Lectio divina textu 1 Kor 12,12-31a v kontexte Pavlových podnetov pre ekumenické snahy v rámci programu Škola Pavlovho slova.

Prinášame plný text Lectio divina, ktorá odznela za veľkej účasti veriacich v Katedrále sv. Martina 7. januára 2009.

Úvodná modlitba

Nebeský Otče, s vierou beriem Sväté písmo. Verím, že obsahuje slová, ktoré majú byť svetlom na mojej životnej ceste.
Pane Ježišu, láskou k Tebe mi rozohrej srdce, ako horelo emauzským učeníkom, keď si im vysvetľoval Písmo a daj nech Teba a Tvoju Cirkev hlbšie spoznám aj pomocou slov svätého Pavla.
Duchu Svätý, ty si vnukol svätému Pavlovi, čo má napísať, prosím ťa, pomáhaj mi pochopiť jeho slová a daj mi silu podľa nich žiť a milovať Cirkev.
Svätý Pavol, v tomto roku ťa počúvame, aby sme sa od teba, učiteľa vo viere a pravde, učili tejto „viere a pravde“, v ktorých sú zakorenené dôvody jednoty medzi Kristovými učeníkmi. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Bratia a sestry, na Vianoce sme oslavovali narodenie nášho Pána Ježiša Krista. Jeho narodenie v Betleheme potvrdzuje, že Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. V Kristovom tele prebýva Boh s nami, Emanuel. Boží Syn je Boh s ľudskou tvárou, ktorý posvätil a povýšil našu ľudskú prirodzenosť. Kristovo telo sa stalo nositeľom našej spásy (caro salutis cardo): Ježiš Kristus zomrel v tele kvôli našim hriechom a Ježiš Kristus v tele bol vzkriesený pre naše ospravedlnenie (porov. Rim 4,25). V semitskej mentalite pojem telo zodpovedá osobe, na čo poukazuje aj Ježiš pri premenení chleba: toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... (porov. aj Rim 6,6).

Kristovo telo je výraz, ktorý sa však vo Svätom Písme používa ešte aj v inom význame. Svätý apoštol Pavol používal tento výraz vo svojich listoch, keď hovoril o spoločenstve veriacich, či už ako miestnom spoločenstve, ale predovšetkým keď hovoril o spoločenstve celej Cirkvi.

Pavlove listy nám umožňujú spoznať jednotu ešte nerozdelenej Kristovej Cirkvi, ale predsa z dôvodu ľudskej hriešnosti skúšanú rozličnými nezhodami. Cirkev je však pre Pavla priestorom, do ktorého prúdi oživujúca Kristova láska, presahujúca každé ľudské poznanie (porov. Ef 3,18). Pavol síce označoval Cirkev, spoločenstvo veriacich, vo svojich listoch viacerými spôsobmi, kvôli jej rôznym rozmerom a jej tajomnej povahe. Cirkev nazýval: Božia stavba (1 Kor 3,9; Ef 2,20n; Mt 16,18; Rim 15,2.20); Božie pole (1 Kor 3,9); Boží chrám (1 Kor 3,16; 2 Kor 6,16; Ef 2,21); Boží príbytok (Ef 2,22); naša matka, nový Jeruzalem (Gal 4,26). No najčastejšie označuje Cirkev ako Kristovo telo.

Prvý raz použil toto označenie už v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 10,16; 11,29; 12,13.27), napísanom pomerne skoro, už v roku 55 resp. 56 počas trojročného pobytu v Efeze v rámci tretej misijnej cesty. Neskôr tému Kristovho tela Pavol rozvinul v Liste Efezanom a Kolosanom (Ef 1,22n; 4,15n; Kol 1,18.24; pozri aj Rim 12,4n).

Dnes večer si vypočujeme úryvok o Kristovom tele z 12. kapitoly Prvého listu Korinťanom.

