Missa chrismatis Bratislavskej arcidiecézy [1]

[2]Vo štvrtok 1. apríla 2010 predpoludním sa v bratislavskej Katedrále svätého Martina uskutočnila omša svätenia olejov, v rámci ktorej sa prítomným kňazom, rehoľníkom i ostatným veriacim prihovoril arcibiskup-metropolita Mons.Stanislav Zvolenský. Homíliu prinášame v plnom znení...

Drahí bratia v kňazskej službe,

v tomto roku prežívame svätú omšu svätenia olejov v podmienkach, ktoré sú z viacerých hľadísk jedinečné. Zišli sme sa, aby sme sa zjednotili a obnovili si kňazské sľuby okolo Pánovho oltára v kňazskom roku, ktorého základným cieľom bolo a je prehĺbiť a upevniť vedomie našej kňazskej totožnosti. Ako vzor hlbokej identifikácie s vlastným poslaním nám Svätý Otec postavil pred oči svätého kňaza, arského farára Jána Vianneyho. S určitým pohnutím a radosťou vám oznamujem, že nám tohto svätého kňaza dnes sprítomňuje aj jeho relikvia. On, ktorý sa celý pastoračne bezo zvyšku obetoval za svojich farníkov i prichádzajúcich pútnikov, nech je nám dnes inšpiráciou čím úprimnejšie si obnoviť posvätné kňazské predsavzatia, čím intenzívnejšie si pripomenúť našu prvotnú kňazskú horlivosť.

Jedna z najznámejších príhod zo života nášho nebeského patróna sa týka jeho príchodu do novej farnosti: keď mu chlapček - pastierik menom Antoin Givre ukázal cestu do Arsu, nový správca farnosti mu prisľúbil ukázať cestu do neba. Táto predpoveď sa u Givreho naplnila vskutku zvláštnym spôsobom: nestal sa ani tak horlivým katolíkom a teda ani jedným z blízkych spolupracovníkov svätého farára, no bol prvým z dediny, kto Vianneyho nasledoval do večnosti po jeho smrti.

Všetci máme skúsenosť, že ukázať cestu do neba je vec náročná, vyžaduje vieru, oddanosť, vytrvalosť a odpútanosť od okamžitých výsledkov. Všetko toto si Vianney vyprosoval, keď pravidelne skoro ráno ešte pred východom slnka hľadal iné svetlo - v tichu kostola sa modlieval pred Bohostánkom. Svoj vzťah k Eucharistii raz vyjadril, keď svoje prežívanie svätej omše charakterizoval slovami: „keď držím na rukách Pána, zabúdam na všetko“. A tak nás svätý arský farár učí, ako dôležité je denne a pravidelne „zabúdať na všetko“ počas hlbokej komunikácie s Kristom, v sústredení na jeho živú prítomnosť. Veď on, Ježiš, je jediným zdrojom našej kňazskej totožnosti. Až keď kvôli nemu „zabudneme na všetko“, budeme potom vedieť toto „všetko“ hodnotiť z nadprirodzeného hľadiska.

[3]Našu kňazskú totožnosť zvláštnym spôsobom prežívame a upevňujeme, keď berieme zo sakristie olej, aby sme trpiacim, chorým a zomierajúcim sprostredkovali Kristovo „láskavé milosrdenstvo“ a „milosť Ducha svätého“, ktorá trpiacich a zomierajúcich „oslobodzuje od hriechov, spasí a milostivo posilní“. Keď budem dnes tento olej znovu požehnávať, budeme prosiť Boha, aby naňho zoslal Ducha Utešiteľa, aby pomazanie olejom zbavilo chorých a trpiacich „všetkých bolestí, neduhov a chorôb“. Len Boh vie, koľkým pacientom v koľkých nemocniciach, hospicoch, domovoch dôchodcov či domácnostiach prinesie sväté pomazanie týmto dnes posväteným olejom úľavu a uzdravenie. Dnes a tu v našej katedrále požehnaný olej roznesiete do vašich farností, kde bude pre vás akousi posvätnou výzvou používať ho s vierou. S vierou, že cez túto sviatosť sa našich trpiacich dotýka sám zmŕtvychvstalý Ježiš: uzdravenie nevidomých, nepočujúcich, nemých i chromých pokračuje v telesnom i duchovnom zmysle slova. Aj svätý Ján Vianney ich navštevoval systematicky každý deň, neváhal prekonávať ani veľké vzdialenosti, zabúdal celkom na seba len aby im vyslúžením sviatostí otváral nebo a pripomínal im uzdravujúcu Božiu prítomnosť. Niet divu, že sa našli aj takí ľudia, ktorí sa do Arsu presťahovali s výslovným úmyslom zomrieť v blízkosti tamojšieho farára, sprevádzaní v posledných momentoch života jeho útechou. Aj on sám, ktorý toľkokrát niesol zomierajúcim viatikum, aj on sám v posledných hodinách svojho života s túžobne očakával eucharistického Krista, čo vyjadril slovami „aký dobrý je Pán: keď nemôžem ísť za ním, on sám prichádza ku mne“. Drahí bratia, vždy keď ideme do nemocnice alebo k smrteľnej posteli, vyprosujme si na príhovor Jána Vianneyho maximálnu láskavosť pri udeľovaní sviatosti božej lásky.

