svetská moc v konečnom dôsledku ako nevyhnutná potreba života ľudskej spoločnosti pochádza od Pána Boha. Potreba usporiadať a riadiť spoločnosť vychádza z Božieho ustanovenia, ale, ako to vyjadruje 2. vatikánsky koncil, „určenie politického režimu a voľba vedúcich činiteľov sa ponecháva slobodnej vôli občanov“ (Gaudium et spes, 74). Štvrté Božie prikázanie nám nepriamo nariaďuje ctiť si tých, ktorí pre dobro spoločnosti dostali moc v spoločnosti. Zároveň ale zaväzuje tých, čo vykonávajú moc, aby ju vykonávali podľa svedomia a mravného poriadku. Lojálna spolupráca členov spoločnosti, občanov, zahŕňa právo a niekedy aj povinnosť vzniesť oprávnené námietky proti tomu, čo sa i zdá škodlivé pre dôstojnosť človeka a dobro spoločnosti. Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore s požiadavkami morálneho poriadku, so základnými ľudskými právami alebo s učením evanjelia. Odoprenie poslušnosti občianskej autorite, keď jej požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje odôvodnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21) a „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29).

Cirkev rešpektuje a podporuje politickú slobodu a zodpovednosť občanov (GS 76). Veriaci a každý občan má uplatňovať volebné občianske právo v súlade so svedomím, slobodne a zodpovedne.

Kresťan je tak ako vždy aj dnes pozvaný v duchu Pavlových slov prekonať akýkoľvek typ nacionalizmu, rasizmu alebo antisemitizmu. Pavol sa nikdy nevzdal svojho židovského pôvodu a  dokonca intenzívne trpel pre svojich bratov príbuzných podľa tela, ktorí odmietali Krista (Rim 9,1). Od Knihy Exodus bol národ Izrael v Biblii hlavným hrdinom biblických dejín spásy, v prospech ktorého sa silne na púšti zasadzoval Mojžiš (Ex 33,13 nn.). V prípade židovského národa splývala národná identita silne s náboženskou. Už texty Starého zákona napovedajú, že židovský národ sa stal nositeľom viery v jediného Boha, Otca všetkých ľudí pre všetky národy (porov. Gn 18,18; 22,18; 26,4; 1 Kr 8,60; Iz 2,2; 56,7; 60,3; 66,18), čím získal tento ľud univerzálne poslanie, zjaviť milosrdenstvo a spásu Boha, všetkým ľuďom. Táto úloha sa zavŕšila v Kristovi, Spasiteľovi všetkých ľudí (Rim 15,12; Gal 3,8; 2Tim 4,17), čoho si bol Pavol jasne vedomý.

Kristus je tu pre všetkých, a preto, hoci isté rozdiely v spoločnosti nevyhnutne zostávajú, v Kristovi sú tieto rozdiely druhoradé. Pre kresťanov sa tak náboženská identita stáva prvoradou a národná príslušnosť nasleduje na druhom mieste, ale je zlé, ak sa národná príslušnosť predraďuje pred náboženskú príslušnosť. Láska k národu neoprávňuje nikoho nenávidieť príslušníkov iných národov a kresťan si nesmie nikdy dovoliť a ospravedlňovať nespravodlivé utláčanie iných v záujme svojho či už národného alebo spoločenského postavenia.

Pavol teda nepotláča národnú ani spoločenskú príslušnosť a neruší ani fyziologické a osobnostné odlišnosti medzi mužmi a ženami, ale vedie nás k tomu, aby sme tieto rozdiely prekonali vo svetle viery v Krista a priviedli k harmónii žitej v láske.

V prípade spoločenského postavenia, vzťahu k moci a k iným národom tu ide koniec koncov o problém autority a rozdielnosti ako takej. Ťažkosť, ktorá existuje bežne v prijímaní autority je tá istá, ktorú zakusujeme v prijímaní rozdielnosti ako takej. Rozdielnosť začína Božou odlišnosťou od nás a pokračuje v rozdielnosti iných ľudí od nás a v ich odlišnom postavení v spoločnosti, hoci všetci sme stvorení na Boží obraz. Každú rozdielnosť ako aj autoritu je možné prijať a prežívať v láske, vtedy rozdielnosť a autorita sú princípom jednoty a života, ale keď sa rozdielnosť a autorita prežívajú v konflikte, stávajú sa princípom rozdelenia a smrti. Platí teda Pavlovo slovo: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon“ (Rim 13,8).

Pavol sa snažil cez Krista budovať správnu mentalitu v pohľade na dôstojnosť každého človeka: otroka aj slobodného, muža a ženy. Uvedomujem si, že každá dobrá spoločenská zmena začína vždy v ľudskom srdci, ktoré keď sa oslobodí od pýchy, povýšenosti a pohŕdania inými?

Našou spoločnou identitou v rozličnosti národov a kultúr je Ježiš Kristus, ktorý nás pred Bohom robí spravodlivými. Aký mám postoje k príslušníkom iných národností, kultúr, náboženstiev?

Aký je môj osobný vzťah ku svetskej moci, s ktorou sa stretávam cez predstaviteľov štátnych a samosprávnych inštitúcií? Snažím sa formovať si svedomie, aby som vedel správne hodnotiť rozhodnutia, ktoré robia predstavitelia svetskej moci?

Akým spôsobom prejavujem ja osobne úctu ku službe predstaviteľov svetskej moci? Snažím sa primeraným spôsobom poukázať na prípadné zneužívanie svetskej moci?

Som ochotný prijať zodpovednosť aj v úlohách, ktoré sú spojené s vykonávaním svetskej moci? A ak túto svetskú moc vykonávam, uskutočňujem to podľa Božej vôle?

Oratio

Všemohúci a večný Bože, v tvojich rukách sú ľudské srdcia i práva národov; dobrotivo pomáhaj tým, čo nás zákonite spravujú, aby všade presadzovali pravý pokoj, blahobyt ľudu a náboženskú slobodu.

Contemplatio

Krista sme si obliekli a sme Božími synmi a dcérami (porov. Gal 3,26-27).

Srdečne vás pozývam na nasledujúce stretnutie Školy Pavlovho slova, ktoré sa uskutoční dňa 4. marca 2009 na tému:

Účinné sebaobmedzovanie (Pavlove inšpirácie na pôst)

__________

¹ 1Kor 12,13: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom.“

² Kol 3,11: „Potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus.“