Nakoľko však od 18. januára do 25. januára sa už tradične konajú modlitby za zjednotenie všetkých kresťanov, teda za účinnú spoluprácu všetkých údov Kristovho tela, môžeme sledovať úryvok z 12. kapitoly Prvého listu Korinťanom aj v našom katolíckom preklade, ktorý budeme počuť a aj tiež podľa prekladu, ako je v ekumenickom vydaní Biblie.

Lectio

Ekumenický preklad: (1 Kor 12,12-31a) Tak totiž ako je jedno telo a má mnoho údov, a všetky údy tela, hoci je ich mnoho, tvoria jedno telo, tak aj Kristus. Veď my všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom. Lebo telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. Keby noha povedala: Pretože nie som ruka, nie som z tela!, či zato nepatrí k telu? A keby ucho povedalo: Keďže nie som oko, nie som z tela!, či zato nepatrí k telu? Keby bolo celé telo len okom, kde by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? Preto Boh usporiadal v tele všetky údy tak, ako chcel. Keby však boli všetky údy jedným údom, kde by bolo telo? Takto je teda mnoho údov, a predsa jedno telo. Preto oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa!, ani hlava nohám: Nepotrebujem vás! Ba skôr je to tak, že tie údy tela, ktoré sa zdajú slabšími, sú nesmierne potrebné, a tým údom, ktoré sa nám zdajú menej cenné, preukazujeme väčšiu poctu, a pretože je neslušné ich odhalenie, dostáva sa im o to starostlivejšie zaodenie, zatiaľ čo naše počestné údy to nepotrebujú. Boh však usporiadal telo tak, že slabšiemu údu dal viac cti, aby neboli v tele roztržky, ale aby sa údy vzájomne o seba starali. A teda ak trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; ak sa dostáva cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy. A v cirkvi Boh niektorých ustanovil najprv za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, potom dary uzdravovať, pomáhať, viesť a dar rôznych jazykov. Sú azda všetci apoštolmi? Sú azda všetci prorokmi? Sú azda všetci učiteľmi? Sú všetci divotvorcami? Majú azda všetci dary uzdravovania? Hovoria všetci jazykmi? Všetci ich vykladajú? Usilujte sa však ešte o väčšie dary.

Katolícky preklad: (1 Kor 12,12-31a) Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom. 14 Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. A keby noha povedala: "Nie som ruka, nepatrím k telu," tým ešte neprestáva patriť k telu. A keby povedalo ucho: "Nie som oko, nepatrím k telu," tým ešte neprestáva patriť k telu. Keby bolo celé telo okom, kde by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? Ale Boh rozložil údy, každý jeden z nich, v tele, ako chcel. Keby boli všetky jedným údom, kde by bolo telo? No takto je mnoho údov, ale iba jedno telo. A oko nemôže povedať ruke: "Nepotrebujem ťa!" ani hlava nohám: "Nepotrebujem vás!" Ba čo viac, údy tela, ktoré sa zdajú slabšie, sú nevyhnutne potrebné. A údy tela, ktoré pokladáme za menej ušľachtilé, zaodievame s väčšou úctou a naše nečestné údy majú tým väčšiu česť, kým naše čestné nič také nepotrebujú. Boh telo vyvážil tak, že slabšiemu údu dal väčšiu česť, aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy. A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov. Sú vari všetci apoštolmi? Sú všetci prorokmi? Všetci učiteľmi? Robia všetci zázraky? Majú všetci dar uzdravovať? Hovoria všetci jazykmi? Vari všetci vysvetľujú? 31 Ale usilujte sa o vyššie dary milosti.

Vypočutý úryvok z Prvého listu Korinťanom obsahuje v sebe stanovisko apoštola Pavla ku sporom, ktoré vznikli v spoločenstve veriacich v Korinte. Jednou zo sporných otázok, ku ktorej sa apoštol Pavol vyslovil, je aj zneužívanie daru jazykov. Veriaci v Korinte mali medzi sebou osoby, ktoré dostali osobitné Božie duchovné dary, čiže charizmy.