[4]Aj toto predsavzatie si občerstvime pri obnovení kňazských sľubov. Vložme do toho päťnásobného zvolania „chcem“ naozaj úprimne oživené odhodlanie: chceme byť kňazmi podľa srdca Ježišovho. Slovom chcem najprv vyjadríme ochotu stále viac sa „primknúť k Pánu Ježišovi a lepšie sa mu prispôsobiť“. Tak, ako sa primkol arský farár: pôstom, modlitbou, stálou pokornou pochybnosťou o sebe so súčasnou istotou Božej pomoci a milosrdenstva. Preto ďalej vyjadríme, že sa chceme zrieknuť seba vo vernom plnení kňazských povinností, ktoré sme prijali z lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi pri našej vysviacke. Ako veľmi sa svätý arský farár chvel pri pomyslení na posledný súd, ako bude vydávať počet z plnenia posvätných kňazských záväzkov pred Kristovou súdnou stolicou. Bratia, Boh vidí našu kňazskú činnosť, pozná úprimnosť našich najhlbších úmyslov a dôslednosť našej pastoračnej práce! Jej stredobodom je eucharistický Kristus, preto sa naším ďalším chcem znovu odhodláme „v Eucharistii vysluhovať Božie tajomstvá“. Znovu pozrime do farského kostola v Arse: s akou sústredenosťou a bázňou slúžil svätý Ján Vianney omšu: všetkým bolo zrejmé, s akou živou vierou sa vnáral do tajomstva, ako osobne a úplne sa vydával Kristovi - Kňazovi. A pripomeňme, nakoľko Ján Vianney dôveroval aj Božej Matke: jedna osoba si na fare náhodou vypočula, ako sa farár v izbe prihovára Panne Márii: „Dobrá moja matka, prosím ťa o obrátenie hriešnikov, prosím ťa o potechu pre zarmútených, prosím ťa o úľavu pre chorých, a osobitne sa prihováram za jednu osobu, ktorá dlhodobo trpí...“

Len ak sa naozaj necháme inšpirovať touto odovzdanosťou a dôverou, iba vtedy dokážeme s hlbokým presvedčením vysloviť ďalšie chcem: chcem - jedine z lásky k dušiam a bez akýchkoľvek hmotných nárokov - vykonávať podľa Kristovho príkladu posvätný učiteľský úrad. Áno, „katechézy o jedenástej“ - tak sa volali známe katechézy arského farára: nemal silný hlas ani zvlášť prepracované kazateľské techniky, no mal to najdôležitejšie: lásku k tým, ktorých učil a túžbu prehlbovať ich poznanie vo veciach viery. Vierohodnosť svojich ponaučení potvrdzoval konkrétnou starostlivosťou o ľudí v núdzi: napríklad v záverečnom období svojej životnej púte hradil ubytovanie až tridsiatim arským rodinám a práve na sviatok patróna nášho chrámu, svätého Martina, zbieral ďalšie financie na tento úmysel.

O to aktuálnejšie bude, ak si dnes v tejto Katedrále svätého Martina uctíme relikviu toho, o kom sme práve rozjímali. Keď raz istá zbožná žena žiadala od farára relikviu, dostala zvláštnu odpoveď: vy sa staňte relikviou, čiže vy sa staňte svätou! Myslime teda na to, čo aj nám dnes tu a teraz hovorí svätý kňaz, ktorého relikviu si uctíme: aj vy sa posväcujte každodenným nasadením pre spásu duší.

Želám Vám a vyprosujem, milí bratia v kňazskej službe, aby ste sa dnes večer pri symbolickom geste umývania nôh v duchu znovu podľa vzoru Jána Vianneyho pevne rozhodli: budem pevne slúžiť v láske svojim veriacim. A tí, ktorí zlomyseľnými zovšeobecneniami znevažujú kňazský stav a Cirkev, potom nebudú mať veľké šance. Nedáme sa znechutiť a budeme pokračovať vo vytrvalej službe Kristovi. Na ňom, Zmŕtvychvstalom, stojí Cirkev – preto ju ani zvnútra ani zvonka nikto nemôže rozvrátiť. Preto znovu a znovu opakujem slovné spojenie z obnovy kňazských sľubov: primknúť sa ku Kristovi! To je heslo dňa. Heslo celého kňazského života.

__________
Foto: Štefan Komorný, TK KBS

Kompletný fotoalbum je k dispozícii vo Fotobanke TK KBS [5].