Modlitba ako škola nádeje (Lk 18,1-8) [1]

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Modlitba ako škola nádeje (Lk 18,1-8) z cyklu Piť z prameňov nádeje v jubilejnom roku [2].

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina [3] 5. marca 2025.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (29,0MB) [4]

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Venujeme sa čnosti nádeje, aby sme získavali o nádeji hlbšie poznanie a aby sme poznanie premieňali na pochopenie a schopnosť uskutočňovať čnosť nádeje v našom živote. Dnes sa chceme vhĺbiť do posolstva, ktoré nám pomôže porozumieť a potom prežívať chvíle modlitby ako zdroj čnosti nádeje.

Obráťme pozornosť k úryvku z 18. kapitoly evanjelia podľa svätého Lukáša:

Lectio

Lk 18,1-8

¹ Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: ² „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. ³ Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: »Obráň ma pred mojím protivníkom.« ⁴ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: »Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, ⁵ obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.«“ ⁶ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! ⁷ A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? ⁸ Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

Kontext úryvku

Počuli sme podobenstvo o bezbožnom sudcovi, ktoré je zachytené iba v evanjeliu podľa svätého Lukáša. V úvodnom verši sa nachádza návod na porozumenie textu, lebo sa interpretuje ako výzva k vytrvalej a dôvernej modlitbe.

v. 2-5

Samotné podobenstvo je jednoduché a ľahko pochopiteľné: sudca, typ svojvoľného človeka, neberie do úvahy ani Pána Boha a ani ľudí. Prišla k nemu vdova, ktorá hľadala spravodlivosť. Už vo Svätom písme Starého zákona je vdova klasickým príkladom človeka, ktorý je bezmocný voči spoločenstvu. Osobitne v silne patriarchálnej rodinnej štruktúre Orientu je tiež ľahké pochopiť, že ľudia boli vždy v pokušení využiť slabé postavenie ženy, ktorá nemala ochranu manžela alebo syna. Preto sa mravná kvalita sudcov často merala postojom k vdovám¹. Koniec koncov tie sotva mohli lukratívne zaplatiť za právne služby, a preto sa mohli len ťažko domôcť svojich práv. Starý zákon varovne pripomínal, že práva vdov zastupuje sám Boh.²

V podobenstve má vdova spor s protivníkom; pravdepodobne ide o majetkový spor s vplyvným mužom. Sudcovi sa zrejme zdalo nebezpečné postaviť sa proti nemu a tak použil osvedčený recept na preťahovanie sporu. Žena však nepovolila. Nakoniec sa mu pretrvávajúce podnety zo strany ženy stanú priveľkým bremenom a rozhodne sa jej predsa len pomôcť, aby sa domohla svojich práv, len aby mal od nej pokoj.

v. 6-8

Slová: „A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca!“ (v. 6), prinášajú zlom do rozprávania a nasleduje prenesenie do praxe, ktoré je vložené do úst Pánovi.

Tak ako bezbožný sudca nakoniec pomôže vdove k jej právam, tak Boh sa ponáhľa na pomoc vyvoleným v ich súžení, keď k nemu volajú „dňom i nocou“ (v. 7).

V týchto súvislostiach sú slová: „Hovorím vám: Zaraz ich obráni“ (v.8a) posolstvom útechy pre kresťanov, ktorí sa ocitli v tiesni prenasledovania. Boh „rýchlo“, napriek všetkým očakávaniam, pomôže ich „právu“ zvíťaziť a zachráni ich.

Záverečná otázka: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (v. 8b) nepriamo zdôrazňuje Božiu spoľahlivosť a vyzýva k dôvere neochvejnej viere v Božiu pomoc vo všetkých súženiach.

Meditatio

Svätý Otec blahej pamäti pápež Benedikt XVI. v encyklike o nádeji napísal: „Prvé a základné miesto, kde sa učíme nádeji, je modlitba. I keď ma už nikto nepočúva, Boh ma ešte počúva. Ak už nemôžem s nikým hovoriť, na nikoho sa obrátiť, k Bohu môžem vždy hovoriť. Ak tu už nie je nikto, kto by mi pomohol tam, kde ide o potrebu alebo očakávanie, ktoré presahuje ľudskú schopnosť dúfať, on mi môže pomôcť. [...]