Charizma je grécke slovo a značí »z lásky darovaný dar«, »milostivý dar«. Apoštol Pavol v 12 kapitole Prvého listu Korinťanom spomína viaceré osobitné dary Ducha Svätého, čiže charizmy. Hovorí o dare múdrosti, o dare poznania, o dare uzdravovať, o dare robiť zázraky, o dare prorokovať, a spomína aj osobitný dar, charizmu hovoriť jazykmi.

Pavol si vždy vysoko cenil tieto dary Ducha Svätého; osobitne mu záležalo na tom, aby sa správne rozoznávali tie pravé dary od zdanlivých: »Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte, ale všetko skúmajte: zachovajte si, čo je dobré a vystríhajte sa všetkého, čo sa len zdá zlé« (1Sol 5, 19-22).

Problém vznikol v cirkevnej obci v Korinte, kde sa prisudzoval priveľký význam daru »hovoriť jazykmi« (l Kor 12-14). Charizmu „hovoriť jazykmi“ môžeme charakterizovať ako silné náboženské nadšenie, ktoré sa prejavuje rečami »v rozličných jazykoch« (Sk 2, 4). Tento prejav však nebol a nie je uchránený pred určitou dvojznačnosťou. Uchvátenie, spôsobené Duchom, sa vystavuje riziku, že ostatní, ktorí to budú pozorovať zvonka, budú v ňom vidieť niečo podobné ako opilosť z vína (Sk 2, 13), ba dokonca výstrelky bláznovstva (1Kor 14, 23). Prejavy „hovorenia v jazykoch“ sa navonok podobali aj entuziastickým stavom, aké praktizovali i pohania v niektorých orgiastických kultoch. Jestvovalo tu vážne nebezpečenstvo, že veriaci budú zvedení do nerozvážnych činov, teda tí veriaci, ktorí by buď nevedeli rozoznať uchvátenie Božím Duchom od opačných deformácií, ktoré nemajú nič spoločné s Božím Duchom, alebo tak, že by sa vystatovali týmto darom, že by sa povyšovali nad inými kvôli tomuto daru, a že by to viedlo v konečnom dôsledku k rozštiepeniu spoločenstva, čiže ku schizme (1 Kor 12).

Pavlov dôraz na rôznosť darov stojí v protiklade s výhradným nadšením u niektorých kresťanov pre dar jazykov. Pavol nezavrhuje dar jazykov, ale zaraďuje ho do širších súvislostí duchovného života komunity. Zdá sa, že pre niektorých korintských nadšencov bol dar jazykov znakom novej duchovnosti, v ktorej takúto nejasnú reč pokladali za nárečie anjelov a chceli sa zrejme zriecť v tomto živote manželstva kvôli pohlavnému styku (7,1-7), pričom nevideli potrebu tela ani pri vzkriesení v budúcom živote (15,1-58).

No Pavol má iný pohľad na život v Duchu. Život v prítomnosti podmieňuje budúci život, ktorý sa začal Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním (4,1-5; 7,29-31). Treba však pamätať, že tento život sa iba začal u kresťanov, no ešte sa nezavŕšil. Preto je potrebné v ňom neustále pestovať lásku, zodpovedné vzťahy v Kristovom tele Cirkvi a je treba využívať čas spoločných bohoslužieb na vzájomné budovanie, nie na vyvyšovanie sa osobnou duchovnosťou, ktorá sa navyše stala nepravou nábožnosťou.

Pavol hovorí o pôvodnej rôznosti v trojjedinom Bohu: 4Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý (1Kor 12,4-6). Takto sa rozdielnosť darov, služieb a účinkov viaže na jednu z troch osôb Trojice.

Vo veršoch nášho úryvku skutočnosť rôznorodosti zosilnil Pavol pomocou prirovnania o údoch Kristovho tela. Prirovnanie skutočností k telu bolo v starobylom gréckom svete známe. Pisateľ Títus Lívius ho pripísal rečníkovi Meneniovi Agrippovi žijúcemu v 5. stor. pred Kr. Ten ho použil na presviedčanie vzbúreného rímskeho ľudu. Dôvodil, že záujmy ľudu sú predsa rovnaké ako majú aj ich páni, ktorí tvoria časť jedného tela spoločnosti a preto by ľud nemal pánom odmietať služby.

