15. júna bol v Dóme sv. Martina vysvätený za kňaza Senčan Peter Kupkovič. Po primičnej omši, ktorú mal v našom Kostole sv. Mikuláša, sme sa ho spýtali niekoľko otázok.
Ako a kedy si pocítil povolanie ku kňazstvu?

Už ako malý chlapec, keď som miništroval na svätých omšiach. Vtedy som ešte nevedel, čo je to, čo cítim v sebe. Ako som rástol, tento vnútorný hlas som viac rozoznával a postupne som objavoval cestu, na ktorú ma Pán volá. Najintenzívnejšie obdobie, kedy som v sebe pocítil túžbu stať sa kňazom, bolo na konci strednej školy. Vtedy som ju predostrel svojmu spovedníkovi. Počas rozhovorov s ním som dospel k záveru, že by som chcel nastúpiť do seminára a začať prípravu na kňazstvo. Ešte chvíľu trvalo, kým som nakoniec nastúpil do seminára – mal som 20 rokov.

V čom je podľa teba toto povolanie krásne?

Krásne je v tom, že presahuje nás ľudí. Nedokážeme ho pochopiť za celý život. Je to niečo úžasné, fascinujúce, transcendentné, osobné, napĺňajúce a dokážem nad týmto povolaním žasnúť každý deň. Človek sa stretáva s ľuďmi, ktorým sa snaží sprostredkovať alebo priblížiť stretnutie s Bohom. A to je na tom to najkrajšie.

Kto alebo čo ťa inšpirovalo počas štúdia?

V prvom rade je to Boh, ktorý ma sprevádzal celý čas, a sprevádza aj naďalej. Táto Jeho blízkosť sa prejavuje aj v ľuďoch, ktorých som počas štúdia stretol, spoznal a ktorí mi pomáhali rozličnými spôsobmi. Práve tieto dve veci ma po celý čas inšpirovali a hýbali vpred. Koniec koncov, sám Boh je inšpiráciou v každej etape života a on je aj tým posledným cieľom, ku ktorému smerujeme.

Vieš, kam povedú tvoje prvé kňazské kroky?

Svoju prvú kňazskú skúsenosť nadobudnem vo farnosti Pezinok, kam sa teším a poznám aj mnoho ľudí. Bonusom je aj blízkosť Malých Karpát a prírody, takže to skúsim využiť, neviem ale, ako mi to dovolia povinnosti.

Na čo sa tešíš a čo považuješ za tvoju kňazskú výzvu?

Po niekoľkých rokoch prežitých v seminári a vo formácii si uvedomujem, že sa nedá dokonale pripraviť do pastoračnej služby. Vždy sa nájde niečo, pri čom som si neistý a mám pocit nepripravenosti. Ako najväčšiu výzvu vnímam prácu s ľuďmi. Nejaké skúsenosti som už získal, ale je to stále málo. V súčasnosti vidím, ako veľmi ľudia potrebujú niekoho, kto ich vypočuje, zdieľa s nimi radosti ale aj starosti. Ďalším rozmerom sú aj nároky kladené na kňazov. Veľa sa od nás očakáva, nie vždy očakávania dokážeme napĺňať a nie vždy je to aj reálne možné. Popri tomto všetkom však nechcem zabúdať na poslanie, ktoré máme všetci veriaci – ohlasovať evanjelium a privádzať ľudí bližšie k Bohu. Preto si často pripomínam výrok sv. Pavla v liste Korinťanom: „Veď nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša. Lebo Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo,“ zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista.“ (2 Kor 4, 5 – 6)
Moja obava je to, či dokážem byť naozaj dobrým nástrojom v Božích rukách vo všetkých aspektoch kňazskej služby. Nepochybujem o Božej pomoci a daroch Ducha Svätého pre túto službu. Je to však o mojej spolupráci s Ním. Otvorenosť pre Božie vnuknutia, odhodlanosť a úplné odovzdanie sa do Božích rúk. Toto sú moje obavy a zároveň istoty. Chcem kráčať za Kristom a s ním. Keď na mňa príde strach, obavy a cítim neistotu, vždy si pripomeniem výrok Svätého Písma v knihe proroka Jeremiáša. „Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil!“ (Jer 1, 8). Preto, ak aj mám nejaké obavy, mám aj nádej, ktorú mi dáva sám Ježiš. On je mi priateľom, učiteľom a určite ma neopustí. Toto vnímam ako výzvu a zároveň ako radosť.

Zdroj: Senčan