Hlboký vnútorný vzťah medzi modlitbou a nádejou krásne vykreslil Augustín v jednej homílii o Prvom Jánovom liste. Modlitbu tu definuje ako cvičenie túžby. Človek bol stvorený pre veľkú skutočnosť – pre samého Boha, aby bol ním naplnený. No jeho srdce je priúzke pre túto veľkú skutočnosť, ktorá mu je určená. Musí sa rozšíriť. „Tým, že vzďaľuje (svoj dar), Boh rozširuje našu túžbu. Prostredníctvom túžby rozširuje naše vnútro a tým, že ho rozširuje, činí ho schopnejším (prijať jeho samého).“ Augustín sa odvoláva na svätého Pavla, ktorý o sebe hovorí, že žije upriamený na to, čo má prísť (porov. Flp 3,13)³. Potom používa veľmi pekný obraz, ktorým opisuje tento proces rozšírenia a prípravy ľudského srdca. „Predstav si, že Boh ťa chce naplniť medom (symbol Božej nežnosti a jeho dobroty). Ak si však plný octu, kam dá med?“ Nádoba, teda srdce, musí byť najskôr zväčšená a potom vyčistená: vyprázdnená od octu a jeho príchute. To si vyžaduje prácu, stojí bolesť, no len tak sa uskutočňuje rozšírenie na to, na čo sme určení. Aj keď Augustín hovorí priamo len o otvorenosti pre Boha, jasne tu vidieť, že človek sa touto prácou, ktorou sa oslobodzuje od octu a jeho príchute, nestáva len slobodný pre Boha, lež otvára sa aj pre druhých. Len ak sa staneme Božími deťmi, môžeme byť spolu okolo nášho spoločného Otca. Modliť sa neznamená vystúpiť z diania a utiahnuť sa do súkromného kútika vlastného šťastia. Správny spôsob modlitby, to je proces vnútorného očisťovania, ktorý nás činí otvorenými pre Boha a tým aj otvorenými pre druhých ľudí. V modlitbe sa človek musí naučiť, o čo môže skutočne Boha prosiť – čo je hodné Boha. Musí sa naučiť, že sa nemôže modliť proti druhému. Musí sa naučiť, že si nemôže žiadať povrchné a pohodlné veci, po ktorých práve túži – je to malá a pomýlená nádej, ktorá ho odvádza ďaleko od Boha. Musí očisťovať svoje túžby a nádeje. Musí sa oslobodiť od skrytých lží, ktorými klame sám seba: Boh vidí do hĺbky a konfrontácia s Bohom núti človeka, aby si ich aj on priznal. „Kto však vie o všetkých svojich poblúdeniach? Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem,“ modlí sa žalmista (19,13)⁴. To, že si neuznávam svoje chyby, ilúzia vlastnej nevinnosti ma neospravedlňuje a nespasí, pretože otupené svedomie a neschopnosť uznať zlo vo mne je moja vina. Ak niet Boha, musím sa možno utiekať k takýmto klamstvám, lebo niet toho, kto by mi mohol odpustiť, toho, kto by bol mojou pravdivou mierou. Naopak, stretnutie s Bohom prebúdza moje svedomie, aby mi neponúkalo dôvody na ospravedlňovanie seba samého, aby nebolo viac odrazom mňa samého a súčasníkov, ktorí na mňa vplývajú, ale stalo sa schopnosťou počúvať Dobro samotné.“ (Benedikt XVI., Spe salvi, body 32-33)

Oratio

A teraz počúvajme slová Svätého Otca pápeža Františka:

„V tomto období hovoríme o nádeji; avšak dnes by som chcel s vami uvažovať nad nepriateľmi nádeje. Lebo nádej má svojich nepriateľov: tak ako každé dobro na tomto svete má svojich nepriateľov. [...]

Mať prázdnu dušu, to je tou najhoršou prekážkou nádeje. Je to riziko, o ktorom nikto nemôže povedať, že sa ho netýka; pretože pokúšaní proti nádeji môžeme byť aj vtedy, keď kráčame cestou kresťanského života. Mnísi starých dôb varovali pred jedným z najhorších nepriateľov oduševnenia. Nazvali ho „poludňajším démonom", ktorý prichádza umoriť horlivý život práve vtedy, keď je slnko najvyššie. Toto pokušenie nás prekvapí vtedy, keď to najmenej očakávame: dni sa stávajú monotónnymi a nudnými, žiadna hodnota sa už nezdá byť hodnou námahy. Tento postoj sa nazýva apatia (acédia) nahlodávajúca život zvnútra až kým ho nezanechá ako prázdnu schránku.

Keď sa toto prihodí, kresťan vie, že proti tomuto stavu musí bojovať, a nikdy ho pasívne neprijímať. Boh nás stvoril pre radosť a pre šťastie, a nie preto, aby sme sa utápali v ponurých myšlienkach. Preto je dôležité chrániť si srdce čeliac pokušeniam skleslosti, ktoré istotne nepochádzajú od Boha. A tam, kde by sa naše sily zdali byť chabými a boj proti úzkosti obzvlášť tvrdý, môžeme sa vždy utiekať k menu Ježiš. Môžeme opakovať tú jednoduchú modlitbu, ktorej stopu nachádzame aj v evanjeliách, a ktorá sa stala kľúčovým bodom mnohých kresťanských duchovných tradícií: „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!" Krásna modlitba. „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Toto je modlitba nádeje, lebo sa obraciam na toho, kto môže otvoriť dvere dokorán a vyriešiť problém, dať mi vidieť obzor, horizont nádeje. [...]“ (Pápež František, audiencia, 27. septembra 2017, Ako vzdorovať nepriateľom nádeje)⁵

Contemplatio

Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!

__________

¹ porov. Iz 1,17: „Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu!“

² porov. Ž 68,6: „On je otec sirôt a záchranca vdov, on je Boh vo svojom svätom príbytku.“ Sir 35,17-19: „Modlitbou siroty neopovrhne, ani vdovy, keď svoju žalobu prednesie s nárekom. Či netečú slzy po tvári vdove a jej výkriky sa nevznášajú (proti tomu), kto ich vyvolal? Lebo slzy z jej tváre vystupujú do neba a Pán, keď ju počuje, nebude sa z toho radovať.

³ Flp 3,11-14: „[...] aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.

⁴ Ž 19,13-14: „Kto však vie o všetkých svojich poblúdeniach? Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem, a svojho služobníka zachráň od pýchy, aby ma neovládala.

⁵ https://www.vatican.va/content/francesco/it/audiences/2017/documents/papa-francesco_20170927_udienza-generale.pdf