Pavol však postupuje pri použití prirovnania Cirkvi k telu odlišným spôsobom. Prirovnanie nedáva do vzťahu ku fiktívnemu telu spoločnosti, ale utvára vzťah ku skutočnému telu Krista. Pavol však nestotožnil jednoducho Krista so spoločenstvom veriacich, veď len pár veršov pred tým povedal, že Ježiš je Pán (1Kor 12,3). Ježiš je tak Pánom i nad Cirkvou a bude sa trvalo od nej aj odlišovať. Ježiš je hlavou Cirkvi a ona jeho telom, takto to upresňuje list Efezanom a Kolosanom.

Ľudia však patria do jedného Kristovho tela, len ak sú v Kristovi (Rim 12,5). V prirovnaní Cirkvi ku Kristovmu telu sú podstatné dve črty: jednota a rôznosť (jedno telo má mnohé odlišné časti číže údy, vv. 12.14). Kľúčom k jednote Cirkvi v podobe tela je spoločná skúsenosť krstu dvoch odlišných skupín: židov či Grékov v jednom Duchu (v. 13). V Kristovi je kresťan novým stvorením a zaodial sa Kristom. Do jednoty Kristovho tela sme zaradení teda milosťou krstu.

Podstatou Pavlovho prirovnania o Kristovom tele je nutnosť rôznosti darov v jednote korintskej cirkvi (vv. 15-20). Pavol presunul pozornosť čitateľa z odlišných darov k rôznosti osôb, ktoré vytvárajú komunitu (vv. 21-26). Sám Boh si prial tieto rozdiely.

Nakoniec Pavol vyjadril ešte raz v záverečnom zozname odlišnosť darov a osôb (27-31a) slovami: ...v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov. Zámerom Pavla je poukázať, že nie všetci členovia sú rovnakí a nie sú obdarení rovnako, hoci všetky duchovné dary sú dielom jedného Ducha. Láska však pomôže veriacim rešpektovať sa.

Výraz Kristovo telo je výstižným vyjadrením o Cirkvi kvôli jej životaschopnosti a tiež kvôli spojeniu veriacich s Kristom a veriacich medzi sebou, keď prijímajú jeden a ten istý svätý Chlieb Kristovho tela pri Eucharistii. Kristovo telo v Eucharistii oživuje aj Kristovo telo Cirkvi, v ktorom sa jednotlivé časti tela, čiže jednotliví veriaci, vzájomne podporujú účinným spôsobom v sile milosti krstu a a v sile Eucharistie.

Meditatio

Za obrazom Kristovho tela sa ukrýva aj Pavlova osobná skúsenosť. Na ceste do Damasku sa ho vzkriesený Kristus pýtal: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Na otázku: „Kto si Pane?“ odpovedá: Ja som Ježiš, ktorého prenasleduješ (Sk 9, 4). Keď Pavol prenasleduje Cirkev, prenasleduje samého Ježiša. Ježiš sa stotožňuje s Cirkvou. V tomto zvolaní Vzkrieseného, ktoré zmenilo Šavlov život, je v podstate zhrnuté celé učenie o Cirkvi ako Kristovom tele. Kristus sa neutiahol do neba, nechajúc na zemi davy učeníkov, ktorí pokračujú ďalej v jeho záležitosti. Cirkev nie je spoločnosť, ktorá chce ďalej posunúť nejakú záležitosť. V nej nejde o záležitosť, ide v nej o osobu Ježiša Krista, ktorý aj ako vzkriesený zostal „telom“. On je v tele, dokonca v Lukášovi vzkriesený Ježiš pred učeníkmi povie, keď ho zrazu považovali za prelud, že je z „mäsa a kostí“ (Lk 24, 39) a ukáže ruky, dokonca kvôli nim si sadne a je. Takto vychádza na pomoc našej nevere. Ježiš je osobne prítomný vo svojej Cirkvi. „Neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?“, píše Pavol Korinťanom (1 Kor 6, 15).

V tomto všetkom možno vidieť aj eucharistické spoločenstvo, v ktorom Kristus dáva ustavične svoje Telo a robí z nás svoje Telo, svätý Pavol to vyjadril: „A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1Kor 10,16-17).

My dnes tvoríme spoločenstvo veriacich, tvoríme Cirkev, Kristovo telo. Ako my prežívame nevyhnutnú potrebu toho, aby všetky údy Kristovho tela účinne spolupracovali pre dobro tela, čiže Cirkvi, ale aj pre dobro celého sveta?

Iste, môžeme sa tešiť, že s Božou pomocou jestvuje mnoho spoločenstiev veriacich, ktoré sa ukazujú ako účinný a správny prejav Kristovho tela, Cirkvi, pre súčasný svet.

Ale zároveň si uvedomujeme, že spoločenstvo veriacich, ktorí veria v Krista a prijali krst, aj v našej súčasnosti prežíva problém rozdelenia kresťanov na katolíkov, pravoslávnych, evanjelikov, anglikánov, a veľký počet ďalších kresťanských spoločností.

Cirkev, Kristovo telo, je zranená týmto rozdelením, trpí ním, a následne aj jej služba pred svetom je oslabená. Jestvuje však snaha obnoviť jednotu Cirkvi a táto snaha sa prejavuje osobitne v ekumenickom hnutí.

Byť Cirkvou podľa Pavla, znamená byť v Kristovi (porov. Rim 12,5). V tom spočíva aj princíp ekumenizmu: čím bližšie sme ku Kristovi, tým bližší sme si my, kresťania, k sebe navzájom. Každá požiadavka, že Cirkev by niečo mala urobiť... znamená predovšetkým, že ja by som mal niečo urobiť... Každý kresťan nesie ako istá súčasť tela osobnú zodpovednosť za Cirkev, konkrétne za spôsob, ako a do akej miery patrí Kristovi. Jednotu a súlad Kristovho tela tvoria zdravé partie tela obdarené odlišnými darmi, ktoré sme dostali od Ducha zadarmo, no nie nadarmo.

Pavol hovoril o prirodzených rozdieloch vyvolaných Duchom v rozobranom úryvku a tiež o potrebe plurality v rámci Kristovho tela. Boží ľud je ako telo s rôznymi údmi, pričom každý má svoju funkciu, ale všetky, aj tie najmenšie a zdanlivo bezvýznamné, sú potrebné, aby telo mohlo žiť a plniť svoje funkcie. Apoštol správne poznamenáva, že v Cirkvi je mnoho povolaní - proroci, apoštoli, učitelia i jednoduchí ľudia - a všetci sú povolaní žiť každý deň v láske, všetci sú potrební na to, aby tvorili živú jednotu tohto duchovného organizmu.

Rozdelenie a nejednota vo vnútri Kristovho tela, Cirkvi, je spôsobená hriechmi nás ľudí, či už v podobe zanechania Tradície, sviatostí alebo iných prostriedkov posväcovania a pozitívneho smerovania Cirkvi, hoci s vďačnosťou pripomíname, že Cirkvi, aj napriek ľudským zlyhaniam, nikdy nebola odňatá pomoc Ducha Svätého.

Svätý Otec Benedikt XVI. ešte ako kardinál označil najmä dva problémy, ktoré prekážajú v súčasnosti zjednoteniu Kristovho tela, Cirkvi:

- na jednej strane je to konfesionálny šovinizmus, ktorý sa neorientuje v konečnom dôsledku na pravdu ale na zvyky; a v hľadaní osobitne vlastného stavia na tom, čo je namierené proti ostatným;

- na druhej strane ekumenizmu škodí ľahostajnosť vo viere, ktorá vníma problematiku pravdy ako prekážku a jednotu vidí cez prizmu účelnosti a mení ju tak na dohodu o vonkajších aspektoch, čo však nesie v sebe zárodok budúcich rozkolov. Sám Pavol sa nebál označiť ako učiteľ vo viere a pravde (1Tim 1,17), ktoré si vyžadujú ochotnú službu a v ktorých sú zakotvené iste aj dôvody jednoty medzi Kristovými učeníkmi.

Za jednotu sa najviac zasadzujú tí kresťania, ktorí žijú svoju vieru vo vernosti, ktorí prežívajú svoju vieru ako osobné rozhodnutie, ktorí sú si vedomí, že pravá viera má svoj vieroučný a mravný obsah, a ktorí na ceste hľadania jednoty nechávajú sa očisťovať a prehlbovať, a tým pomáhajú aj ostatným, aby spoznali na ceste očisťovania a prehlbovania spoločný stred a našli sa v ňom.¹

Aby sa mohlo pokračovať, musíme neustále prosiť Boha, aby nám obnovoval našu pamäť Duchom Svätým (porov. Rim 12,2), ktorý k nám prehovára cez Písma a vedie nás k plnosti pravdy (porov. 2 Pt 1,20-21; Ján 16,13).

Dejiny Cirkvi ukazujú, že konkrétne skutky podľa viery, čiže prax viery, nie sú neoddeliteľné od náuky iba v rovine teoretickej, ale konkrétny život podľa viery je najlepšou náukou o viere, prax viery účinne šíri poznanie o viere. Ak sa chceme viac usilovať s našimi odlúčenými bratmi o dosiahnutie spoločného chápanie Božích tajomstiev, omnoho výraznejšie budú naše skutky lásky hovoriť o nekonečnej dobrote Boha a jeho láske ku všetkým (porov. 2 Tim 1,8-10). Myseľ sa vráti k Bohu cez lásku (porov. De moribus Ecclesiae catholicae, XII,21).²

Nás kresťanov spája viera v trojjediného Boha, krst ako základ, modlitba a Božie slovo. My, katolíci, máme najbližšie k pravoslávnej cirkvi. Zároveň nás s nimi rozdeľuje pohľad na Petrov primát a s inými kresťanmi nás rozdeľuje aj odlišný pohľad na sviatosti, na očistec, mariánsky kult. V poslednom čase však cítime omnoho viac popri vieroučných rozdieloch najmä odlišnosť kresťanov v riešení aktuálnych morálnych otázok, ktoré znepokojujú ľudstvo: žiaľ, pozorujeme rozdiely v otázkach ochrany životy, rodiny, biotechnologických manipulácií. Tento nedostatok zhody sa stal veľmi akútny.

Z Evanjelií a z náuky svätého Pavla vieme, že Cirkev nie je ľudským výtvorom, ale spoločenstvom s Kristom, ktoré žije pôsobením Ducha Svätého na slávu Boha Otca. Z toho dôvodu nie je možné jednotu Cirkvi iba jednoducho vytvoriť alebo nastoliť, ale ju treba prijať ako dar trojjediného Boha. V ekumenickom dialógu sa rozvinuli predstavy o jednote, ktorých rysy sú spoločné: cieľom nie je splynutie existujúcich cirkví. Očakávaným cieľom je spoločenstvo sesterských cirkví, jednota cirkví, ktoré sa stanú jednou Cirkvou. Cieľom je jednota v zmierenej rôznosti, kde sa nezmierené rozdiely musia však najskôr prekonať a uzmieriť.

Otázky, na ktoré si v tichosti pred Pánom odpovedzme:

- medzi niektorými kresťanmi sa už pomerne dlho šíri mienka: Kristus áno, Cirkev nie, ktorá mala skoro aj svoje pokračovanie: Boh áno, Kristus nie... Uvedomujem si, že správna cesta k Bohu vedie cez Krista, ktorý je pravou Cestou, a cez Cirkev, ktorá je Kristovým telom?

- Katolícka cirkev je už od krstu mojou matkou, ktorá má za úlohu ponúknuť svetu jedinečnú osobu Krista. Mám k Cirkvi, ktorá je mojím duchovným domovom, náležitú úctu a vďačnosť? Modlím sa za Cirkev a za tých, čo Cirkev vedú?

- jednota kresťanov je dar plynúci z Kristovej modlitby: aby všetci boli jedno. Modlím sa aj ja za jednotu kresťanov?

- modlím sa, aby z nás kresťanov Pán Ježiš urobil nadšených svedkov vzkriesenia?

- naša spoločnosť prijíma niektoré kresťanské hodnoty. Mám odvahu ohlasovať a vydať svedectvo, že pôvodcom a prameňom týchto hodnôt je Ježiš Kristus?

Oratio

Kiež poznám teba, ty, čo poznáš mňa, kiež ťa poznám, „ako som aj ja poznaný“. Ty, sila mojej duše, vojdi do nej a prispôsob si ju, aby si ju mal a vlastnil „bez škvrny a vrásky“. Toto je moja nádej, preto hovorím. [...]

Veď čo by vo mne mohlo zostať utajené pred tebou, Pane, keď je pred tvojimi očami obnažená priepasť ľudského svedomia, aj keby som sa ti nechcel vyznávať? Teba by som skryl pred sebou, a nie seba pred tebou. Teraz je mi však svedkom môj nárek, že sa nepáčim sebe, preto ty žiariš a páčiš sa mne, teba milujem a túžim po tebe. Hanbím sa za seba, odvrhujem seba a volím si teba a nechcem sa páčiť ani tebe ani sebe, iba ak v tebe.

Ty teda, Pane, do mňa vidíš, nech som akýkoľvek, a povedal som, prečo sa ti vyznávam. A nerobím to počuteľnými slovami a počuteľným hlasom, ale slovami duše a hlasom myšlienky, ktorému tvoje ucho rozumie. Keď som zlý, vyznávať sa ti nie je nič iné, ako nepáčiť sa sebe. A keď som dobrý, vyznávať sa ti nie je nič iné, ako nepripisovať to sebe. „Lebo ty, Pane, žehnáš spravodlivého,“ ale najprv ho „ospravedlňuješ ako bezbožného“. A preto je moje vyznanie pred tvojím pohľadom, môj Bože, tiché i nie tiché. Je tiché, bez hluku, ale hlasné v nadšení. [...]

Pravda, „teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, ešte nie z tváre do tváre,“ a preto kým som vzdialený od teba, som prítomnejší sebe ako tebe. Pritom viem, že tebe nemožno nijako ublížiť, ja však neviem, ktorým pokušeniam dokážem odolať a ktorým nie. A nádej je v tom, že si verný a nedovolíš nás skúšať nad naše sily, ale so skúškou dávaš aj východisko, aby sme mohli vydržať.

Chcem teda vyznávať, čo o sebe viem, chcem vyznávať aj to, čo o sebe neviem. Lebo aj čo viem o sebe, viem preto, že ma ty osvecuješ, a čo o sebe neviem, neviem dovtedy, kým nie sú moje temnoty ako poludnie pred tvojou tvárou.

(sv. Augustín, Vyznania, Lib. 10, 1, 1 – 2, 2; 5, 7)

Contemplatio

Pane, zošli svojho Ducha a obnov jednotu svojej Cirkvi.

Srdečne vás pozývam na nasledujúce stretnutie Školy Pavlovho slova, ktoré sa uskutoční dňa 4. februára 2009 na tému:

Spoločnosť, štát a národ u Pavla

__________

¹ BENEDIKT XVI. – J. RATZINGER, Zasiahnutí neviditeľným, Trnava 2006, 271.

² Z príhovoru Benedikta XVI. na Ekumenickom stretnutí v Mary´s Cathedral v Sydney, 18. júla 2008.